ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým stál v otcovej pracovni Ľudovít Černej pred svojím ako žula chladným a aj tak tvrdým otcom.

„Prijal som pozvanie Strakoničovcov,“ hovorí Černej, „pretože si prajem, aby si ty všetko, čo je v tvojej moci, ako mladého človeka a kandidáta ženby, vykonal, a získal si priazeň tak rodiny, ako i dievčaťa.“

„Ja ťa skutočne nerozumiem, otče!“ v hnevnom úžase ustúpil mladík. „Snáď mi len nechceš rozkázať, o koho sa mám uchádzať, koho si mám vziať za ženu!?“

„Zdá sa ti to také divné?“ Studené otcove oči upreli sa na rozrušenú synovu tvár.

„Odpusť, tá doba je už preč, keď otcovia ženili synov a matky vydávali dcéry. Až sa ja budem ženiť, vtedy si vezmem, koho ja budem chcieť, a nie, koho mi ty rozkážeš.“ Mladík s dôrazom vyslovil slová ,ja‘ a ,ty‘.

„Dobre,“ taktiež s dôrazom vetí Černej, „ale nezabudni: kto sa mojej vôli sprotiví, kto tak na svoju slobodnú vôľu stavia, toho slobodná vôľa musí rátať s tým, že i ja mám slobodu naložiť s tým, čo je moje, podľa dobrozdania.“

„Chceš ma zastrašiť?“ posmešne zasmial sa šuhaj. „Nenechal si ma študovať práva, no toľko predsa viem, že keď dnes otec syna vydedí, po jeho smrti môže tento syn zdvihnúť žalobu proti záveti a vyhrá.“

„Mlč!“ vyskočil Černej, „a nehnevaj ma! Budeš sa o Irenku Strakoničovú uchádzať alebo nie?“

„Nie; po prvé, nie som taký hlúpy, aby som si išiel pre kôš. Ty, otče, rátaš so Strakoničovým kapitálom. No nezabudni, že starý pán a obzvlášť bývalá pani riaditeľová vedia tiež rátať: ,Keď môžeme dať s vnučkou tisíce, tak ju nevydáme za prvého novopečeného g.-ského farárika.‘ Ak si ma chcel takto oženiť, to si mal urobiť vtedy, keď on bol ešte len riaditeľom, a nie dnes, keď sú majiteľmi T. To je jeden dôvod, a druhý, platnejší — aspoň pre mňa — je ten, že už mám nevestu.“

„Tak? A to sa dozvedám až dnes?“ Černej meral syna. No syn ten pohľad vydržal.

„Prv nebolo možné, pretože až teraz privolila, že ju smiem vám predstaviť.“

Černej razom pochopil.

„Tak teda Karolína chce mať takto dobre zaplatené, že vás vychovávala? Nebolo jej dosť na tom, čo som mesačne posielal? No, rozumiem ženskú taktiku: matka hrala si na dobrú matku už roky, dcéra vykonala svoje, a otočili si hlúpeho šviháka okolo prstu.“

„To je podlá lož!“ vybúšil mladík s hnevom.

„Dokáž!“ studeno zasmial sa Černej.

„Tetinka s naším spojením nesúhlasí, a Milica len preto chce ísť za mňa, že posiaľ nevie, čo ste zo mňa urobili. Mňa to stálo veľmi mnoho, než som obe tak ďaleko doviedol, že veci stoja tak, ako stoja. Dovoľ, aby som vám, prv ešte, než pôjdeme spať, predstavil svoju nevestu. Ona nie je celkom bez prostriedkov, pretože jej dobrá matka celú jej otcovskú čiastku zachovala aj s úrokami. I keď nám nedáš nič, my sa v krátkom čase zmôžeme, až len dostanem g.-skú faru. Ono to nepôjde ľahko. Ten ľud mňa nerád prijme, keď budem seniorom O. natisnutý. Nechaj ju so mnou prísť, ver, zvíťazí, sotvaže sa objaví.“

„Vieš ty ale aj,“ pristúpil Černej k synovi, položil mu ťažkú, kostnatú ruku na plece, „čo žiada senior, čo žiada dištrikt od teba za g.-skú faru?“ Mladík zbledol ako stena, striasol otcovu ruku sťa hada. „Ak nedokážeš sa byť súcim maďarizátorom, tak ako mali moc ťa tam dosadiť, tak majú moc, nechať ťa vyletieť von. Vďaka tvojmu reverzu, si úplne v ich moci, ako myš v pazúroch mačky. Keď ťa i na čas pustia, je to len na čas. A ty, sprostý chlapče, chceš k svojmu boku pripútať takú húževnatú, prepiatu Slovenku? Sám si povedal, že neznáš, ako si uniknul osudu Žilinského. Keď budeš im po vôli, utečie ti za pol roka žena; ak ju necháš slovenčiť, vyletíš z fary, a žena, keď zvie, prečo sa tak stalo, opustí ťa tak či tak. Diplom má, ba i čiastku, ako hovoríš; neverím, že by chcela žiť po boku zradcu, ako to oni, áno i ty sám nazývaš. Pre mňa sprav, ako chceš, choď hoci aj hneď a zavolaj ju i obe matky sem a predstav nám svoju nevestu, alebo si nechaj ešte čas na rozmyslenie, kým sa vrátime z T.“

Dovravel Černej, sadol k písaciemu stolku. Nehľadel na syna, zmeneného v sochu.

Taký koniec, taký výsledok rozhovoru Ľudovít nečakal. Otcove slová boli hrozné, boli ako usmrcujúci meč; no boli pravdivé.

„Oni mi dajú faru, pretože som zradca, a budú odo mňa žiadať, aby som ničil svojeť a šíril odrodilstvo — túto hnusnú pliagu. Ak im nebudem po vôli, majú právo, vyhnať ma von, ako kedysi vyhnali Judáša, a odsúdiť ma, že som ich sklamal.

A čo bude potom zo mňa? Otec ma nemôže vydediť; ale on je zdravý, pevný, a kam sa podiem zatiaľ, keď ma nepodoprie! A keď čo ako mierne začnem konať vôľu dištriktu dozvie sa Milica, áno, ona zvie tak či tak, a opustí ma — —. Nemožno, ach, nemožno!“

Temer zúfalá úzkosť a bolesť zalomcovala nehybne stojacím mladíkom. Nohy sa pod ním podlomili, padol pri pohovke na kolená, zahrabal ruky do bohatých vlasov, skryl tvár, strhanú mukami duše.

Ako topiaci, ktorý v okamihu vidí popri mysli preletieť celý život, tak letela popri duchovnom mladíkovom zraku predstava za predstavou. Videl Milicu ako svoju nevestu vo venci a závoji pred oltárom, videl ju čo svoju ženu, čo kňažku vo svojej domácnosti, cítil vonnú sladkosť žitia v jej blízkosti, po jej boku. Celá jeho bytosť vlievala sa v jej a naopak: dve srdcia a jeden úder; dva životy a jeden celok. A naraz videl, ako ona trhá zväzok za zväzkom, jednu zlatú niť za druhou, ako uniká so zlomeným srdcom, uniká a jeho necháva v samote a opustenosti. — Ak ju mal stratiť, to radšej teraz, prv než splynú v ten nerozlučný celok; potom ju stratiť, a ešte žiť — nemožno. „Pôjdem za ňou, poviem; áno, pôjdem hneď!“ Mladík vyskočil.

„Kam ideš?“ zavolal otec za ním.

„Povedať Milici pravdu,“ prišla odveta chrapľavým hlasom.

„No, snáď len nie takto, s takým výzorom šibeničníka? Lepšie urobíš, keď si to necháš na neutrálnej pôde; kvôli takému odhaleniu škoda ti bolo Milicu sem vodiť.“

„Ach,“ pritisol si mladík ruku na horúce čelo, „otec zase mal pravdu: ako tu, u nich predstúpiť pred Milicu!“

Vnútri akoby dákys’ hlas volal: „Neodkladaj, Ľudovít, vyznaj pravdu!“ — Počuť, že všetko je stratené, bolo dosť skoro aj v T. „No ja si ju cez tieto hodiny tak k sebe pripútam, aby ma nemohla odstrčiť, a ak predsa odstrčí, aby jej to vlastné srdce tisícorakými mukami zaplatilo.“

Nuž Ľudovít splnil svoj úmysel. Povedal Milici v chvíľočke samoty, že otec vcelku nič nenamieta proti ich spojeniu, hoci žiadal si Irenku za nevestu, len vraj aby verejné zasnúbenie odložil až keď sa vrátia z T. Ľudovít ešte dodal, že tak urobia v T., aby tam mohli vystupovať ako snúbenci.

Cítila sa Milica náhle takým akýmsi veľkým šťastím obklopená; ten pobyt v A. večer i za rána na druhý deň i na ceste pripadal ako krásny sen. Strýc bol k nej mimoriadne zdvorilý a — nakoľko sa dalo od neho očakávať — prívetivý. Tetinka Terézia každú chvíľu ju objala a bozkala. Zlatuška bola k nej ešte desať ráz milšia a lepšia než indy. I mamička akoby jej všetku svoju lásku chcela dať najavo. Ešte i kaplán Draškóci preukazoval všemožné pozornosti.

Ľudovít sa usilovne staral o to, aby našiel chvíle samoty. V nich zasýpal ju dôkazmi lásky tak náruživej, že by i akokoľvek chladné srdce neodolalo, a Milicino horelo i tak. V ňom horel plameň. Zakúšala dač z toho zemského blaha, pre ktoré nechcela opustiť Mezopotámiu. Pila pohár rozkoše, a čím viac pila, tým viac ju smädilo. Snívala, túžila, ako tisíce diev pred ňou.

Nuž dodržal Ľudovít svoj sľub. Keď sa bude chcieť od neho odtrhnúť, zaplatí toto odtrhnutie tisícorakou bolesťou skrz naskrz sputnaného, v labyrint neodolateľných vášní uvedeného srdca.

Keď spoločne viezli sa Černej s pani Karolínou a Teréziou, vraví zrazu Černej sestre:

„Ľudovít oznámil mi včera, že sa chce verejne zasnúbiť s Milicou. Nemám nič proti jeho voľbe, no pretože nechcem, aby tvoja dcéra po boku g.-ského farára, ktorý prinútený bude robiť, čo dištrikt bude žiadať, cítila sa nešťastnou, tak som ho žiadal, aby svojej snúbenici napred povedal pravdu. Tá pravda ju pri jej zásadách neoblaží; uznal som za potrebné, radiť mu, aby jej povedal, ako sa veci majú, až po večierku v T. Nech nemá pokazenú zábavu, na ktorej musí spoluúčinkovať.“

„Vďaka, brat môj.“ Pani nevýslovne vďačne pozrela na brata. „To isté žiadala som od neho i ja; a dúfam, že nebudeš mojej dcére zazlievať.“

„Ak mu potom dá kôš,“ skočil jej Černej do reči, „ani najmenej. Zásady, keď sú hlboko zakorenené, nie je možno len tak odložiť. A čo som si práve na tvojej dcére uctil, sú jej netajené zásady.“

„Ak ale Milica privolí,“ ohlásila sa pani Terézia, „vďačne prijmeme ju ako milú dcéru do rodiny.“

„Prirodzene,“ vážne prisvedčil Černej, „z našej strany niet žiadnej prekážky.“

Keby bola pani Karolína svoj jasný rozum pýtala o radu, bol by jej povedal: „Černej istotne očakáva, že Milica svojmu národnému presvedčeniu obetuje i svoju i Ľudovítovu lásku. No ona pýtala sa srdca, a toto jasalo nad tým, že ozvali sa jemnejšie struny v tom indy tak studenom srdci. Ó, by i toto srdce mohlo ešte byť obmäkčené, aby sa otvorilo Pánovi! Pani, oblažená nádejou, nechala padnúť všetky obavy a starosti. Boh zaiste všetko dobre spraví.