Za presvedčenie

Ako siroty, keď dostali dobrú druhú matku, zašatené a nasýtené, ožijú, tak ožil ďaleko siahajúci veľkostatok t.-ský, ešte donedávna sídlo grófa B., a teraz pánov Strakoničovcov. Pán riaditeľ prevzal úlohu pána, generál Strakonič starosť o hory a poľovačky, Miloš Strakonič úlohu riaditeľa, doktor Sáva osadil sa ako lekár, a bol za krátky čas naďaleko hľadaný.

Strakoničovci otvorili školu. Učiteľkou stala sa sama „milosťslečna“, a pomáhal jej pritom i vychovávateľ generálových synov, pán Žilinský.

Popri detskej škole bola tu škola pre dospelých mužov a ženy, obzvlášť pre mládež.

Za krátky čas vidno bolo na každom kroku premeny a poriadok. Ak budú Strakoničovci tak pokračovať, za krátky čas zveľadia celý veľkostatok.

Pani riaditeľová, terajšia „milosťpani“, kamdiaľ viac mladla obzvlášť odkedy mala po boku takú výtečnú a vernú kľučiarku. Neuskutočnili sa síce jej plány, uviesť Irenku do spoločnosti. Napred prišla smrť starého pána grófa, potom kúpa a prevzatie T. Odkedy celá rodina bola tu pohromade, nebolo skutočne ani možnosti, ani času; obzvlášť to zlaté dieťa nemalo času. Okrem toho uvedenie Irenky Strakoničovej, vnučky veľkostatkára Strakoniča, muselo byť oveľa nádhernejšie, ako uvedenie vnučky riaditeľa Strakoniča.

Nuž Irenka si vyprosila — keď už raz musí sa tak stať — aby odložili zvolanie spoločnosti až na leto, až by mohli prísť všetci milí priatelia p.-skí, každý zo svojej postati.

Podvečer krásneho letného dňa nížil sa nad svetom, keď, vracajúc sa z ďalšej horskej prechádzky, prejazdievaly deti Dimitrija Strakoniča zámockými hájmi.

„Irenka, ty ma tuším ani nepočúvaš,“ zamračil sa trochu mladík, objasňujúci predtým sestričke horlivo daktoré nové hospodárske projekty.

„Odpusti, Miloš,“ pozdvihla k nemu ľúbeznú tváričku, „a dovoľ“, dodala s energickým, jej vrodeným pohodením hlavy, „mám istú otázku, ktorú len ty mi môžeš zodpovedať, ale posiaľ už mesiace chýbala mi zmužilosť k nej.“

„To som veru zvedavý, akého druhu otázku mohol by som ja tebe zodpovedať, ku ktorej mesiace zbierala naša ináč vždy taká zmužilá Irenka odvahu. A tuším čosi smutné, — slza je v tvojom oku, Irenka — čo chceš vedieť?“

Vložila malú rúčku do jeho vystretej pravice.

„Miloš, chcem, áno musím vedieť všetko, čo sa týka našej matky, a ty mi to povieš, pravda, áno!?“

„Myslel som si,“ stiahol čelo; „ale snáď by to mohol urobiť niekto druhý; prečo práve ja ťa mám zarmútiť?“

„Miloš, ty si môj brat, povieš mi len, čo teba dávno bolelo, a uberieš tak tej bolesti polovicu ostňa.“

„Nuž dobre. A vlastne máš pravdu, veď ja som tebe predsa najbližší.“ Pohladil jej malú ruku, pritisol si ju k perám. „Tak, Irenka, prvé, čo ti musím povedať a čo ma vždy najviac bolelo, je, že naša matka žije.“

„Čože? A kde?“

„Teraz práve v našej najbližšej blízkosti, Irenka!“ zľakol sa mladík hlbokej sestrinej bledosti. Tie naširoko otvorené, milé oči hľadeli tak zdesene a pritom tak zvláštne na neho. „Dovoľ, aby som napred povedal všetko; potom poviem, kde by sme si mohli matku hľadať i nájsť.

Tak vieš, že naša matka bola Slovenka, dcéra národne prebudeného advokáta Milinského, ktorej vlastne možno ďakovať, že sa i náš oslávený, hrdinný otec národne prebudil. Podľa všetkých správ, ktoré som si zistil od služobníctva i rodiny, bola ona veľmi dobrá, šľachetná, zápalistá, no i značne hrdá povaha. Milovala nášho otca i rodinu, a bola tak jej slnečným lúčom, ako ty teraz naším. Milovala vraj i mňa i teba. Zmužilo niesla odchod nášho otca na bojisko. Len okolnosť tvojho skoro nastať majúceho narodenia zdržala ju, aby nešla s ním a neponúkla svoju pomoc ako ošetrovateľka ranených.

Ale stalo sa niečo, čo nikto z tých, ktorí ju znali, dodnes nemôžu pochopiť. Keď odišiel náš otec, začal sa o jej priazeň uchádzať gróf B., a keď zomrel náš hrdinný otec, zdvojnásobil svoje uchádzanie natoľko, že ona konečne, keď ponúkal jej ruku, titul, všetko, neodolala, a stala sa grófkou B. Keď myslím na svojho otca, je mi to priam strašné, že naňho tak mohla zabudnúť. Ale mal som príležitosť vidieť grófa a musím povedať, že ešte dnes leží v celej jeho bytosti čosi očarujúceho; aký potom musel byť za mladi!

Nemôžem si pomôcť — hoci viem, že naša matka veľmi zhrešila voči nášmu otcovi, voči nám, a obzvlášť tým, že sa odtrhla od Slávstva — hľadám vždy nejakú poľahčujúcu okolnosť pre ňu. Videl som ju asi tri razy v živote, posledne v jeseni, pri pohrebe starého pána grófa. I keď je to nepochopiteľné, ale pravda: ja sa na ňu hnevať nemôžem. Krásna a milá, ako je, pripadala mi po boku grófa Gejzu ako nejaká zlým drakom začarovaná princezná z povesti. Za detinstva prial som si byť nejaký Popolvárom, aby som ju mohol odkliať.

„Tak, Irenka, povedal som ti všetko, čo viem. A teraz, prosím, povedz mi príčinu, pre ktorú si sa ma to dnes pýtala.“

Zase pozdvihla devuška sklonenú hlavu, zotrela slzy, ktoré jej stekali po lícach, podala ruku bratovi.

„Vďaka, Miloš. Tak dobre, pekne, ako ty, zaiste nikto by mi nebol našu rodinnú drámu vysvetlil. Tak vedz, i ja som už videla našu matku, i mňa to tiahne k nej, tak ako teba. Ja som ju už dva razy navštívila, netušiac, pravda, kto ma to objíma a celuje; prvý raz v jeseni, keď prišla správa o smrti pána grófa, a včera. Stretli sme sa v hájoch. Ona ma zvala k sebe. V rozhovore spytovala sa na moju matku. A keď som musela priznať, že nič o nej neznám, primäla mňa k tomu, aby som sa pýtala. Teraz už rozumiem jej vzrušenie, bledosť a zármutok. Úbohá pani!“

„Áno úbohá,“ prisvedčil mládenec.

„No, Miloš, čo budeme teraz robiť?“

„My, Irenka? Medzi nami a ňou leží priepasť. My sme deti Slávie, ona pridala sa k našim otročiteľom. Hrob na plevenskom poli a živý gróf Gejza sú dve neprekročiteľné hradby.“

„A predsa, Miloš, je to naša matka, je to bytosť, ktorej patril posledný úder otcovho srdca. Či nemyslíš, že by sme ju mali vrátiť Slávstvu, a popredne, že by sme jej mali ukázať cestu spásy? Ó, veď ona je taká nešťastná!“

„Cestu spásy?“ vzhliadol mladík. „Ja jej ju nemôžem ukázať, musel by som napred sám po nej kráčať.“

„Miloš, brat môj, a prečo nekráčaš? Prečo sa vzpieraš Duchu Svätému? Kedy pôjdeš s nami do Kanaánu?“

„Ver, chcel by som. Kristus a Jeho Slovo, obzvlášť odkedy Danko tie domáce pobožnosti tu koná a odkedy čítame listy Janka Žilinského, stáva sa mi dôležitým, ale ja to akosi nemôžem pochopiť; majte so mnou trpezlivosť. Viem, že by sa mala so mnou udiať taká premena, ako so strýcom generálom, a túžim po tom. Lebo dnes nie som ani celý sveták, ani celý kresťan. No nechajme mňa stranou, — ale ja nemôžem našej matke ukázať cestu spásy; ty si sa o to už iste pokúsila.“

„Nedostatočne. Dnes, keď viem, s kým budem hovoriť, všetko mi bude ľahšie. Ó, uváž, Miloš, až mi to dá Pán, že ona vyberie sa s nami z toho sveta do Kanaánu, tam v tej zemi poludňajšej, kde nebudú sa ani ženiť ani vydávať, čaká na ňu náš otec, a oni večne budú spojení, — oni i my.“

Stíchlo v hájoch, a mlčky jazdili deti Dimitrija Strakoniča k domovu.