ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom istom čase sedela na verande z.-ského loveckého zámku grófka Oľga B., ponorená do hlbokého a podľa výrazu tváre súdiac, bezradostného dumania. Pred ňou rozkladal sa rozkošný výhľad po utešenom, teraz bohato ružami zakvitnutom z.-skom parku. Patril jej; dostala ho v svadobnej zmluve natrvalo. Preto snáď tak rada dlela^[71] v tomto, grófom Gejzom nebárs milovanom zátiší.

Mnoho prelesti nahromadila tuto láska v prvých rokoch manželstva vôkol panej; inú zadovážila si sama, obzvlášť v parku a v skleníkoch. Dostávali záhradníci rozkazy a plány od nej. Pomaly za tie roky povstal vôkol panej malý raj, s ktorým sa nemohol rovnať ani skvelý t.-ský park napriek svojej veľkosti a impozantnej kráse.

Neveľké, bujnými papradinami sťa vencom objaté jazero, nieslo na tichých svojich vlnách bielučké, nemé labute. Biele i pestrofarebné pávy šuštiac dlhými vlečkami prechodili sa po šťavnatom trávniku okolo bystrých vodometov. Kde-tu prebehla krotučká srnka, ba i krotký jelienok. Zo stromu na strom skákali krotké veveričky, dúhovo sfarbené papúšky^[72] pokrikovali na seba neľudskými hlasmi ľudské slová.

Pri paniných nohách, majúc hlavu o jej kolená opretú, polo ležal veľký bernardínsky pes a hľadel múdrymi očami na svoju krásnu zamyslenú veliteľku.

Pani predtým čítala a hladila pritom hlavu zvieraťa priesvitnou, krásnou rukou, ktorej belosť zvyšovali zlato a drahokamy. Teraz ležala tá krásna pravica akosi bezvládne a strácala sa v jemných chlpoch huňáča. Z druhej — teraz pod hlavu podloženej ruky — vypadol do lona akýsi Jókaiho^[73] román. Pani polo sedela, polo ležala na pohodlnej pohovke. Odiata do hebkého županu z bledopopolavého, krajkami a vyšívaním zdobeného kašmíru,^[74] upomínala v svojej nehybnosti na krásny obraz. No ťažko našiel by si preň názov.

Dlhými riasami tienené oči strnulo hľadeli na háje, z ktorých príroda utvorila zelený múr t.-skému veľkostatku.

Čo čakala pani, koho? A čo myslela pritom? Kto mohol by podať ten nával myšlienok, kolujúcich za tým uboleným čelom?

„Prečo som vlastne prišla sem? Prečo som nezostala v Karlových Varoch? Že sa Gejza príde zotaviť, až tam kúru skončí — však som ho mohla dočkať. Koľko ráz som si povedala, že nepôjdem do Z., do ich blízkosti! Veď čo chcem, vari žobrať o kúsok lásky? Oni sa mi pomstili, ani jej len nepovedali, že žijem, že ešte žijem. Čo ma to tak bolí? Však keď som im i tak cudzou, je veru jedno, či ona to vie alebo nie. Utiekla som z tvojej nebezpečnej blízkosti, Irenka. Mesiace zdržovala som sa, že nepôjdem, aby som ťa nemusela vidieť, a len čo prišiel prvý okamih voľnosti, som zase tu, a čakám, ako smädný na dúšok vody. Stretnutie s ňou je ako injekcia pre chorého: oživí, osvieži, oblaží, a keď pominula, vyvoláva bolesť na neopísanie. Prichádzajú nesplniteľné túžby. Veď ona je moja, a je tam aj on, aj on je môj. Ako sa to díval na mňa tam pri tom pohrebe! On vie, kto som, a predsa niečo temer ako láska bolo v tom krátkom pohľade. Ó, keby som si mohla ich lásku získať! Spozdilosť! Načo by to bolo? Oni sú Srbi, Slováci, — Slaviani, a ja — ó, ja nie som Maďarka, nie; — tá pieseň, tá pieseň, ona vzkriesila, zobudila z tuhého sna, do ktorého som sa násilne dala ukolísať. Opustila som raz Slávstvo, zradila ideály, — a čo som za to dostala? Tú lacnú slávu. Nosili ma na rukách, veď poturčenec milší, bárs horší od Turka. Vynikala som medzi nimi. Tešilo ma, že môžem ja, dakadejšia Oľga Milinská, zaujímať medzi nimi také popredné miesto, že klaňajú sa mi panie tých pašov,^[75] ktorí môj rod tyranizujú, ba sami títo tyrani.^[76] A tak som si zvykla; umrelo, zaspalo všetko slávske, a zo mňa stala sa obecná odrodilkyňa. A dnes? Dnes je mi cudzinou celý svet. Tam nie som doma a už nikdy nebudem, a tí, ktorí kedysi boli mojimi, stratení sú pre mňa navždy.

Prečo som išla do Tatier na ceste sem? Že prečo? Ach, mne sa chcelo počuť i hovoriť slovensky. Kam ma to dovedie?

Ó, keby ona aspoň o tých náboženských veciach nevravela so mnou, veď to nie je pre mňa! Tá brožúra, keď som si ju prečítala, nespravila na mňa žiaden dojem, a predsa musím na ňu myslieť. Veď oná duša, ktorá to pozvanie počula, ale neprijala, som ja. Áno, to nie je pre mňa. Čítala som odvtedy viac v Biblii, než cez celý doterajší život. No keby sa všetko tak malo brať, ako Kristus káže, to by sa na mňa zvalili celé hory výčitiek svedomia. A predsa, keby to tak bolo pravda, a krv Ježišova keby mala moc, umyť škvrny hriechu a minulosti, ó, vtedy by to bolo krásne, tak ešte raz stáť pred Bohom a pred sebou, čistá a bez viny! Oni všetci tvrdia, že niet večnosti, že všetko sa končí nirvánou.^[77] Keby sa však nekončilo, a nastal skutočne život nový, lepší, krajší, čistejší? — Keby som ešte raz mohla byť v tomto živote taká nevinná, dobrá, ako som bola vtedy, keď sme spolu kvieťa trhávali a piesne lásky spievali, Dimitrij môj! Ó, Dimitrij, prečo sme nezomreli spolu, keď zomrela naša čistá, pekná láska! Odsúdili ma, že som ti nezostala vernou. Nezazlievam im, veď nik ma nemôže tak odsúdiť, ako som sa odsúdila sama, keď prišlo vytriezvenie z toho omámenia. Ó, kto mi povie, kedy, kde sa to vo mne vzalo, a čo to bolo, čo Gejza vlastne zobudil! Bola to len ženská márnomyseľnosť, ktorej lichotilo jeho zbožňovanie? Či prešlo dač jeho vášne i na mňa? Tvoja láska, Dimitrij, bola napriek južnému ohňu ako slnce, pod ktorým sa kvet rozvinie; jeho bola ako orkán a strhla ma k nemu magickou^[78] mocou. Nemôžem povedať, že by som ho bola aj len hodinu milovala tak, ako teba, že by naše srdcia a myšlienky tak boli splynuli v jeden celok, ako splývali naše, — a predsa tiahol ma k sebe a tiahne i dnes neodolateľnou mocou napriek všetkému, čo znám, napriek nejednej hodine zošklivenia a sklamania.

Tie dary a schopnosti, ktoré driemali, a on ich zobudil, snáď ešte dnes by spali po tvojom boku, Dimitrij. No spalo by snáď i to zlo a tá nečistota, ktorú on v srdci vyvolal.“

Domyslela pani; oči sa jej zavreli, a magicky letný podvečer privábil sen na zomdlené, v tomto svete uštvané srdce.