ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dva roky — aká veľká, dlhá to dakedy doba pre ľudské srdcia! Čo všetko v nej ľudia prežijú, prebojujú pretrpia! A zase — veď letí život ako vták — ako rýchlo pominie rok za rokom!

„Ako si ich prežila?“ Keby sa niekto tak spýtal Milice Žilinskej-Strakoničovej, sediacej na verande t.-ského zámku, ktovie, akú by dala odpoveď!?

Vyše poldruha roka — temer sedem štvrtí — bola už spolumajiteľkou a veliteľkou sídla Strakoničovcov. Za ten čas rozvinula sa ako ruža v najkrajšom rozkvete. Keby vstali grófky B. z t.-skej hrobky, zbledla by ich aristokratická^[103] noblesa popri kniežatsky mladej panej. Malebné záhyby skvostného županu splývajú popri štíhlej, rozkoš budiacej postave. Bohaté pletence nedbale padajú po šiji ku kolenám. A aby obraz bol dokončený, pohráva veľkopansky útla, belostná ruka, zdobená len jediným krúžkom, so zlatými strapcami srbskej prikrývky, napolo pokrývajúcej rozkošnú postavičku asi polročného zlatovlasého dieťatka. Zdravé, mladé dieťa je vždy pekné; no dieťatko na Milicinom lone je viac než pekné. Je to malinká, nebezpečná krásavica: líčka ako zamat, vlásky hodvábne, ťahy ušľachtilé, ústočká rozkošne krojené; a tie malinké ružové nožičky a ručičky! —

Dieťatko spí. Snáď sníva sa mu o anjeličkoch; usmialo sa vo sne. Ach, ten úsmev! Tak usmievali sa raz spevné ústka, ktorých pieseň sladko odznieva tam hore nad oblakmi. Nadarmo nemenuje sa malinká Zlatuškou.

„Ba čo bude z nej, až vyrastie?“ Tak neraz spytuje sa jej krásna mamička, ktorá je iste tým najšťastnejším stvorením na svete. Mladá, bohatá, manželom i rodinou na rukách nosená krásavica, pritom zdravá matka zdravého, rozkošného dieťaťa. Kto smel by jej tú otázku predložiť: „Milica, si šťastná? Si?“ A predsa — ó, záhada ľuďského srdca! —

Sú chvíle — ako i teraz — keď mohla by úplne byť nasýtená blahom tejto zeme. Líca jej ešte horia od bozkov, ktorými ju celovali mužove pery. Tu kľačal pri nej, zahľadený na svoj malinký poklad, ktorého sa vo dne v noci nemôže nasýtiť. Ako si ju chráni, opatruje pred chladom i horúčavou, obsýpa denne dôkazmi veľkej, vernej lásky — a ona nie je nasýtená, nie sýta.

A čo? Vari lačná —? Čože ešte chce? Čo hľadajú krásne oči v diaľke? Milica, veď máš všetko: smieš národne pracovať. Máš nezávislú školu, smieš sa boriť, smieš celý, peknoduchý rod strhovať so sebou; všetky tvoje p.-ské sny ďaleko sú prevýšené; — čo chceš ešte?

No, Milica nemyslí na to všetko, čo ju obklopuje, vidí len jeden splnený p.-ský sen, no na jeho splnení ona nemá podielu: Ten, o ktorom predvídala, že v kaluži odrodilstva biedne zahynie, spodobal sa drahokamu. Ruka neznalca ho odhodila, ale ruka umelca-klenotníka ho zdvihla; dostal sa do kráľovskej koruny. Všetko to, čo si priala, aby sa z Ľudovíta Černeja stalo — ba viac než to — učinil z neho Kristus. Áno, Kristus — musela pripustiť. Janko mal pravdu: len On to mohol dokázať. Prečo ale, prečo musel človek napred opustiť Mezopotámiu a ísť do Kanaánu, aby sa s ním mohla stať taká základná, trvalá zmena?

Nestal sa Ľudovít Černej farárom v G. On, tak zmaznaný, neschopný odrieknuť sa niečoho, doštudoval lekárstvo chudobne, vlastnou námahou. Dokázal jej, že nie je takým blatom, za aké ho považovala. Ba čo viac, on verejne priznal sa k svojmu zločinu, spáchanému v P. Odhalil konanie profesora M., verejne pretrhal zväzky, viažuce ho reverzom. Prihlásil sa k svojeti, no táto ho neprijala; slovenská spoločnosť vyvrhla ho zo svojho prostriedku — a on to vydržal.

Skončil, stal sa chudobným lekárom v malej dedinke na Slovensku, a žil teraz život plný odriekania medzi najnižšími vrstvami svojho úbohého, zotročeného národa.

Nuž, nežil sám; — žili spolu: zradca i mučeník. —

Ľahunký mráčik pokryl Milicino čelo. K akým nádejam oprávňoval Danko svojimi darmi a schopnosťami, a čo sa z neho stalo!

Je pravda, že tak kedysi chodili i apoštoli. No, to bolo vtedy, keď Krista nik neznal.

No znali Ho dnes masy, ktorým robil prednášky, tie úchvatné, srdcami otriasajúce prednášky? Za ne ho maďarskí i slovenskí farári naháňali z miesta na miesto. Od jedného súdu k druhému. Pre ktoré ho zavierali a štvali proti nemu na kazateľniach ľud, ten istý ľud, za ktorý by on bol ochotný i život položiť! A ten, ktorý s ním začal viesť apoštolský život, bol Ľudovít.

Keby Zlatuška žila, to by sa nikdy nebolo mohlo stať, aby Danko zostúpil tak nízko a stal sa takým vyvrheľom, on, slovenský mučeník — a vlastnou svojeťou tak opovrhnutý! A predsa! On všetko stratil, i Zlatušku — a bol šťastný.

Ba, či bol i Ľudovít šťastný? Odoprel vraj raz navždy prijať nejakú podporu alebo dedičstvo po rodičoch. — Zase pretiahol mráčik Miliciným čielkom.

A. stálo už novovystavené, i kostol a krásna fara. Černej síce zaďakoval, ale — pretože na stavbu fary prispel veľkým obnosom — vymienil si v nej doživotné bývanie. Nuž Draškóci, ktorého si cirkev zvolila, mu v tom nebránil. Ženiť sa nestrojil. A že tento človek rozhodol sa ísť do Kanaánu, to bolo divné. A vraj smrť Zlatuškina — ako sám povedal — ktorá bola pečaťou jej Bohu posväteného života, priviedla ho k tomu.

Ach, čo všetko spôsobila táto smrť! A okolnosť, že Irenku už tak dávno nemali, možno pripísať len Arankinej smrti.

Pohlo sa dieťatko na mamičkinom lone; zelektrizovalo celé mladé srdce. Na okamih zabudla na celý svet. Krásne očká ako dve čiernomodré sirôtky, zahľadeli sa na peknú mamičku.

„Zlato moje!“ Zrumeneli líčka dieťaťa od horúcich bozkov. Vstala, že zanesie ho dovnútra.

„Milica, daj mi ju aspoň trochu!“

„Tu si, Miloš? No, tu máš!“ Vedela, ako veľmi miloval jej dieťa, že i hodiny vedel by sa dívať do jeho očí, keby mal čas; on ho veľa nemal. Spoločenskí reformátori bývajú veľmi zamestnaní. Najprv stavba továrne, teraz práca, pritom dohľad v továrenskej kolónii.

Je pravda, že Miloš uskutočňoval len Jankove myšlienky. No ako verne! S netajenou pýchou pozerali starí rodičia na drahého vnuka.

„Hodný syn svojho otca!“ hovorievala babička.

„Skadiaľ ideš, Miloš, brat môj?“

„Len z kancelárie. No nesiem ti správu: Irenka príde už dnes.“

„Ach, čo nevravíš! A sama?“ „Predbežne sama.“

„Tak daj Zlatušku, musíme robiť prípravy. Konečne, konečne dočkáme náš slnečný lúč!“ Uchytila mu dieťa.

Keď osamel, začal nevedomky pokračovať v myšlienkach tam, kde ona prestala. Myslel na svoju milovanú sestru i na všetko, čo predchádzalo jej neprítomnosť, trvajúcu už vyše polroka.

Zdalo sa mu, že ju znova vidí, ako tu zastala na balkóne; tvár bledú od prebdených nocí, oči zakalené od plaču:

„Miloš, už viem, prečo išla Zlatuška v ústrety smrti do plameňov; Martinák mi to napísal. Ona chcela zachrániť svojho otca pred večnou záhubou. No i to viem, že i ja musím urobiť všetko, aby som zachránila našu drahú matku.“

Ó, boli to tvrdé dni, ťažké boje, než starí rodičia popustili Irenke, že smie denne navštevovať lovecký zámok. Konečne dovolili i jemu.

Ó, mladík so svätou bázňou pomýšľal na tie chvíle, ktoré trávievali pri lôžku chorého grófa, kde bolo im dopriate vidieť, ako svetlo s tmou viedli boj, a kde smeli láskou viesť dve duše ku zdroju večnej lásky. A potom prišla tá veľká, svätá chvíľa grófovho zmierenia napred s Bohom, potom s nimi, Strakoničovcami. A za ňou víťazný odchod duše, Kristom draho kúpenej, do Kanaánu. A potom — ach, potom prežili oni, Strakoničovci, chvíľu, v ktorej by neboli zostali víťazmi, nebyť Zlatuškinej smrti.

„Mamička moja musí do južných krajov, ak má ostať nažive. Pustite ma s ňou;“ prosila Irenka, „veď len na malý čas ma prepustíte, ako Kristovu služobnicu, aby som mala príležitosť získať tú drahú dušu. Zlatuška išla do plameňov, lebo chcela zachrániť svojho otca. I ja musím ísť, ó, nebráňte mi! A ja prídem, zase prídem a zase vám budem slúžiť, áno, do smrti. Nebráňte mi, deduško, babička, strýko; pusťte ma!“

Nuž pustili ju. A teraz príde naspäť šťastná, bohatá; a prídu sem spolu. Vedel mladík, čo povie svojej matke; vedel, že mu neodolá, keď i starí rodičia podoprú jeho prosby:

„Zostaň s nami!“

Vráti sa Oľga Milinská ešte raz do T. „Vráti sa medzi svojeť naša, moja mamička, a nerozdelení pôjdeme spolu po tej púšti sveta do Kanaánu.“

Pomalé, šuchtavé kroky vyrušili mladíka z myšlienok. Ten, komu patril bôľny, sústrasti plný pohľad a posunok, s ktorým mu Miloš v ústrety pokročil, nemohol vyvolať iný pocit, len ten, aký nám zanecháva pohľad na vrak nádhernej lode. Vysoká, bohatierska postava, trochu nahnutá, v nej čosi nehybné; tvár mladá, ale mŕtva svojou bezvýraznosťou, prešedivenými vlasmi a vrúbená bradou; lesk čiernych očí vyhasnutý.

„Hľadáš dakoho, milý Ferdinand?“

„Nie; prišiel som len tak. Môžem si tu sadnúť?“

„Prirodzene; len si sadni. Tu, hľa, niekto nechal časopis, čítaj. A je pravda, dnes príde naša Irenka, vieš, kto je to?“

„Ó, viem;“ mladý starec položil si ruku na čelo. „A príde len sama?“

„Príde s ňou i moja matka. No tú ty neznáš; — grófka B.“

„Neviem. Ale veď s ňou niekto druhý chodieval do A. Prišli raz spolu — ach — už znám. Miloš, a kedy, ach, kedy zase príde ona?“

„Ona?“ Mladíkove oči zvlhli. „Až príde večer, i my pôjdeme spať; a potom, keď noc pominie, príde svitanie; s ním aj ona.“

„Teda ráno?“

„Ráno, Ferdinand; na Veľkú noc.“

„Vieš, mne sa dakedy snívajú také strašné veci: vidím oheň, a ona ide do toho ohňa, aby nemusela so mnou ísť na sobáš. A keby som aj všetko zabudol, to jedno vždy viem: „Pekný to budeme pár: krivoprísažník, čo okradol mŕtveho i živých, a dcéra svätokrádežníka. Len tie kapitály spojte a slávte svadbu, zvučnú svadbu; môj Boh sa postará, aby som ja pri nej nemusela byť.“

Ó, koľko ráz už musel mladík počuť tieto slová od oného dňa, keď im vrátili Ferdinanda Adamiša ako neškodného, nevyliečiteľného blázna z peštianskeho blázinca, kam ho doktor Sáva transportoval po Zlatuškinom pohrebe.

„Čo s ním?“ starala sa Strakoničovská rodina.

„Nechajte ho mne; nech býva so mnou, a Sáva ho môže liečiť,“ prosil vtedy Miloš.

„Aranka by istotne s nami súhlasila,“ mienil generál.

Nuž dovolili mu. Sporiadal mladík za pomoci generálovho strýca záležitosti Adamišovho imania. Ešte raz dal urobiť revíziu pravoty, a tu tvrdenie pani Z. dokázalo sa pravdou. Krivoprísažník nemohol byť síce už potrestaný, lebo ľudia hovorili, že Boh odsúdil i potrestal sám. Nezostalo Adamišovi, keď sa zaplatili súdne útraty a trovy v blázinci, len malá, právom mu prislúchajúca časť. Veľkostatok prišiel na predaj. Bližšej rodiny úbohý nešťastník nemal. V A., hoci pani Terézia chcela ho za čiastku — ktorá jej právne pripadla — doopatrovať nemohol sa zdržiavať, bo tam hneď začal byť divoký; tak zostal Milošovi.

„Doopatrujem ho pre Krista. Usporím mu z jeho kapitálov niečo viac, keď ich dám do obehu v továrni. Snáď dá Pán Ježiš, že ešte predsa ozdravie, aby mal potom z čoho žiť.“

Predtým, kým bolo horšie, opatroval ho Martinák; no ten už skoro rok odpočíval neďaleko svojho miláčika na a.-skom cintoríne a s ním tajomstvo farára Černeja.

Černej predal cenné papiere, zachránené Arankou. Peniaze vložil do podniku istého peňažného ústavu, kde i kapitál rástol, aj veľké úroky umožnili mu popri kňazskej i seniorálnej penzii pohodlne žiť.

Deti vraj nikdy, ani pred ženou nespomínal. Hovorilo sa, že hodlá všetko poručiť cirkvi.

Pani Terézia mala už zase kŕdle hydiny; zahrúžala sa do hospodárstva ako ich, tak aj Draškóciho. Dakedy s týmto hovorila o synovi. Kojila sa nádejou, že raz zmúdrie, a robila znovu plány, až stane sa dakde na dobrom mieste lekárom, ako mu ona zariadi domácnosť. Chystala pre neho druhú výbavu na miesto zhorenej.

To, čo Janko a Irenka čakali, že Zlatuškina smrť zachráni jej rodičov, sa nestalo. Ten, na koho ani pomyslené nebolo, obdržal korunu, hovorilo Písmo. Ona zachránila len Draškóciho. Či bolo možno povedať: „len“?

V A. začínal nový život. Nežila Aranka nadarmo. Nezomrela nadarmo. Nevyhorelo A. nadarmo. Pôda bola pripravená. A keď v novom kostole zastal na kazateľni svedok Boží, ktorý to, čo zažil na vlastnom srdci, začal svedčiť, začalo semeno, Zlatuškou rozsievané, púšťať korienky a klíčky. Ono vzíde.

O tom všetkom premýšľal mladík neraz. I teraz. Opatril Adamiša, ako sa deti opatrujú; dal mu do ruky časopisy; sám vnišiel do zámku, pomôcť robiť prípravy na uvítanie rodinného miláčika.

Zámkom od hora nadol vládla radosť. Hore vetrali, zdobili kvietím Irenkine izby; v prízemí chystali lahôdky. Vo dvore širovali najlepšie kone, čistili najkrajší nový kočiar. Starý pán sám chodil okolo toho. Generál s Pavlom odišli oproti až do Záhrebu.

*

A bol podvečer. Slnce zapadalo. Zore, ružové zore zlátili nebies báň,^[104] keď na verandu, tými zorami akoby nesená, vybehla Irenka Strakoničová. Milošom vedená vystúpila zase po rokoch hore ovenčenými schodmi dakedy tu tak veľmi milová žena Dimitrija Strakoniča.

„Otec, mamička, prijmete späť zablúdenú dcéru?“

Nepotreboval Miloš prosiť za svoju krásnu mamičku. Postarala sa, aby ju prijali, prijali radi. A keď plačúca pani Strakoničová objala nevestu tak, ako kedysi dávno, a keď privinul ju starý pán na otcovské srdce: „Vitaj, Oľga!“ obrátila sa pani s hlasitým zajasaním k dcére a synovi:

„Konečne doma, doma deti moje drahé, konečne som vaša, a vy moji!“

„Vidíš, babička, aký je Pán Ježiš dobrý; keď dala si mu vnučku na malý čas, vrátil ti ma zase a vrátil i dcéru. Jemu buď česť! Jemu poďme ďakovať!“

Kto by to bol Strakoničovcom povedal, že veci ešte takýto obrat vezmú, že bolo by ešte možné zmierenie medzi nimi a Oľgou B.; ba že mohla by dakedajšia Oľga Milinská ešte z hrobu vstať!?

Nuž tá krásna, vznešená, nežná bytosť, ktorá to ako na výslnie vynesená kvetina medzi nimi okrievala, bola Oľgou Milinskou tak málo, ako Oľgou B.

Hľa, nové činím všetko! povedala Irenka v dôvernom hovore babičke. „Pán Ježiš ju prijal; On sa oslávil, a ešte oslávi. A raz v deň veľkého vzkriesenia, až vrátia sa k nám naši milí, nič nebude prekážať môjmu drahému otcovi podať ruku grófovi Gejzovi. Potom oni dvaja vezmú ju do svojho stredu, a spoločne pôjdu pred Krista, ktorý nielen večne, ale už i tu na zemi všetko môže nahradiť, napraviť a vyrovnať. Hriech rozdeľuje, Pán Ježiš spojuje.

Sklonila sa stará pani k ľúbeznej vnučke. Preleteli dva roky, nezanechali na nej žiadnu stopu. Bola to tá istá blažiaca, slnečná tvár a predsa v zraku ležalo niečo, čo rozprávalo panej, že vnučka na ceste do Kanaánu veľmi pokročila a priblížila sa k cieľu. Tak dobrí, ako bola ona už dnes, budú ľudia až tam v tej poludňajšej krajine.

„Irenka, pros za mňa,“ objala zrazu milované dieťa, „aby som aj ja mohla porozumieť tým veciam. Bez toho vnútorného života, ktorý vy máte, ktorý teraz tak zvláštne zdobí tvoju matku, niet pravého šťastia. Pros za mňa; ani mne sa nechce už ďalej žiť v Mezopotámii tohto sveta. Ó, by sa ten tvoj Ježiš zmiloval aj nado mnou! Venuj sa trochu svojej starej matke, kým nás zase odídeš.“

„Ó, babička moja!“ objala vnučka babičkine kolená; „konečne vyslýcha Pán moje prosby! Neboj sa, neodídem ťa prv, než i ty odpovieš na otázku Ducha Svätého: „Chceš ísť za Ježišom?“ s úplným presvedčením: „Áno, ja pôjdem.“

„Nesľubuj, dieťa, ja zostarala som sa v márnosti; so mnou to nepôjde tak ľahko, ako s tvojou matkou. Snáď by si musela dlho čakať, a kedy by si potom smel Janko Žilinský prísť pre svoj poklad?“

„Babička, ty vieš?“ vzchopila sa devuška a skryla v nasledujúcej chvíli zružovenú tvár na babičkinom lone.

„Viem, dieťa.“

„A nemrzíš sa? Postačí ti on?“

„Áno, dieťa; snáď predsa z toho nového urobil niečo Pán Ježiš i na mojom srdci. Bohatstvo, stav, rod stratili pre mňa cenu. B.-ovci museli ustúpiť Strakoničovcom. Oľga vďačne odložila grófku a vrátila sa medzi nás, bo tam nenašla nič z toho, čo hľadala; Černej pre mamonu stratil dcéru. Pravdu hovorí Šalamún: „Márnosť, všetko márnosť.“ Keď mám povedať pravdu: pre moju vnučku žiadam si muža čistej minulosti, prítomnosti, pevného charakteru, a aby ju miloval, a tu mi postačí len Janko Žilinský. Že za naším chrbtom neudržoval s tebou milostný pomer, že si ťa neomotával, ako to robia iní muži, naučilo ma ctiť si ho už vtedy, keď som sa bránila vášmu spojeniu, rúcajúcemu všetky moje veterné zámky. Veľmi postúpil v mojich očiach, keď tak nezištne — hoci už mal postavenie, ktoré mu umožňovalo sa ženiť — ustúpil do úzadia a popustil ťa tvojej matke. Dokázal mi tým, že záchrana ľudských duší skutočne ide mu nadovšetko, že je z neho pravý, celý kresťan. Ako ťa miluje, poznala som v tvojej neprítomnosti; dva razy bol týždeň medzi nami a pomáhal začať Milošovi hospodárske reformy. Trápila som ho otázkami, kedy sa bude ženiť. Napred sa vyhováral, že mu netreba, pretože ho jeho mamička opatruje kráľovsky. No, do úzkeho dohnaný, priznal predsa, že miluje, a že jedine Pán Ježiš pomáha mu premôcť túžby srdca.“

„A ak nikdy nedostanete tú, ktorú milujete?“

„Tak sa nikdy neožením,“ vravel vážne. „Milovať môžem len raz; načo by mi bola žena bez lásky? Potrebujem družku, ktorá by doplnila moju bytosť, s ktorou duch, duša i srdce utvorili by večný celok. Ináč mi netreba ženu.“

„Zapamätala som si tie slová, a pre ne ťa dám jemu a len jemu; on je ťa hodný — a tak mne nesľubuj.“

„Ó, veď Janko dočká!“ zajasala devuška. „A nebude dlho čakať; veď to by znamenalo, že ty, drahá moja babička, necháš ešte pri dverách srdca dlho stáť Jeho, ktorý i tebe hovorí: „Milovaním večným milujem ťa.“ „Navráť sa ku Mne, lebo som ťa vykúpil.“ Až vložíš dobrotivú, vetchú svoju ruku do ruky nebeského nášho Eliezera, potom i ja vložím ruku do pravice Jankovej, aby i on mohol konečne byť odmenený za všetko to dobré, čo nám Pán skrze neho učinil.“

„Len on odmenený, Irenka? A čo vraví tvoje srdce? Niet v ňom žiadosti, niet túžby po tom splynutí v jeden krásny celok s milovaným mužom?“

Devuška vstala bez slova, oprela sa o okno, spustila zopäté ruky akosi bezvládne.

„Irenka, čo vraví tvoje srdce?“

„Ó, babička, ono vraví neraz rečou, ktorou vravieť nesmie; chcelo by viac milovať, než sa sluší na pravú kráľovskú dcéru. Čím ďalej patrím Jankovi a on mne, tým viacej túžba po tom splynutí maľuje mi zdroj najvyššej blaženosti v tomto spojení. No ja nechcem, aby láska k tomu, ktorý ma ku Kristu priviedol, bola mi cisternou, ktorá nedrží vody, bo prameňom pravého, jediného blaha na zemi i na nebi je Ježiš sám.“