ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Hronov 1851 — Praha 12. marca 1930)

Neuvädli ešte smútočné kvetiny na čerstvom rove Jaroslava Vlčka a už opäť stíha náš národ nová ťažká rana: Alois Jirásek odchádza za svojím priateľom J. Vlčkom.

Celé životné dielo Aloisa Jiráska vyrástlo z pôdy, z ktorej sa sám zrodil — zo sedliactva. „Pocházím z rodu původně selského“, píše sám Jirásek v prvom diele „Z mých pamětí“. Vyšiel z ľudu, z dobrého, horského kmeňa, ktorý sa húževnate ruval s prírodou a neohrozene bránil každú piaď českej pôdy v bezprostrednom susedstve nepriateľského živlu. Z toho ľudu, z toho ducha vyšiel a tomu ľudu a v tom duchu pracoval a tvoril. Svojimi dielami, dosiahol toho, že ho celý národ považuje za svojho. Náš Jirásek!

Správne zhodnotenie Jiráskovho diela predpokladá nutnú retrospektívu na stav historického románu v dobe, keď na jeho pole vstupuje Jirásek. Odhliadnime od historiografa českých zemí — Palackého, ktorý svojou učenou históriou bol prístupný jedine vzdelaným vrstvám, a ohliadnime sa po historických žánroch Tylových a Chocholouškových. Obaja podávajú poviedku len podľa mena historickú, lebo sa nechali zviesť rukopisnými falzami, ktoré ich zviedli do dôb veľmi odľahlých, do ovzdušia nabitého vymyslenými rytierskymi tirádami, čím, pravda, sa odcudzili zdravému inštinktu prostého čitateľa. Nebolo v celej literatúre ducha, ktorý by bol ukojil túžbu ľudu po dejinách jeho predkov. Musel prísť cudzinec Herloš (Herlossohn), ktorý šťastnou rukou siahol do najslávnejšieho obdobia českej histórie, do dôb husitských. Svojského historického románopisca sa dostalo Čechom len v Třebízskom, ktorý si vedel získať sympatie ľudu. Opravdivým historikom českého ľudu stal sa však len Jirásek. Viďme, akým smerom sa niesla jeho práca! „Snažil jsem se oživit naši minulost, přiblížit k jasnějšímu názoru a porozumění! Nečinil jsem tak jako snílek, který má oči jen do minulosti obráceny a nedbá těžkého zápasu svého národa v dobe nynější. Právě proto, že jsem s celou duší prožíval ten boj, cítil jsem, že také třeba prohlédnout do minulosti, neboť dnešku plně nerozumí, kdo nezná včerejšku.“^[4] Myslím, že tými slovami Jirásek jasne vyjadril svoj program, vlasteneckú, umeleckú a učiteľskú tému svojho diela, ktorého cieľom od počiatku bolo prehlbovať, zušľachťovať a šíriť národné vedomie, prebúdzať úctu k minulosti, vrelé priľnutie k všetkému českému, k pôde, jazyku, viere, a vyvracať pochybnosti.

Jirásek vpísal na svoj pracovný štít historickú pravdu. V svojich románoch nemá historických turnajov, lúpežníkov, romantického kultu srdca doby rytierskej v poňatí Van der Veldeho, nie je to ani Dumas s naparfumovanými mušketiermi; neprimkol sa ani k posledným zábleskom rytierskej romantiky, ako to vidíme u jeho poľského vrstovníka Henryka Sienkiewicza. Jirásek je demokrat čistého zrna. Nikdy sa nedal oslepiť leskom dvorskej nádhery a pompou šľachty, prázdnou fanfárou víťazných bojov; za všetkým a predovšetkým mal na zreteli ľud, jeho dušu, jeho zmýšľanie, blaho a utrpenie. Keď ostro pohliadneme do laškovne usmievavého rokoka, z ktorého nám vykúzlil typy zvláštnej krásy, uvidíme tam utrpenie, duševnú i fyzickú porobu ľudu, nadvládu jezuitskej tmy, ktorá ničila na hraniciach staré, dobré knihy, stíhala a popravovala českých bratov a evanjelikov. Spomeňme Jiráskove husitské romány doby pobielohorskej i neskorších bojov a hrôz, všade tenže obraz: vypálené dediny, stýraný ľud, zem, ktorá až do dna vypila kalich utrpenia. A tento ľud, zničenú drobnú šľachtu, bezzemkov, splývajúcich v ďalekej perspektíve minulosti v bezvýznamnú masu, urobil Jirásek nositeľom svojich dejov, hlásateľom vedúcich ideí patričnej doby. Je to vždy celý národ, ktorý je hrdinom jeho diela. Správne pochopil, že české dejiny sú predovšetkým dejinami českého ľudu.

Veľký boj o zachovanie českého jazyka v dobe úpadku i v dobe nášho národného obrodenia (osemnáste storočie a prvá polovica stor. XIX.) našiel výraz najplnší, najzrelší v obsiahlych prácach Jiráskových: „Temno“, „F. L. Věk“ a „U nás“. Za všetky knihy hovorí jasne o pevnej viere v silu národných koreňov obľúbený citát P. Vrbu z „F. L. Věka“: „Neumřela, neumřela, ale spí!“ Román „Skály“ je najdokonalejším umeleckým zrealizovaním našej doby pobielohorskej. Ideove poja sa k nemu „Psohlavci“ — história prenasledovaného sedliaka — tajného brata, a vyvrcholením celej katastrofy je mohutné „Temno“. Sledovať pomer Jiráskov k protireformácii, jeho metódy tvorivé, vymyká sa z rámca krátkej úvahy a bude predmetom väčších štúdií.

Postačí konštatovať, že Jirásek svojím dielom dobyl si srdcia celého národa, všetkých vrstiev a nehynúci pomník budoval mu vďačný národ už vtedy, keď za dôb našej národnej poroby stali sa jeho diela svätým evanjeliom národným.

(1930)