ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dodržala Irenka sľub daný babičke, že sa o program večierku, ktorý zároveň mal byť jej uvedením do spoločnosti, postará, — dodržala skvele. Všetci jej priatelia jej pomohli.

Niečo krajšieho ako tento júlový večer, strávený z väčšej časti v prelestnom, veľkolepom t.-skom parku, nevidela ešte spoločnosť okolitých susedov. Bola to spoločnosť, akú len v Uhorsku možno zvolať; všetko zastúpené: Maďari, Srbi, Rumuni, Chorváti, Nemci, Slováci. Podľa toho bol i program zostavený.

Medzitým čo generál s Milošom a Demeterom prevzali na seba starosť o osvetlenie a okrášlenie parku, pani Strakoničová s pani učiteľovou Žilinskou vyvinuli veľkolepé kuchárske umenie. Irenka s priateľkami — hlavne s Milicou — pripravili tabule. Sávo, Danko, Ľudovít, Pavel pripravili služobníctvom postavené tribúny pri jazere. Uprostred jazera upevnili z dosák malý, zeleňou a kvietím ozdobený poloostrov na hudobné vystúpenia. Nad pianom umiesteným uprostred preklenul Miloš oblúk plný lampiónov, nádherne sa odbleskujúcich po celom jazere, a vrhajúcich na hudobníkov celé more svetla.

Ach, tu z tohto miesta odznievali po skvostnej večeri spevy a hudba taká krásna, že i zajasal i zaplakal by si divnou blaženosťou. Keď v jasnožltom rúchu, majúc okolo hlavy veniec žltých ružičiek, zaujala Milica miesto pri piane po boku doktora Sávu Strakoniča, a pred ním s husľami v rukách útly, peknotvárny Pavel Strakonič, mimovoľne očakávalo obecenstvo dač veľkolepého. A neboli sklamaní; bola to technicky ťažká, no krásna maďarská skladba, ale hudobníci predniesli ju hravo s úchvatným citom.

„Hrajme tak,“ povedala Milica doktorovi, „aby si nás museli uctiť.“

„Ja nestojím za to, že by som dobre hral,“ vetil mladý muž, nechávajúci v zanietení ohnivé oči na rozkošnej spoločníčke, „mne sa až dych zužuje.“

„Prečo?“ vzhliadla zadiveno.

„Keď ste taká krásna,“ namiesto brata úprimne dokončil Pavel; „ste ako tá ruža vo vašich vlasoch.“

„Pavel má pravdu.“

„Ale, ale,“ zakrútila rozmarne hlavou. „Dajme radšej pozor na noty.“ A myslela pritom, či ju Ľudovít vidí, a či by on povedal to isté. Veď nikdy ešte nestrojila sa s takou starostlivosťou ako práve dnes. Chcela byť krásna pre neho, krásna, aby, až on ju predstaví, všetci mu ju museli závidieť.

Nemala ani najmenšieho úmyslu okúzliť niekoho iného, okrem Ľudovíta; neznala, že kúzli pri každom kroku, každým iskrenným pohľadom. Kúzlo, ktoré ju objímalo sťa zlatožiara alebo zora, bola jej láska, nebezpečné pre všetkých práve preto, že o ňom neznala, ach, nebezpečné obzvlášť pre mladého Srba. Program niesol to so sebou, že striedavo Ľudovít a on účinkovali s ňou a nachodili sa v jej blízkosti; oba skladali jej srdce k nohám, no ona videla len jedného, a usilovala sa blažiť i druhého.

Irenka ocitla sa v spoločnosti v oblečení ktoré nezodpovedalo jej presvedčeniu. Keby bola smela voliť istotne by ho nezvolila. Ale babička nedala si vziať svoje právo. A tak stála tu devuška ako nejaká princezná z povesti v najjemnejšom bielom hodvábe: na bielučkom hrdle utešený perlový náhrdelník; vo vlasoch veniec z bielych ruží, prepletený perlami; štíhly pás objatý perlovou sponou. Jedine bielučké ruky zostali bez ozdoby.

„Nežiaľ,“ povedala pani Karolína chovanke, „nie je to tvoja vina; a raz večne v takomto rúchu vchádzať i vychádzať budeš perlovými bránami v tej poludňajšej krajine.“

„Vďaka, tetinka. A dobre; ja chcem byť pekná svojmu Kráľovi ako kráľovská dcéra, zastupiteľka najvyššej šľachty.“

Dojem kráľovskej dcéry, princezny z poludňajšej krajiny, zeme slnka a svetla, spravila devuška na celú spoločnosť, už či bavila starších, alebo milo rozveseľovala mládež. A čo potom, keď zastala pod oblúkom svetla medzi ružami, a doprevádzaná kamarátom na piane, spievala piesne národa, ktorému na zemi náležalo pol jej srdca.

Neukrátila Irenka Strakoničová nikoho, zapela i maďarsky, i srbsky; ale najvyššej pochvaly dostalo sa jej predsa len za utešené slovenské piesenky. Blažila všetkých; no nik nemohol povedať, že by mu tento slnečný lúč bol býval nebezpečným.

Pani Terézia, ohromená bohatstvom Strakoničovcov, dnes tak mimovoľne na povrch vystupujúcim, keď porovnala Irenku s Milicou, mimovoľne pomyslela, že Irenka nehodí sa za nevestu jej synovi, skôr do nejakého kniežacieho domu.

No bol tu ešte jeden pár, ktorý, zastanúc pod oblúkom svetla v tom mori lúčov, vyvolal mimovoľný závzdych úžasu, a na ktorého hudobný výkon nemohla spoločnosť zabudnúť. Pristali spolu ako kvet ku stromu. Oba útlorastlí, štíhli, pekní. On brunet, ona zlatovláska, on sťa súladný, hudobný súzvuk, ona ako básnická myšlienka k nemu. Videla spoločnosť mladíka i devušku už predtým, počula ich výkony, čakala od nich veľký zážitok. No keď tak spolu zastali, pošepol nejeden sused susedke: „Akí rovnopekní, pre seba akoby stvorení.“

„Budeme spievať na nápev: „Ide ťažký furman k nám“ pieseň ku cti Pána,“ povedala Zlatuška Dankovi, keď prišiel rad na nich. „Vlož, prosím, toľko túžby do svojej hudby, koľko len môžeš.“

„Dúfam, Zlatuška, že sa o to postaráš, aby moje srdce s tvojím cítilo.“

Nuž ona sa postarala. Nezabudnú slová piesne tí, ktorí rozumeli text; v ušiach tých, ktorí nerozumeli, odoznievať bude znova a znova túžba a nežnosť utešenej melódie. No kto z tých, ktorí sa na ňu dívali, zabudne devušku pod oblúkom svetla, v úzadí ruže, ktoré skláňali svoje hlavičky nad jej zlatovlasou hlavou!? Stála si tu ako taká štíhla, osamelá palma. Nezábudkovo modrá farba ľahunkých šiat zvýšila ešte belosť kvetnej tváričky a urobila celý zjav vzdušným, patriacim nebu. K tomu tá túžba v sirôtkových očiach, tá čistá, zbožná láska v celej bytosti! — Ó, ako veľmi pristalo to všetko k piesni, ktorá k úžasu tých, ktorí ju rozumeli, tak nečakane, prekvapujúco niesla sa k nebesiam:

Doznela pieseň. Na tvári speváčkinej i hudobníkovej zhaslo túžobné nadšenie. Neodmenil potlesk ich prednes.

S úzkostnou nevôľou obzrela sa pani Terézia po obecenstve. Čo to len napadlo Zlatuške tuto takú pieseň spievať, a tak spievať, ani čo by skutočne mala vôľu, zaletieť ta v tie ríše, o ktorých snívala? Mimovoľne hľadala pani mužovu tvár. Postretla sa s pohľadom mračným, áno temer hnevlivým.

Mal Černej dosť dcériných prepiatostí, ktoré sa ešte opovážila preniesť do takej veľkej spoločnosti, podoprená tým fantastom. Bol čas, aby jej raz navždy zakázal podobne myslieť a cítiť. Rozmrzene opustil Černej svoje miesto, a pani Terézia vypočula niekoľko pochvalných poznámok o krásnej dcére a výtečnej speváčke.

Neďaleko jazera, opretý o strom, stál Ferdinand Adamiš. Prišiel trochu neskôr než ostatná spoločnosť, pretože s ním hovoril generál Strakonič. Adamiš videl, ako — keď zakončili Danko s Arankou — on podal jej ruku, aby ju po nebárs širokom mostíku previedol na breh; no i keď prešli, nepustil tú malú, nežnú rúčku, ale tak ako dve deti, nevinne, dôverne odchádzali spolu. Široké otvorené oči mladého muža ich sledovali.

Tak teda nie Ján, ale Daniel Žilinský stál mu v ceste a bol príčinou neústupného Zlatuškinho odporu! Nemal čo závidieť mladíkovi, veď Danko Žilinský nikdy sa nemohol uchádzať o dcéru farára Černeja, a predsa vzbúrilo sa celé jeho vnútro. Cítil, že s týmto mladíkom bez domova a budúcnosti on, Ferdinand Adamiš, rovnať sa nemôže. A že keď i prinúti Aranku, k čomu dnes viac než indy bol odhodlaný, ona i čo jeho žena zostane svojej láske verná.

Medzitým zmizli oba hudobníci spred zrakov nielen jeho, no i celej spoločnosti, a stratili sa v tajomnej tíšine v južnej, nateraz pustej časti parku.

„Tak konečne, konečne sme sami, sláva Pánovi!“ vzdychla Zlatuška, sadajúc na nízku lavičku.

Mladík postál pred ňou.

„Zlatuška, kde sa vzala tá krásna pieseň v tvojom srdci?“

„Páči sa ti? Nuž prišla v chvíľke samoty.“

„Ó, by ešte mnoho podobných nasledovalo za ňou! Veď, čo my potrebujeme, sú slovenské, srdcia budiace piesne. Upravujem tie, ktoré si mi poslala do Belehradu i do Viedne, a ku ktorým Pán dal mi nápev; budú nám raz treba, a bárs by sme ich už mali! Dovoľ!“ mladík pritiahol skladaciu, dakým tu zabudnutú podnožku, sadol si devuške k nohám, a zadržujúc jej malú ruku, hovoril to, čo už prv začal — no boli vtedy zmýlení — aké má do budúcnosti plány a túžby.

„Ó, aký vďačný som Pánovi,“ prerušil konečne, „že dal nám zase možnosť zísť sa, že smiem vidieť tvoju drahú tvár, počuť tvoj hlas, hrať, spievať s tebou, áno sedieť pri tvojich nohách. Priznám sa, tak som sa akosi bál toho nášho stretnutia; myslel som vždy, že je to naposledy, že sa zídeme, aby sme si povedali ,s Bohom‘. Kristus zná, aký tvrdý to bol boj, než som pochoval všetky svoje nádeje, že ty predsa len raz i na zemi budeš mojou. Zdalo sa mi, keď teba, drahá, uvidím, že ony zase vstanú. Ach, a veď ja musím byť voľný. Človek, ktorý nemá čo na zemi stratiť, najlepšie hodí sa za priekopníka akejkoľvek veci, zlej či dobrej.“

„Danko, však som ti ja snáď len nie na prekážku?“ úzkostne sklonila sa devuška k mladíkovi.

Položil jej ruky okolo svojej šije, oprel tmavovlasú hlavu o jej kolená.

„Ty nie, drahá, ty si moje jediné pozemské šťastie; ale túha po tomto šťastí a moja láska k tebe. Ó, keby si vedela, ako veľmi, áno nevýslovne ťa milujem! Keď si prišla a nesmel som si ťa zniesť z kočiara, keď musel som tak ďaleko stáť, pôsobilo mi to temer telesnú bolesť. Snáď tým nezhreším — no nemôžem si pomôcť, — musím ťa poprosiť, povedz mi aspoň ešte jeden raz, že i ty mňa miluješ, a daj mi dovolenie aspoň raz — snáď už naposledy, zľúbať drahé, spevné tvoje ústa; lebo neviem, čo je na tom pravdy, ale počul som, že mi ťa chcú vziať, že ťa chcú vydať.“

Posledné slovo zaznelo temer nepočuteľne. A predsa ho devuška počula a triasla sa v náruči mladíka — ktorý ju náhle objal — ako osikový lístok.

„Danko, Daniško môj!“ pritúlila sa k nemu.

„Je to pravda, Zlatuška?“

„Je, ach je; ale Pán Ježiš to nedá. Áno, chcú ma vydať Ferdinandovi, hoci vedia aj oni, aj on, že ho nemilujem, a bez lásky mu ruky nepodám. Chcela som ti usporiť zármutok, nespomenula som nikdy svoje súženie; teraz znáš.“

„Zlatuška, a keby tak on mohol byť získaný Božej veci i národnej, ak mu podáš ruku…?“ ľaliovo obelel mladík.

Nevýslovný smútok pokryl nežnú tváričku, umdleno zavreli sa sirôtkové oči, a náhle vystúpili na povrch stopy ukrytého, týždne trvajúceho utrpenia.

„Zlatuška!“ polo skríkol mladík.

„Ach, ešte aj ty ma chceš dať jemu, a ja sa ho tak veľmi bojím! Keby som mu dala ruku, tak musím zložiť krivú prísahu. Moje srdce môže len raz milovať. Mohla som teba stratiť, môžem sa s tebou hoci aj navždy rozísť — veď viem, že navždy síce, ale nie na veky — ale musieť dovoliť, aby tvoje miesto po mojom boku zaujal iný muž, áno, to dovoliť a ešte potom žiť, to nemôžem. Neverím, že by Kristus, večná pravda a vernosť, žiadal odo mňa takú zradu na našich srdciach a takú lož!“

„Nie, to On nežiada,“ vyskočil mladík.

I devuška vstala.

„Vráťme sa, snáď im už chýbame.“ Pokročila. Zrazu postála a vrátila sa. „Pýtal si dač odo mňa a ešte som ti to nedala. Milujem ťa, áno, ľúbim, ako len verné srdce ľúbiť môže. Prežívať s tebou tvoju chudobu, prenasledovania, áno i žalár bolo by pre mňa pravou rozkošou, no rodičia by mi to nikdy nedovolili; a snáď bola by som ti aj bremenom a prekážkou. Priekopníci musia byť voľní, povedal si sám; hoci budem i s tebou rozdelená, budem s tebou spoločne žiť tej veľkej myšlienke, s tebou a pre teba. Ako a kde, to vie Pán; On sa o mňa postará. Tak ma bozkaj a modli sa za mňa.“

„Zlatuška moja!“ Mladíkove pery zahoreli na chvejúcich sa perách dievčaťa; užšie privinul ju k sebe. Pripadla mu taká opustená v tom boji proti presile. Ó, nemôcť ju chrániť, nemôcť sa hlásiť k svojim krásnym právam, aká to bolesť!

„Tak s Bohom, Danko, nevravme už o našej láske; nechcem, by v tvojom srdci rástla a bola ti prekážkou. Pochovajme ju hlboko v našich srdciach, veď len do času, a raz večne budeme svoji, vieš, tam v tej krajine poludňajšej, v krajine slobody.“

Všetko v ňom skríklo: ,Ó, nie až tam, i tu mi ťa môj dobrý Boh dá, veď On je všemohúci!‘ No pery zanemeli.

Z diale zaznela hudba, znak, že nastane plavba na jazere; treba sa ponáhľať.

*

V tom istom čase schádzala Irenka Strakoničová dolu schodmi zo zámockej verandy. Bola v istej záležitosti zastúpiť babičku a ponáhľala sa znovu za spoločnosťou, ktorá teraz mala začať plavbu po jazere. Uprostred schodov devuška mimovoľne postála, oprela sa o zábradlie a ihravé, dnes každého blažiace oči vzhliadli k nebesiam, posiatym myriadami hviezd, osvietenými mesiacom, vychádzajúcim spoza hájov.

„Pane môj, si Ty s nami spokojný?“ Ó, keby mala tu niekoho, kto by ako duchovne starší, mohol rozsúdiť, či to, čo oni dnes robili, bolo dobre.

Vzoprieť sa všetkej nádhere, hojnosti, prepychu, zbrániť aby deduško nehostil hosťov drahými vínami, aby babička neuskutočnila taký pravý dolnozemský prepych v jedlách, to ona, Irenka, nemohla. Keď rozhodne odoprela ples, musela sa teraz starať, aby spoločnosť neupadla do nudy. No na čo to bolo? Čia duša bude mať z tohto večierku úžitok? Čo na to na všetko povie Pán Ježiš? Drahá Zlatuška vzdala Mu česť tou krásnou piesňou. Ó, ako jej bola Irenka vďačná! Napriek vlastnému dojmu videla predsa, aký dojem všeobecne vyvolala pieseň, obzvlášť u tých, ktorí rozumeli text. Keby po nej niekto bol mohol vziať Slovo Božie a predniesť tam na jazere nejakú svojím významom do večnosti siahajúcu prednášku —! Takto sa dojem stratil.

Na brehu hrala cigánska hudba akúsi živú skladbu. Počuť hlasy, vravu, smiech prechádzajúcej sa spoločnosti. „Je to správne“, myslela devuška teskno, „že my ten svet pekne síce, no predsa len zabávame, že mu nepovieme dač, čo by ho priviedlo k premýšľaniu a tak k záchrane? Ó, keby tu bol niekto, kto by poradil, pomohol, aby sme sa raz vo večnosti nemuseli za tento večierok zodpovedať, aby nežalovali duše na nás, že, keď pod nimi zívala priepasť, my, vediac o tej priepasti, nechali sme sa ich baviť! Bolo to, čo sme posiaľ poskytli, čisté síce, no bola to márnosť.“

Devuška vyňala z kapsičky program; jej čielko sa zatiahlo náhlou tôňou starosti. Bratia tu mali ohňostroj, potom kvarteto na trúbach, potom ona ešte jedno sólo, doprevádzané Sávom, a Danko hudobné sólo, doprevádzané Milicou. Ach, tu ešte toľko miesta, a keď nikoho nebolo, kto by sa postaral, že by Pán prišiel k svojmu právu.

Vedela Irenka, že náboženská prednáška by sa nijako nehodila doprostred tejto čisto pozemskej rozkoše, že nemohol by vystúpiť Danko a volať ku pokániu, ku Kristu, hoci on by to iste rád, ach, rád urobil. A predsa sa jej zdalo, že jej Pán akosi musí pomôcť, kto by tejto veľkej spoločnosti duchovne poslúžil.

Ako tak stála, o zábradlie oprená polo v svetle, polo v tôni figovníkov, nepočula rýchle, ľahké kroky hore schodmi, nezbadala, že niekto už chvíľu hľadí na ňu, áno stojí pred ňou, až nenapodobiteľne vyslovil jej meno.

„Irenka!“

No kto opíše ten náhly zásvit polo úžasu, polo blaženého zajasania čo preletel nežnou tváričkou, keď vystreli sa obe malé ruky oproti mladíkovi, ktorý rýchlo vystupoval hore schodmi?!

„Janko, Janíčko! Ale, vitaj, a si to skutočne ty?“

„Ja, Irenka.“ A mladík zavrel i celoval malé rúčky. „Nevedel som, či by bolo možno dôjsť, nechcel som vás upovedomiť. No, Pán ma vyslyšal, On mi umožnil, a tak som tu, aby som spoločne s ostatnými slávil tvoje uvedenie do spoločnosti.“

„Ó, to je krásne. Ale ako si prišiel, kedy?“

„Už asi pred polhodinou. Počúval som spozďaleč krásny, posledný výkon, Zlatuškinu pieseň. Potom som bol taký smelý, oznámiť sa Dankovej mamičke, zmyť prach, preobliecť sa, áno i posilniť sa trochu ponúknutým pokrmom. A keď mi chyžná povedala, že teba nájdem v zámku, vrátil som sa ešte raz, a tak sme sa stretli. Sláva Pánovi, Irenka, že sa zase a takto stretáme.“

„Mne je to, Janko, ako sen,“ zakrútila devuška hlavičkou, „že si skutočne tu z tej ďalekej cesty.“

„Čo si ma tak prezeráš?“ usmial sa mladík. „Pripadá ti môj oblek nezvykle jemný? Vieš, Irenka, nutnosť viedla ma do rozličných kruhov, kde slušnosť vyžadovala ináč vystupovať.“

„Ach, to nie; hoci áno, si veľmi šumný — ale — nuž poznať, že si bol ďaleko, videl, zažil mnoho. A poď, veď tam dolu čakajú, vnídeme do kvetinárne, tá je tu najbližšie veď sa musíme spolu pomodliť a poďakovať. Keby vedela tetinka, Milica, Danko!“

„No, veď zvedia; a áno, poďme sa pomodliť.“

Čo nevidieť zavreli sa za oboma prelestnými postavami dvere krásnej, magickým svetlom zvonku osvietenej dvorany, ktorej zariadenie svedčilo, že bola tiež pripravená na prijatie hosťov, ale ešte nie upotrebená.

„Strýc generál sa bál, že by mohlo pršať, tak to tu všetko zariadili,“ vysvetlila devuška kamarátovi, keď poďakovali napred za veľké dobrodenie Božie.

„Odpočiň si trochu z cesty,“ ponúkala ľúbezno miesto na nízkej mramorovej lavičke neďaleko tichúčko šumiaceho vodometu.

A potom spytovali sa jeden druhého v krátkosti, ako ich Pán od posledného listu viedol, až devuška podelila sa i so svojimi myšlienkami, z ktorých bola jeho príchodom vytrhnutá.

„Vieš čo, Irenka?“ zadržal mladík pevnejšie ruku kamarátky, ktorú predtým lichotive pohládzal. „Náboženskú prednášku nemožno dobre zaradiť do vášho programu, ale cestopisnú — v ktorej bolo by podotknuté o kultúre tu i tam a prirodzene o kresťanskom hnutí, — tú iste nik nezazlie. Ak dáte mi čas a miesto, aspoň aj ja prispejem k programu, a môj Pán sa iste postará, aby i pre večnosť dojmy zostali.“

„Ó, Janko, Janíčko!“ Irenka vyskočila. „Za to si zaslúžiš tú najkrajšiu ružičku!“ Odbehla a priniesla i pripäla mu utešený ružový púčok na kabát.

Hľadel z daru na darkyňu pohľadom, akým sa čistý mladík môže dívať len na jednu dievčinu na svete, v ktorom jej k nohám zloží i srdce, i jej srdce si nechtiac pýta, a ktorým do jej srdca z jeho roztúženého plynie pramienok rajskej blaženosti.

„Vďaka, Irenka. Teda smiem i ja niečím prispieť k tomuto večeru?“

„Ó, smieš; Pán Ježiš mi ťa sám poslal. Teraz sa už nebojím; oni nebudú raz vo večnosti žalovať, že sme ich len zabávali. No, poďme; nesmiem ťa ďalej zdržovať tetinke a Milici.“

„Áno, poďme za našou mamičkou. Lež, Irenka, ak to možno vsunúť do programu bez veľkých prekážok, že sa moja cestopisná prednáška bude konať tu, budem veľmi vďačný.“

„Skutočne. A spravíme to úplne nenútene: Zavoláme spoločnosť sem k zákuskom, a potom oznámi Miloš tvoju prednášku.“

„Tak bude veľmi dobre. A nedáš mi ešte jednu ružičku?“

„Chceš? Ó, rada; alebo túto krásnu tuberózu.^[83] A chceš ešte dač?“ skúmavo nazreli ihravé oči, plné svetla a blaženosti, do krásnej mladíkovej tváre.

Zdalo sa, že má žiadosť, ktorú ústa nevyslovili.

„Irenka, tvoj kamarát vo dne v noci spomínal na to pekné rozlúčenie, a sníval, že takého dostane sa mu zas privítania. No biela víla tam na schodišti bola taká krásna, taká kniežacia, že neodvážil sa svoj sen vyplniť.“

Pekné ružičky zfarbili jej tvár; zlaté riasy zapadli v krásnom zmätku na hodvábne líčka. Vedela devuška, po čom drahý kamarát túžil. No vedela aj, že nie je to už tak, ako bývalo, tak ako v P., že, keď splní sa jeho sen, bude to mať iný, hlboký, na celý život vplývajúci význam. Váhala, predkladajúc do krajnosti rozochvenému srdcu otázku, či, keď dá mu žiadaný bozk, je schopná dať zároveň všetko. Vedela, že miluje, vedela od onej hodiny v A., a obzvlášť od hodiny rozlúčenia v jeseni. No že ľúbi, ako len čistá, nepokalená mladosť ľúbiť môže, pocítila až teraz. Hoci i nevidela mladíka pred sebou stojaceho, ani jeho tvár nevýslovne skrášlenú výrazom hlbokej, čistej lásky — ten výrečný prosebný pohľad drahých očí cítila v hlbinách srdca.

Ona váhala. A on? Zľakol sa sám seba. Čo to urobil? Či nesľuboval Pánovi nesčetne ráz, že nebude po tomto šťastí, po tejto blaženosti siahať, len ak mu ju On sám daruje? Vedel, že riadením Božím otvárala sa mu pekná, zaručená budúcnosť; — no napriek tomu či smel on, muž práce, odkázaný na prácu rúk a ducha, smele predstúpiť pred jej rodinu a pýtať si ju? Na ceste zdalo sa mu to také ľahké, ale teraz uprostred tejto krásy a nádhery — —.

„Irenka, odpusť!“ Vzal náhle malú ovisnutú ruku.

Vzhliadla rýchlo do jeho oblednutej tváre. Bol zase vážny, prostý už rozochvenia, mužný, pekný svojím opanovaním.

„Čas, v ktorom sme sa my dvaja smeli vítať i lúčiť ako dve deti, je už preč. Viem, že moju žiadosť nevyhlásiš za neslušnú, ona bola len neskromná; a tak ešte raz prosím: odpusť!“

„Nevrav,“ zakryla si oboma rukami tváričku, „mňa to bolí; nespomínaj, že už nie sme deťmi, že sme si cudzí; ja sa do toho nevpravím.“

„Cudzí,“ — opakoval on akosi bezzvučne, — „to som nemyslel; a z mojej strany to nie je ani možné.“

Spustila ruky.

„Prečo?“ ukĺzlo jej chvejúcim perám.

Chladný rozum a studené vedomie povinnosti radilo: ,Mlč!‘ no srdce sa predbehlo a ústa ho poslúchli.

„Pretože ťa milujem.“ V kvetnej sieni, zmenenej pre dve mladé srcia v pozemský Eden, stíchlo. „Chcel som zamlčať a ukryť, ale neobstál som; neviem v tejto chvíli, či je môj Pán so mnou spokojný.“

„Pán? A či by nám On nedovolil, aby sme sa mali radi?“ užasla devuška. „Ja myslím, že naša láska prišla od Neho; bo je v nej kus neba.“

„Irenka, ty vravíš: ,naša láska,‘“ — ustúpil mladík, neschopný ďalšieho ovládania.

„Janko, a či je ináč možno?“ Rozpaky, neistota a z nej plynúca zahatenosť padli. Devuška uprela priamy do jeho tváre čistý pohľad ako za detinstva, pohľad plný dôvery a porozumenia, akým sa len dve spriaznené duše a pre seba stvorené srdcia môžu na seba dívať. Úsmev v oblažujúcej dobrote, ktorý sa nedá opísať prelietol jej ústkami. „To je to, čo sme neznajúc spievali:

„Áno, to je to, Irenka:

Nuž dostal mladík bozk na privítanie, no dostal viac, ach, viac. Ten rovno-pekný pár, ktorý o dakoľko minút pozdejšie vstúpil do spoločnosti, niesol na čistých čelách odblesk toho raja, do ktorého, samým Bohom uvedené, vkročili dve mladé srdcia. Snáď ešte mnoho vody utečie, než štátna a cirkevná ceremónia pririekne devu mladíkovi, no len na zemi. Pred Bohom boli spojení v prítomnosti čistých nebeských svedkov.

Spoločnosť, pozdejšie zhromaždená v kvetnom tereme,^[84] s napnutou pozornosťou počúvala prednášku z úst mladíka. Ten oblažil svojím náhlym objavením celú drahú rodinu. Spoločnosť nevedela, čo tejto prednáške dodávalo vzletu a kúzla — veď nebolo možno pri nej napnutosťou temer ani dýchať — že to bolo to veľké vnútorné blaho mladíka, ktoré žiarilo z krásnych očí, svietilo na dumnom čele a okolo výrečných rečníckych pier.

Nuž nemusela sa Irenka báť, prišiel Pán k svojmu právu na jej večierku. A najkrajšie na veci bolo, že prednáška tvorila posledný bod programu. A tak všetko predchádzajúce prišlo v zabudnutie, všetko, okrem Zlatuškinej piesne a hudobného Dankovho sóla. Bola to do hudby vložená modlitba, ňou skončil sa večierok a hostia s rôznymi dojmami opúšťali bývalé sídlo grófa B.

Mnohým zdalo sa dosť i ťažko zostúpiť z rajskej, neznámej ríše späť do prózy a nudy každodenného života.

,To sú šťasní ľudia,‘ mienili iní so závzdychom. ,Šťasní všetci.‘

V tom poslednom sa spoločnosť mýlila; — a dobre.