ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V n.-skej škole, otočenej neveľkou, hojne ružami vysadenou záhradou, strihala Milica Žilinská jeden z kráľovských kvetov za druhým. Kytica rástla. No sotva ktorá z ružičiek vyrovnala by sa tým, ktoré tak prelestne prekvitali na lícach devy, dodávajúc jej nevýslovného pôvabu. Láska, nadšenie, radosť, túžba leteli dumným čelom sťa obláčiky jarným nebom a okolo kvetných pier. „Nevesta v podvečer zasnúbenia,“ bol by si podpísal pod jej obraz — a právom, veď kytica vítať mala Ľudovíta, ktorý na ceste z P. staví sa napred u svojej nevesty.

Preberala deva v mysli celý ten prežitý rok. Napred tú prvú polovicu, strávenú v samej borbe. Potom tú druhú, pod záštitou materinského srdca, keď P. s jeho domácim pôvabom vtiahlo s tou drahou, nadovšetko milovanou mamičkou. Tak pracovať, tak siať, tak zhromažďovať, ako ona, nevedel predsa nikto. Ach a čo bolo len v jej bytosti, odkedy prišla z Rumunska? Veď pripadala všetkým v niektorých chvíľach ako taká kráľovská dcéra, taká nežná, vznešená a dobrá!

„Vaša matka, Milica, je anjel,“ hovorili dámy v N.

Áno, anjelom bola mamička, ale — —. Ľahunký mráčik pokryl dcérino čelo.

Čím lepšiou pripadala matka, tým viac nedostatkov videla dcéra na sebe. Nie žeby ústa, tie najdrahšie, kárali, napomínali, ach nie. No, celá matkina bytosť, jej zväčšená láska, pokora, čistota, trpezlivosť rozprávali bez slova o Ňom, ktorý — Milica to cítila s istou horkosťou — drahší bol mamičke, než ona, ba i než Janko — o Kristu.

Krátko po príchode z Bukurešti oznámila mamička, aká sa jej tam vraj stala milosť, a že smie sa už i ona rátať k Božej rodine. No Milica nemohla a nechcela počúvať, keď i seba, i doterajší svoj život, aj ich krásnu výchovu odsudzovala.

„Boh nemal a nemá tebe čo odpúšťať,“ tvrdila matke; „ty nepotrebovala si žiadnu premenu zmýšľania, nijaký obrat. To nechaj Magdalénam a odrodilkyniam.“

Nuž mamička zamĺkla a nepokúsila sa viac presvedčiť dcéru, že veď všetci zhrešili a nemajú slávu Božiu. Zato noc po noci — a iste i keď Milica bola v škole — modlila sa za ňu.

Áno, Milica cítila, vedela, že matka modlí sa i za ňu i za Ľudovíta.

Čo vlastne chcela ešte mamička? Veď deva si tak dala pozor, aby bezúhonným životom i jej i svojmu národu robila česť! Každý si ju ctil; deti do ohňa skočili by za svojou učiteľkou. Ľudovítovi bola všetkým — len matka nebola s ňou spokojná. Len ona násilne chcela pre ňu vyprosiť, aby ju Kristus prinútil, vybrať sa tiež z Mezopotámie do Kanaánu. Nuž, však to, čo napríklad robila Irenka, bolo všetko krásne. Zlatuškine listy čítať bola pravá rozkoš, a tie veľkolepé Jankove správy! — Ale pre ňu, Milicu, to nebolo. Ona nechcela, nemohla tak výhradne na prvom mieste milovať Krista. On žiadal sebazaprenie, a aby každý vzal kríž. — Ona túžila po šťastí, zemskom šťastí, po vyplnení zemských túžob a ideálov. Prvé miesto v srdci patrilo národu, druhé Ľudovítovi. Aranka, keď smutnými okolnosťami nútená, stratila Danka a nemohla mať kedy nádej na spojenie s ním, nuž tak hľadala náhradu v Ježišovej láske. Irenka ešte nemilovala, — ony obe nepochopili ju, Milicu. Veď chvíľami sama seba nepochopovala; čím jej bol Ľudovít dnes, tým jej nebýval ani v P. Ako túžobne čakávala jeho listy! Koľko nocí prebdela, ba presnívala s otvorenými očami! Hoci milovala svoje učiteľské povolanie, treba priznať, že boli chvíle, keď žila už po boku Ľudovítovom ako pani farárka^[70] nejakej veľkej dolnozemskej cirkvi a kriesiteľka im zvereného ľudu.

Ľudovít s tým tieňom podozrenia zrady, ktorý spočíval na jeho nevinnej hlave, a ktorý ešte i mamička videla, pripadal jej ako mučeník. No až on sa skvele ospravedlní, až jej pričinením v jeho slovenskej domácnosti dostane sa mu skvelého zadosťučinenia — ó, to bola rozkoš, k vôli ktorej stálo za to, podstúpiť čokoľvek. Či div, že on, úbohý, ukrivdený, stratil všetku svoju veselosť, že bol chvíľami ako vymenený, že v jeho listoch — hoci nikdy o tú zradu nezavadil — znel stesk rozorvanej duše? Nie, to nebol div. Ale ona pri ňom zotrvá, — a až ona ho oblaží a tak vráti samému sebe i národu, nuž či nevykoná dosť?

Kytica bola uvitá, myšlienky uspeli potiaľto a —.

„Milica, Milica moja!“

„Ľudovít, ty si už tu? Nemožno!“ zjasala, temer udusená v náruživom objatí miláčka. „Ešte som ti len kyticu na uvítanie chystala; no, tu ju máš!“

„Vďaka za dôkaz lásky, ale čo ma po ružiach, keď ich kráľovnu držím v svojom náručí!“

Nechala ponad hlavou i srdcom preletieť ten nával náruživých slov, nezmyselných mien. Ó, to bola rozkoš! Načo ešte snívať o druhom nebi, keď už tu bolo nebo, tu bol raj?!

Až keď vstúpili do domu, všimla si bledosť a vpadnuté oči miláčika. „Priveľa sa namáhal,“ podumala, „priveľa študoval.“

„Tak čo, Ľudovít, smiem ti blahopriať k posviacke?“

„Áno, Milica. Senior O. si ma dal posvätiť; ale nepôjdem k nemu za kaplána, vymenovali ma za administrátora v G.; ak obstojím tam na skúške, vtedy skôr, než som sa nazdal, dôjdu všetky moje túžby splnenia, totiž — opravil sa tragicky — ak ma i Milica tak neopustí, ako ostatní moji kamaráti.“

„Nevrav,“ stiahla čelo; „nezabudni, že oni pochybujú, kým sa skvele ospravedlníš, a ja ti verím.“

Ucítila, ako zatriasla sa jeho ruka. No tu išla mamička v ústrety, treba sa ponáhľať za ňou.

*

Bol podvečer. V útulnej izbičke pri okne sedela pani Karolína. Pred ňou, o okno opretý, s ramenami na hrudi skríženými, stál Ľudovít Černej. Milicin hlas ozýval sa kedy-tedy z besiedky, kde okolo nej ešte raz pred odchodom zhromaždila sa jej industriálna škola. Zajtra mali obe dámy odcestovať do T. k Strakoničovcom, kde Milica sľúbila stráviť prázdniny.

„Ľudovít, a vieš ty iste, že tvoj otec odobrí voľbu tvojho srdca?“ spytovala sa pani vážne.

„Ach, tetinka, čo on s tým má?“ vybúšil mladý muž. „Ako ho znáš, chcel by mi iste nejaké zlaté bremeno zavesiť.“

„Bez rodičovského požehnania nie je radno urobiť taký vážny krok!“ vzdychla pani.

„Snáď len nemyslíš, aby som sa podrobil ako nejaký…, aby som si dal ruky zviazať a stal sa tak ešte storazy nešťastnejším, ako už som. Načo učila si nás ideálne žiť na zemi, keď dnes odo mňa žiadaš, podrobiť sa hnusnému realizmu svojho otca? Alebo myslíš, že by sa pýtal, čo bude moje srdce robiť, ako žiť, keď ho odtrhnem od Milice? Pýta sa on, čo urobí Aranka, až ju prinútia za Adamiša? Nemôžem Teba klamať, tetinka, Tebe musím povedať: otec nebude súhlasiť. No on sa podrobí, podrobiť musí, a na jeho požehnaní nezáleží mi nič, bola by to daromná, ničomná komédia.“

Horkosť duše, áno nenávisť vyzneli z hlasu mladíka, ktorý náhle padol k nohám panej. Skryl s posunkom rozorvanca tvár na jej lone. V izbičke stíchlo.

Zrazu sklonila sa pani, pohládzajúca bohaté chovancove vlasy, a vtlačila nežný bozk na zamračené čelo.

„Tetinka, tetinka!“ mládenec schvátil a stiahol ju k sebe, „myslel som už, že tvoje pery nikdy viac ma nepocelujú.“

Zimničný záchvev otriasol mladou postavou, pridusené zaštkanie vydralo sa z hrude. Pani vedela, cítila, čomu ono patrí; nevýslovná sústrasť vtiahla do jej materinského srdca. Dnes nebola len matkou, bola už kresťankou, a Ježiš vedel i zradcom odpúšťať a milovať: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Keď človek opravdivo miluje, smie všetko.

„Ľudovít môj, znám, čo ťa robí tak nevýslovne nešťastným, znám, akého červa utápal si v pijáckom klube, znám príčinu tvojej horkosti oproti tvojmu otcovi. — No znám i Krista, ktorý mňa i teba miluje, a preto chcem a môžem ťa milovať znova, ako matka, už či spojí ťa Boh s Milicou, alebo nie. No znám i svoje dieťa. Ľudovít, syn môj, akokoľvek veľká je tvoja vina, priznaj sa jej, povedz všetko. Ona Ťa veľmi miluje, Tebe uverí, od Teba to tak nezabolí; lebo môžu prísť druhí, otvoria jej oči, potom márne by si sa ospravedlňoval.“ V izbičke stíchlo hrobovým tichom.

„Ľudovít!“

„Nemožno, tetinka, ona ma zavrhne. Ó, nechaj ma spojiť sa s ňou. Potom, keď bude mojou, keď storakými zväzkami pripútam jej srdce k sebe, keď uvidí moju snahu, napraviť všetko, potom jej poviem; vtedy snadnejšie bude mi môcť uveriť. Vieš, tetinka, my dvaja zostali sme ešte v Mezopotámii, a tam ľudia jeden druhému neodpúšťajú.“

„Syn môj,“ vzdychla pani, „a prečo ty, práve ty, ktorého vina tlačí, nechceš opustiť Mezopotámiu? Veď pokoj pre hriešnika nikde nemožno dosiahnuť, len u Krista.“

„To viem,“ vyskočil mládenec, sadol si na nízke okno. „No vieš ty, tetinka, čo by to pre mňa znamenalo? Človek mojej minulosti nepatrí ani pred oltár, ani na kazateľňu. Na zradcovi leží kliatba, a ja mám celý život, nedeľu čo nedeľu žehnať celú cirkev, ja podvodník, klamár? Prosil som otca, aby mi dovolil študovať lekárstvo alebo práva; nechcel, prinútil ma, odoprel každú podporu. No a znáš, ja nie som Danko, schopný prebiť sa životom; vo mne nieto sily. Keby som však opustil Mezopotámiu sveta, v ktorej je dosť mne podobných, a prešiel na stranu Kristovu, toľko znám, že by som sa nikdy nesmel stať administrátorom v G. V hodinách, keď blížil som sa k Bohu, keď hľadal som spásu, odvetilo mi Slovo Božie: Utni, odhoď od seba! — ja musel by som všetko predať a vziať kríž. Cena, ktorú Boh odo mňa žiada, je privysoká. Popredne Milica, potom verejne utratenie cti verejným priznaním, konečne celoživotná existencia; áno, cena je privysoká, ja ju zaplatiť nemôžem.“

„Ó, Ľudovít, a ja by som ju predsa radšej zaplatila a dosiahla večný pokoj a blaho, ako odsúdila seba na také celoživotné nešťastie a na večnú záhubu.“

„Márne, tetinka, všetko je stratené.“

„A nie je, Ľudovít. Povedz pravdu Milici, napíš verejné osvedčenie a odprosenie. Vďaka Bohu, moje deti obe môžu sa samy živiť. To, čo ja ešte málo po mužovi mám, postačí dvom, keď ty budeš študovať. Povedieme malú, skromnú domácnosť, Otec nebeský nás požehná, ty vyštuduješ medicínu, Milica na teba počká a stane sa tvojou. Krv Ježiša Krista očistí ťa v tej chvíli, keď k Nemu prídeš, keď utneš ten povraz podvodu, a poddáš sa pravde. Mužne otvorené priznanie získa ti úctu aj ukrivdených kamarátov, aj celej slovenskej inteligencie, a ty i časne i večne budeš šťastný.“

„Ach, tetinka, ty si anjel,“ zaplakal mládenec znova. „No ja nemôžem, vo mne niet žiadnej mravnej sily; stáť na pranieri nie ako mučeník, bez viny, ale ako vinník, ktorému každý statočný človek právo má napľuť do tváre, a pritom pozdvihnúť oči k tvojej Milici, to ja nemôžem.“

„Ja myslím, že, keď Boh žiada od nás nemožnosti, chce nás k tomu napred vyzbrojiť nadprirodzenou silou. Obávam sa, Ľudovít, že tebe chýba nie sila, ale chcenie. No, rozváž dobre: mohlo by sa stať, že ocitneš sa kedysi predsa na pranieri. Keď vinník dobrovoľne žaluje na seba pri súde, berie ľudská spoločnosť ohľad na všetky poľahčujúce okolnosti a súdi zhovievavo. No nestáva sa tak, keď inými k súdu pohnaný, dôvodmi usvedčený, prizná sa k vine. Kto vtedy počúva bez predsudku i tie najlepšie dôvody jeho sebaobrany? Nuž ak sa predsa raz ocitneš na pranieri verejnej mienky, nemôžeš potom čakať milosrdenstvo ani od jednej strany. A ak Milicu predsa stratíš (lebo keď my dvaja budeme mlčať, nájde sa tretí nečakaný, ktorý povie), čo ti zostane? Fara v G., ubité svedomie, a červ, ktorý neumiera, oheň, ktorý nehasne. Nielen nebo s jeho čistou blaženosťou — i peklo s jeho mukami začína sa na zemi, v našich srdciach.“

Sú chvíle, v ktorých Boh, tá večná láska, bezprostredne blíži sa k hriešnikovi, hotový pomôcť a zachrániť ho večne. Ak v takejto chvíli nepríde k zachráneniu, je jediná príčina len, že hriešnik nechcel.

Vedel Ľudovít Černej, že tak, a jedine tak, ako radili láskavé pery dobrej matky, mohla jemu ešte kynúť pomoc a spása; no on nechcel. Snáď keby Milica už bola bývala na ceste z Mezopotámie — no ona milovala svet, ten svet, ktorý by sa celý odvrátil od kajúcnika a jeho nevesty. Kristus stál pri dverách srdca, mukami zmietaného, klopal. Ale srdce bolo plné, v ňom nebolo miesta, a nebeský Hosť musel odísť — no s Ním i dary, ktoré niesol so sebou: pokoj, blaženosť a svetlo.