ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zase plávala loď po siných dunajských vlnách. Unášala z horných strán Uhorska na Dolnú zem rodinu, ponáhľajúcu vyplniť daný sľub, a zájsť sa podívať za uletenými holubičkami. Podvečer nížil sa nad svetom. Jesenné hmly pokrývali ďaleko brehy; nič si nevidel, len šedivé nebo a modrozelenú vodu. No zrazu na západe povstal ohnivo-červený stĺp. Slnce razilo si cestu — ako Botto^[26] spieva — zlatými šabľami, trhalo ťažké závoje hmly. Chcelo sa ešte raz pozrieť na svet, chcelo vidieť ľudí a povedať im: „S Bohom, a dobrú noc“. Nebo, voda i loď poliate boli tekutým zlatom, zorovými červánkami^[27] a kde-tu purpurom. „Aké krásne,“ zvolali by nejedny pery. No cestujúcim nechcelo sa v hmlách na palube čas tráviť, zašli do kajuty.^[28] A predsa volali tak rozkošné ústa osamelej devy, ktorá posiaľ stála v hlbokej dume uprosted tej hmly. „Hľa, odpoveď na moje strastné dumy,“ vravela polohlasne; „svetlo prišlo. Tak príde svetlo i môjmu ujarmenému, biednemu národu.“

Unikla deva z kajuty, vyhnaná rozhovorom, aký tam panoval. Maďari, židovskí, nemeckí a zaiste i slovenskí maďaróni bavili sa tam. Keď počuli Janka s ňou vravieť po slovensky, začali schválne rozhovor, tupiaci Slovákov. Zrazu strhol sa na medzipalubí, naplnenom Slovákmi, Rumunmi a Srbmi, krik; do toho miešalo sa maďarské zlorečenie matrózov,^[29] končiace slovami: „Táto háveď, títo slovenskí psi!“ To devu tak rozbúrilo, že vybehla z kajuty.

Janko bol už vyšiel prv. Vravel teraz s rozhnevanými kormidelníkmi. Dvaja opití Slováci, špatné zlorečiac, nechceli sa prestať biť. Žena bitého bránila muža jednou rukou, druhou túlila k sebe vreštiace, naľakané dieťa.

Deva strnula. Nikdy ešte nevidela slovenský ľud tak zblízka a z takejto stránky. Vídavala ho len strojne odený v utešenom kroji, ako prichádzal na púte na p.-skú kalváriu a poznala ho len z časopisov, „ten dobrý, tichý, krotký slovenský ľud, ten holubičí národ“. Takýchto dravcov, akí si to tam stáli oproti, obklopení tupou, bezcitne sa smejúcou chasou, v špinavých halenách, alebo aj len v hrubých, kúdeľových košeliach a gatiach, ktoré do roka vody nevideli, si nikdy ani nepredstavovala. Jedni napchávali si mastnými prstami fajky, druhí strkali to, čo z fajok vytriasli, do úst; tretí zavdávali si z veľkej fľaše pálenku, štvrtí upierali kalné oči na fľašu, ktorá nebola ich. Špinavé ženy — a ešte špinavšie deti — tmolili sa pomedzi to.

Deva najradšej zapchala by si uši, aby nepočula tie milé zvuky rodnej reči a tak nerozumela tie pusté, ohavné, necudné reči, to hrozné zlorečenie.

Stála ešte celá bledá, keď tu ozval sa detský výkrik. Surovo odstrčil muž brániacu sa ženu; potočila sa, padla. Pádom vyletelo jej dieťa z rúk, udrelo hlavičkou o debnu a omráčené prestalo plakať. Krik stíchol. Muži prestali sa biť. Deva zhrozená utiekla na palubu. Tamstadiaľ skláňajúc sa cez zábradlie schodov, videla, ako Janko dieťa zdvihol, položil na debnu a začal kriesiť; pritom rozkázal ženám, aby prebrali taktiež omráčenú ženu. Z hlavičky dieťaťa rinula sa krv a na Jankovo volanie, ktorý ju pristavil vlastnou šatkou a prosil, aby mu druhú, namáčanú niekto dal, nikto sa ani nehol. A keď konečne jedna žena strhla umastený ručník z krku a chcela ten namáčať a to prijať nemohol — tu vzhliadli bezradne hľadiace mladíkove oči ku schodom:

„Milica, si tu? Poď mi pomôcť!“ zavolal jasavo.

No jej akoby olova nalial do žíl. Zísť ta dolu, medzi tú opitú, pustú chasu, zmocnila sa jej priam hrôza.

„Milenka, poď!“ zvolal ešte raz.

No deva si vydýchla. „Ja ti pomôžem, syn môj!“ Mamička stála pri Jankovi. A už prebrala sa i matka, pribehla k dieťaťu. Janko mohol im ho ponechať a obrátiť sa konečne k mužom. Čo k nim vravel, Milica pre hukot vody nerozumela, videla len, ako ho počúvali so sklonenými hlavami. Odbehla na najďalší koniec paluby nešťastná, nespokojná sama so sebou. Ó, aké bezradostné, strastné boli jej dumy!

Ba že ešte mohla v jej národe jestvovať takáto luza!^[30] To zaiste v krajoch, kde ten ľud nik nekriesil. A že práve oni ukazovali sa svetu a robili špatnú povesť celému národu! No, keď zhubný systém tak každú možnosť slovenskej osvety ničil, kedy prenikne ona až po tento ľud! Však po tento nie, z toho už nikdy nič nebude, ten je už nadobro zničený a stratený.

Tu prerúbalo sa slnce a oživilo v nej nádej. Rozhliadla sa, a asi päť krokov od nej stál Janko v záplave ružového svetla, zahľadený ta, skadiaľ prichádzalo. Pribehla k nemu, oprela si hlavu o jeho rameno. Boli si tak veľmi podobní, — a predsa veľmi rozdielni.

„Všakver’ je to krásne!“

„Ach, Milenka, tu si?“ ovinul rameno okolo štíhleho pásu, privinul ju k sebe. „Kúsok krásy nášho Boha.“

„Ako to?“

„Boh je svetlo; tmy v ňom nieto.“

„Janko, ako sa to skončilo tam dolu? Čo je s dieťaťom?“ zahovárala. Nechcela, aby s ňou vravel o Bohu.

„Prebralo sa.“

„Odpusť, že som neprišla, keď si ma volal, bála som sa,“ priznávala sa úprimne. „Mne bolo hrozne medzi nimi.“

„Tebe? Ó, Milenka, keď my sa ich budeme báť, keď my si ich budeme oškliviť, tak kto sa k úbohým zníži? Veď je to tam ten náš nešťastný slovenský ľud, ktorý kriesiť sme sa pripravovali roky!“

„Ako môžeš tú luzu tam nazvať slovenským ľudom?“ stiahla hrdé čielko. „To nie je ten ľud, ktorý ja milujem, v ktorom leží jediná záruka našej budúcnosti. Má každý národ svoje šuminy,^[31] nože i to tam sú len šuminy. Ináče vyzerá to peknoduché jadro nášho spevného ľudu, ktorý ospievali naši básnici.“

„Ó, Milenka, takého ľudu, ako ten ospievaný, snáď nikdy nebolo, a ak aj, tak ho už niet. Tí, ktorí ešte žijú v utiahnutosti od sveta, ktorých ešte prúd našej doby nezachvátil, sú, pravda, rýdzejší, prostejší. No je to zväčša katolícky, Rímom v hlúposti udržovaný ľud. Tí ostatní viac-menej podobajú sa tamtej úbohej luze, ako si ju ty nazvala. No, keď ty ich nazveš luzou, keď ty povieš, že ich nemôžeš milovať, čo čakáš od otročiteľov? Ak sú to šuminy, tak čo s nimi?“

Zmiatol ju veľký, vážny pohľad drahých očí, i smutný výraz bratovej tváre.

„Nuž, šuminy nutno oddeliť, aby sa polievka očistila a stala stroviteľnou,“ pokúsila sa o veselý úsmev.

„Keď ale tých šumín je polovica, a tieto šuminy majú deti, a tie deti sú podrost,^[32] od ktorého závisí budúcnosť jestvovania, tak čo potom?“

Otvorila veľké oči.

„Ale veď ich predsa nemožno získať. Pováž, čo môže už vykonať pri tej spitej chase literatúra? Či pochopia, keby ich aj zasiahlo divadelné umenie? Či zaujme ich sebalepšia prednáška, sebakrásnejšia báseň? Ach, nie, ich nemožno už vzkriesiť!“

„Máš pravdu, oni nič nepochopia, len samožertvennú lásku. Bo láska je slnce, ono kriesi, hreje, živí; ono je svetlo.“

„Káraš ma, že som im nedokázala lásku,“ vzdychla bolestne, „že som ti nešla pomôcť? Všetci nemôžeme jednako pracovať. Snáď som sa ja zrodila pre tie druhé vrstvy; toho talentu, tuto zakročiť, ja nemám. Mňa strašne odpudzuje špina, drzosť, surovosť, a videla som jej tak mnoho!“

„Milenka, a kto môže očistiť nečistého? Či nie ten, kto je sám čistý? Kto môže zdvihnúť? Či nie ten, kto stojí? Či nemusí byť napred človek zdravý, aby mohol statne pomôcť nemocnému? Či netreba napred mať, prv než dáme? Nuž ty máš vzlet duše, máš ideál, máš zdravie, máš vzdelanie, chudoba ťa netlačí; oni nič nemajú — a predsa ty nemôžeš im nič poskytnúť, lebo, čo tento stratený ľud zachrániť môže, je evanjelium. A tomuto sa ty, drahá, zopieraš, pred ním svoje srdce zatváraš. Ver mi, až Kristus, môj Pán, bude tvojím svetlom, vtedy i tento biedny ľud, i tie šuminy spoza plotov budeš milovať ako kus vlastného ,ja‘, a to pre ten vzácny, drahý poklad, skrytý v ňom, pre tie ich drahé, nesmrteľné duše. Ak neprijmeš sama Krista, tvoj život na zemi zostane napriek všetkým darom a ideálom bez účinku, lebo duše jednotlivcov a celých národov kriesiť môže len On a s Ním tí, ktorí sa Mu oddali.“

Vrava hlasov na palubu vystupujúcej spoločnosti znemožnila ďalšie slová.

„Poď, Milica, ideme sa pozrieť za tým dieťaťom, či áno?“

„Áno, áno,“ zvolala okamžite. Veď chcela, musela mu dokázať, že nemá pravdu, že i ona vie milovať i znížiť sa, hoci by aj neprijala tie prepiate zásady. Ach, keby nebol to on — jej jediný, drahý brat — z tej duše by ho nenávidela — a keby nebol taký dobrý, taký šľachetný, že ani hnevať sa na neho nebolo možno!

Zišli na medzipalubie. Tu mimovoľne sa zardela sama nad sebou. Ako úctive, dôverne rozstupoval sa ľud Jankovi — a ako cudzo pozerali na ňu! Žena s dieťaťom na lone, keď k nej prikročili, prv, než sa nazdal, siahla po jeho ruke a vrele pritisla si ju na pery. Neďaleko sedel zarmútený a ustaraný muž. Janko pristúpil k nemu, a medzitým čo ona spytovala sa ženy na dieťa a zodpovedala otázky, či je sestrou mladého pána, a či tá dobrá pani bola jej matka, začal on rozhovor s mužom, kam cestujú.

Spytoval sa tak srdečne, súcitne, ako sa len dobrý brat spytovať môže; rozohrial nielen muža, ale i vedľa stojacich. Začali s ním rozhovor, a boli to teraz také krotké, dobré tváre.

Slzy vstúpili jej do očí. „Mne chýba nie talent, ale srdce k tomu ľudu. On ich miluje takých, akí sú; ja len takých, akí by mali byť — — —“

Šla pohľadať matku a pozrieť, čo robí Ľudovít, že ju tak neodpustiteľne zanedbáva. Kúrňava cigarového dymu valila sa jej v ústrety. V kabíne, dosť i prázdnej, bolo už rozožaté. Matka sedela s dvoma paniami v rohu pohovky, počúvala s jej vrodenou, zdvorilou láskavosťou žaloby svojej lámkou trápenej susedky. Keby bola sama, šla by za ňou, takto sa iba vzájomne na seba usmiali.

A deva blúdila zrakom ďalej, až i našla, koho hľadala. Pri okne, s maďarským denníkom v ruke, sedel Ľudovít. Staval sa, že číta, ale nečítal. Na tvári sídlilo mu toľko strasti. Mimovoľne to devu pichlo. Nevšímajúc si zvedavých pohľadov niekoľkých starších dám, zamierila tým smerom a sadla si k nemu.

„Ľudovít, čo ti je?“ Tu jej nechýbal dar lásky. Ó, kúzlo, keď srdce srdcu sa ohlási! Mraky mladíkovej tváre zmizli. Keby stála na tom, aby jej povedal, čo mu chýba, priviedla by ho do veľkých rozpakov; — ale nestála.

„Kde si bola, Milica? Hľadal som ťa.“

„Že si ma hľadal? Bola som predtým na palube, potom na medzipalubí i s Jankom.“

„Museli sme sa minúť. Zajtra o takomto čase sme už u nás. Ba, Milica, ako sa ti tam bude pozdávať? Nevidela si ešte dolnozemskú pustatinu. Však u nás v A. ešte tak pusto nie je, no než sa tam privezieme!“

Zahovorili sa. Ona bola rada, že prišla a zaplašila jeho trúchlivé myšlienky. Keď na svete je tak málo pravdy a ľudia ju radi sami pred sebou zakrývajú, dakedy preto, aby nebolela…!

A loď unášala ich po siných dunajských vlnách ďalej a ďalej. Ba čomu v ústrety?!

*

,Ba čomu v ústrety?‘ dumala na druhý deň ráno pani Karolína Žilinská. Stála na palube sama, bo slnko ešte len vstávalo a zlátilo nebies báň.

Ó, keď človeka tak mnoho tlačí, ako paniu vtedy tlačilo, nemôže ani doma spať, tým menej na ceste. Keby nebolo daného sľubu, nešla by pani teraz do A. Vedela, že otcovým zakročením stal sa Ľudovít zradcom; písal jej o tom obšírne Jurko Orfanides. Lístok bol krásny; celé vďačné mladíkovo srdce ležalo v ňom, obzvlášť v tých vetách, kde ju prosil, aby Milici oznámila pravý stav vecí, aby neprivolila jej spojeniu s Ľudovítom; veď pre Milicu by to znamenalo celoživotné nešťastie. Hoci mladík obratne skrýval svoje srdce, poznala pani predsa, že starosť o devu, tú najdrahšiu, dohnala ho k tomuto listu. Ona mala Milici povedať — ona? Mladík mal pravdu. Kto mal varovať Milicu, keď nie matka? A predsa, ako varovať? Či neznamenalo to, zlomiť dcérino srdce? A ako potom zachrániť Ľudovíta? Snáď, keď ona dakedy mu zastane po boku, on — on zostane tým, čím sa stal. — Ale veď do tej doby bolo ešte ďaleko; treba zložiť skúšky, a potom snáď roky čakať, než on dostane faru; medzitým dokáže on sám, čo je v ňom. Dnes či zajtra, Milicina bolesť bude jednaká; medzitým ona sama príde k zrelším náhľadom. Ach, nech je ešte aspoň začas dobrým duchom úbohého mladíka!

Milovala pani mladíka, akoby bol jej vlastným synom; či div, že chcela i jemu usporiť bolesť, kým mohla? Netešilo ju, že teraz musí do A., že tam sa má zísť s bratom. Nikdy neviazala ich pravá, rodná láska. Ju vychovala bohatá krstná matka, aj vydala. Bola ešte veľmi mladá, keď odišla so Žilinským; tak s bratom sa dobre ani neznali a v ničom nezhodovali. Po mužovej smrti čakala, že ju príde navštíviť, ale písal, že cesta je ďaleká, drahá; videli sa, až keď už bývala v P. Ó, nešla by za ním, keby nie detí; no Aranku by to bolelo.

,Aranka, — ach, drahé, drahé dieťa, až on príde, aby sa s tebou rozlúčil, rozlúčil navždy — ako mi pred odchodom povedal — čo ty učiníš? Nikdy tak dve srdcia a dve duše spolu nepristali, ako vaše; ako budete žiť, až vás zlý osud rozlúči? Janko vraví, že niet osudu, že všetko riadi Boh. Keby som tomu mohla veriť! No také nešťastie aby riadil Boh? Keby som videla východ k dobrému — ale takto —! Prečo, — keď On všetko riadi — nechal ma vychovať ich tak spolu, takých dobrých, zachovalých, aby potom jeden druhému boli predmetom nešťastia!?‘

Úzkostne vzhliadla pani k nebesiam.

„Prečo dopustil, aby sa môj Ľudovít zvrhol, ach, prečo?“

Ach, sú otázky, na ktoré pozde, alebo nikdy na zemi nedostaneme odpoveď. I tieto boli také.

Sklonila sa pani a zaplakala. Tak žalostne neplakala ani nad čerstvým rovom milovaného manžela. Tak plakať možno len, keď budova, na ktorej sme s veľkou vytrvanlivosťou a sebazaprením pracovali, zrúti sa nám pred našimi očami a nám sa zdá, že už niet čomu žiť.

Nestrojila pani Karolína už naďalej brať žiakov k sebe; no teraz, i keby bola chcela, už by jej to neboli profesori viac trpeli. Syn volal ju do Bukurešti. Bol tam tak sám; srdce tiahlo ju k prvorodenému, ale ako opustiť dcéru? Mala táto sľúbené miesto učiteľky v blízkosti; ak ho dostane — pôjde pani Karolína predsa len s ňou. O syna sa nemusela báť, ten sa pri svojich terajších zásadách už nezvrhne. Bolo predsa niečo veľké v takom pevnom opieraní sa o Krista a Božie Slovo! Pani aj preto radšej by šla za synom, bo cítila, že nemá opory, oprela by sa o neho; — ale kto podoprie Milicu? „Ach,“ — plakala pani, — „tak som si mnoho na tom zakladala, že ich dobre vychovám; no tie náuky, ktoré som im vštepila, sú len pre slnečnú dobu, ony v búrkach žitia neostoja. Ak má niečo byť stále, musí mať večné základy; a mne ich nikdy nikto nepoložil. Lež či tak možno žiť bez základov? Až po smrť; a potom?“ — —

Zatúžila pani opýtať sa syna. No bola príliš dlho vzorom svojim deťom a chovancom, bola im do istej miery ideálom. Či nepodkope si v synovom srdci všetku úctu, keď sa prizná k úplnej nevedomosti v Božích veciach? Aké smutné to slovo, a aké pravdivé zároveň! Nie, pani nemala sily, stúpiť na seba, zostúpiť tak nízko. Ona nechá syna, aby jej, tak ako dosiaľ po tieto dni, čítal Slovo Božie. Nechá ho, aby sa s ňou modlil. Bude čítať Slovo Božie, ako mu sľúbila, keď ju prosil, — ale priznať sa mu nemôže. — —

„Mamička moja, čo plačeš?“ Tmavovlasá synova hlava sklonila sa k nej. Oprela si svoju o jeho hruď, nechala si zľúbať čelo, líco, pery, ba i slzy z rias. „Čo plačeš, mamička moja? Pozri, hľa, aký krásny svitá deň; noc pominula, tmy zmizli. Ver, neboj sa, čakaj; veď i nad nami zasvieti svetlo Božej milosti. Tvoje deti časne i večne budú šťastné. Povedz mi, prosím, čo si plakala?“

Pozrela mu do tváre, obostrenej synovskou láskou.

„Plakala som nad sebou, že mne nikto nepoložil do duše tie večné základy, a tak že ani ja som vám ich nepoložila, a následkom toho nedostalo sa vám tej výchovy, ktorá by vás učinila schopnými, odolať v búrkach žitia.“

„Ó, mamička moja, ja ti do smrti budem vďačný za výchovu, ktorú si mi poskytla. Z tisíc matiek jedna by to nedokázala, čo si ty dokázala pri nás. Ak je v nás čo dobré alebo ušľachtilé, všetko tebe dlhujeme, ty si to v nás vyvolala. Po Pánovi len tebe môžem ďakovať, že v hodine obrátenia mohol som sa pozrieť naspäť do minulosti mravne nepokalenej, telesnou špinou nepošpinenej. Čo všetko od prirodzenia vo mne žilo, skúsil som, keď nebdeli už nado mnou tvoje oči. A tak viem, že dávno, dávno by som bol utratil ten poklad, ktorý ma dnes, keď moje srdce je už obmyté krvou Baránkovou, veľmi blaží: mládeneckú čistotu. A tak nežiaľ, drahá, po Pánovi nadovšetko milovaná moja matka! Všetko, čo si mala dobrého, dala si nám. Čo si nemala, to si nám dať nemohla, to dal Pán Ježiš nehodnému tvojmu synovi, to dal Dankovi, Irenke, Zlatuške — to dá všetkým tvojim deťom. No, popredne chce ten skvostný poklad, mier duše a radosť srdca, dať tebe, moja drahá, milovaná matka! Ó, dovoľ, aby som svoj veľký dlh aspoň trochu mohol splatiť: daj sa mi priviesť k Nemu, ktorý tak nevýslovne miluje nás oboch! Či dáš, mamička moja? Smiem ti ukázať tú cestu, na ktorú sám len nedávno som vkročil — z Mezopotámie do Kanaánu, do onej zeme poludňajšej, kde „kráľa v jeho okrase uvidia oči naše?“

Ó, kde tu bolo aké pokorenie pre paniu? Ach, žiadne! Videla, že je i bude synovi tým, čím mu bola kedysi, a vďačne, v povedomí: ,O neho sa môžeš oprieť‘, vložila ruku do jeho ruky, a s rukou i svoju do krajnosti rozochvenú dušu. V tom okamihu pretrhlo slnce poslednú prekážku a vzišlo v celej kráse i osvietilo na tichej posiaľ palube syna a matku, kľačiacich po prvý raz spoločne pred Bohom, ktorý im dal život, pred Kristom, ktorý za tento ich život vlastnou smrťou zaplatil, pred Duchom Svätým, ktorý, keďže mu od tejto hodiny bolo otvorené, začal svoje dielo v duši a v srdci panej. A čo započal, i slávne dokoná.