ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rusko a my. Štúdie vzťahov československo-ruských od začiatku 19. storočia do r. 1867. Napísal dr. Josef Jirásek. Praha, Vesmír 1929. Strán 366.

Názov cennej knihy profesora Josefa Jiráska o československo-ruských stykoch v prvej polovici minulého storočia upomína nás na náš terajší pomer k dnešnému Rusku, hoci pojednáva už o látke a problémoch dokonale zastaralých a zapadlých. Ako výslednica z čítania Jiráskovho spisu „Rusko a my“ vychodí nám to poznanie, že my Čechoslováci priebehom celého devätnásteho storočia boli sme síce až nenapraviteľnými rusofilmi a narobili sme veľmi mnoho starostí vládam ruskej a uhorskej svojím opätovným vykúkaním za hranice monarchie a vyčkávaním oslobodenia od slovanských Rusov, ale Rusko sme poznali skôr z počutia ako opravdive. Počas celého minulého storočia Rusko bolo európskou veľmocou. Jeho moc a sila ukázala sa hlavne po porážke Napoleona, čo tiež posilnilo u našich pradedov sympatie k Rusom. Časom si aj ruská literatúra dobývala svojej úrovne a vedela veľmi úspešne konkurovať s literatúrami svetovými. Naši otcovia však vôbec neboli orientovaní v mohutnom ruskom literárnom, umeleckom a myšlienkovom svete. Známe je, že sám Havlíček, ktorý bol svojho času najprísnejším kritikom a priamym odsudzovateľom Ruska, neznal ruskej literatúry. K. Havlíček bol v Rusku osobne, a predsa nepoznal jeho všesmernosť a zložitosť. Iní naši rusofilovia zase Rusko vôbec neznali ani len z kníh a literatúry. Preto práve boli ich vedomosti o ruskom svete v takom žalostnom položení. A práve preto naše rusofilstvo staršieho razenia stalo sa až príslovečným svojou neprehĺbenosťou, plytkosťou a jalovosťou. Jiráskova kniha „Rusko a my“ nás o tom dokumentárne presvedčuje.

Dôležitosť a cennosť jeho publikácie pre našu prítomnosť je práve v tom, že nás dôkladne presvedčuje o neobstojnosti pomerov, aké v prvej polovici 19. storočia panovali medzi nami a Ruskom. Jiráskova kniha, i keď nemáme na mysli jej čiste vedecký ráz, je usvedčujúceho a obviňujúceho charakteru. Usvedčuje nás, najväčších slovných hlásateľov slovanskej myšlienky, z papierovosti a obviňuje nás z naprostej neznalosti ruského života národného, spoločenského i politického, kultúrneho a literárneho. Prvý diel Jiráskovho spisu preberá československo-ruské vzťahy len do rakúsko-uhorského vyrovnania r. 1867, druhý diel má zaujať dobu po tomto roku až do svetovej vojny. Toto druhé obdobie našich stykov s Ruskom je pre nás iste priaznivejšie, hlavne štúdiami T. G. Masarykovými, ale pomerne je tiež málo orientované a málo oboznámené s ruským svetom a s ruskými pomermi. Neznalosť Ruska napr. na Slovensku bola nepatrná až do svetovej vojny. Všetok tento nemožný stav náš k Rusku až do svetovej vojny má dobré a prijateľné ospravedlnenie v tom, že sme nemali vlastného štátu a že teda nebolo nám dosť dobre možné sledovať taký rozsiahly zemepisný, politický, národný a literárny celok, akým bolo Rusko. Na zvládnutie takého obrovského telesa po každej stránke nestačili sily jednotlivca ani sily vtedajších našich kultúrnych ústavov, ktoré mali naliehavejšie úlohy domáce. Dnes je tomu v našom oslobodenom štáte celkom inak, či lepšie povedané aspoň by malo byť inak. Malo by byť inak… Prvou úlohou našich štátnych kultúrnych vzťahov navonok malo by byť dohonenie a doplnenie toho, čo sme až dosiaľ v kultúrnych vzťahoch zameškali hlavne oproti Rusku a oproti iným slovanským zemiam. Kým však do jednotlivých slovanských štátov vysielame svojich mladých kultúrnych pracovníkov, aby poznávali a študovali jednotlivé slovanské reči, literatúry, spoločenské a kultúrne pomery, zatiaľ do Ruska neposielame na riadne štúdium nikoho. Už teraz bolo ukazované, že tiež naša jednostranná orientovanosť k Francúzsku práve svojou jednostrannosťou môže nám byť prinajmenej škodná. Pravda, jednostrannosť tejto orientácie nám vysvitne ešte tragickejšie, keď si uvedomíme, že Rusko nechávame stranou, nesledujeme ho náležite a nevysielame do neho svojich mladých literárnych a vedeckých pracovníkov. O stykoch iného smeru nehovorím. Rusko bolo a je veľkou zemou, ruský národ je mocný a dôležitý, má literatúru, ktorá je iste aspoň francúzskej rovnocenná. Prečo teda neposielame našich ľudí, aby ju sledovali, oboznamovali nás s ňou a prinášali ju k nám. Je pravda, že sa to deje i teraz, ale veľmi náhodne, neorganizovane a bezprogramove. Len niekoľkí jednotlivci sledujú terajší ruský literárny život, i to len náhodne, ako sa k nemu dostanú. Pravda, bolo by treba zahĺbiť sa nám do ruských literárnych vecí i starších (celé XIX. stor.), pretože ruská literatúra je úžasný organický celok, kde všetko so všetkým súvisí a kde jeden literárny smer a nasledujúca generácia vyrastá zákonite a nutne z predchádzajúceho. — Vývoj k Leninovi i ruskej literatúre je len nutnou výslednicou predchádzajúceho ruského vývoja literárneho a filozofického. Prišlo sa k nemu evolúciou, hoci vyvrcholenie bola revolúcia. Ruský duchovný a myšlienkový svet je nadmieru hlboký a široký. Jeho všesmernosť, opravdivosť a podnetnosť v mnohom smere mohla by na naše duchovné smery pôsobiť obrodne a povzbudzujúcim spôsobom. Obávať sa terajšej tamojšej politickej konštelácie, a preto tam neposielať svojich ľudí, je netaktické a neprezieravé. Či tá naša uzavretosť a ochranárstvo voči dnešnému ruskému kultúrnemu a literárnemu životu neprinesie práve opačné ovocie, aké si prajeme a pripravujeme? Či chceme vychovávať ku kláštorným mravom našich mladých uzavretosťou a odlúčenosťou od prostredia, ktoré pre nás považujeme za nebezpečné?

Dalo by sa o tomto ešte v rozličných smeroch uvažovať. My sme si len náhodnú odchýlku dovolili pri referáte o Jiráskovej knihe „Rusko a my“, pretože nám je z tejto práce jasné, že my, ktorí sa tak často a tak radi pýšime svojím slovanstvom a rusofilstvom, ani v prvej polovici minulého storočia nepoznali sme náležite a plne ruskej literatúry, hoci naše vtedajšie vzťahy k Rusku boli hlavne literárne. Stanovisko slovanské i pri dnešnom našom pomere k ruskej literatúre a ruskému myšlienkovému svetu má byť dôležitým faktorom a prednou zložkou. Rozumie sa, že o vedeckom diele Jiráskovom nemôžeme sa na tomto mieste rozpisovať do podrobnosti. Podrobný referát patrí o ňom do vedeckého literárneho časopisu. Preto ani neopravujeme niekoľké menšie omyly a nedopatrenia, aké sme v práci našli, ani nedoplňujeme vzťahy československo-ruské ďalšími dokumentmi, pretože Jiráskova práca je prvým pokusom vylíčiť hlavne literárne vzťahy medzi oboma slovanskými národmi, a je teda samozrejmé, že nemôže byť úplná. Neúplnosť však jej cennosti neškodí, hoci by sa dalo hovoriť mnoho tiež o Jiráskovom pochopení niektorých ruských myšlienkových prúdov.

(1929)