ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po farskej záhrade prechodil sa s rukopisom v ruke kaplán Draškóci. Zajtra bude nedeľa, treba sa pripraviť na kázeň. Učil sa kaplán, — ale nešlo to dnes nijako. Doprostred viet, plných racionalistickej múdrosti, prepletenej citátmi, miešali sa slová devušky, ktorej zjav, podobný slnečnému lúču, či vo dne, či v noci prenasledoval mladého muža: „My zrovna tak žiť musíme, ako Kristus kázal. Darmo obviňujete zo sektárstva tých, ktorí tak činia. Ten, kto odpadol od Pána Ježiša je antikrist.“

Keby mu to povedal muž, vedel by, čo na to odpovedať; — no, kto sa bude hádať s deckom! Koľkoráz si umienil, že sa na Irenu Strakoničovú ani neobzrie, bo že je to pod jeho hodnosť. — No, len čo sa ozvali jej ľahké kroky v blízkosti, ani dákej víly, či chcel, či nechcel, musel očami, sťa za magnetom, blúdiť za tým nebezpečným, ihravým zjavom.

Čo bolo vlastne na nej? Či nemalo na stá dievčin takú kvetnú pleť, také ihravé oči? Nie, nemali; bola len jedna takáto kučeravá hlavička, a len jedna taká slnečná tvár. A ten zjav, vzácny svojou tajomnou prelesťou, mal dakedy, snáď dosť skoro, náležať Ľudovítovi Černejovi —

Kaplán náhle dupol nohou.

Včera večer, medzitým čo obe devušky pri piane hrali a spievali, poctila pani farárka kaplána svojou dôverou.

„Viete, pán brat, ona bude mojou milou dcérou, a nahradí mi Aranku, až nám túto niekto odvedie.“

Nie, také niečo by si nebol pomyslel! Ba, vedela ona, čo urobil Černej, že podpísal reverz a tak si zachránil kožku, no pritom akiste hodne zamočil ostatných — vedela to? Akože by? Veď to stálo iba v súkromnom liste profesora M., písanom principálovi, ktorý si tento na chvíľu zabudol v kaplánovej izbe a ktorý kaplán zo zvedavosti prečítal.

Nestačil si sám zodpovedať otázku, bo smerom od besiedky zaznelo prekrásnym hlasom, hlasom, ktorý ho celého zelektrizoval:

Zrýchlil kaplán krok. Čo nevidieť zastal vo dverách besiedky, potiahnutej viničom, kde na nízkej, pletenej stoličke s vyšívaním na lone sedela utešená speváčka. Dočkal, kým dokončila. Potom miesto pozdravu vraví akoby ledabolo:

„No, túto pieseň si už Lajoš Černej nebude môcť spievať!“

„Lajoš?“ ihravé devuškine oči zadivené vnorili sa do očí mladého muža. „Prečo by si on nemohol spievať?“

„Či neviete?“ staval sa kaplán zadivený. „Podpísal reverz. Teraz, ak i všetci svoje odnesú, on už neprepadne.“

Devušku akoby had uštipol, tak vyskočila a odhodila prácu na blízky stolík.

„To nie je pravda!“ zvolali ústa v nenapodobiteľnom rozhorčení. „Ako mi také niečo môžete povedať? Náš Ľudovít by sa nikdy nemohol dopustiť podobnej podlosti; ó, nie. Odvolajte to upodozrievanie!“

Zastala tesne pred ním. Oči len tak pálili; na nevinnom čielku odblesk pevného presvedčenia, okolo pier ťah urazeného srdca.

„Ako si ho bráni!“ — zaburácala divo všetka krv v kaplánovi.

„Nemám čo odvolať. Ak mne neveríte, spýtajte sa pána principála, čo mu písal profesor M.; v jeho liste som to čítal!“ Kaplán citoval maďarskú vetu.

Na okamih zakryla si devuška ľaliovo obelievajúcu tvár malými rukami, potom ich spustila.

„A hoci ste i čítali, ja predse neverím, nemôžem veriť, že by nás on bol zradil!“ vravela rozhodne.

„Vás? Však vás nezradil, vy ste s ním, hádam, neštudovali; — či áno?“ posmeškoval mladý muž.

„Máte pravdu, ja som s ním neštudovala, ale študovali moji bratia; kto by ich zradil, zradil nás všetkých. To by Danko ani neprežil. A Milica — ach! Ba tetinka —“ Znovu zakryla si tvár. „Ó, keď ste mňa tak mohli raniť bez príčiny, prosím vás, aspoň Zlatuške to zamlčte! Uvidíte, že on príde, prídu i Žilinskí s ním, a potom sa skvele ospravedlní náš milý, dobrý kamarát!“ Zobrala svoju prácu i klobúčik, a hotovila sa k odchodu.

Zastal jej cestu.

„Hneváte sa na mňa bez príčiny. Hovoril som len to, čo moje oči videli. Ak sa pán Černej bude môcť ospravedlniť, bude ma len tešiť. Ale ak tak profesor písal pravdu, potom čo? Vari utiahnete tomu svojmu milému kamarátovi svoju vzácnu priazeň?!“ Hľadel skúmavo na ňu.

Pozdvihla sklonenú hlavičku, ukázala kvetnú tvár, bez slnečného svitu; čosi smutné i prísne zároveň ležalo na nej.

„Vy nie ste Slovák, vy nesnívali ste s nami naše sny, vy neprežívali ste naše spoločné, pekné šťastie, vás to, čo teraz vravíte, nebolí, a mňa vy pochopiť nemôžete! My sme tak v jeden celok splynuli, že, keby sa jeden zvrhol a umrel by pre nás, umrel by s ním kus nášho života, kus nášho srdca. Pýtate sa, čo potom? Keby sa vám niekto drahý zrútil do priepasti, a vy ucítite, že ho viac niet, že umrel, — tak čo učiníte? Môžete mi na to dať odvetu teraz, keď sa to ešte nestalo?“ Premerala si ho celého. Keď mlčal, vyšla popri ňom z besiedky a odišla.

A on? Zaťal päsť a hovorí: „On je jej drahý. Ale ak sa stal zradcom, keby to ako chceli ukryť, ja si hodnoverné dáta zistím, a ona musí zvedieť pravdu, — bo ty ju nesmieš dostať, ani nikdy nedostaneš!“ —

No, keby videl a počul devušku, ako horko plakala, snáď by mu jej predsa prišlo ľúto, hoci mala pravdu, no pochopiť ju nemohol. Slovenská ho zrodila mať, v slovenskej zemi, — a on predsa nebol Slovák. Jemu bolo úplne ľahostajné, či žije alebo umrie ten národ, ktorému patril. V jeho srdci nepohne sa ani nerv, keď počuje správu, že zase biedne zhynula jedna slovenská duša. Neporozumie, že, keď sa odtrhol úd z tela, rana síce zacelie, ale telo už zostane okaličené.

Ach, nepočul ju plakať, nevidel, ako zalomila malými rukami a vraví v slzách: „Pane Ježišu, ó, Ty vieš, Ty vieš, či je to pravda. Ach, nedopusť na nás také súženie, taký žiaľ, veď my ho neunesieme. Ó, netrestaj tak Milicu; ona nechcela ešte s nami, ona nám napísala, že jej to šťastie, ktoré má, postačí. Ó, keby to bola pravda, — kde je potom jej šťastie? Stratené navždy, pochované. — No, keby len ono. — Ach, Ľudovít, Ľudovít —!“

Skláňali sa staré stromy starého cintorína, kam devuška svoj žiaľ zaniesla, ponad vonnú hlavičku. A aby harmónia bola doplnená, začali zrazu zvoniť na pohreb, ani čo by zvonili na pohreb mladíkovi, ktorého smrť ona oplakávala. No, ešte si mohla povedať: „Načo žialim, veď Ľudovít ešte neumrel. Nebudem veriť zlým rečiam, nie,“ — mohla tak energicky zotrieť slzy, urovnať na sebe požmolené šaty i vlasy, aby, až sa vráti, nepoznali na nej zármutok. — Ale čo učiní, až smutná pravda bude odostrená, potvrdená? Ach. — — — Zlé činy siahajú ďaleko, a kam o nich zvesť príde, rodí zármutok a slzy.