ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po úzkej, drsnej ceste medzi horami, raz hore, z toho zase dolu, raz popri potôčkoch, nezábudkami zakvitnutých, a papradím zarastených prepadliskách a zase medzi nakupenými skalami kráčali, v živom hovore zabraní, dvaja bývalí p.-skí kamaráti, Ľudovít Černej a Janko Žilinský. Práve rozstúpili sa hory, vidno priesmykom v doline malú dedinku, ako zaviatu do tohto bohatstva prírodnej nádhery. Bola chudobná, ako ten národ, ktorému patril tento prekrásny, samým Bohom darovaný kúsok sveta. Ukrytá bola pred ľudským zrakom tými velikánmi okolo nej, ako ten smutný, o všetko olúpený národ pred zrakom iných národov. Veď tie ani len nevedia, že je na svete, a nemôžu jeho kraj na mape nájsť, ako by si ani túto dedinku nenašiel.

„Tak, pozri,“ vztiahol Ľudovít ruku, „tam má byť teraz domov a rezidencia nášho Danka.“

„Odpočiňme si tu trochu.“ Zhodil Žilinský z pleca cestovnú kapsu, sadol na skalu, porastenú machom, — Ľudovít k jeho nohám; oba strhli klobúky zo zapotených čiel. Medzitým čo tvár Žilinského, hoci i trochu staršia, niesla vždy peľ peknej mladosti, a nik by na ňom nebadal premeny, Ľudovíta ťažko poznali by tí, ktorí ho vídavali pred troma rokmi v P. Pekná, čierna, plná briadka dodala mu mužnejšieho výzoru. Oči neboli viac prižmúrené; počerná pleť utratila žltkastú bledosť, ani stopy po onej maznavej ohebkosti. Husté obočie trochu v mrak stiahnuté, pery s istou tvrdosťou zovreté. Upomínal mladík v búrkach otužilého mornára. No bol z neho — krátko povedané — krásny muž. A niečo v celom zjave prezrádzalo do ďaleka viac, než pri Jankovi Žilinskom, zádumčivého Slováka.

Nad hlavami oboch mladíkov vyletel kŕdeľ jasajúcich vtákov. Z doliny odpovedal ohlas slávičej piesne tam od tichúčko tekúcej, krovinami obrastenej rieky. Svet bol krásny, a mladíci vnorili na okamih pohľad do jeho krásy. Slnce strojilo sa zapadať, posielalo posledný pozdrav horám, hodilo dakoľko lúčov i dolinke; zore vstávali.

„Ach, však si pekné, Slovensko moje!“ vzdychol Janko. „Mnoho som už videl krásy i v Európe i za oceánom. Znám Alpy i Krym, a predsa nieto pre mňa krajšieho kúska zeme nad teba, moja úbohá vlasť!“

„Ba, máš pravdu, ešte len krátko žijem tu hore, a hoci všeličo mi chýba tu v našom primitívnom domove, ktorý s Dankom obývame, nemohol by som už srdce bez bolesti odtrhnúť a žiť tam dolu. Keby som nevedel, že jej v hrobe niet, najradšej preniesol by som tú mohylu, v ktorej naša Zlatuška odpočíva, sem, aby, keď nie za živa, aspoň po smrti bola medzi tými ňou tak milovanými horami. Lež, načo si to pripomínam,“ hodil mladík hlavou, zatlačil vlhký lesk očí, „radšej ti konečne všetko poviem, čo chceš zvedieť a máš, prv než prídeme za Dankom.

Lúky — tak volá sa tu hľa naša dedinka — je dosť veľká fília Bieleho Potoka, vzdialeného asi dve hodiny. Roky usilovali sa Lúčania osamostatniť, pretože vyrastali úplne bez cirkevnej opatery. Na svojich cestách dostal sa Danko Božím riadením až sem. Pozval ho starý sedliak Razner, ktorý v Mokrej pri Dankovej prednáške, ako kedysi Židia, — bol razom dotknutý i usvedčený. Prišiel, a Pán s mocou prišiel s ním. Často čítal som o náboženských prebudeniach, a ty písaval si nám o nich, nuž, sláva Pánovi, my sme ho tu zažili.

Čo potom prišlo, dá sa zahrnúť v tých niekoľko slovách: Mne sa protivili, aj vám sa protiviť budú. Boli sme ako učeníci na rozbúrenom mori. Konečne zobudil sa Pán, pohrozil tým vlnám. Lúčania do jedného oznámili svoj výstup z cirkvi a prehlásili, že chcú utvoriť slobodnú evanjelickú cirkev.

Je to podivné, no predsa pravda: vrchnosti po prvý raz pominuli mlčaním okolnosť, že správu svojho zboru dali Lúčania do rúk Dankovi. Snáď ich už zunovalo, toľko ho preháňať a prenasledovať; myslia si, že, keď vystúpil z evanjelickej cirkvi a usadí sa tu v tomto kúte, bude od neho pokoj; no to sa mýlia. Vieš čo, Jurko Orfanides nás bol navštíviť, a čo viac, on je už náš. Otec však že sa veľmi hnevá na Danka za zhubný vplyv, ktorý že vždy má na jeho syna. S ťažkou núdzou dostal vraj pre neho faru, a teraz stal sa z neho náboženský fanatik, bludár a sektár.

No, poviem ti niečo zaujímavého a smutného zároveň. Dostali sme správu, že v S. v č.-skej stolici celá veľká slovenská cirkev strojí prejsť k Srbom, pretože kvôli niekoľkým maďarónom chceli im tam natisnúť každú štvrtú nedeľu maďarskú kázeň. A keď sa farár bránil a cirkev búrila, nakladali s nimi veľmi špatne. Jeho stroja suspendovať, ľudia si ho nechcú dať; tak chcú vraj vystúpiť. Danko má úmysel, ísť sa ta podívať; prirodzene, pôjdem s ním. Pritom navštívime i Draškóciho, o ktorom sme ani netušili, že bude kedy patriť Kristovi.“

„Ľudovít, teda konečne pôjdeš do A.?“ Janko s netajeným dojmom podal ruku druhovi.

„Pôjdem; veď musím vidieť Zlatuškin hrob a stopy jej požehnaného života. Pritom navštívim ešte raz rodičov, a ak bude možné, preukážem im lásku.“

„A do T. za nami neprídeš?“

„Rád by som bol pri tvojom zasnúbení, ver; ale“ — Ľudovít vyskočil — „nemohol by som sa s dobrým svedomím modliť: Neuvoď nás v pokušenie, keby som sa sám v pokušenie uviedol. Milujem Milicu konečne tak, že tá láska nie je už hriechom, no keby som ju videl, nestojím za svoje srdce, — a ona je ženou druhého. Hoci mám len jednu pozemskú túžbu: aby ona ešte raz podala mi ruku a vzala späť svoje odsúdenie. Viem, že, čo som, len milosťou Božou som, a že táto milosť Božia pri mne daromná nebola; — no tá moja túžba nesmie byť splnená.“

„Ešte nie, Ľudovít; kým stojíte na dvoch brehoch, nie je možné medzi vami vyrovnanie, bo niet ničoho, čo by vás mohlo spojiť, keď srdcia navždy delí živá prekážka. Ona nie je šťastná, nie je nasýtená. Tým viac, že Sáva, ktorý — žiaľ — zdržaný ňou, dosť dlho vzdoroval Duchu Svätému, začína sa kloniť na stranu Pána Ježiša. Pýtam sa neraz: Kedy premôže Pán to nám také drahé srdce? Ale dokladám si sám: Dieťa tak mnohých modlitieb nemôže zahynúť. Ona ešte raz príde, a potom pod krížom na Golgote budete si môcť i vy dvaja podať ruky. No, až mi to Pán dá, že uvediem si konečne náš slnečný lúč do svojho domu, k nám prídeš?!“

„K vám? Prirodzene! Či nevieš, že tam mám mamičku, ktorá napriek všetkému zostala zblúdenému synovi matkou, a že Irenka bola mi viac, než sestrou? Povedz našej kamarátke, že tuším, kto bol ten dobrodinca, ktorý mne vždy v chvíľach ťažkých podopieral ruky; ja znám, a Kristus oplatí. No, myslíš, že tvoja mamička bude v T.?“

„Očakávam ju tam.“

„Tak jej povedz, ako ma to nevýslovne teší, keď pomyslím, že ani jedno z jej p.-ských detí, nevynímajúc ani toho najnehodnejšieho, nestratilo sa pre slovenský národ. A Pán sám vie, akým mu ona bola nástrojom, uľahčujúcim náš prechod z Mezopotámie do Kanaánu. Posledný rok môjho života v P. mi najlepšie ukázal, čo by sa bolo zo mňa stalo, nech nevychová ma Karolína Žilinská.“

„Vďaka, Ľudovít, za uznanie; poteší moju, našu drahú matku, ktorá od Arankinej smrti dlho chorľavela. Tône nášho rodu padli i na jej srdce. Mnoho bolesti prenieslo už toto nežné, láskavé srdce. Najhlbšiu ranu zasadila jej Milica v T. Tomu možno pripísať, že po temer trištvrte roku po prvý raz ide sa podívať na malú Zlatušku.“

„Dobrá tetinka!“ Mladíci pokročili. „Povedz jej, aby i odo mňa pocelovala malinkú, a že ja ju Sávovi doprajem. Láska Božia rozliata je v mojom srdci skrz Ducha Svätého. Nech sa už nado mnou netrápi. Beriem to všetko ako z Božej ruky. Pán znal, že ináč nebolo pre mňa záchrany. Ak zdržovala Milica Sávu, ktorý bol od prirodzenia šľachetnejší, čo by bola učinila zo mňa? Preto som ju musel stratiť. Pomysli: Draškóci sa mi listovne priznal, že on ma Milici udal, i prečo, a odprosil ma. Tak už i táto záhada mi je vysvetlená. Ale pozri —.“

„Ach, Danko!“ Rozbehli sa kamaráti oproti ponáhľajúcemu hore brehom.

„Hľa, Janko, on je pravý obraz nášho národa: krásny, peknoduchý, — zakopaný a chudobný.“

„Áno, chudobný,“ bôľne usmial sa mladík, a temer placho porovnal jemné, pekné svoje rúcho s ošumelým bratancovým.

No už sa im stretli zraky a čo nevidieť ležali si v objatí.

„Nemohol som sa vás dožiť, drahí. Ach, vitaj, Janko, vitaj konečne; sotva sme ťa už dočkali, bo mnoho máme sa čo poradiť. Okrem toho všetci moji milí ťa túžbne vyzerajú; až sa trochu občerstvíš, potom nám niečo povieš, a nezabudni, že vravieť budeš k priekopníkom novej doby, ktorí potrebujú mnoho povzbudenia.“

„Všetko spravím vďačne, ak vám môžem niečím poslúžiť, no daj, nech sa na teba nadívam, brat môj drahý.“

„Tak, čo vidíš?“

„Vidím stopy po korune, korune tŕňovej; no veď za ňou, až národy vnídu perlovými bránami do nového Jeruzalema — a medzi nimi i náš národ — dá ti Boh svätý korunu slávy za víťazne dobojované boje.“

„Nevrav, Janíčko,“ vymanil sa mladík, narovnal v celej výške, krásny, ako obraz, maľovaný pre tento rám slovenského pohoria. „Ešte nemôžeme snívať o korunách, sotva sme začali borbu. To, čo som posiaľ preniesol, je všetko málo proti tomu, čo musíme preniesť, ak má prísť zachránenie a znovazrodenie evanjelickej cirkvi v Uhrách. No Boh nás posilní; my prenesieme, a ono príde. Snáď musíme sa my uložiť prv do predčasných hrobov, ako tamto slniečko, ktoré práve zapadá; no po nás svitne ráno. Za Golgotou prichádza vzkriesenie.“