ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z ruky profesora M. v P. vypadla cigara, keď na jeho trochu bašovské zavolanie: „Ďalej!“ vnišiel do pracovne Janko Žilinský! S netajeným podivením privítal bývalého žiaka, ktorý — mimochodom rečeno — svojou otvorenou povahou a smelým vystupovaním získal si bol do istej miery jeho priazeň. Domýšľal by si profesor, čo asi mladého muža vedie k nemu, keby bol prišiel pred týždňom. Dnes, keď bolo už pozde, prekvapovala táto návšteva.

Asi desať minút viedli oba muži spolu rozhovor, pri ktorom bolo obom trápne. Konečne odkašlal si profesor a sám začal vyslovovať ľútosť nad poblúdením vyhodených teológov.

„Dovoľte, pán profesor, práve táto záležitosť vedie ma k vám,“ vraví mladík vážne. „Prišiel som síce neskoro, povinnosťami zdržaný, no dúfam, že nie prineskoro, aby nespravodlivý rozsudok mohol byť ešte opravený.“

Profesor zrumenel.

„Nespravodlivý?“ Zmeral si smelca. No tento vydržal mračný pohľad s pokojom presvedčenia. „Áno, nespravodlivý. Podľa posledného rozsudku trestaný je Danko Žilinský, že za chrbtom profesorov založil protivlastenecký spolok, a udržoval ho bez ich dovolenia. Či sa mýlim?“

„Nie. Faktá dokázali, a členovia sami dosvedčili.“

„Dúfam, že i to bolo pánu profesorovi oznámené, že ten spolok utvoril som ja. Ráčte, prosím, pozrieť naše stanovy, či nie je to moje písmo a môj podpis. Zakladateľom spolku a — ako vy mňa nazývate — zvodcom som teda ja. Prosím, aby som ja bol braný na zodpovednosť. A pretože Ľudovít Černej, vraj ako zvedený, vyňatý je spod trestu, tak ten istý stupeň trestu prislúcha tak Dankovi Žilinskému, ako obzvlášť Jurkovi Orfanidesovi.“

„Originálna myšlienka!“ sucho zasmial sa profesor. „Vy chcete teraz na seba trest brať, keď ste napred spod trestu unikli. Vtedy, keď ste boli pod našou mocou, utajili ste sa, a naučili tomuže tajeniu i vašich priateľov.“

Do mladíkovej tváre šľahli ruže.

„Kde nemožno dobrú vec konať verejne, tam ju nutno konať tajne. Sám Ježiš Kristus, Syn Boží, tajne vyšiel z prostriedku svojich nepriateľov. Je dosť smutné, že španielska inkvizícia nedohrala ešte svoju úlohu; že, prenesená teraz do Uhorska, obliekla na seba plášť národnostnej otázky.“

„Čo sa opovažujete prirovnávať nás k inkvizičným súdom?“

„Áno.“

„Koho sme my nespravodlivo zamordovali?“

„Či len to je vražda, keď telo na hranici zhorí? Či len to je hriech, zviesť k vierolomnosti v otázke viery a náboženského presvedčenia? Či mravná vražda, akej ste sa dopustili na Černejovi, že duševnou tortúrou donútili ste ho k zrade, nevolá pred Bohom práve tak o pomstu? Či nie je sto ráz horšie, trhať z duší presvedčenie, samým Bohom dané, a otravovať ich skazonosným morom renegátstva?“

„Žilinský, vy sa opovažujete tu, v mojom dome…“

„Povedať vám pravdu? Áno, pane; no, ešte som vám ju celú nepovedal. To, čo činil Danko, že vzdelával sa v reči svojho ľudu, v tej reči, v ktorej mal tomuto ľudu kázať Slovo Božie, obstojí i pred Božím súdom, i pred súdom všetkých čestných ľudí, tým viac kresťanov. Boh sám sankcionoval^[15] jeho skutok v deň päťdesiaty, keď všetky reči posvätil a kázal hlásať evanjelium všetkým národom. Kto odobrí váš skutok a ospravedlní, až raz pred Bohom zastanete? Kto zmyje z vás túto krivdu?“

Teraz sa profesor zasmial.

„Stíšte sa vo svojom pátose,^[16] streštenec! Vari si myslíte, že na vašej strane je Boh?“

„Boh stojí na strane pravdy, bo On sám je pravda. Pán profesor, oba raz zastaneme pred súdnou stolicou Kristovou…“

„O tom nebudeme vravieť,“ mávol potupne profesor rukou; „neklaďte národnostnú otázku na jeden stupeň s vierou.“

„Boh stvoril národy, pán profesor, On ich udržuje. On stvoril i môj slovenský národ, On si ho nedá zničiť. A vy mu ho všetkými silami ničíte. Či možno vieru v Boha oddeliť od viery v existenciu tohože národa? Ním živí sme, hýbeme sa i trváme.“

Teraz zadiveno utkveli profesorove oči na mladíkovej tvári. Takého bohoslovia ešte nepočul. On — mimochodom rečeno — neveril nič, a s ním temer všetci jeho kolegovia. Bohoslovie mu bolo len zdrojom obživy, a Slovo Božie len na to, aby ho v svojich prednáškach potieral, secíroval,^[17] a tak každú iskričku svetla, ktorú si úbohí študenti z domu priniesli, vyhášal svojou múdrosťou. No i to nutné povedať, že ešte nikdy nevidel takého presvedčenia, taký odblesk Božej sily na ľudskej tvári, aký žiaril z obličaja bývalého žiaka p.-ského.

„Prečo bojujete s Bohom, pán profesor? Alebo myslíte, že, keby všemohúci Boh nebol na našej strane, že by ste nás už dávno neboli zničili?“

Bolestný ťah pohral perami mladíka.

„Prestaňte so svojimi prepiatosťami,“ striasol profesor dojatie, „a prestaňte toľko spomínať svoj národ. Národ — hŕstka drotárov, handrárov, sfanatizovaných premrštencov, umastených, hlúpych Horniakov, — a vraj národ — —!“

„Máte pravdu, pán profesor,“ vetí mladík s pokojom duše povznesenej nad každú urážku. Jeho líca obeleli tak, že nedelia sa temer od belostného nákrčníka.^[18] „Ležíme na márach. Vy nesiete nás do hrobu. Ale, nemýľte sa — až sa Kristus s týmto sprievodom postretne, až nás On z duchovnej smrti vzkriesi, tu vy nás na márach neudržíte, a i vy i vaši potomci užasnú, čo Boh z toho národa drotárov učiní. No dnes, keď sme vám len za terč výsmechu a potupy, prečo neprajete nám aspoň evanjelium, prečo nestaviate nás aspoň na stupeň Zulukafrov^[19] a Hotentótov,^[20][21] veď i tým ho nesú misionári v ich reči!“

„Preto, že vy všetci máte a musíte sa vliať do maďarského národa; tam je vaše vzkriesenie. Maďarská reč musí sa stať rečou ľudu; a kto sa tejto myšlienke protiví, každý je vlastizradca, burič, nebezpečný štátu!“

„Kde to stojí napísané, že sa musíme preliať?“ narovnal sa mladík v celej výške. „Vytrhnite mi jazyk, potom nebudem vravieť po slovensky, ale ani po maďarsky. Vyrvite mi slovenské srdce z hrude, tak prestane cítiť citom slovenským, bude o jedného Slováka menej — no vám zostane len mŕtvola. Dajme tomu, že by sa vám maďarizácia podarila, že umŕtvili by ste môj národ nadobro, — mŕtvola do vášho domu prinesená mravne zničí i vás. No, to sa nestane. Lebo, keby ste môj národ i do hrobu uložili, — tak ako uložili po bitke belohorskej český národ, — príde Kristus, a Jeho mocné: Lazar, poď von! vyvolá ho k novému, slávnemu životu. No, nechajme to. Naše náhľady sa nemôžu nikdy stretnúť, nikdy zrovnať. Vy neveríte v Krista, ja verím; vy nič od Neho nečakáte, ja všetko. Čas ukáže, kto mal pravdu.“

„Áno, čas ukáže,“ vytrhol sa zo zvláštnej strnulosti profesor. Sú chvíle, keď mravnú prevahu protivníka mimovoľne ucítia i tie najpodlejšie duše. Veľkosť a sila presvedčenia má v sebe istú podmaňujúcu moc. „Škoda vás, že sa naháňate za bludičkami, zviazaný falošnými ideálmi. Keby ste s týmto ohňom pracovali na našej veľkej myšlienke, kam by ste ten svoj ľud priviedli! Takto, až mladosť vyšumie a život vás ochladí, vytriezviete, poznáte, že predsa len na našej strane bola pravda. Veľký maďarský národ by vám bol najlepšou baštou na obranu.“

„Tak asi, ako krásna hrobka. Ó, ďakujem. Nám chce sa žiť!“ temer veselo usmial sa mladík.

„Tak vlastne čo ste ku mne prišli?“ skoro priateľsky vraví profesor.

„Prišiel som vás žiadať o obnovenie procesu, a tak o prislúženie spravodlivosti ukrivdeným.“

„Proces je skončený, mne nemožno ho dvíhať.“

„Ó, možno, keď ja sa vám vydávam za pôvodcu.“

„Chcete povedať, že ľutujete toho kroku, i že Danka Žilinského privediete k ľútosti?“

„Z celej mojej minulosti toto jedno neľutujem, a nikdy ľutovať nebudem. Najvyšší poklad národa je jeho reč, a túto reč pestovať a vzdelávať je povinnosť každého vzdelanca.“

„Tak nemôžeme vravieť o obnovení procesu.“

„Máte pravdu, pán profesor; vidím, u vás nemožno čakať spravedlnosť; sláva Bohu, že si ju môžeme inde hľadať, kde nám istotne bude prislúžená. Môj Boh nech vám odpustí teraz, i keď zastanete pred Jeho súdnou stolicou, že ste existenciu mojich bratov zničili!“

Krátka, vážna poklona, a než sa profesor M. nazdal, bol sám. A nie sám, bo kamkoľvek kročí, pôjde s ním i nezabudnuteľná predstava slovenského mládenca.

*

„Tak, čo si sa dozvedel?“ tými slovami vítal Danko bratanca.

„Že niet pre Slovákov spravodlivosti, len u Boha. No, tam je, brat môj.“

„Tak vidíš, nevravel som ti, že pôjdeš darmo?“

„Nešiel som darmo. M. nezabudne náš rozhovor, nie som mu dlžen svedectvo. On neviedol ma ku Kristu, bo Ho nezná; smel som mu ukázať na Neho, ako na svoju nádej. A čo sa mňa týka, veľmi bol som vo viere posilnený, čo sa týka nášho národa.“

Prechádzajúc sa zadunajským stromoradím, rozprávali sa obaja bratanci dlho, vážne, ba ešte i keď zastali neďaleko mosta nad speneným Dunajom. Pred Dankom otváral sa nový obzor myslenia, nový zdroj sily. Duša nachádzala konečne pôdu pod nohami. Ako tak nad riekou stáli, pripadli mu doterajšie národné sny, ideály, ako tieto veľké brehy, ktoré príliv vody môže kedykoľvek zaplaviť. Jankove ideály, pre ktoré srdce rozochvené zármutkom, otváralo sa dokorán, a osvojilo si ich s víťazoslávou, boli ako tie skaly nad Váhom pri Strečne: — i najdivokejší prúd rozrazí sa o ne.

„My sme ako ten nainský mládenec,“ opakoval si. „Oni nás nesú do hrobu. No, Kristus príde, zastaví tých, ktorí nesú, oni nás musia pustiť; my ožijeme, tak ako ja som ožil.“

„Máš pravdu, Janko. Pán Ježiš, ktorý vzkriesil mňa biedneho, vzkriesi i celý môj národ z duchovnej poroby a smrti, a potom príde sloboda. Na tomto vzkriesení budem pracovať; ako, to dnes ešte neviem. No, On mi ukáže.“

„Áno, brat môj, i ty musíš pracovať na tom a smieš. No, vzkriesenie nasleduje vždy po smrti, a umretie predchádza bolestný zápas.“

„Viem, Janko. U mňa sa už začal, a jedna z najťažších chvíľ leží predo mnou. Mne nutné ísť za drahou mojou matkou. Ako ona prežije to zrútenie budovy nádeje, ktorú si bola postavila?“

Na okamih mladíkova hlava klesla k hrudi; no keď ho priateľ zavrel do náruče, zdvihol ju.

„Pôjdem s tebou, brat môj; pomôžem ti tešiť, niesť.“

„Nie, drahý, ďakujem. Máš medzi svojimi sväté povinnosti. Potešil by si iste skorej, ako ja; ale mne treba zvykať bojom. Veď hodený som na šíre more. No, sláva Bohu, už nie som sám, On podal mi ruku a povedie z Mezopotámie do Kanaánu i mňa, i môj národ.“

Spoza Dunaja priletela harmónia zvonov, velebná i smutná zároveň, a za jej zvukov kráčali cez dlhý, klenutý most obaja slovenskí mladíci v hlbokých, vážnych myšlienkach. Asi v prostriedku Janko zastal.

„Ale do A. pôjdeš s nami. Sľúbili sme i za teba, a Ľudovít by to ťažko niesol; on by myslel, že si predsa len neodpustil. Všakver pôjdeš?!“

Mladý bohoslovec oprel sa o zábradlie mosta, a ako v myšlienkach stratený hľadí na osvietený pamätník kráľovskej jazdkyne.^[22]

„Áno, pôjdem,“ vravel po chvíli. „Veď ju musím vidieť aspoň ešte raz, povedať: „S Bohom!“, presvedčiť ju, drahú, že si nezúfam, odstrániť podozrenie od Ľudovíta — bo mne najskorej uveria. Nech je odpustenie dokonalé, obeť celá. No musím i preto, čo len tebe poviem: Zlatuška dala mi slovo. Ale, ako veci stoja, mne nekynie budúcnosť takého druhu, aby som k svojmu boku mohol pripútať taký vzácny kvet; musela by dlho a snáď márne čakať. A oni by mi ju vôbec nikdy nedali, musím jej vrátiť slobodu. Ale poďme, je tu chladno.“

Dali sa rýchlo kráčať. No, druh vedel, že tá zima začínala v mladom srdci, ktoré týmito slovami podpisovalo svoj ortieľ — —. Porozumel, pochopil až teraz, čo všetko stratil Danko Žilinský a aká mnohostranná, veľká to bola bolesť, ktorú v ten strašný večer tu v tých siných vlnách chcel ukryť.

Sú chvíle, keď na vyjadrenie súcitu najlepšie postačí vrelé stisnutie bratskej ruky.

Čo nevidieť zavrel sa za oboma mladíkmi útulný salónik pani Karolíny Žilinskej. A tu ešte raz museli rozprávať, ako Janko pochodil u profesora M.

„Tak, čo myslíš, syn môj,“ starostlivo vyzvedala pani Karolína, „čo má teraz Danko začať?“

„Predbežne nič, tetinka,“ ohlásil sa mladík sám. „Pôjdem najprv navštíviť svoju matku, potom spravím sľúbenú návštevu v A. Medzitým napíšem prosbopis na iné kolégium,^[23] snáď mi dovolia tam zložiť kandidátske skúšky. Ak nie, potom neviem, čo začnem. Keby som dnes viac než indy netúžil po možnosti, hlásať evanjelium, tak by som hneď zvolil inú dráhu. Takto sa pokúsim o všetko, len aby som sa predsa mohol stať kňazom. Je nás slovenských bohoslovcov tak málo. A čo náš národ napred potrebuje, je evanjelium, je Kristus.“

„Neboj sa, Danko. On ti k tomu dopomôže, aby si mu evanjelium mohol hlásať, tak či tak, dnes či zajtra; On dráhu otvorí. — Teda, mamička, prihotovte, prosím, Dankovi jeho veci na cestu; zajtra hneď šiestym vlakom nech ide. My pozajtra pôjdeme do A.; v K. sa stretneme a pocestujeme ďalej.“

„Dobre, Janko,“ pohladila pani syna, ktorý sa k nej sklonil, medzitým čo bratanec zamieril k pianu a otvoril ho.

„Dovoľte, prosím, nech si ešte raz zahrám. Bude to snáď už naposledy, čo počujem milé zvuky tohto ľúbezného nástroja.“

„Nevrav, Danko, a hraj len, budem ťa doprevádzať spevom.“

„I ty si tu, Milica?“ Mladík sňal sestrenkino rameno zo svojej šije, pritisol si malú ruku na pery. „Čo ti zahrať, Milenka?“

„Hraj, čo chceš, mne je všetko rovnako milé; trebárs trávnice.“

„Nie, Milenka, zaspievajme si ešte raz: „Bože, svetov Stvoriteľu!“ bo to je modlitba.“

„Tak sa mi zdá,“ rozmarne usmiala sa deva, „že sa Jankovi lepšie darí jeho misia pri tebe, ako pri mne. Teba, tuším, už obrátil, keď sa ti chce len modliť.“

No, mladíkova tvár veľmi zvážnela.

„Prišiel som k presvedčeniu, Milica, že nášmu národu už nič nepomôže, len modlitba. Čo sa mňa samého týka, i tu, keď ma všetko opustilo, keď vlny súženia siahali po ústa a hrozili zatopiť — bo nebolo človeka, ktorý by pomohol — zľutoval sa nado mnou len On, môj Spasiteľ, a vytrhol ma.“

„To ty snáď tiež tak povieš,“ — deva trhala nervózne strapce na leňoške — „ako písala Irenka: ,My vybrali sme sa s Rebekou do Kanaánu‘.“

„Ona a kto ešte?“ zrumenel i zbledol mladík rozčúlením.

„Kto? Nuž Zlatuška. Nič už nechýba, len aby i mama s vami začala rovnako zmýšľať. Na šťastie Ľudovít je ešte tu a posiaľ triezvy, bo by som sa čo nevidieť cítila medzi vami celkom osamelá.“

,Nevrav,‘ zavolal by mladík najradšej, ,ak je komu modlitba treba, tak je to Ľudovít‘; — ale zavrel pevno ústa. Nevýslovné teskná sústrasť voči sesternici vtiahla do jeho srdca. Zatláčajúc predošlé radostné hnutie, položil ruku na klávesy a miesto: Bože, svetov Stvoriteľu, dal sa hrať: Kto za pravdu horí. Čo nevidieť spievali ju všetci, strhnutí mocným citom prekrásnej jeho hry.

Všetci? Ach, nie! Neďaleko dverí posadil sa dovnútra potichu vkročiaci mladík, on, ktorý túto pieseň najnadšenejšie spievaval, ale dnes bol nemý. Veď ako spievať:

Podoprel mládenec čelo do oboch dlaní — a kto opíše jeho pocity, veď túto pieseň nebude on už nikdy spievať!

*

Bolo ráno. Hviezdy zhasínali a slnce ešte nesvietilo. Jesenné hmly stlali šedivé závoje po horách i dolinách, keď na stanicu p.-skú^[24] vyprevádzali dvaja priatelia tretieho. Kráčali strmo, bo čas náhlil. Zrazu povie Janko: „Idem ti kúpiť lístok, nemusíme všetci tak bežať.“

Stalo sa. Oba priatelia osameli. Danko zastal a hodil dlhý, posledný pohľad späť po meste, kde tak prežil mnoho krásnych chvíľ, a kde vtlačila mu krivda na čelo pečať hany a vyhnala ho v šíry, studený svet. Ucítil, ako kŕčovite stisol mu druh ruku, a temný, vnútornou bolesťou studený hlas vraví: „Danko, ale prídeš do A., iste prídeš?!“

„Prídem, Ľudovít, ak dá Boh. Prídeš prv, než ja; pozdrav Irenku i Zlatušku. A chráň sa, brat môj, aby si ani slovom nevysvetľoval, prečo teba uvoľnili a mňa nie, ja to svojim rodným sestrám vysvetlím sám.“

„Danko! Ach, Danko!“ Mladíka premohla bolesť. Zabudol, že môže ho i niekto vidieť; s usedavým zaplakaním hodil sa priateľovi okolo hrdla. Chcel niečo povedať — vtom počuť signál, nutno náhliť, čas ubiehal. Vzchopili sa mladíci a len čo stačia dobehnúť, len krátke objatie oboch Žilinských, a už zavreli sa dvere vozňa. I jachal vlak a niesol snáď mnoho bolesti, ale najväčšiu v srdci osamelého mladíka.

Chvíľu sedel pohrúžený do seba. No potom sa zrazu vzchopil: ,Mne treba niečo konať.‘

Bol vo vozni sám. Ale z vedľajšieho počuť hlasitý rozhovor, smiech, kliatie, prisahanie. I tam sedeli Slováci. Vnišiel k nim.

Vozeň bol objemný a — až na niekoľko Židov a dvoch pánov — preplnený sedliakmi a sedliačkami. Bol to ľud robotný, vracajúci sa z práce. V P.^[25] nocovali po krčmách. Zďaleka šiel z nich zápach liehovín, tabaku a špiny.

Práve také špinavé boli i tváre, šaty, ruky, a — čo najsmutnejšie — táto špina pozerala kalnými očami, vychádzala pustými rečami z úst.

Zabolelo srdce mladíka. ,Veď ty, úbohý môj národ, si už v tom Naim! Nie, ty si už v hrobe; zďaleka ide od teba zápach hniloby. A my sme chceli tomuto národu pomôcť, chceli sme ho zdvihnúť našimi ideálmi. Ó, tu márna pomoc ľudská; ak nezdvihne ťa Kristus, ľud môj biedny, kto na zemi ti pomôže?‘

Sadol si mladík k starému sedliakovi, spýtal sa prívetivo, prečo má ruku zaviazanú. Zvonný hlas mladého pána, ktorý sa nehanbil sedliakov, zelektrizoval všetkých. Zatíchli. Tak slovo dalo slovo. Ľud, spočiatku trochu nedôverčivý, pustil sa do živšieho rozhovoru, z ktorého až príliš vyzerala tá duchovná tuposť a nevedomosť. Počúvali mladého pána, keď im v ťažko pochopiteľných zvratoch objasňoval zahynulý stav človeka.

Mladík so žiaľom cítil, že ho nerozumejú. Prečítal im teda kúsok zo Slova Božieho, pretože však vlak na stanici zastal a ľud odchádzal, musel sa s nimi rozlúčiť. Cítil bolestne, že im neposlúžil, a predsa ako vďačne podávali mu ruky! Nerozumeli jeho slovám, ale rozumeli jeho láske.

Prišiel späť do vozňa, položil hlavu do dlane a premýšľal. ,Keby som teraz nebol pod procesom, boli by mi dali zložiť skúšky, vysvätili ma za kňaza, a ja by som — neznajúc Krista, nemajúc sám žiadneho vnútorného života — bol kázal takémuto ľudu, a ten ľud by bol tieto moje naštudované kázne práve tak rozumel, ako teraz títo chudáci moje slová. Ach, my študujeme, pripravujeme sa, nás učia kázať, akoby sme mali pred sebou vzdelancov — a tie kázne počúva opilstvom otupený, zanedbaný, duchovne mŕtvy, ako som bol ja, potom môže mŕtvy mŕtveho vzkriesiť!‘

Mladíkovi bolo, akoby stál nad veľkou priepasťou. Keď konečne volali skomolené, pomaďarčené meno jeho rodnej dediny, a on sa ocitol v šírom poli, pozrel po tom slovenskom svete, a polohlasný závzdych vydral sa mu z hrude: ,To vzkriesenie — ak sa má nášmu národu pomôcť — musí zasiahnuť popredne tých, ktorí ľud vedú.‘

Sám nevedel, ako, ocitol sa — ešte vždy v hlboké myšlienky ponorený — vo dvore nízkej, slamenou strechou krytej chalúpky. Zavrčanie veľkého psa i hlasné, lenivé zaštekanie vytrhlo ho konečne. „Ticho, Belko! Čo ma už nepoznáš?“ zavolal na psa. Dvoma skokmi ocitol sa huňáč pri ňom; a nebolo konca skákaniu, zavýjaniu a rôznym psím prejavom radosti, akými vítal starý kamarát z detstva svojho dlho chýbajúceho kamaráta.

Konečne rozbehol sa pes; silou vrazil do slabých dverí, a tieto sa mu otvorili. Zvnútra zaznel výkrik, aký môžu vyraziť len matkine pery. Rozbehol sa mladík a zavieral čo nevidieť v náručí radosťou plačúcu matku. Ľúbal jej peknú, priskorými šedinami objatú tvár, oplácajúc tak celovanie, akým vedia celovať len jedny pery. Tak prešlo privítanie.

Potom prešli dotazy na rodinu v P., odovzdanie pozdravov. Pritom bolo treba odovzdať darčeky; bolo ich mnoho a pekné. Rozradostnená matka zhľadávala miláčkovi synovi olovrant. No, keď toto všetko pominulo, prišla konečne s úzkosťou očakávaná otázka.

„Syn môj, a máš už aj po kandidátskych skúškach?“

Pozrel syn na matku neskonalé ľútostivo, do tej prešťastnej, blahom omladnutej tváre. Ako vyhasiť tento úsmev, ako pokaliť toto pekné šťastie? Keď neodpovedal, vzhliadla k nemu. Mohol ju krátkym:,Skúšky sú odložené,‘ oklamať, však len na jej dobré; indy nepovažoval by to za hriech, dnes akýsi prísny hlas velil v ňom: ,Hovor pravdu!‘ Matka, v domnení, že ju nepočul, zopakovala otázku. Odložila pritom šálku, ktorú predtým utierala, a sadla si do starej leňošky. Pristúpil k nej. Sklonil sa napred, potom i pokľakol k nej, objal ju, oprel si hlavu o jej hruď a šetrne, mierne, veľmi mierne povedal jej všetko, čo ho postretlo, a s ním i ju, že jej nádeje sa posunuli na neurčitú dobu.

„Ja som vedela, že to tak príde,“ zahorekovala bolestne. A v horkom žiali vytýkala i tetinke Karolíne, i jemu samému, že prílišnou horlivosťou v národnej veci sami mnoho zavinili. Pripomenutia, čo teraz ona na starosť bude robiť, keď on nikde nedostane chleba, padali ako skaly na srdce i tak ubolené, on jej predsa nezazlieval. Pripravoval sa na toto utrpenie, preto nechcel Janka vziať so sebou, pretože vedel, čo ho čaká. Ticho nechal ponad smutnú dušu preletieť tento výbuch bolesti.

„Mamička moja,“ preriekol konečne, „ja som myslel, že ma máš rada!“

Ustala v plači. Pozrela mu do bledej, opadnutej tváre a videla až teraz, čo už musel vytrpieť. Privinula ho náruživo k sebe, a znovu pustila sa plakať. No pritom celovala mu tvár, čelo i pery akoby bol ešte dieťaťom. Vymanil sa jej, vstal.

„Vec sa už stala,“ preriekol vážne. „Boh ju dopustil; lebo bez Jeho dopustenia oni neboli by mohli s nami tak naložiť. Boh, ktorý bol, je a zostane Otcom vdov a sirôt, postará sa i ďalej o teba, matka moja. Prosím, nerozodieraj moje rany výčitkami; ty pre svoju osobu ešte zo svojej maličkej penzie vyžiješ, a o mňa postará sa Boh, ktorý mi dal život. Čo sme my robili, bolo dobré; naše svedomie je čisté, a ja viem, že by ma moja matka tiež radšej videla na márach, ako by som sa bol mal stať zradcom.“

Potom jej vysvetlil, že ešte chce skúsiť, či by mohol kandidátske skúšky zložiť inde.

Ó, nádej, ty si veľké slovo! Pani Žilinská zabudla celkom na seba, na všetko, keď len mohla dúfať, že jej syn predsa nebude takým postrkom v svete, ako ho už v minulej chvíli oplakala. Keď jej potom rozprával, že len do zajtra tu bude, bolo jej to síce ľúto, ale myslela si: ,Dobre bude, keď úbohý pôjde sa niekam rozveseliť; veď hoci to tak zmužile, krásne niesol, ale predsa sa to jeho veľmi a popredne týkalo.‘

Ó, mamička, keby si ty vedela — že medzi tvojím synom a smrťou bol už len krok — či neobeleli by hrôzou ešte viac tvoje už šedivé vlasy?