ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na konci roku 1925 profesor slovanských literatúr na pražskej univerzite dr. Jan Máchal slávil svoju sedemdesiatku. Máchal je iste podivuhodný a pilný odborník vo svojom odbore, preto sa na neho pri tejto príležitosti i veľmi dobre pamätalo. Vyšlo mnoho článkov, ktoré opisovali zásluhy a činnosť dobre známeho slavistu. Najväčšou oslavou bol sborník jeho priateľov a ctiteľov, venovaný pri jeho sviatku, a hádam ešte väčšou oslavou bol druhý diel jeho „Slovanských literatúr“. I v „Prúdoch“ Máchalovi pri tej príležitosti doc. dr. P. Bujnák venoval pekný článok. Preto cez Veľkú noc 1926 na prázdninách, ďaleko od kultúrnych centier, ďaleko od potrebného materiálu na zrovnávanie, na zapadlej dedine, 14 km vzdialenej od železnice, čítal som druhý diel Máchalových „Slovanských literatúr“ a robil som si z nich výpisky a poznámky. A nedalo mi pokoja, kým som ja, začínajúci poslucháč filozofie, nenapísal o tomto druhom diele vyše sedemdesiatročného profesora niektoré námietky v „Slovenských pohľadoch“ z roku 1926 na str. 245 — 249.

Bolo po Máchalovom jubileu, odzneli na neho chváloreči, do neba boli vynesené jeho „Slovanské literatúry“: Preto odhodlal som sa bližšie prizrieť ich druhému dielu. Podľa pamäti som vyniesol z nich jednotlivé nedokonalosti a slabosti a poukázal som na ne, oceňujúc zároveň záslužnú a vzácnu prácu prof. dr. Máchala v „Slovenských pohľadoch“ a ukázal som, že mienené dielo je skutočne vývojovým stupňom v histórii literatúr slovanských. Poukázal som na Šafárikove „Geschichte“ (1826), na Pypinovo-Spasovičovo dielo „História slovanských literatúr“ a pripomenul som, že dielo Máchalovo je pokrokom od Šafárika a Pypina, ale nie je ani zďaleka takým dielom, aké by mohlo byť, malo byť a akým skutočne i musí byť história slovanských literatúr. Najväčšou chybou Máchalovou je to, že svoje dejiny píše paralelne. Tak písal i Pypin, len s tým rozdielom, že každú slovanskú literatúru celú bral osobitne a Máchal opisuje deje jednotlivých slovanských literárnych prúdov. Teda spôsob jeden a ten istý a žiadna novota, žiadna dokonalosť v tom zmysle nad Pypina, až na to, v čom postúpila veda literárnohistorická za tých päťdesiat rokov, a mnohé špeciálne monografie.

Vo svojom referáte vytýkal som Máchalovi jeho metódu, ktorú prevzal od G. Lansona (1857), autora znamenitých „Dejín francúzskej literatúry“ (1895). Lansonova metóda je „critique“, to jest vzorný literárny dejepis filozofický s hodnotením estetickým a kritickým. Ja som ju pokladal a pokladám za nedostatočnú pre slovanské literárne dejiny. Lebo keď sa slovanské vedomie vplyvom romantizmu začalo prebúdzať, bola to práve veda, najčastejšie história a filozofia, vedená vrelým citom slovanským, preto často i nekritická, a Máchal vplyvom Lansonovej metódy na to zabúda. — Druhá výčitka, ktorú som Máchalovi urobil, je nepomer jednotlivých slovanských literatúr, ako ich on do svojho diela uviedol. Pravda, nešlo mi o nijaké percentuálne vypočítanie stránok, venovaných jednotlivým slovanským literatúram, ale o pomer skutočných vnútorných umeleckých hodnôt, a práve toho som u Máchala absolútne nenašiel. Venovať Josefovi Kajetánovi Tylovi až celé tri stránky a J. J. Sreznievskemu, ktorý má o slavistické štúdium také ohromné zásluhy, napísať biednych 22 riadkov, je vari predsa len nepomer, bijúci nápadne do očí.

Tretia výčitka je naprosté zanedbanie slovenskej časti. Slovenskej literatúre je venované len toľko ako lužickosrbskej. A ešte niekoľko výčitiek som urobil Máchalovi hlavne v metóde spracovania svojho diela.

Môj referát, uverejnený v aprílovom čísle „Slovenských pohľadov“, hneď narazil na odpor dr. F. Kleinschnitzovej, ktorá v májovom čísle „Slov. pohľadov“ uverejnila článok „Naša kritika“, kde uviedla dva dokumenty pre svoje vývody. V novembrovom čísle sa zjavil referát o Máchalových „Slovanských literatúrach“ znova. Autorom zase je Flora Kleinschnitzová. Robila ho už v lete. Na šiestich stĺpcoch je podaný obsah oboch zväzkov Máchalových Literatúr, na konci sú mne venované niektoré poznámky. Odpovedám takto: Nešlo mi o podrobnosť, ale šlo mi o to: keď sa podávajú v bibliografii mnohé menejcenné práce, prečo sa pri poprednom ruskom filozofovi P. J. Čaadajevovi neuviedla v bibliografii štúdia Francúza Ch. Quéneta, uverejnená v revue „Le monde slave“? Či tá je menej dôležitá ako dr. F. Kleinschnitzovej článok „Sládkovič v Halle“ a „Sládkovičov Otčenáš“ napriek tomu, že o Sládkovičovi je pomerne menej literatúry ako o Čaadajevovi? — Autorka myslí, že pre styky medzislovanské biskup evanjelický Martin Hamaliar bol málo významný, dobre; ale či bol málo významný i Ľudovít Štúr? A toho Máchal v tom zmysle tiež nespomína! Obe tieto spomenuté veci sú z toho, že Máchal nevie, čo je to pomer. Jednému venuje mnoho, inému málo. Je to podľa toho, ako sa mu čo páči alebo ako mu je čo prístupné. Ani jedno ani druhé nie je ospravedlniteľné. Ten nepomer neospravedlňuje ani tá okolnosť, že kniha je venovaná širokej verejnosti československej. Veď sa ide prekladať do hlavných slovanských jazykov, vyšli o nej referáty v najodbornejších časopisoch, ešte i v „Izvestijach leningradskej Akademie nauk“, to znamená, že dielo nie je populárne, alebo, keď i je, má význam a dosah i hlbšie vedecký, preto sa naň i tak musí pozerať. Prečo by sa teda taký Srb musel otravovať akýmsi Picekom, ktorý žiadnym básnikom vlastne nebol? Zase teda nepomer. Ved úžasný nepomer je napísať o literatúre českej 137 strán a o ruskej 100, o poľskej 115, ktoré obe sú na omnoho vyššom stupni ako česká literatúra v tej dobe; a zaslúžili by si aspoň po 250 — 300 strán vedľa českej. A potom, ukrajinskej literatúre je venované 58 strán. Má ona u Máchala nejaké privilégium? A preto za najväčšiu naivnosť F. Kleinschnitzovej pokladám túto gen. frázu: „Ale kde sa dočítaš viacej o literatúrach malých národov: Srbov, Lužičanov, Bulharov, Ukrajincov? Bolo dobre teda pomerne viacej miesta venovať tým, o ktorých širšia verejnosť naša temer nič nevedela.“ Poučovať vraj našu verejnosť o menej známych veciach, a najväčšia časť knihy — 137 strán — je venovaná českej literatúre.

Ináč v Máchalovom diele je ešte hodne väčších-menších nedopatrení. Tak pri prekladoch Mažuraničovej „Smrti Smailagu Čengiča“ spomenutý je preklad ruský, český, poľský, taliansky, nemecký, švédsky a maďarský, ale nie slovenský a anglický. Rok narodenia Ormisa je tiež udaný nesprávne, a iné.

Moje výčitky, ktoré som bol Máchalovi v „Slovenských pohľadoch“ urobil a tu zopakoval a doplnil, podpísal by som smelo hocikedy. Lebo viem, že v treťom diele „Slovanských literatúr“, ak sa ony už nevyskytnú, Máchalovo dielo bude dokonalé. Veď Máchal je odborník, náš jedinečný znalec slovanských literatúr, ale predsa len človek, ktorý sám všetko nemôže zvládnuť. Ináč Máchalove „Slovanské literatúry“ iste našej vede v širokom slovanstve i mimo neho budú robiť dobré meno.

(1927)