ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Umrel farár O., podkosený náhlou smrťou, uprostred svojho veku. Taký statný, silný muž bol by vydržal ešte dlhé roky žiť. Umrel, ako na tisíce ľudí zomiera, prv, než sa nazdal, prv, než by bol mohol sadnúť a premýšľať, či má pas z krajiny hriechu do krajiny svätosti, či má zaplatený prievoz cez ten vzdutý Jordán smrti.

V opustenej fare, kde vládla príšerná tíšina, prechádzal sa samotný kaplán Černej. Robil prípravy na blízky pohreb, písal oznamy pánom kolegom, povolával tých, ktorí mali zosnulému vykonať pohrebnú počestnosť, a povolával i všetku ďalekú farárovu rodinu. Blízkej rodiny nemal žiadnej — ženy, dietok, bratov, sestier — bol úplne sám.

Mnoho znali ľudia rozprávať o ňom, obzvlášť o jeho bezpríkladnej sporivosti. Nuž on jedol, len aby žil. Obrusy, servíty na stole považoval za prepych; tie ležali dobre ukryté v starej truhle. Mal po rodičoch hojne strieborného stolového príboru, ale nikdy sa ho nedotkol. Nuž v jednej starej knihe stálo raz napísané o ňom: „Niekto je sám, a niet druhého, nemá ani syna ani brata, a predsa nie je konca všetkej jeho namáhavej práci, ani sa jeho oči nenasýtia bohatstva, ani si nepovie: Pre koho sa ja trudím a pracujem, a unímam svojej duši dobrého?“ (Kaz. 4, 8).

Tak hľa farár O. žil sebe, sporil sebe, usporil si na pomerne neveľkej fare pekný kapitál a — zomrel — zomrel a nepríde ešte raz, aby to, čo zabudol, čo zameškal — totiž žiť Bohu v ľuďoch dohonil a nahradil.

Prišla noc, a vo farskej pracovni, kde na dlhom stole vystretá ležala mužova mŕtvola v čiernom rúchu ev. farára s agendou^[1] v zmeravených rukách, sedel pri písacom stolku kaplán Černej. Sedel s hlavou do dlane hlboko sklonenou. Želel snáď on zomretého, ktorého studenú, tuhú tvár, čo sa tak strašno vynímala spod zamatovej čiapočky, žiadne oko slzou neporosí? Želel on? Áno, želel. Želel tie stratené časy, ktoré strávil v dome toho muža, ukladajúc si často veľké sebazaprenie. Veril, že, keď zotrvá, stane sa raz dedičom nielen fary, ale i privátneho farárovho majetku. — A teraz bol tento mŕtvy! Čo prospeje, že mal kaplán už dávno napísaný závet, určujúci jeho za dediča, keď mu chýbal podpis ruky zomretého? Tak darmo tu žiť, darmo sa zapierať — a teraz musieť vidieť, ako toto všetko odnesú iní, cudzí, ktorí sa na muža nikdy neobzreli. „Mne by to bol dal, mne jedinému, nech ho nezachváti náhla smrť!“

Vyňal kaplán závet, číta a ráta v nej obsiahnuté predmety; ony rastú pred ním v neslýchanom rozsahu. Toľké bohatstvo stratiť? Nemožno! — Vzchopil sa, chodí po príšernej izbe; polootvorené oči mŕtveho akoby ho stopovali. Konečne zastal pri ňom. Hľadí do tej stuhnutej zmenenej tváre a myslí na tie rôzne naučenia sporivosti, aké počúvaval z tamtých pier.

„Ja jediný by som vedel riadne oceniť tvoje celoživotné mozole, a tí, ktorí ich dostanú, premrhajú ich. Môžeš ty s tým v hrobe súhlasiť? Nie! Viem, že konám len podľa tvojej vôle.“

Vzchopil sa zrazu, priniesol voskovú sviecu v skvostnom striebornom sviecni, postavil na okno. Príšerne zasvietila von, akoby volala do tmavej noci: „Pozrite sa!“ Nuž a keby sa tak dakto pozrel tým nízkym oknom, čo by videl? Videl by na čiernom rúchu zosnulého položenú veľkú matriku, na nej biely papier; videl by, ako nad týmto papierom, voziac širokým, čiernym rukávom, vznáša sa mŕtva ruka, a v jej stuhnutých, žltých prstoch zastrčené husie brko zadržuje a vedie i druhá živá. Zlomené, polootvorené oči mŕtveho hľadia na ten vlastnoručný podpis. Hľadia naň i veľké otvorené oči živého z tváre ľadovo chladnej, a tak i bledej.

„No tak, teraz je dobre,“ vraveli zblednuté pery. Zmizla kniha i papier, upravil živý mŕtvemu jeho rúcho, no keď chcel zo zdrevenených prstov vyprostiť pero, nemali tieto tuším vôľu vydať ho. Chcel snáď mŕtvy dokázať, čo ešte po smrti musel robiť? So zúfalou námahou vytrhol kaplán brko, a pritom zápase hore zdvihnutá farárova ruka, ktorej násilne hore zdvihnutý ukazovák nedal sa už zohnúť, akoby pohrozila, prv, než s temným úderom padla na mŕtve telo.

Sieňou preletel ten dutý, hluchý zvuk, zmiešaný s výkrikom hrôzy, a kaplán skryl na okamih tvár v oboch rukách, klesnúc zronený k nohám postele. Potom striasol vzrušenie, ovládol strach, napravil ruky zomretého, skryl hroziaci prst pod agendu, vyhasil voskovicu a vyšiel.

O dakoľko dní stal sa dedičom. Dokázalo sa tu len to, čo sa tak často opakuje v živote, že učeň prevýšil majstra.