ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásna literatúra je v živote veľmi dôležitým a potrebným činiteľom. Je priamo vpätá do jeho najvlastnejších duchovných oblastí. Je nevyhnutným a významným prejavom o živote každého národa, alebo aspoň jeho jednej čiastky. V tomto zmysle dalo by sa rozanalyzovať písomníctvo každého národa, ako ono slúžilo a napomáhalo jeho národný rozvoj a ako osnovalo i zakladalo jeho program a poslanie v oblasti kultúrnej a ideovej. Keď si vezmeme Slovensko, tam naša literatúra mala zase svoje osobitné poslanie i ciele. Ako je Slovensko kútom sveta pre seba, tak je tiež takou špecialitou i v umení a hlavne v krásnej literatúre, ktorá sa tam z odvetví umeleckých do r. 1918 jediná postavila na vlastné nohy a dopracovala sa nejakého svojho značenia.

Slovenská literatúra! Porovnajme onen termín s podobnými termínmi: literatúra francúzska, literatúra ruská a, aby sme vzali i menšie národy, ku ktorým sú počtom bližšie i Slováci, literatúra nórska, literatúra dánska a, aby sme tiež pripomenuli i slovesnosť národa žijúceho v politickej a národnej neslobode: literatúra česká. Koľko názvov, toľko rozličných predstáv. To i ono je krásna literatúra, a predsa je podstatný rozdiel medzi literatúrou a literatúrou. Pri takomto porovnaní vysvitne veľmi jasne, že všetko to, čo sa na Slovensku vydávalo za literatúru, je v tom svetovom merítku len literatúričkou, či skorej a správnejšie je len snaha slovesne sa vyjadriť po vzore iných. Vo všetkých menovaných literárnych svetoch je pojem, predstava, poslanie a pomer literatúry k životu osobitý a špeciálny. Ešte špeciálnejší je na Slovensku, kde všetky podmienky, možnosti literárneho a umeleckého nažívania a tvorenia vyrastali z lokálnych pomerov. Literatúra na Slovensku bola chápaná, predstavovaná a zdôležitnená ako jediný možný prejav národného jestvovania. Práve preto je v nej toľko neliterárneho a neumeleckého, takže nemala možností a schopností sa vyvíjať, ale podľa síl svedomite robila národnú výchovu a národné uvedomovanie na strane jednej a ľudovú výchovu na strane druhej. Kým u iných národov, politicky slobodných, literatúra vyrastá z nového svetonázoru a z umeleckej jarnej rozochvenosti, zatiaľ literatúra na Slovensku až do politického oslobodenia temer pravidelne vyrastala z jedného prameňa, ktorý po celú dobu zostal ten istý, nevyčistený, zakalený, vyprahnutý a neobrodený, z prameňa národného citu a uvedomovania, sem-tam spestreného umelými výtvormi tradičnými a historickými. A tento prameň zostával neobrodený, neoplodňovaný a nedoplňovaný podľa vývoja svetovej úrovne. Iste tým faktom možno vysvetliť a ospravedlniť i jej jednostrannosť, zaostalosť a málosmernosť. A takýmto bol stav našej literatúry na Slovensku až na nepatrné výnimky do prevratu.

Po politickom oslobodení nastali pre literatúru nové úlohy a nové poslanie. Práca národne uvedomovacia a ľudovýchovná bola zverená škole a ľudovýchove a literatúre boli zverené i na Slovensku ciele vyššie: bolo jej zverené povzbudzujúce a iniciatívne poslanie: budovať, pripravovať a zdokonaľovať svetonázor, zošľachťovať ľudský sad a boli jej zverené tiež vlastné literárne umelecké úlohy, ktoré do čias oslobodenia na Slovensku boli z vysvetliteľných i pochopiteľných príčin zabúdané, a literatúre bola zverená celkom iná tendenčná a výchovná úloha. Doba poprevratová, s celou svojou neistotou, ruchom i anarchiou, bola i pre literatúru predovšetkým dobou kvasu a radostí, nádejí a možností. Bola to proste doba, keď sa v duchu stavali a očakávali i od literatúry nádherné zámky a svätyne, ktoré sa ukázali len stavbami z kariet. Ale tá prechodná doba bola plná i krásnych a dobrých nádejí, nádejí, ktoré samy osebe boli proti predošlému stavu ziskom, určitým kladom, ktorý znamenal istú záruku pozerať sa do budúcnosti so vztýčenou hlavou a so spokojnejším srdcom. Ale doby radosti bývajú nekritické a neobozretné.

Doba príchodu našich slobodných časov bola radostná, nekritická a dvojnásobne neobozretná. Aspoň v tých bezbrežných a neohraničených nádejach. Myslelo sa, že politická sloboda šmahom a jediným ohromným gestom napraví a vynahradí to, čo bolo zameškané a čo sa nedalo vytvoriť za niekoľko desiatok rokov. V nekritickom nadšení sa myslelo, že duša, ktorá toľko rokov primerane hlivela a pomaly zakrpatievala, mala sa razom rozrásť a roztúžiť za vysokými cieľmi i poslaniami, aby tak krásnou literatúrou pripravovala, predurčovala a kliesnila zmnoženejší národný život, aký nastával politickým oslobodením. Pravda, zabúdalo sa na to, že hoci boli Slováci politicky a fyzicky zotročení, nemohli byť duchovne zotročení do tej miery, aby sa ich všetka kultúrna zaostalosť mohla ospravedlňovať len tým. Na tento moment sa myslelo málo v celej našej literatúre i v českých zemiach. Vývoj však neurobil nič uvoľneného v našom literárnom rozvoji. Pokračovalo sa tam, kde sa prestalo, či presnejšie: literárny vývoj ide nepretržite, ale po svetovej vojne je u všetkých národov hybnejší, pestrejší a mnohoznačnejší, a preto je takým i u nás. Ale porobou na Slovensku nemožno vysvetliť všetku biedu kultúrnu. České zeme prežili Bielu horu a všetko, čo po nej nasledovalo, žili tiež v područí, a predsa aký to markantný rozdiel v literatúre! Istotne boli aj iné príčiny. A nepriaznivé staré okolnosti v slovenskej literatúre sa nedali premôcť a odstrániť ani dosiaľ. Tradičné zvieracie putá, šosáctvo, malicherníctvo, paberkovanie trvajú i dnes, trebárs majú stratené pozície.

V radostnom poprevratovom čase sa celkom zabudlo tiež na to, že práve revolučný obrat v krásnom písomníctve a v umení vôbec nie je možný, že tam sa všetko vyvíja a buduje, rozrastá, zdokonaľuje a zduchovňuje logickou cestou, veľmi zákonite a jemne. A ten veľký obrat, aký pre Slovensko a pre Slovákov prišiel rokom 1918 na poli hospodárskom, politickom, národnom, a tiež možnosti, ktoré priam vynucovali literárny a umelecký vzrast, zostali v slovenskej literatúre nezužitkované, významnejší literáti sa týchto momentov vôbec nedotkli. Len sem-tam náhodou našli sa niektorí jednotlivci-literáti, ktorí sa k tomuto problému dostali skôr náhodou, ale vždy ho riešili myšlienkovo mĺkve, odvarkovite a sentimentálne a umelecky priam úboho a neúčinne. Koľko je v našej staršej literatúre na Slovensku túžob, vzdychov, viac síce plačlivých, povzdychávajúcich i poddajných hlasov než mužných a energických, volajúcich po slobode! Temer celá literatúra robila narážky v tom zmysle. A keď príde tá čakaná, prorokovaná a tušená i túžobne literatúrou a hlavne poéziou vymodlievaná doba, v mladej vznikajúcej a rodiacej sa literatúre nenájde sa temer ozveny okrem slabých zvukov, ktoré oslobodenecké časy náhodne pripomínajú. Mladí slovenskí literáti sa radšej vrhli na problémy sociálne, ktoré vyniesla na povrch povojnová doba, a na motívy čerpané z vyšších spoločenských i literárnych kruhov i na osobné spomienky než na zužitkovanie jedinečných časov oslobodeneckých v krásnom písomníctve.

A kde spisovatelia slovenskí chceli ukázať na veľký národný i ľudský moment oslobodenia, tam radšej siahli do minulosti, k roku 1848, keď sa Slováci počali po prvý raz povedomejšie a silnejšie hlásiť o svoje práva. Z toho jasne vidíme, ako málo momentov a k akému malému literárnemu impulzu došlo prevratom na Slovensku, kde sa tak málo vyťažilo z podstaty a ducha slovenskej osobitosti a samobytnosti. Nie je to zároveň presvedčivým a charakteristickým znakom, prechádzajúcim skoro k dôkazu, že pred r. 1918 sa na Slovensku veľmi málo národne žilo, že tá túžba za národným oslobodením bola zároveň, len u niekoľkých jednotlivcov, ale pospolitosť voči tomu všetkému zostávala ľahostajnou? A ďalej: či to nie je tiež priezračným faktom, že mladí slovenskí literáti nepostavili sa k oslobodeniu vrelo, nevšimli si ho literárne, ale dali sa ovplyvňovať skôr cudzím myšlienkovým prúdom vo svojom svetonázore i literárnych túžbach a umeleckých programoch než svojou oslobodenou domovinou? Či to nie je zároveň dôkazom, ako málo tvorivých schopností a možností je dosiaľ na samom Slovensku, keď práve cudzie vplyvy (o vplyvoch českých nehovorím, to sú domáce), cudzie myšlienky a cudzie názory dali vznikať po r. 1918 na Slovensku najcennejším slovesným výtvorom, ktoré len málo súvisia s tým, čo bolo v tomto smere na Slovensku vytvorené pred nimi, a kotvia hlavne v cudzine?

Cudzie vplyvy sa dostávajú na Slovensko navzdory všetkému čím ďalej tým viacej a snahy tých, ktorí sa usilujú nemožným spôsobom ten vývoj hatiť, nie sú žiadnym vážnejším výstražným momentom. Stratili pôsobivosti a účinku.

Na Slovensku sa ešte ani dnes nechápe, že krásna literatúra je hlavne súbor a rušný vývoj myšlienkový a ideový, postupne podávaný novou, stále a stále sa zdokonaľujúcou, náznakovitejšou a zhustenejšou formou, že slovesné umenie je predovšetkým objavom a tvorbou nových hodnôt umeleckých, ktoré sa nikdy nemôžu opakovať vo svojej starej a predchádzajúcej podobe. A čím väčšia je myšlienková, ideová a orientačná bohatosť, tým je zároveň intenzívnejšie i literárne a umelecké žitie. Vývoj mladej slovenskej poprevratovej literatúry dial sa tiež týmto smerom. Kým generácia staršia z pochopiteľných príčin a vysvetliteľných dôvodov zaostala na starej vývojovej línii a v tom smere sa utvrdzovala i preukazovala činnosť, zatiaľ mladí slovenskí literáti, odchovaní hlavne cudzími umeleckými prúdmi, predovšetkým prostredníctvom Prahy, vajatali rozličnými smermi, ktoré rozbúrili mŕtvu a skoro idylicky tichú hladinu slovenských literárnych snáh v nebývalom merítku. Z takého myšlienkového a ideového bohatstva rodili sa i na Slovensku nové spôsoby a hľadali sa nové cesty, akými by bolo možné najlepšie, najšťastnejšie a najistejšie dôjsť k rozvoju. Dnes už možno dobre rozoznať, že duch mladej slovenskej literatúry je celkom iný, než býval pred vojnou (tým, pravda, nechceme tvrdiť, že po umeleckej stránke prekonal slovenskú literárnu trojicu): rôznorodejší, rozmanitejší a bohatší. Tým zároveň približuje sa už nášmu literárnemu životu v českých zemiach práve v tom, že sa snaží prekonávať svoju miestnu úroveň, že sa uberá rozličnými cestami a rôznorodými spôsobmi za svojimi cieľmi a že sa zároveň usiluje svetové umelecké vlny zachytiť v pravý čas, keď sú ony ešte vo svojej životnej sile, pôsobivosti, keď sú podstatou a súčiastkou života i jeho zmnožovateľom a roznecovateľom a nielen literárno-historickou minulosťou.

Sama staršia literárna generácia na Slovensku po prevrate produkovala hodne. Nesnažila sa však v ničom ísť v duchu mladých, či lepšie povedané, neusilovala sa dostať na úroveň novších európskych vĺn umeleckých a v ich duchu pokračovať a prekonávať zároveň svoju vlastnú minulosť, aby tak dospievala k novým výrazovým a formovým prostriedkom, ale kvantitatívne zmnožovala svoju predošlú tvorbu a udržovala sa v dovtedajších možnostiach výrazových, kombinačných i formových a tiež myšlienkove vytrvala pri svojich starších názoroch a zatvrdilo nereagovala na nové ideové činy európske. Ale napriek všetkým týmto nedostatkom a nemožnostiam starých prispôsobiť sa novšej dobe, čo je temer pravidelné vo vývoji ľudskej spoločnosti vôbec a nielen v slovesnom umení, staršia slovenská literárna generácia predsa len vytvorila pozoruhodné a umelecky prínosné diela, hlavne prozaické.

Veľká vojna a československý zahraničný odboj dali vzniknúť i v slovenskom literárnom snažení niekoľkým, význačnejším slovesným prejavom. Nové motívy, svieže a prenikavé, pôsobiace hlboko ľudsky i nacionálne, dali i v krásnej literatúre hodne látky a hodne motívov, aby ich zužitkovala. Svetová vojna, ničiaca hodnoty ľudské, hmotné i umelecké, dávala zároveň príležitosť hlavne krásnej literatúre vytvoriť literárne činy.

Nádeje veľkorysé, bujné a divé, ktoré vznikali na Slovensku pred desiatimi rokmi i na poli krásnej literatúry a ktoré v tomto sľubovali vytvoriť raj namiesto púšte, nesplnili sa ani spolovice. Desať rokov vývoja celej našej literatúry a hlavne na Slovensku ukazuje, že ani po oslobodení nebude vzostup a rozvoj taký ľahký a náhly, ale že každý literárny čin i slovesný úspech bude nutno vykupovať a posunovať za veľkú cenu vnútorného utrpenia, namáhania a neprestajného hľadania, lebo len za cenu týchto obetí rodí sa lepší spoločenský poriadok ľudský a tiež lepšie, dokonalejšie literárne hodnoty.

Duch slovenskej mladej literatúry sa spestruje, hybnie, čo je dôkazom, že predsa len vývoj a postup nastane, trebárs nie rozprávkový, aký nastáva po odkliatí, ale namáhavý a krásny, vyrastajúci zároveň z literárnej slovenskej minulosti, ktorá bola malá a slabá. A z takých koreňov nemôžu vyrásť od večera do rána zázračné kvetiny a háje. Slovensko je predovšetkým svojím zamestnaním sedliacke, slovenský živel žije hlavne na vidieku a práve slovenská zem, slovenská dedina dala vzniknúť v mladej slovenskej literatúre najlepším slovesným plodom. Budeme ešte sledovať, akým spôsobom sa to stalo a ako sa bude v tomto smere tamojšia literatúra vyvíjať ďalej.

(1928)