ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V pracovni, naplnenej starobylým nábytkom, vo fare a.-skej sedel duchovný správca evanjelickej cirkvi tamže, farár Černej. Pred ním na stole rozložené listiny a listy rôzneho obsahu svedčili, že usporadúva svoje privátne záležitosti. Farár bol muž vysoký, chudý. Tvár počerná, ostrých rysov s tesno zovrenými perami nerobila práve ten najpríjemnejší dojem na človeka. A predsa v jeho dome radi schádzali sa ľudia, možno, pričinením pani farárovej, veselej, zhovornej osôbky. Práve vnišla za mužom, zvať ho na večeru. Bola tiež dosť vysoká, chudá, obstarná, no mala prívetivý vzhľad a príjemný hlas, ktorým i teraz volala na muža:

„Prosím ťa, poď už; polievka ti vychladne!“

Farár vstal a ešte taký zamyslený, ako bol, šiel.

„Kedy budú v preparandii skúšky?“ spytuje sa, keď už spolu kráčali.

Pani odpovedala.

„Myslel som, že Aranka s Lajošom budú môcť prísť; no, keď Lajoš má ešte kandidátske skúšky pred sebou, načo by sme ju tam tak dlho nechávali? Napíšem jej, aby prišla hneď, len čo skončí!“

„Nuž, mne by bolo len milé, mať ju čím skôr doma,“ vetila pani. „Ale“ — dodala starostlivo — „bude to dievčaťu nemilé, keď bude mať taký kus sama cestovať.“

„Nepocestuje sama; požiadal som riaditeľa Strakoniča, aby Irenka aspoň na dva týždne smela k nám. Pôjdem im v ústrety do K., a veď potiaľ ich železnica privezie.“

Tvárou paninou preletel výraz porozumenia.

„Je pravda, pozval som aj Ferdinanda Adamiša k nám.“

„Ach, a príde?“ podivila sa pani.

„Sľúbil.“

„A pravota?“

„Je v jeho prospech skončená.“

„Tak predsa dostane on celé dedičstvo po chudákovi mojom bratovi?“

„Bolo mu poručené!“

„Ak to však predsa nie je pravda, ak dopustil sa falše pri záveti?“

„Vec pred súdom prišla k prísahe, Ferdinand svoje tvrdenie potvrdil prísahou, a tak je pravota skončená. Z.-skí že ešte apelovali;^[6] no, ja nemám chuť vec do nekonečna naťahovať a mladému mužovi robiť prekážky.“

Pani pozrela bokom na muža.

Vec mala sa tak: Bola pani farárka rodená Adamišová. Jej brat bol grófskym úradníkom, ktorý si u svojho panstva zhospodáril veľké bohatstvo. U tohto jej brata bol začas pomocníkom syn mladšieho brata, Ferdinand. A keď riaditeľ Adamiš v zime zomrel, stal sa tento Ferdinand jeho dedičom, čím ukrátení cítili sa tak Černejovci, ako i mladšia, v núdznych pomeroch žijúca sestra farárky Černejovej, pani Z. Vyzdvihli pravotu, lež márne. Pravota sa skončila v prospech mladého muža, na ktorého bolo padlo podozrenie, že závet sfalšoval, a teraz všestranne sa vravelo, že tú faloš potvrdil krivou prísahou.

Keďže pani Tereza Černejová vedela, že si jej muž robí veľké nádeje na dedičstvo po švagrovi, premýšľala teraz, čomu pripísať tú náhlu, priateľskú zmenu voči Ferdinandovi. A bolo by to, aby, keď žena začne myslieť, neprišla na stopu pravde! On volá jeho, chce mať Aranku prv doma. Sú oba mladí. Aranka je pekné dievča; keby sa mu zapáčila a vzal by si ju, vtedy vlastne nič nie je stratené, my dostali by sme všetko.

Než prišli do rodinnej izby, kde nateraz sedeli pri veľkom stole len oni dvaja a kaplán Draškóci, mala už pani celý mužov plán na piatich prstoch. Medzitým čo kaplána rozmilo ponúkala: „Jedzte, pán brat!“ kombinovala ďalej: „Fara v B. je dnes-zajtra uprázdnená. Je pravda, že sa Draškóci drží na ňu; ale veď on ešte môže počkať. Lajoš skončí, usadíme ho tam a oženíme s Irenkou Strakoničovou; ona je najpríhodnejšou partiou, a obe svadby môžu byť s jednou trovou, obe deti obstaráme razom.“

„Čítali ste dnešné noviny, pán principál?“ spytuje sa kaplán.

„Ešte nie. A čo je tam?“

„V P. vraj prišli na stopu zase akémusi panslávskemu spolku medzi študentstvom; vec ešte nie je vypátraná.“

„Ba, že tá mládež nemá rozumu!“ stiahol čelo Černej. „Takými prepiatosťami kaziť si existenciu! Stenu čelom neprerazia. Treba sa podrobiť panujúcemu živlu; veď, keď raz človek zaujme životnú postať a má zaručený chlieb, môže i so svojím presvedčením navonok.“

Po večeri vyšli oba páni pred faru, kde rozkladal sa pred nimi malebný výhľad. A. ležalo síce značne nízko na Dolnej zemi Uhorska, ale boli tu vŕšky dovôkola, áno i sama dedinka s jej kostolom a farou spočívala na viacerých kopcoch. V neveľkej diaľke modrali sa b.-ské vrchy a z M. viedla sem cesta — bárs po rovine — hodiny a hodiny m.-skými horami.

Oba páni dali sa fajčiť, farár fajku, kaplán cigaru, a chodili po ceste, prerezávajúcej trávnik pred kostolom. Zamieňali spolu náhľady a zrovnávali sa v nich dosť dobre.

A. bola v mori maďarstva poloutonulá slovenská osada, akých je na Dolniakoch viacej. Ľud udržoval sa, nemajúc žiadnych národných vodcov, pri slovenčine sám. Farár Černej nezavdal veru vrchnosti príčinu k sťažnostiam; slovenské knihy, časopisy ani nečítal, ani nešíril. Keď prišlo nariadenie, viesť matriky po maďarsky, poslúchol, keď nariadili mu viac ráz do roka kázať po maďarsky čisto slovenským poslucháčom, poslúchol, hoci vtedy mal kostol prázdny, lebo tí, kvôli ktorým sa kázalo, panskí úradníci z neďalekých grófskych veľkostatkov, obyčajne neprišli. Ale A. zostávalo predsa slovenským na znak, že utopiť národy alebo stopiť dovedna nedokáže bez Božej vôle žiaden človek, ani akokoľvek zriadenejšia sústava.

V priateľskom rozhovore pomýlila oboch pánov ženička, odvolávajúca k náhlej povinnosti. Kaplán šiel a farár prechodil sa už len sám. Pradeno myšlienok, ktoré pani Terézia svojím príchodom náhle bola pretrhla, nadpriadlo sa mu v hlave i v srdci. Videl svoju dcéru zaopatrenú, v hojnosti, áno v prepychu, a videl syna farárom v b.-skej fare a majiteľom vena Irenky Strakoničovej. Ferdinand Adamiš a Irenka ustupovali do úzadia, ako vždy ustúpi do úzadia prostriedok, keď cieľ bol dosiahnutý.

No, zrazu napadli Černejovi kaplánove slová o panslávskom spolku v P. Zamračil sa znovu, vnišiel do fary, a usporiadajúc na stolíku roztiahnuté listiny do jednej z mnohých priehradiek, akými honosila sa starobylá, neďaleko dverí stojaca skriňa, dal sa písať listy, jeden synovi, druhý dcére a tretí sestre Karolíne.