ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po krásnom večierku do hlbokého spánku pohrúžení, odpočívali hostia pani riaditeľovej Strakoničovej, i ona sama. Tu tichúčko otvorili sa dvere, vedúce na masívny balkón, z ktorého, divokrásnymi liánami zatiahnuté, spúšťalo sa schodište do záhrady, a pod oblúkom zelene zastala prelestná postava „slovenskej piesenky.“ Sirôtkové oči norili sa okamih do krásy parku, tichúčko rozloženého pri nohách.

„Aký krásny domov má naša Irenka,“ myslela devuška, „a akú milú rodinu!“

Deduško i babička Irenkini páčili sa Aranke; nie menej Miloš, jej brat, a Sáva Strakonič a jeho otec; áno, všetci. Ona je aj bude milovaná aj tu, aj keď odíde do Srbska.

Snivo oprela sa zlatovlasá hlávka o múr oblúka. Prečo sa jej zdalo, že ona nemá nikoho? „Či nemám otca, mamičku?“ Prečo sa jej zdalo, že po predvčerajšom rozhovore v komore medzi ňou a matkou otvorila sa priepasť? „Veď ja budem svoju matku milovať, budem,“ — sľubovala si, — „a všetko spravím; ale žiadosť ani jej, ani otcovi splniť nemôžem.“ Mimovoľne zopakovalo si srdce všetky tie matkine slová, ponižujúce milovaného mladíka.

„Hľa,“ — myslela so zadosťučinením, — „Danko už ani dnes nie je chudák; on má čestné miesto. Ach, aký dobrý bol Pán Ježiš; on bude u Strakoničov spoločne s Irenkou zase v peknom rodinnom kruhu. Tam on rozvinie všetky svoje dary ducha. Včera išlo o to, že má Pavla Strakoniča učiť hudbe; sám bude sa môcť viac venovať pritom i tejto svojej záľube duše. V P. zase kamaráti vraveli o jeho profesorských vlohách; i tie bude môcť uplatniť. Že to všetko v podriadenom postavení — čo na tom? Či mnoho svetových veľduchov neprešlo práve takýmito cestami? A či nebol on synom toho už tisícročie podriadeného národa, ktorý — cez všetky veky sám popoluškou — dával svetu veľkých mužov, ktorí tvorili svetlé body v histórii sveta a Slávstva?“

Nemyslela devuška na to, čo ona bude robiť v tej dolnozemskej pustatine tak sama s otcom a matkou, ktorí ju nerozumeli, až i brat odíde. — Ona myslela a žila so svojím miláčikom. Viera v jeho budúcnosť dodávala ceny jej vlastnému životu.

Vábilo ju to ta dolu, k jazeru, kde si včera tak krásne spievali. Zdalo sa jej, že ešte vždy ho počuje, ako hral: Bože, svetov stvoriteľu, — ach, tak, že každý zvuk svedčil: On sa modlí za náš ubiedený národ. Rozbehla sa devuška dolu schodmi; zastala až nad jazerom. Tam, upierajúc pohľad do tých modrých hlbín, zvolala jasave: „Neboj sa, národ môj slovenský! Hoci je to pravda, že musíme spievať:

ty nezhynieš, keď tvoji synovia a dcéry, aj keď v cudzine, zostanú ti verní. Veď dá to náš Boh, že oni prídu; tá cudzina ti ich vráti. S otuženými silami, zdokonalení, prečistení prídu, aby s tebou žili i mreli.“

Ľúbezný devuškin hlas stratil sa v tíšine.

Ako odveta zaznelo jej pekné súzvuk rušiace: „Ach, sesternička, tuším vediete samovravu?“

Devuška sa zľakla i zrumenela.

„Ferdinand, vy ste už hore?“ V zmätku všetko zabúdajúc, podávala srdečne ruku mladému bohatierovi.

„Myslíte, že len vy máte privilégium^[55] na skoré vstávanie, Zlatuška?“

„Sú snáď už i druhí hore?“ obzrela sa.

„O druhých neviem. No nebol by som si nikdy odpustil, keby som bol teraz zostal v izbe.“

„Je tu veľmi pekne,“ prisvedčila úprimne.

„To hej. A Strakoničovci nemajú zlý vkus, že si chcú T. kúpiť; panstvo veľké, budovy krásne, zachovalé; a myslím, dostanú to v cene veľmi nízkej. Generál ma včera poctil dôverou: mám s ním dnes poobzerať veľkostatok i majery.“

„A až by to tak kúpili, potom by prešli sem bývať?“

Počul jej zaujatý hlas; nezbadal, ako zrumenela blahým vzrušením. Tešilo ho, že ju môže niečím zaujať, a že v rozhovore odvádza ju ďalej a ďalej.

Ó, veď konečne bol s ňou osamote a pri cieli; teraz len nebudú zmýlení.

Dal sa horlivo svedčiť, že Strakoničovci prídu sem a utvoria rodinu vôkol svojho slnečného lúča. Netušil, akú jej tým pôsobí radosť. Veď, keď oni sem prídu, to Danko príde s nimi. Tá cudzina sa nad ním nezavrie.

Ó, Boh bol dobrý. Mimovoľne pritisla si devuška malú ruku na pery, aby hlasno nezajasali.

„A to je čo?“ spýtala sa, ukazujúc na pustovňu v diali viditeľnú, len aby niečo prehovorila a ukryla tak svoje vzrušenie.

„Poďme sa ta podívať!“ radil, a oči mu zažiarili radosťou.

Šli. Čo nevidieť objala ich báječná samota.

Devuške sa zdalo, keď prekročila prah, že tie steny rozprávajú čosi smutné. Ale prečo? Však to tu bolo miesto určené na modlitbu! Keby bola sama, i ona by sa tu pomodlila, keď aj nie k tomu svätému tam nad starobylým oltárom.

Sadla si na kamennú lavičku, na to isté miesto, kde včera večer sedel jej otec.

„Aranka!“ zaznelo jej zrazu pri nohách. Pred ňou kľačal mladý muž, ktorý zrejme nemyslel na modlitbu. Z jeho očí, na ňu uprených, žiaril oheň prácne posiaľ udržovanej vášne. Zavrel jej malé ruky do svojich a zasypal ich náruživým celovaním. Chcela, ale nemohla si ich vytrhnúť.

„Ferdinand, pustite ma! Čo robíte? Vstaňte!“ zvolala úzkostne.

„Nevstanem prv, drahá, zbožňovaná, dokiaľ ma nevypočuješ. Včera vyprosil som si ťa od tvojho otca; on mi ťa dal. Milujem ťa; ako, to sa nedá vysloviť, to sa dá len dokázať. Buď mojou, Aranka! Skladám k tvojim nohám celý svoj život. Sprav zo mňa, čo chceš, Slováka, kresťana, všetko, čo chceš, len buď mojou. Však mojou si už,“ pokračoval náruživo, keď, upadajúc v strnutie, hneď ho nepretrhla, „otec mi ťa dal. No pripoj k jeho privoleniu i svoje ,áno‘, Aranka moja!“

Vyskočil, že schváti ju do náruče. Bral jej mlčanie za detskú ostýchavosť.

No i devuška sa vzchopila a uskočiac k oltáru, zachytila sa jeho rohu, ani v chráme jeruzalemskom ten, kto chcel ratovať svoj život.

„Nenazývajte ma svojou,“ vravela s dievčenskou výsosťou, „nie som vaša, Ferdinand!“

„Nuž nie si, ale budeš!“ vravel ešte v dobrej nálade.

„Aranka, nemuč ma, podaj mi ruku; povedz „áno“, poď dobrovoľne na moje srdce; bo ma prinútiš, aby som tvoje spevné ústka zľúbal i bez dovolenia, krásna moja nevesta. Poď!“

„Prestaňte, Ferdinand!“ narovnala sa devuška v celej prelestnej výške. „Kto vám dáva právo, takto so mnou vravieť a tak ma urážať?“

I on sa narovnal. Tvár mu zbledla. Kde sa vzala, tu sa vzala rozpomienka na rozhovor s Draškócim.

„Kto mi dáva právo? Nemyslíte predsa, že by som sa k vám blížil ako nejaký ľahkomyseľník? Zaručujem sa vám čestným slovom, že súhlas vašej matky ma posmelil žiadať vašu ruku od strýca, a on mi ju dal.“

„Ale ja som vám ju nedala,“ pevno vetili chvejúce sa pery, „ani nikdy dať nemôžem!“

„Nemôžete? A prečo?“ Jeho pohľad div ju nespálil.

„Preto, Ferdinand, že ruku len tomu môžem dať, komu i srdce dám. A ja vás nemilujem. Ste mi milý ako rodný brat, priateľ; no to nie je láska, ako sa, myslím, vyžaduje pre také spojenie.“

„Povedzte to inými slovami: Milujem Janka Žilinského, toho fantastu;^[56] on si ma pripútal, on mi vzal slovo a slobodu.“

Pozdvihla k nemu sirôtkové oči v úžase.

„Ó, mýlite sa,“ zakrútila hlavou, „mne nikto slovo nevzal, ani slobodu. Som voľná, a chcem zostať voľná.“

Ó, aká bola rada, že jej Danko vrátil slobodu! Bo vnútorný hlas akoby ju varoval: Nevyzraď ho jemu.

Prešla popri ňom a vyšla z pustovne. Dohonil ju.

„Ako vidím, chcete, aby som si vás vybojoval,“ vravel s ťažko nadobudnutým pokojom. „Nuž, nechže je tak. Milujem vás, mám slovo vášho otca a neustanem, kým i vás neprinútim, aby ste ma milovali, a stali sa mojou.“ Nasledovala zdvorilá poklona, a devuška osamela.

Chcete vedieť, ako je kvetinke, ktorá vyrástla v tôni mohutných stromov a ľúbezných krov, keď ľudia stromy i kry pozotínali a ju nechali napospas vetrom a víchrom? Keby vedela cítiť, porozumela by devuška, pomaličky zachádzajúca do hája, objatého tajomnou tíšinou.

Ó, kde bolo srdce, ku ktorému by sa privinula v tomto náhlom, veľkom žiali, aký doľahol na ňu! V takýchto chvíľach chodieva dcéra za matkou, utieka sa o radu a pomoc k otcovi — a ona? I otec i matka vedeli, že zadala svoje srdce, že žiaden muž nemal a nesmel mať viac práva, milovať ju a blížiť sa k nej, pretože by sa tým prehrešoval na svätých právach druhého. Oni vedeli; a mamička vraj posmelila, a otec mu ju dal. „On ma dal jemu, on, môj otec?“ zalomila rukami a pritisla si ich na čielko. Veď tam akoby sa chcelo niečo puknúť prílišným návalom. A svätý Boh kázal ctiť otca i matku; kázal poslúchať. Žiadal to i Kristus.

Ó, kto dá radu? Spýtať sa Janka, bránila dievčenská ostýchavosť. Povedať tetinke, pýtať si radu? Ach, veď to akoby žalovala na rodičov. Družky by neporadili; Ľudovít — ó, Ľudovít už nebol tým, čím býval. Darmo sa devuška namáhala, v blízkosti bratovej nemohla sa ubrániť studenému pocitu cudzoty. Irenka oplakala ho ako mŕtveho. Zlatuška cítila od chvíle, keď pery ukrivdeného miláčika tak jemne, šetrne informovali ju o pravde, akoby v P. boli jej milovaného brata pochovali a na jeho miesto poslali sem za nimi Lajoša Černeja, toho drsného, rozorvaného Lajoša s tým zradným srdcom. Cítila devuška bolesť cudzoty a nedôvery v bratovej blízkosti; ale že už nemá brata dôverníka, poznala až v tejto tíšine. Ó, ona už nikdy nemohla oprieť hlavu dôverne o jeho hruď v povedomí porozumeného ideálu, veď tam už všetky ideály zhasli!

Zapredal otec bratovo presvedčenie za mamonu, a teraz chceli i ju tak predať.

„Sprav zo mňa, čo chceš, kresťana, Slováka, len buď moja!“ hovoril Adamiš. Tým svedčil, že nebol ani kresťanom, ani Slovákom, — a ona ho mala ním spraviť. — Čo a koľko si dal Danko záležať na Ľudovítovi! Už sa zdalo, že je a bude roduverným Slovákom. A hľa, keď prišiel oheň, on nevydržal, nevyšiel z boja ako víťaz. To isté by bolo i s Adamišom.

A ju chceli za neho predať! — Nie, to nemohol Kristus žiadať. On, ktorý vedel, ako zrada bolí, nemohol rozkazovať: „Poslúchni otca, matku: zraď Danka i svojeť a umri!“ ,Nie, ó nie!‘ zakrútila rozhodne hlavou. „Kristus priniesol lásku, svätosť; no i rozdelenie. Ten Ježiš Nazaretský, ktorý zachránil Danka na dunajskom moste, on zachráni aj ju.

Ucítila devuška zvláštnu istotu v srdci, že pre ňu cesta z Mezopotámie do Kanaánu nevedie cez Adamišov veľkostatok. A čokoľvek na ňu prišlo — vyvolajúc v nej nejednu pochybnosť — v tom nikdy nepochybovala, že konala a konať bude správne, keď sa predať nedá.

V zamyslení, neznajúc, čo robí, uhla z cesty. Zastala na rozhraní hája, kde otváral sa výhľad po nepriehľadnej dolnozemskej pustine. A po ceste ňou sa hadiacej, pripadlo jej, že i ona je teraz ako v tomto háji, a že ten boj, o ktorom vedela, že jej nastáva, skončí takou ďalekou, ďalekou cestou, a že pôjde po nej sama — — —

*

Medzitým zamieril prudkým krokom odchádzajúci Ferdinand Adamiš k ohrade, k veľkej bažantnici, a strácal sa v jej tajomnom zátiší.

„Ona musí byť moja!“ znelo mu znova a znova v duši. Lebo nikdy nezdá sa nám daktorý človek, vec alebo predmet tak vzácnym, ako keď vyskytla sa možnosť jeho straty. „Černej mi ju sľúbil. On príliš dobre vie rátať, aby dal prednosť Žilinskému predo mnou. Tetinka je na mojej strane. Až len oni odídu — bárs by to bolo čím skorej! — ona sa vráti sama do A., veď ju matka prehovorí, a ona bude mojou.“

Že mu povedala: „Ja vás nemilujem,“ — bolo by to, aby si jej lásku nezískal, až len budú svoji! „To sa všetko podá, musí podať; ona musí byť mojou. Rád by som videl toho, kto by mi v tom prekazil!“ i dupol nohou.

Nad hlavou rozhnevaného mladého bohatiera zakrákal kŕdeľ čiernych havranov. Znelo to temer ako príšerný výsmech. Zohol sa mladý muž, zdvihol hrudu a hodil za ulietajúcimi vtákmi; zakškriekali, vzbudili tak ozvenu druhov a rapot strák.

Ožilo na chvíľu v tichej bažantnici; bo z diali počuť brechot psov. Za ohradou kráčal hájnik s troma hafanmi. Pozdravil zdvorilo hosťa pána riaditeľa. Tento, rád, že vidí a počuje človeka, oprel sa o strom; a tak cez ohradu začali spolu rozhovor.

„Viete vy, milý L., že váš pán riaditeľ dnes-zajtra bude pánom a majiteľom T.?“ prehodil Adamiš. Zachcelo sa mu počuť mienku grófskeho služobníctva.

„Ó, áno. A priali by sme si, aby sa tak čím skôr stalo,“ horlivo prisvedčil hájnik. „Pán riaditeľ by potom cele iné poriadky uviedol, než aké sú teraz, keď má troch pánov, a každý z nich by sa mohol menovať „pán Ber“. Veľkostatok toľko nenesie, koľko oni potrebujú v herniach; a tak i to ide preč, čo by sa malo venovať na zveľadenie hory a zeme. Dane už roky nie sú vyplatené; a keby pán riaditeľ nebol taký dobrý a láskavý človek, my sluhovia a úradníci museli by sme tiež na svoje služné čakať.“

„No, to je zábavné!“ zasmial sa Adamič. „Ale povedali ste, že troch pánov; — gróf B. má predsa len dvoch synov. Riaditeľ viac nespomínal.“

„Synov má len dvoch; ale je tu ešte mladší brat, ten má tiež isté legáty^[57] v T. Ale toho pán riaditeľ spomínať nebude.“ Muž sa obzrel.

„A prečo nie?“ zinteresovalo Adamiša. Prial by si temer, aby počul niečo, čo by, akokoľvek málo, ale predsa vrhlo nejakú škvrnôčku na Strakoničovcov. Boli mu príliš čestnými a bezúhonnými.

Hja, keď máme na minulosti machuľu, radi stopujeme a pátrame po podobných úkazoch pri blížnych; lebo človek so svojím hriechom nikdy nechce byť sám.

„Prečo ten grófsky strýc nie je v priazni u pána riaditeľa?“ prehodil akoby ledabolo.

„No, mal by ho veru za čo mať rád,“ zamračil sa muž, „keď mu odviedol synovi ženu!“

„Čože? Povedzte mi, ako to bolo, však ja vás nezradím.“

„Ach, nuž celkom jednoducho. Keď sa mladý pán Strakonič oženil s krásnou Oľgou Milinskou, boli i oba páni grófi na svadbe. A gróf Gejza, ešte slobodný, hneď vtedy zahľadel sa na peknú ženu riaditeľovho syna, ktorý bol práve povýšený za direktora do Z. A potom —“

„Potom si viem predstaviť,“ pretrhol ho Adamiš. „Krásna Oľga stala sa svojmu mužovi nevernou.“

„Ó, nie, pane; to ju musím zastať. Moja žena bola u nej chyžnou; tá tvrdí, že napriek všetkému grófovmu dvoreniu ona svojho muža milovala, a boli spolu šťastní. Ale potom prišla tá nešťastná turecká vojna.^[58] Pán Strakonič išiel — ako hovoril — bratom na pomoc. Ona zostala so synáčikom samotná. A keď sa tam na bojisku prelievalo najviac krvi, narodila sa jej dcéruška, to pekné dieťa, ktoré sa jej dnes veľmi podobá, len oči má otcove. Správy chodili kamdiaľ horšie. Páni riaditeľovci vtedy zle spravili, že ju nevzali k sebe do T., ale nechali ju v Z., kde pán Strakonič bol riaditeľom. A Z. už vtedy starý pán gróf prepustil bol bratovi. Nuž gróf tam býval. On chodil tešiť i opustenú ženu, i potom mladú vdovu, keď prišla správa o smrti jej muža — a konečne zvíťazil. Nemyslite, že bol pritom nejaký škaredý hriech, ako páni robievajú. Ó, pani Oľga Strakoničová bola krásna a hrdá osoba; ona sa za panskú milenku nehodila. Gróf čestne musel sa uchádzať o jej ruku a vziať si ju za ženu.“

„No ako ste mohli povedať, že gróf odviedol ženu synovi pána Strakoniča?“ pozastavil sa Adamiš. „Však ten syn už nežil — —“

„To áno; ale boli tu deti po ňom. Strakoničovci nikdy nemohli dovoliť, aby deti ich syna, ktorý v boji proti Turkom vylial svoju mladú krv, dostali sa do domu maďarského grófa. Však viete, pane, že Maďari držali s Turkami a ešte aj šabľu jednému z tých ukrutníkov poslali, aby lepšie mohol ňou stínať hlavy našim slávskym bratom. Tak prišli deti o matku. Starý pán gróf, ktorý sa na brata za tú ženbu hneval, pomohol svojmu riaditeľovi, aby neveste nemusel vydať ani jeho dieťa. Gróf Gejza naoko síce robil, akoby žene chcel dopomôcť k jej deťom; no my sme videli, že v skutočnosti pomáhal, aby len zostali u Strakoničov. On chcel mať pani Oľgu pre seba, a deti by jej boli vždy pripomínali muža, a my sme jej tiež nikto nemohli odpustiť, že mohla na neho tak rýchle zabudnúť.“

„No, originálna história. A zomrela už ona?“

„Ach, čoby! Žije teraz v Z. Predtým boli ktovie kde po svete. Je to ešte vždy krásna a na svoj vek mladá pani. Práve včera som ju videl jazdiť. Snáď sa dozvedela, že jej deti prišli k starým rodičom, chcela ich vidieť. S grófom detí nemá. Ba či je šťastná?“

„A vedia jej deti, že im je matka tak blízko?“

„Ach, čoby; však dcéra vôbec o celej veci nevie nič. Chceli jej to povedať, až keď dospeje; a bolo by dobre, keby sa dlho ešte nedozvedela, že má a nemá matku. Prosím, pane, neprezraďte sa pred ňou. Je to milé, dobré dieťa; škoda ju zarmútiť; však či ona vie alebo nevie, tá vec sa už nikdy nenapraví.“

Brechajúci psi upozornili hájnika na povinnosti, a Adamiš osamel.

„Tak, hľa, dobrá príučka,“ pohodil hlavou; „gróf Gejza tak dlho dobýjal pevnosť, až žena, ktorú chcel pre seba dostať, i muža i deti zabudla a konečne stala sa jeho. A ja by som nedostal Aranku Černejovú, ktorá je ešte voľná? Veď tak sama povedala. Zmeníme taktiku,“ zahvízdol si mladý bohatier, v ktorého srdci sa ani nerv nepohol pri práve počutej rodinnej tragédii, bo on cele stál na strane sebeckého muža-víťaza.