ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po piesočnatej dolnozemskej ceste jachal ľahký kočiar so sklopenou strieškou. Jeho kolesá hrúžili^[10] sa v kyprom piesku. A len tej okolnosti, že v noci pršalo, možno ďakovať, že oblaky ťažkého prachu nepokrývali cestovateľa na zadnom sedadle pohodlne rozloženého. Bol mladý, nádherne urastený. Trochu počerný priblednutý obličaj vrúbili mu husté čierne vlasy i brada. Čierne oči spod dlhých rias akosi strnulo hľadeli po nudnej rovine. Tie oči mali dač pútavého i odpudzujúceho zároveň; žiarili ako dve vatry. No, ten lesk vyhášalo dač tajomného. Mladý muž pohodil zrazu bohatierskou hlavou sťa v túžbe zahnať ťarchu nevolaných myšlienok. Vytiahol cigaru, nakrojil, zapálil, a zrejme chcelo sa mu v tej nude bezfarebnej prírody počuť hlas. Zavolal teda na kočiša:

„Nezapálite si tiež, Martinák?“

Kočiš obrátil k nemu zvráskovatený obličaj, prijal s jednoslabičnou vďakou podávanú cigaru.

„Pán Lajoš Černej nie je ešte doma?“ spytuje sa pán.

„Nie, ale ho už čakajú,“ odvráva kočiš mlčanlivo. A keď ešte dakoľko otázok podobne zodpovedal, zunoval hosť farára Černeja ďalšie vypytovanie, a oba upadli do predošlej mlčanlivosti.

Nechcelo sa Martinákovi rozprávok. Po prvé bol chorý, len s biedou sedel na kozlíku. Po druhé, keď išlo o pravotu, sťažovala si pani farárka pred ním na pána Ferdinanda Adamiša. Vedel teda, čo sa o mladom gavalierovi rozprávalo. No, počul on i daktoré poznámky včera, podľa ktorých uzatváral, že vezie v tomto mladom mužovi — ktorého biľagovali^[11] za krivoprísažníka — budúceho ženícha pre Aranku Černejovú, pre to zlaté, anjelské dieťa, ku ktorému od detinstva s láskou lipol a ktoré teraz temer zbožňoval.

Len dva týždne bola Aranka i so svojou priateľkou doma, ó, ale aké to boli týždne pre starého muža! Znal on síce Slovo Božie, no napriek tomu aj zostarel bez toho, aby mu bol niekto ukázal cestu zahynutia, na ktorej sa nachádzal. Konečne prišla ona, navštívila ho ako kedysi, keď bola ešte dieťaťom, sadla si v jeho skromnej chyžke, a keď slnko ožiarilo jej zlatovlasú hlavičku, bolo mu, ako čo by sám anjel z neba k nemu zavítal.

Na jeho otázky dôverne rozprávala mu o živote v P. No, začala mu rozprávať i o veľkej milosti, aká sa jej vraj stala, že jej Boh odpustil hriechy.

Hriechy — a jej? Musel sa k nej prirovnať. Keď ona mala hriechy — čo potom on?! Ó, v minulosti bolo také všeličo dávno zabudnuté — jedno obzvlášť — a to všetko ožilo! Od tých čias prišla každý deň i s Irenkou, s tým slnečným lúčom, priniesli knižočku: „Púť z Mezopotámie do Kanaánu“, čítali, prekladali, dopytovali sa, čítali Slovo Božie. Áno, ony boli na tej ceste do nebeského Kanaánu, ony boli. Obe milovali Krista Ježiša. Videl si, že sú očistené, že majú nebo v srdci. Volali aj jeho. A on by rád, veď bol chorý, už starý, blíži sa smrť, nutno zastať pred Boha. Ako obstáť v deň Jeho súdu? Ach, keby aspoň jedného nebolo! —

A teraz tento Adamiš ide ta. A rodičia chcú toho anjela dať jemu, krivoprísažníkovi, chcú ju predať za mamonu!

V mužovi búrila sa každá kvapka krvi. Ona nezná nič. Je nevinná, dobrá, čistá. Kde by o taký hriech aj len mysľou zavadila! No je mladá, a on je naoko pekný, priateľský človek. Zaľúbi sa jej, ona privolí, a on ju privedie k oltáru a zdvihne ruku a bude tam prisahať pred Bohom. Zdvihne tú istú ruku, ktorá nedávno krivú prísahu potvrdila! Ach, ba bude to práve, akoby sa nebo a peklo spojilo!

Že do takých myšlienok zábrany muž nemal chuti k rozprávkam, je prirodzené.

No, čo myslel mladý muž? On znal, tušil, prehliadal, načo ho Černej volal, že bez odmeny on, práve on, nepodával by mu ruku na zmierenie. „Uvidíme, čo sa dá spraviť,“ myslel. „Ak je Aranka Černejová len trochu znesiteľná, vezmem si ju. Oženiť sa musím; a treba mi ženy vzdelanej, ktorá by znala hrať dámu, aby som sa za ňu pred spoločnosťou, aká sa ku mne schodí, nemusel zahanbiť. Okrem toho Černej je boháč, má len dve deti, večne žiť nebude. — A konečne, keď svet uvidí, že Černej mi dal dcéru, uverí najskôr v pravdivosť môjho konania, a tá osudná, nepríjemná vec príde do zabudnutia. Veď mi je to už nepohodlné, že musím stále na ňu myslieť. Predtým ovládala ma len tá jedna túžba, áno náruživosť: dostať strýcovo imanie. Teraz, keď ho mám, niet v tom žiadneho uspokojenia. Mne je treba inej, silnej náruživosti, aby som mohol zabudnúť, akým spôsobom som dosiahol svoj cieľ. Vôbec načo na to toľko myslieť? Stalo sa — a dosť; nevídali tých niekoľko slov! A že som bral Boha za svedka, — bah — čo na tom? Bohom strašia dnes kňazi, ktorí sami v Neho neveria, sprostý ľud a ženy slabých nervov. No, kto dokáže Jeho jestvovanie?

Silnejší náraz primäl mladého muža otvoriť oči. Hľa, krajina okolo neho zmenená. V diaľke vidno malebne rozložené A., a vozík zamieril do hája, ktorým povezú sa už až po dedinu.

„Zastavte, Martinák. Zavezte len moje veci do fary. Pôjdem pešky ten kúsok, som už od toho sedenia celý zunovaný.“

„Chvála Bohu! Aspoň jej ho ja nedoveziem,“ pomyslel si Martinák, vjachajúc do dediny, a hodil ešte jeden nebárs priateľský pohľad za osamelým mladým mužom.

Tento strhol klobúk z hlavy a s pravou rozkošou nechal si chladiť hrdé čelo horskému vetierku. Nebol nováčikom, čo sa ženských týkalo. Ale jeho známosti posiaľ stáli alebo pod ním — dosť dobré na hračku, ale ani jedna nemohla pomýšľať, že by si ju vzal za ženu, — alebo to boly ženy iných s poviazanými rukami, ktoré rady dali sa baviť a zahrievali schladnuté srdcia nedovoleným ohňom. Teraz, keď išlo o to, získať si ženu pre život, musel mladý muž premýšľať, ako to začať, aby hneď pri prvej návšteve zvíťazil.

Ako tak kráča, potkol sa na stromový koreň; pozrie hore a — dych ztajil sa mu v hrudi. V neveľkej vzdialenosti, na schodoch zrúcaniny starého loveckého zámku, pod oblúkom divo rastúcich úponkovitých rastlín, hlavičku do malej dlane opretú, sedí devuška.

Zo zlatých, nadol padajúcich pletencov rozlieva sa okolo nežnej, štíhlej postavy akoby žiara svetla. Pri pohľade na ňu vtiahne ti taká divná sladkosť do srdca, ani čo bys počul sladko zádumčivé, nežné zvuky slovenskej piesenky. Adamišov dedo i pradedo boli Slováci. Jeho matka nezná inej reči. On už síce nie je Slovák, veď otca mal renegáta, a vyrástol v úradníckej spoločnosti, — ale teraz cíti tá jeho slovenská duša čosi príbuzné, nikdy nepoznané, ako keď dieťaťu v cudzine ukázal niekto obrázok zo zabudnutého domova.

Hlboko zadumaná devuška netuší, že ju pozorujú a mimovoľne — na perutiach najsladších rozpomienok nesená — skĺzne z pier slastná slovenská piesenka:

Oj, pekná je to pieseň, čarovné má zvuky, akoby stvorené, privábiť milované srdce. Pekný, citný hlas devuškin zvyšuje jej krásu, a poetický zjav speváčky dokonáva dielo. Nedbal by Ferdinand Adamiš hodiny takto stáť a počúvať, ale čaro obyčajne krátkeho býva trvania.

Zdvihla zrazu devuška hlavu, ukázala celý pôvabný, nezabudnuteľný obličaj. Rozhliadli sa zádumčivé oči dovôkola. Ach, či boli krásne, ako dve čerstvo rozkvitnuté čierne sirôtky! Túžobný ťah zmizol z tváričky zastrenej pelom nevinnosti. Detinné ústočká zamĺkli, pekný zmätok a prekvapenie zobrazilo sa v celom zjave devušky. Dvaja ľudia, stvorení nato, skrižovať si navzájom životnú cestu, stáli si oproti. Ona tušila, koho má pred sebou. On zatúžil s celým ohňom náruživej povahy, aby ho domnenie nesklamalo.

Ako bolo, ako nie, predstavili sa navzájom, a srdečné: „Vitajte, Ferdinand!“ pririeklo rodinné právo mladému mužovi. Obe malé ruky podali sa tak ľúbezno bratancovi, ako to mohla dokázať len chovanka pani Karolíny Žilinskej.

Ó, Aranka, veď to tu nebol Ján alebo Danko, ani nikto z rodných bratov, ach, nebol. Dôkazom toho bolo vášnivé vzplanutie čiernych očí.

Zabudol Ferdinand Adamiš, akým spôsobom mienil opanovať Aranku Černejovú, bo, než sa nazdal, bol sám ovládaný. Nepoznaný cit vtiahol mu do srdca a zachvátil ho celého vlastnou, čistou svojou teplotou.

Ako tak spoločne kráčali zeleným hájom, a on zodpovedal nevinné, nenútené devuškine otázky, týkajúce sa jeho cesty a toho, prečo prichádza až o dva týždne pozdejšie, zabudol na chvíľu všetky svoje v spoločnosti dobre známe gavalierske zdvorilosti a frázy. Tu každá zdala sa mu prisprostou.

„Nebolo mi možno prv prísť,“ vyhováral sa. „Dosť ma to mrzelo; ale keby som bol vedel, že sa mi od vás dostane takého privítania, neviem, ako by som bol vydržal.“

Usmiala sa srdečne.

„Však sme rodina!“

„Toto slovo znie mi ako hudba, bo temer som už odvykol od neho“; priznával úprimne. „Ako chlapca dali ma z domu; bol som vždy len medzi cudzími ľuďmi. Potom som prišiel k strýcovi. Tento neznal rodinného citu, tak bol mi cudznou posiaľ celý svet.“

„Nevravte,“ zakrútila hlavičkou. „My sa o to postaráme, aby sa vám zdalo, že ste prišli domov, a aby ste boli u nás šťastný.“

Ó, tie slová! Nuž áno, postarala sa Aranka Černejová, aby ich hosť bol šťastný i počas tej nie dlhej spoločnej prechádzky, i potom doma, keď pomáhala jej v tom drahá družka. Na druhý-tretí deň bol Ferdinand Adamiš u Černejov ako doma. Farár Černej spokojne mädlil si ruky. Pani farárka rástla a nevychádzala z počtovania a plánov. Veď len slepý by nevidel, čo dialo sa v srdci mladého statkára, že splnila sa mu túha. Nová, silná, nepoznaná náruživosť ovládala ho celého.

Niekedy treba dlho podkladať, než povstane oheň, a indy zase aj jedna iskrička zapáli plameňom.

Úbohá Aranka bola presadená z básnického p.-ského ovzdušia do stredu a.-skej prózy. Tu v žiadnom ohľade nenašla porozumenia. Odtrhnutá od miláčka srdca, zmietala sa o neho kedy-tedy obavami vo veci pravoty, ktorú len veľmi šetrno spomenula tetinka v liste. — Či div, že nachádzala si milé, radostné zamestnanie v tom, urobiť všetko, aby hosť bol šťastný…? Hrali i spievali mu s Irenkou slovenské piesne, prebúdzajúc v ňom Slováka. Tešila sa, že sa im to darí. Veď on spočiatku odporoval, no kamdiaľ viac ustával v tom, zachvátený ich zápalom. Konečne i sám s nimi spieval a predčitoval im slovenské knihy. On bol sústavne odnárodňovaný, no, nie renegát. To obom devuškám dodávalo odvahy a nádeje, že ho získajú pre národ. Im ho bolo ľúto, že žije tak bez Boha, bez Krista, ako to vycítili z rozhovorov s ním. Skromne predložili mu svoje presvedčenie, no tak, že musel nad tým myslieť a pozorovať ich počínanie. Dozvedel sa, že obe devušky všemožne usilujú sa šíriť lásku, že chodia navštevovať chorých a že to všetko robia preto, lebo tak kázal Kristus. To bolo niečo nové, úplne neznáme; ale prax, ktorá sa mimovoľne pozdávala srdcu.

Trpela pani farárka dcérine ľudomilné myšlienky napred kvôli nej, keď ešte len prišla, potom kvôli vzácnej priateľke a nádejnej neveste, a teraz konečne kvôli budúcemu zaťovi, keď sa to tomuto tuším ľúbilo. No taktom pravej ženy, ktorá dobre zná, čo smie jej muž vedieť a čo nie, zakrývala pred farárom Černejom, že teraz nejeden obed, olovrant, večera alebo raňajky z farskej kuchyne ocitli sa v domoch chudoby, čo predtým nikdy nebývalo. O tom, že v týchže domoch obe dievčatá — raz jedna, raz druhá — Slovo Božie čítajú a chorým spievajú, sama nevedela. Veď neraz otvárala už Aranka ústa, túliac sa k mamičke, že jej povie, na akú púť sa vydala, no pani Terézia nemala pre samé hostiny nikdy času na súkromný rozhovor s dcérou. Dva razy prišla Aranka za otcom v túhe po objasnení niektorej výpovede, veď on bol farár, musel jej rozumieť, no akási divná bázeň zaviera jej ústa. Veď ak mal i on také náhľady, ako kaplán Draškóci, s ktorým sa Irenka dlho a často rozprávala, ach, tak by sa nikdy nezrovnali.

V týchto dňoch ochorel Martinák a podľa výroku lekára sotva vraj už povstane, hoci si ešte poleží.