ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A zase bol večer. O zábradlie verandy oprená, stála Irenka Strakoničová a dumala. Pred jej mysľou tiahla rozpomienka na večierok, na tie pekné chvíle, na blažené okamihy zídenia a zasnúbenia s Jankom, na všetko, čo za tým prišlo krásne i strašné. To všetko bolo tam; i okamih, v ktorom vrátila sa Zlatuška s pozdravom od Ľudovíta, pri ktorom si všetci viditeľne vydýchli. Spomínala, ako ona — Irenka — márne prosila Černeja, aby jej Aranku nechal tu, keď bez všetkých príprav oznámil žene i dcére, že sa majú chystať na odchod. Jedine Adamišovi podarilo sa prehovoriť strýca, aby zostal do rána.

No, nebol to už pekný večer. Koľko tvrdých a ostrých slov musela počuť úbohá tetinka Karolína od pani Terézie! Brat sa s ňou pri rozchode ani nerozlúčil.

Irenka obdivovala Milicu. Jej akoby to pôsobilo rozkoš, nevšímať si strýca a s veľkomestskou noblesou^[97] uvádzať pani Teréziu do rozpakov.

Keď ráno zmizli oba Černejovci, akoby sa povetrie bolo očistilo. Ale čo, keď s nimi odišla i Zlatuška!

Nemohla Irenka zabudnúť, ako sa tu na schodoch lúčili s priateľkou. Rozbehla sa ešte raz hore pre závoj pani Terézie. Zlatuška bežala dolu. Zrazu postála, obzrela sa. Ranné slniečko ožiarilo drahú, temer priesvitne bledú tvár, slzami zrosené sirôtkové oči: „S Bohom, Irenka!“ Potom akoby ju zniesli slnečné lúče. Keď sa Irenka vrátila, bujné kone sa rozbehli a kočiar pohltila zeleň.

Už bol večer, a devuška ešte vždy nemohla zabudnúť to krásne ,s Bohom‘. No ani to, ako vzala potom Danka za ruku, zaviedla do kvetnej galérie,^[98] a ako tam pri Ježišových nohách hľadali úľavu v jeho náhlom, veľkom žiali.

„Povedz, Danko, ako ste sa rozlúčili? Bolo možno aspoň chvíľku prehovoriť osamote?“ spytovala sa ho s účasťou.

„Len okamih,“ prisvedčil trúchlive. „Ona prišla ako taká pekná, dobrá myšlienka, objala ma i bozkala — čo ešte nikdy sama od seba neučinila — potom vztiahla ruku k nebesiam: „Tam v tej poludňajšej krajine za bránami raja, večne budem tvoja.“ A keď už i vymanila sa mi z objatia, ešte raz vrátila sa na tri kroky: „Usmej sa na mňa aspoň ešte raz!“ Mimovoľne spravil som jej po vôli. „Akokoľvek, Danko, a čokoľvek príde, Pán Ježiš je schopný nahradiť všetko; ver:

Čo som ja jej povedal, už neviem. Nuž tak sme sa rozlúčili.“

„Úbohá Zlatuška! Pane Ježišu, však ona je Tvoja!“

Nechcela devuška ustavične myslieť na to rozlúčenie. Spomínala, ako radostne vpravila sa milá rodina Strakoničovská do Sávovho zasnúbenia.

Nuž oni všetci uverili Milici. Sáva bol taký blažený, strýc s ním. Deduškovi i babičke imponovalo jej konanie. Nuž áno, kto počul Milicu, ako večer, keď sa už Černejovci odobrali na lôžko, opísala svoje muky a chvíľu v kvetnej sieni na schodoch Kvetny, ten jej musel dať za pravdu, musel uznať, že konala správne.

I Miloš bol celý unesený. Veď oni všetci neznali p.-ského Ľudovíta, a neznali, ako veľmi miloval Milicu, a ako zase ona milovala jeho.

Ó, devuške bolo kamaráta veľmi ľúto. Ona jediná nemohla sa tešiť; už práve preto, že Pán Ježiš Ľudovíta našiel. On si túto, Milicou odhodenú, ale Ním vyvolenú nádobu ešte očistí.

„My sme z neho nemohli nič spraviť, Irenka,“ povedal Danko. „On to učiní, že raz i Milica bude sa musieť pokloniť pred charakterom, ktorý ešte z nášho Ľudovíta Kristus vychová.“

No, čo potom? Ach, čo potom?!

Devuška zišla dolu. Bola odiata v úhľadnom jazdeckom úbore. Mala úmysel ísť oproti Milošovi na polcesty k majerom. Doma ju nepotrebovali. Tetinka Karolína predčitovala strýcovi generálovi, babička mala poradu s pani Žilinskou. Milica vypracúvala školský plán pre srbsko-slovenskú školu Strakoničovcov, ktorá dosť skoro prejde do jej rúk. Sávu odviezli k chorému. Danko študoval so svojimi chovancami. Deduško mal u seba správcu, a Janko sedel dnes celé odpoludnie pri súrnych listoch, len čo trochu zbehol na olovrant a večeru. Ju teraz práve nik nepotreboval, a tak ani nikomu nebude chýbať.

O chvíľu jazdila už, objatá zorami a tieňom letného večera, von z parku do tajuplných hájov. „Kam idem,“ pýtala sa sama seba, „veď stade Miloš nepríde! Nuž idem za ňou, za mojou matkou. Ach, pane, ja musím, áno, ja musím; nech sa stane čokoľvek. Cti svojho otca i svoju matku; áno, i svoju matku. Otče, ty si ju miloval, a ak sú naše city po smrti nezmenené, tak ty ju i dnes miluješ. Zhrešila, je pravda; no kto z nás nezhrešil?! Ty mi nezazlieš!“

Pobodla koňa, a než sa nazdala, zastalo už fŕkajúce, ušľachtilé zviera v ohrade rozkošného z.-ského parku. Podala liace okoloidúcemu grófkinmu sluhovi.

„Je pani grófka doma?“ spytuje sa so svojou okúzľujúcou prívetivosťou.

„Doma, milostivá slečna.“

„Neviete, kde ju nájdem?“

„Na verande, aj —“

Deva ďalej nepočúvala. Ešte raz vzplanuli zore, ožiarili jej milý zjav, keď na vrchnom schode verandy zastala, ani čo by ju čo najpríhodnejšie chceli ukázať… Komu? Dáme, ktorá sa pri jej objavení vzchopila, akoby mala vôľu nie prebehnúť, ale preletieť deliacu medzeru — a či bledému mužovi v leňoške. Oči toho muža, zastreté chorobným leskom, také čierne, neobyčajne príťažlivé, utkveli na nej s takým užasnutým veľkým pohľadom.

„Odpusťte, pani grófka!“ premohla devuška náhlu tieseň. Videla jej neznámeho muža. Domyslela si, kto je, ale obrátiť krok bolo už pozde. „Odpusťte moju smelosť. No zatúžila som zvedieť, ako sa máte.“

Pani bez slova objala milého hosťa.

„Gróf Gejza B.,“ predstavovala; hneď zatým dodávajúc sotva počuteľne: „Slečna Strakoničová, naša susedka.“

Gróf vstal. Poklonil sa s noblesou pravého gavaliera,^[99] a malá ruka dcéry Dimitrija Strakoniča spočinula na okamih v jeho bielej a horúcej pravici.

„Teší ma, že slečna neopomenula navštíviť susedov.“

Devušky zmocnil sa zrazu taký divný pocit, akoby ju sám Pán poslal, aby týchto dvoch ľudí oblažila. Prišlo jej grófa ľúto. Vidno, že je chorý, ťažko chorý; ešte mladý, a už pred bránou hrobu a večnosti, a ďaleko od Boha.

Nuž a bolo by to, keď pekná, svieža mladosť chce oblažiť, aby sa jej to nepodarilo!

„Nemožno,“ myslel gróf, nechávajúc oči na t.-skom slnečnom lúči, „nemožno, aby vedela, ako veci stoja; nemala by s takou úprimnosťou a láskou — áno, láskou — vravieť k nám obom.“

Gróf prežil už svoj život; čo mu z neho ostávalo, boli už len trosky. Precestoval pol sveta, videl rôzne typy krásavíc, no priznával sám sebe, že taký obraz čistej, dobrej mladosti ešte nikdy nepostretol.

Devuška bola peknoduchá, vzdelaná, umná a skutočne zbožná. Ako úctive a pritom dôverne plynuli z jej perí mená „Boh“, „Kristus“, „Ježiš“! Kde to bola? Kde vychovali ju takú čistú, ani tá divá ružička v horách!

Nuž gróf predkladal otázky a devuška zodpovedala. Oni dvaja viedli rozhovor. Grófka vyšla rozkázať priniesť zmrzlinu a občerstvenia nečakanému hosťovi. No i keď sa vrátila, zaujala miesto poslucháčky. Gróf, ktorému dnes pri večeri nič nechutilo, mimovoľne jedol spolu zákusky podané hosťovi.

„Keby vedela, kto ponúka jej pohostinstvo, sotva by ho prijala!“ dumal pritom.

Ako bolo, ako nie, musela Irenka podvrátiť klamnú grófovu domnienku o prirodzenej dobrote srdca, akú jej chcel zdvorile pripísať. Musela mu povedať, že myslenie ľudského srdca je zlé od jeho mladosti, že i jej srdce bolo zlé, a že Kristus učinil jej milosť. A podivné: voči grófovi nestálo ju svedectvo žiadnu námahu. Zďaleka vidno na ňom, že ešte nikdy nepočul evanjelium, a že to bolo prvé svedectvo, ktoré mu kedy človek vydal.

Keď devuška zrazu vstala, upamätovaná bitím hodín, zdŕžal ju opravdivo. A keď sa nemohla zdržať, vyslovil jej tak srdečne vďaku za peknú chvíľu, ktorú vraj chorému mužovi preukázala, že zadržala zrazu jeho ruku. Grófka dávala rozkaz sluhovi, aby slečnu doprevadil.

„Ak vám nie je, pán gróf, moja prítomnosť nemilá, prídem si mamičku navštíviť častejšie.“

Už to bolo vonku. Gróf temer kŕčovite zadržal malú ruku dcéry Dimitrija.

„Irenka, vy viete?“

„Už viem, pán gróf,“ osmutnela trochu.

„A nechávate svoju ruku v ruke mojej, vravíte so mnou tak, ako ešte žiaden človek?!“

„Viete, pán gróf: prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil môjho otca, mňa i vás. On to, čo bolo zahynulo, miloval a hľadal.“

Už dávno zmizli obe rozdielne a predsa rovnako krásne bytosti z verandy. Grófka išla vyprevadiť svojho hosťa, a ešte stál gróf na tom istom mieste, kde zanechala ho devuška. Potom so záchvevom spustil sa do leňošky, skryl bledú tvár v oboch rukách. Vedel zrazu, premožený láskou Dimitrijovej dcéry, že ak hľadal Kristus ich troch, najviac zahynulým bol on.

„Vďaka, Irenka!“ vravela tam dolu pani, objímajúca vášnivo devušku. „Dobrú noc!“

Obe nežné ramená ovinuli sa okolo paninej šije.

„Dobrú noc, mamička!“

„Irenka!“ Pani by klesla, keby ju pekná mladosť nedržala. „Ty vieš, už vieš, a prišla si, vravela tak so mnou, ba i s ním, a dala si mi to meno, ktoré — —“

„Ktoré ti patrí a na ktoré mám právo.“

„Ó, dieťa, tedy ty odpúšťaš, nehneváš sa, neopovrhuješ?“

„Nie. Ja milujem.“

„Ó, kto bol ten milosrdný, ktorý ti ozrejmil vec tak, že si schopná vyriecť toto slovo?“

„Miloš, môj brat a tvoj syn; i on ťa miluje. Ale dobrú noc! Vráť sa, prosím, ja sa musím ponáhľať a tvoje miesto, mamička, je teraz tam pri ňom. On je ťažko chorý.“

„Ach, dieťa moje drahé, modli sa za mňa i za neho; a len Boh ti môže odplatiť.“

Nuž,

V tom čase, keď Irenka láskou zvíťazila, zastal Janko Žilinský pri otvorenom okne. Prácu šťastne vykonal. Mladíkovi krútila sa trochu hlava. Teraz, keď mal všetko skončené, poďakoval svojmu Bohu, ktorý mu tak predivne pomáhal a strojil sa, že pôjde vyhľadať milú rodinu a priateľov. Chcel len lampu zhasiť, ale nestalo sa; zaklopanie na dverách prekazilo mu.

„Ako vidím, ste konečne hotový, milý Žilinský.“

„Moja úcta, pán Strakonič.“

„Ak je vám ľúbo, trochu so mnou pobesedovať, budem vám vďačný.“ Starý pán sadal si pohodlne do rohu pohovky.

„Ó, veľmi rád!“ pritiahol si mladík stoličku bližšie.

„Snáď sa i podivíte, milý synu, že idem k vám na radu vo veciach, ktoré siahajú trochu do vášho odboru.“

„Poslúžim veľmi ochotne, v čom budem môcť,“ skromne vetil mladík.

„Nuž, viete, t.-ský veľkostatok má šíre, rozsiahle polia. Prináša, keď je dobre obrobený, mnoho obilia. Ale ako u nás v Uhrách veci stoja, my veľkostatkári často buďto nemôžeme ho predať, alebo musíme pod cenu. Keď ste vy toľko o tých rôznych továrňach rozprávali, napadlo mi, či nebolo by dobre, vystaviť cukrovar a dorábať viac repy.“

„Nie, pán Strakonič. Cukor má príliš veľkú konkurenciu. No, čo by ste mohli, vystavte továreň na dorábanie mondamínu; je to výrobok z kukuričnej múky. Tento hľadaný, draho platený výrobok dováža sa dosiaľ len z cudziny. Keď postavíte továreň, môžete vy do cudziny vyvážať.

Ráno bol som s Milošom v r.-ských majeroch; tam leží celé bohatstvo nezužitkovanej vody v r.-skom jazere. Podľa okolitých bahnitých polí súdiac, sú tu podzemné zdroje, ktoré všetky dali by sa využiť; a zem drenážou náležite vysušená niesla by na dlhé veky úžitok.

Naša spoločnosť postarala by sa vám o potrebné stroje do továrne, hoci i na splátky, a než Demeter Strakonič vyštuduje techniku, opatrili by vám i dobrého strojníka. Pravda, vyžaduje sa na to všetko značný kapitál; no on by sa oplatil. Keby ste továreň postavili v R., mohli by ste majere zväčšiť, čo tu na Dolniakoch naskrze nie je také obťažné pri obyčajnom nabíjaní budov.^[100] Mohli by ste potom z odpadkov kukurice chovať raz toľko dobytka. Počul som sťažnosti, že burgyňa nemá dostatočný odbyt; keby ste ju skŕmili spoločne so slamou a kukuričnišťom, niesla by pri Božom požehnaní tisíce.

Čo tu dolu chýba, je poriadna mliekáreň. Tá by sa celkom dobre dala pripojiť k továrni. Myslím, že otvorením priemyslu zadržal by sa ten veľký odliv pracovných síl, odchádzajúcich ročne do Ameriky.“

„Milý synu, to, čo vy vravíte, sú až moc krásne, a musím povedať, praktické myšlienky. Ale,“ usmial sa starý pán, „sami ste povedali, že na to treba mnoho peňazí. Netvrdím, že by sme — brat a ja — všetko naše imanie boli vstrčili do T.; postarali sme sa, aby v prípade neúrody bolo skadiaľ doložiť; napriek tomu to nepostačí.“

„Ak dovolíte, pán Strakonič, zajtra vám vyrátam, čo by asi stáli stroje i s dopravou; koľko asi stavba, to vyrátame s Milošom a pánom správcom, aby ste vedeli, či môžete túto „vežu“ stavať bez bázne o dokončenie. Patrím síce do priemyselného sveta, kde sa s mamonou ustavične vo veľkom pracuje, no som kresťan. A ako taký, nikdy by som nemohol radiť k dlhom, hoci by T. krylo veľkú pôžičku.“

S netajenou úľubou hľadel starec na mladíka.

„On je ako ten Jozef v Egypte. Keby to on dostal do rúk, istotne by sa vec zdarila; lebo čokoľvek by robil, Hospodin by na to dával požehnanie,“ myslel pritom.

„Dobre, milý synu. Teda zajtra vám zvolám tých, ktorí trochu veci rozumejú, a potom rátajte. Lež nedivte sa vy, kresťan, pri vašich náboženských zásadách, že ja, starec, ešte chcem zveľaďovať, zbohatnúť; neodsudzujte ma ako lakomca.“

„Možno, pán Strakonič, že ešte pred polrokom bol by som si myslel: ,Načo im je viac práce a trápenia, veď majú dosť?!‘“ usmial sa mladík jasno. „Ale videl som na svojich cestách, že i kresťania majú zveľaďovať blahobyt dvíhaním priemyslu. Videl som tých, ktorí mali mnoho, že nemali sami; delili sa s tými, ktorí pracovali, a všetkým pritom bolo dobre. Videl som aj, že zem prináša inde oveľa viac úžitku, než u nás. A to je príčina úpadku Uhorska, ktoré, keby bolo ináč obrábané, bolo by iným krajinám komorou. Vcelku nedá sa nič spraviť; ale aspoň jednotlivci mohli by ťažiť z toho zakopaného bohatstva a dvíhať zotročený ľud. Keď je zle, podáva sa v Uhrách ľudu almužna. No, čo národy potrebujú, je čestná, dobre platená práca. Bohatstvo sebecky na hromadu zhŕňané je človeka nehodný hriech. Bohatstvo v prospech ľudstva užívané stáva sa požehnaním.“

„Vďaka, milý synu. Tieto slová sú dobré.“ Starý pán vystrel pravicu po ruke mladíkovej. „Nebudem vás ďalej baviť; dosť ste už v izbe sedeli, poďte medzi ostatných. Irenka išla Milošovi naproti, dúfam, že sa už skoro vrátia.“

„Irenka!“ tvárou Žilinského prelietol zásvit, aký môže vyvolať len jedno meno. No divné, zásvit zmizol a spravil miesto nezvyklej tôni na mladíkovom čele.

Okamih boja a váhania. „Pane,“ vzdychol mladík, „dávaš mi to snáď Ty, túto príležitosť?“

Od Milicinho zasnúbenia, obzvlášť od chvíle, keď Černej hodil Žilinským do očí, že nie zásady, ale t.-ské kapitály primäly Milicu zameniť ženícha, pripadal si mladík vinným. Vedel síce Pán, že, keď on zasnúbil sa s Irenkou, na nič iné nemyslel, len na spojenie dvoch, samým Bohom pre seba stvorených sŕdc. Nemyslel ani na svadbu, ani na odvedenie Irenky stadiaľto. No predsa, keby strýc Černej vedel, ba keby vedel starec pred ním sediaci, čo povedal by na to? Prijali síce Strakoničovci Milicu s otvoreným náručím za dcéru, no, či by tak prijali jeho za syna? Milica bola diplomovaná učiteľka, Sáva doktorom; stáli na úrovni rodom i stavom. No Irenka bola teraz zámockou slečnou a bohatou dedičkou, a on bol len jednoduchý muž práce. Bolo čestné, sedieť tu oproti dobrotivému starcovi, prijímať jeho dôkazy priazne — a mlčať?

Vzal starý pán veľké mladíkovo cestopisné album. Daktoré zábery ho natoľko zaujali, že zabudol trochu na svojho suseda. Nezbadal, že mladík pristúpil k oknu. Miesto aby ho zavieral — ako zdanlivo mal v úmysle — zastal pred ním v hlbokej pokore. A hoci ústa mlčali, vyjadrili k nebesiam uprené oči celú hĺbku vrelej modlitby. Podľa zásvitu na mladíkovej tvári — prišla zhora odpoveď a — pán Strakonič vzhliadol trochu prekvapene do tváre pred ním stojaceho mladíka.

„Čo máte, Žilinský? Chcete mi niečo povedať?“

Sú tváre, na ktorých nič nezatajíš; táto bola jednou z nich. Oprávňovala k podobnej otázke.

„Áno, pán Strakonič,“ málinko zrumenel mladík, „musím sa vám priznať k niečomu.“

„Vy? A mne?“ Starému pánovi až tak dobre hľadieť do tej krásnej tváre žiariacej vážnou čistotou.

„Prihodilo sa mi niečo ľahko pochopiteľné, ale mnou ani nehľadané, ani nečakané. Vložil môj Boh do môjho srdca lásku — čistú, kvetnú lásku oproti vašej vnučke, pán Strakonič. Chcel, namáhal som sa ju ukryť, márne; ona prerazila si cestu a vyvolala ozvenu v Irenkinom srdci. Musel som vám to povedať, pán Strakonič, lebo, ak nesúhlasíte s naším vnútorným spojením, nikdy by som nesmel o zovnútorné prosiť. A tak bude dobre, keď čím skôr odídem. Oheň, ktorý nedostáva potravy, skôr zhasne. Nevravím, že by zhasla naša láska, to je — krátko povedané — nemožné. Z neba prišla, a ta sa s nami vráti. Ale ak nie je vôľa Pánova, aby sme na zemi boli spojení — pretože nás mnoho delí — tak zhasnú túžby po pozemskom šťastí.

Zdalo sa mi, pán Strakonič, že vás musím odprosiť, pretože ja, nepatrný muž práce, odvážil som sa pozdvihnúť oči k vašej vnučke. Ale nie je mi skutočne možné odprosovať za niečo také čisté, také krásne, ako je moja láska k Irenke. Len povedať som vám to musel, lebo: Každý, kto je z pravdy, počuje hlas môj.“

Ruky, do ktorých si pán Strakonič podopieral hlavu, klesli. Je pravda, že také niečo nečakal. Nerobil on ešte plány do budúcnosti okolo Irenky, to ponechával žene. No, že i v jeho srdci vznikli ctižiadostivé túžby, nemohol by tajiť. Pred ním stojaci mladík všetky tieto plány zmaril svojím priznaním. Veď, ak milovala Irenka jeho — bola ona dcérou Demetrovou — popri ňom nemohla by ešte náležať druhému. Nie; kto miloval tohto mladíka, ten jemu podobného nenájde. No, čo teraz?

„Žilinský, a keď ste mi to povedali, aké máte ďalej úmysly?“ vravel starý pán vstávajúc.

„Žiadne, pán Strakonič.“

„Žiadne? Nemienite ma žiadať o ruku mojej vnučky?“

„Ešte nie, pane.“

„Vy ste divný. Tak načo je vaša láska, a kam povedie?“

„Kam môj Boh bude chcieť; vložil som nás oboch do Jeho rúk. Ako mi dal jej lásku, tak mi dá aj Irenkinu osobu, ak bude Jeho vôľa.“

„Nie, teraz ste prepiaty,“ zamračil sa starý pán. „Keď len Boh vám môže pomôcť, tak načo ste mi to povedali?“

„Nechcel som za vaším chrbtom, pán Strakonič, obchádzať si Irenku ako nejaký románový hrdina. Uchádzať sa o jej ruku ešte nemôžem. Mám výhľad na dobré postavenie, umožňujúce mi ženu slušne vyživiť. No, ono ešte nie je mojím. Vy tu Irenku potrebujete. Chcem čakať, prosiť, veriť. Nič iné od vás nežiadam, pane, len dovoľte mi Irenku milovať; a dovoľte mi, aby som si smel získať vašu dôveru a otcovskú lásku.“

„Ste veľký idealista, Žilinský; no ja si vás ctím. A keď ste posiaľ milovali bez môjho dovolenia, milujte i ďalej. Pretože nič nepýtate, pretože ste ma nechceli klamať, sľubujem vám, že z mojej strany nestojí ani dnes, ani pozdejšie vašej láske žiadna prekážka v ceste.“

Mladík sa sklonil a bozkal starcovu ruku. Tento ho objal a divné blaho vtiahlo do jeho srdca pri myšlienke, že raz ich slnečný lúč bude kráčať životom pod záštitou tohto Jozefa. Že nebol bohatou partiou — kto to vravel? Najvyššie bohatstvo spočíva v čistom, pravdivom, nesebeckom charaktere, ktorý mladík teraz dokázal. Niekto má poklady vo wertheimke;^[101] iný ich nosí v sebe a so sebou, kamkoľvek príde. Tamten prvý je bohatý sám pre seba; ten druhý obohacuje všetko svoje okolie, kamkoľvek príde.

I starý pán cítil sa veľmi obohateným, keď spoločne s mladíkom vyšli na chodbu a zmizli čo nevidieť za širokými dvojitými dvermi salónu, kam zo všetkých strán schodila sa rodina i služobníctvo na spoločnú domácu pobožnosť. Poslední vnišli Irenka s Milošom.

Mohutne zazvučalo piano pod jemnými prstami Janka Žilinského. Čo nevidieť niesla sa krásne spievaná pieseň k Baránkovej oslave veľkou dvoranou a von do tichej, veličensky prelestnej letnej noci.