ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Po politickom oslobodení na Slovensku v krásnej literatúre dlhší čas nevznikol román, ktorý by čerpal z prítomnosti alebo neďalekej minulosti slovenského spoločenského, verejného alebo politického života. A vôbec väčšie slovesné skladby románové na Slovensku rodili sa veľmi ťažko a veľmi zriedka. Pretože román potrebuje zrelé, zauzlené pomery a komplikované prostredie, kde by sa vložil dej, aby sa mohol skutočne románovo koncipovať a široko rozložiť. Na všetky tieto požiadavky skromný slovenský život, ktorý sa viacej podobal životu ukrytému, tajnému, neodvažujúvemu sa smelo a nebojácne vyjsť na svetlo a rozjariť sa podľa svojich možností a dispozícií, vôbec nestačil. A správnejšie: na takýto román nestačili vlastne slovenskí umelci so svojimi spisovateľskými fondmi. Slovenský sedliacky život by bol vždy stačil na to, aby sa z jeho stredu zosnoval zdarilý a mnohostranný románový príbeh. Veď slovenský prostý človek musel zažívať a prežívať svoje vlastné, osobitné túžby a radosti, rozkoše a nádeje i svoje životné kalvárie a utrpenia, biedu a neresť. I slovenský prostý človek musel mať a skutočne i mal a má svoje rodové i triedne prednosti i chyby, chorobnú túžbu po pôde a ešte chorobnejšiu oddanosť pálenke, ako je to zachytené i v Reymontových „Sedliakoch“ o poľskom človeku. Pravda, nebolo ľudí, ktorí by sa boli odvážili priblížiť k sedliakom, a pokladali ich za nevhodný materiál pre osnovu svojej literárnej práce. Preto bol taký biedny osud slovenských románových skladieb vôbec. Najsilnejší románový duch, Svetozár Hurban Vajanský, nemohol sa opierať o slovenský svet aspoň približne reálne možný, ale tvoril len predpokladané schémy, ktoré ani jeho veľký talent nevedel vhodne umiestniť do vtedajšieho slovenského prostredia. Všetka táto chudoba slovenských skladieb širšieho rozbehu a dravšieho životného rozmachu obviňuje z duševnej úbohosti slovenských ľudí a najmä umelcov slova, ktorí z prostredia, kde slovenský živel a život naplno a zachovalý jestvoval, nevedeli nič zachytiť a vytvoriť z tohto prostredia umelecké dielo. I v slovenskom umení platí viac než v inom: mocne, hlboko a prenikavo vidieť, to je všetko! A takéto vizuálne chápanie spoločenského života bolo by vedelo úspešne a výstižne zachytiť sedliackeho človeka ako jednotlivca, člena rodiny alebo časť sedliackeho kolektívu, ktorý síce vlastenecky nikdy nezajačil, lebo to považuje za zbytočné a jalové, ale predsa je najlepším vlastencom už svojím lokálpatriotizmom, ktorý sa vzťahuje na jeho blízke okolie a na rodnú hrudu, ktorá prechádza z jedného pokolenia na druhé. Všetky úsilia kukučínovsky a tajovskovsky zachytiť figúrky z ľudu, hoci akokoľvek úspešne a zaujímavo, zo sedliackeho kolektívu, zo sedliakov ako triedneho a stavovského celku pre seba, nezachytili nič. Oba veľké Kukučínove romány zo sedliackeho života sú z mimoslovenského prostredia. A tieto chyby, ktoré oddávna brzdili rozvoj slovenských literárnych snáh, existujú na Slovensku dosiaľ. Je pravda, že síce vznikajú rozsiahlejšie slovesné skladby s vedľajším názvom „román“, ale skutočných, plných románov, vyzretých obsahove, kompozične i formálne, vznikalo veľmi málo i po veľkej vojne.

Politické oslobodenie Slovákov dávalo tušiť, že s novým národným, štátnym, spoločenským i kultúrnym životom nastane i nový, znásobenejší a rušnejší život literárny. Myslelo sa všeobecne, že taká zmena v živote národa po všetkých stránkach ubitého, aká nastala roku 1918, musí dať podnet i v literárnom umení k rozložitému románovému výtvoru, ktorý by celý duševný a spoločenský prerod slovenského človeka z otroka na slobodného občana a povedomého človeka vedel zachytiť nie ako historický dokument a ako pomôcku pre budúceho historika — to nie je úloha krásnej literatúry, aspoň nie úloha prvoradá — ale práve ten prerod a vývoj z menej hodnotného a menej dokonalého na hodnotnejší a znásobenejší typ ľudí. Lebo krásna literatúra má predovšetkým a najmä ťažiť z prechodných, rýchle miznúcich a rušných čias, ktoré majú dramatický spád, sú obsažnejšie, dokonalejšie, keď sa ľudská spoločnosť stáva bohatšou a povedomejšou svojho človenstva, alebo keď táto spoločnosť upadáva a zabúda na všetky bohatstvá, ktoré boli niekedy draho vybojované obeťami a krvou. Ale veľké očakávanie a veľká dôvera sklamala i tu. Po roku 1918 sa síce začalo na Slovensku veľmi rýchle a intenzívne žiť, ale pre tento rozbeh sa zabudlo, lepšie povedané, nebolo kedy venovať mnoho práce a mnoho času zdĺhavému a pracnému vytváraniu románových skladieb. V krásnej próze vznikali takmer pravidelne len menšie skladby. Preto je minulé desaťročie také bohaté na zbierky kratších rozprávok a také chudobné na väčšie slovesné rozbehy. Národný, ideový i sociálny prerod, aký nastal u nás po politickom oslobodení, pokúsil sa zobraziť a z neho vyťažiť románové skladby Kv. F. Urbanovič, pravda, nie so žiadúcim úspechom. Výčitky a ospravedlnenia, že z prítomnosti a blízkej minulosti, takej rušnej, nemožno v krátkom čase čerpať látku pre literárne diela, sú nemožné a bezpodstatné. Opačný doklad máme v ruskej literatúre sovietskej, kde slovesné umenie už zobrazuje veľké revolučné časy.

II

V literárnom rozbehu Kvetoslava Floriána Urbanoviča dosiaľ možno pozorovať tri stanice, ktoré tvoria jeho romány; dva z nich sú i dosť úspešne zdramatizované. Jeho prvý románový plod „Poklesky“ bol v podstate hotový už roku 1919, ale pre nakladateľské ťažkosti vyšiel až o tri roky neskoršie. Urbanovičova tvorba už na prvý pohľad predstavuje priamo v slovenskom literárnom snažení i tým, že sa hneď v poprevratových časoch odvážil vystúpiť a zároveň debutovať, skladbu širšej koncepcie, tentoraz dejove umiestenú z väčšej časti na dedine, v sídle, kde pôsobil ako učiteľ hlavný hrdina Jozef Malý. Dej a kompozícia tejto Urbanovičovej prvotiny sú na slovenské pomery veľmi úspešné a účinné. Pomyslíte si pri nej na cudzích románopiscov, ktorí akoby boli vtrhli na slovenský umelecký úhor. Jozef Malý, ideálny, bujarý mladík, dostane sa za učiteľa do zapadlého Hrušova. Usilovne sa stará o ľudovýchovu, zriadi spevácky spolok, čitáreň, divadlo a pod. Stýka sa najmä s mladou dedinskou chasou. A z nej najviac ho zaujíma statné sedliacke dievča Eva, s ktorou má mať Malý decko. Chce si ju vziať za ženu, ale ho odvábi od nej krásna a zvodná Beata z neďalekého letohrádku. Nastáva kríza i Malého dobrej vôle vziať si Evušu i Evušinej nádeje. Malého prinúti Evin otec, tvrdý a rázovitý sedliak, aby si ju vzal. Narodí sa mu i syn. Ale jeho stále znepokojuje Beata, hoci sa ho po návšteve jeho ženy i synka zriekla. Beata nebadane odcestovala. Malý opustí ženu i dieťa a ide hľadať do sveta Beatu, vráti sa však bez výsledku, zdrvený, k svojmu opustenému dieťaťu.

Fabula tohto románu je z poprevratových čias. Postava učiteľa Malého je nanajvýš úspešná, verná a reálna. Koľko bolo na Slovensku po prevrate takých mládencov, akým bol Malý. Sám prevrat bol akýmsi ich symbolom. Ako všetok náš život prevratom zintenzívnel, zmohutnel, rozprúdil sa voľnejšie, odvážnejšie a s väčšou platnosťou, tak bujaro sa rozprúdila i miazga životného stavu a tvorivého úsilia i u mladej generácie, ktorá v tom čase vstupovala do života. Obdivovalo sa všetko možné aj nemožné. Nadšenia bolo ako vody na jar. Voda sa priženie i opadne, ako po nedlhom usilovaní i po dobrom ľudovýchovnom snažení upadlo nadšenie Malého a zamerala ho kypiaca rozdráždenosť a mladistvá výbojnosť, zapaľovaná vábivým zjavom urastenej dedinčanky. Už tu sa stal Urbanovič hlásateľom a predbojovníkom protirealistických výprav v krásnej literatúre, ktoré snahy sa po prevrate na Slovensku hojne, miestami i úspešne a výbojne uplatňovali. Táto snaha v našej literatúre veľmi úspešne podnecovala urputné boje už v deväťdesiatych rokoch minulého storočia náporom, ktorý bol niekedy viac pateticky jalový, novotársko odvážny a preto i lákavý, ale málo tvorivý a trvalý. Pravda, Urbanovičov odboj proti realizmu nie je dôsledný a bezvýnimočný. Je skôr náhodný ako úmyselný. Autor ho viac užil z rozpakov alebo ho odpozoroval od iných spisovateľov podobného razenia. Prvotiny Tida J. Gašpara sa v tomto zmysle vydarili lepšie. Urbanovič ostal v polceste: čisto realistické úsilie prifarbil a popretkával psychologickým líčením s patetickým nádychom. Spisovateľ možno úmyselne chcel prepliesť svoje romány i svoje hry realizmom, prechádzajúcim niekedy až do naturalizmu, a psychologickým výberom, odpútavajúcim sa od javov povrchových, a zabočil úplne k vnútornému varu a rozbúreniu. Touto metódou vedel Urbanovič vytvoriť i vo svojom prvom románe niekoľko vydarených osôb, ktoré prechádzajú niekde do typov. Je iste pravda, že na prvý postreh jeho spôsob líčiť duševné vrenie a zarámcovať ho do realistického prostredia je dosť čudný a predstavuje jeho osoby, akoby boli len dvojrozmerné, papierové a bezduché, za ktoré sám autor hovorí nabubrelé a patetické reči, posunuje ich na javisku svojich dekorácií dedinského, malomestského a veľkomestského prostredia ako automaty, strojene a násilne, a žiadalo by sa, aby dejový obsah a plnosť posunovali i dej a jednotlivé osoby. Príčinou toho je nedokonalosť charakterov a konania osôb. Urbanovič svoje postavy neprepracováva dostatočne. Uspokojí sa letným náčrtom, ktorý takmer nikde nedokáže zoživotniť, nedokáže mu vdýchnuť ducha, ktorý by sa prejavoval účinne a nebojácne. Opäť si musíme pripomenúť osobu učiteľa Malého, ktorý sa dostal na dedinu rovno zo strednej školy, preťažený ideálmi. Na dedine ich ide uskutočňovať. Ale zanedbáva ich čím ďalej tým viac. Zvíťazí v ňom mladosť, bujarosť a rozhorúčená krv. Jozef Malý nebol zlý ani skazený mládenec. Ale bol mladý a mladá bola i Eva. To je celé jeho previnenie, ktoré sa stupňuje zanedbávaním decka i ženy a vrcholí tým, že ich opúšťa. Vnútorný boj, ktorý ho ustavične nútil prechádzať od Evy k Beate, ono duševné utrpenie, ktoré ani nevieš, odkiaľ sa vzalo, len ťa vŕta vo vnútri ako črvotoč a zmieta ťa, ako sa mu zachce, vykreslil autor s takou opravdivosťou, formálnou vyrovnanosťou, že vôbec nezapochybuješ o jeho umeleckom nadaní. A na Slovensku patria Urbanovičove plody k najlepším, aké kedy v krásnej literatúre v tejto krajine dozreli.

Vo všetkých Urbanovičových plodoch spája sa zrejmé úsilie po dokonalosti životných zásad a životnej praxe, po očiste a pykaní za priestupky s akýmsi etickým či skôr etizujúcim úsilím, ktoré však nepredstavuje nejako spedagogizovane, s výchovnými tendenciami za lacný peniaz, ale celkom prirodzene a organicky s dejovým celkom. Je to úsilie, ktoré sa javí tak úspešne i v Dostojevského románe „Zločin a trest“, kde dvaja najväčší hriešnici, vrah Raskolnikov a prostitútka Soňa, idú do vyhnanstva na Sibír, aby si bolesťou a utrpením zaslúžili nový a šťastnejší život. I u Urbanoviča musí pykať veľkým utrpením a sebamučením Jozef Malý z „Pokleskov“ za zradu spáchanú na svojej žene a dieťati, Elena z hry „Zlatý močiar“ za vraždu svojho muža Valdmana, podobne i hrdinka z románu „Bez vesla“ (ktorý sa obsahove stotožňuje s hrou „Zlatý močiar“). Toto prebolievanie priestupkov je u Urbanoviča podstatnou zložkou jeho prozaickej tvorby. Znovu a znovu sa k nemu vracia s takým istým pochopením alebo v príbuzných obmenách. V románe „Tridsať strieborných“ Ivan Ľubomiersky je opäť veľmi eticky založený hrdina s veľkým altruistickým úsilím a zahrávaním sa na apoštola ľudu. Aj toto je určitý obraz svetovej vojny a času po nej a ohlas demokratických snáh, ktoré vznikli u nás po prevrate a boli preháňané až do nemožností. „Poklesky“ vyvažuje kladom a vyrovnanosťou. Beata, bankárova milenka, ktorá odvábila Malého od jeho rodiny, zriekne sa jeho lásky, hoci ho má naozaj rada. To je zase moment blízky, predošlému: trpieť sám, aby si uľahčil iným životné ťažkosti.

V románe „Poklesky“ je ešte jedna dobrá stránka Urbanovičovej tvorby, ktorá chýba ostatným dvom jeho románom; prírodné líčenie lesa, do rámca ktorého úspešne vložil milenecké potulky Malého s Beatou. Ale vylíčenie prírodných krásnych javov a celých krajiniek nie je len vonkajškovým ozdobným prostriedkom a lacnou vyfintenosťou, ktorá by mala získavať čitateľa týmto zastaralým a banálnym spôsobom, ktorý, ako je známe, praktizujú treťoradí rozprávači a paumelci. Urbanovičovi je každá krajinka, každý prírodný obraz stavom duševných nálad a vnútorných poryvov, ktoré sa miestami snaží vyjadriť impresionisticky, prifarbenými náladami svojich hrdinov, čo sa mu na naše pomery až obdivuhodne podarilo. Je len škoda a ochudobnenie jeho výrazových prostriedkov, že sa zbavil podobného technického úsilia vo svojich ďalších výtvoroch. Urbanovič bol pri vydaní svojho prvotného románu už dospelým mužom (narodený 9. júla 1885 v Modre), ustáleným a vyrovnaným. Preto nemožno pozorovať v jeho tvorbe vývoj ani zmenu tvorivých pracovných metód. Naopak. Jeho ďalšie dva romány zvádzajú k výroku, že sú úpadkom proti „Pokleskom“, ale pri pozornejšom pozorovaní poznáme, že jeho tvorba zakotvila v zložitejšom a mnohostrannejšom prostredí, ktoré autor ešte nevie dosť zvládnuť a umelecky zmeniť. Preto sa vyskytujú hlasy o úpadku jeho tvorivých možností. Pravda, celkom neodôvodnene.

Zvláštnu štúdiu by bolo treba venovať Urbanovičovým hrám, na ktorých si sám autor zakladá a ktoré ozaj priniesli do slovenskej literárnej púšte viac kladu a viac pestrosti ako jeho romány.

Pri posudzovaní jeho románovej tvorby všímame si dramatické práce preto, že úzko spolu súvisia, lebo Urbanovič niektoré svoje romány prepracováva na hry. Inak samotné delenie slovesnej tvorby na rôzne druhy je v mnohých prípadoch daromná snaha deliť niečo nedeliteľné. Pri literárnom umení ide o citové rozochvenie a napätie, o vnútorný var, ktorý sa nikde a nijako nemôže merať tým, či bol vyslovený tou alebo onou literárnou formou, ale len podľa presvedčivosti, pravdivosti a účinnosti. Urbanovičove hry súvisia s jeho románmi obsahovo. Autor zdramatizoval „Poklesky“ i román „Bez vesla“ a vytvoril i samostatnú symbolickú hru „Večná mladosť“ a hru zo života umeleckej bohémy „Vyvrheli“.

Celkový postreh o Urbanovičových hrách vynesie o nich kladný úsudok. Sú čerpané z bolestnej a dravej prítomnosti a touto svojou časovosťou vedia zobraziť i úryvky z problémov, bolestí a snáh dnešných čias. Divadelná technika je na slovenské pomery obdivuhodná a dáva tušiť v budúcnosti od svojho pôvodcu ďalší rozvoj a vymoženosť. Na druhej strane veľkou chybou jeho hier je, že sa autor na mnohých miestach rozhovorí ako v románe, a spád i rušnosť hry tým trpí. Jeho symbolická hra „Večná mladosť“ pripomína hru K. Čapka „Věc Makropulos“, i keď obe majú rôznu stavbu a poňatie. Čapek vie životne predviesť studenosť večne mladej ženy. Urbanovič naproti tomu len snom a víziou dokazuje, ako nemožne by večná mladosť pôsobila na vývoj ľudskej spoločnosti, ktorá sa zachováva len v deťoch. Iný poriadok ľudskej spoločnosti je nemožný a nemysliteľný. Urbanovičova hra, tak moderne koncipovaná, stroskotala navonok.

III

Urbanovič vyťažil „Poklesky“ z malého dedinského prostredia, kde sa autor vyznal veľmi dobre. Jeho „Tridsať strieborných“ (1923) je už umiestených v malom meste v najvyššej spoločnosti milionárov, županov, statkárov a vyššej inteligencie vôbec. Osou románu je štvorlístok ideálneho priateľstva, ktorý sa na konci rozbije intrigami, slabosťou charakterov a nástrahami mocenského postavenia. Ivan Ľubomiersky, dôverujúci v bezhraničnej dobrote každému a najmä svojim priateľom i po zrade, ktorú na ňom a najmä na jeho ideáloch vykonali, s jasným a pokojným okom a ešte s pokojnejšou dušou drží sa svojej filozofie, že ľudia sú v základe dobrí, ale okolnosti a prostredie ich menia na lotrov (Rousseau). Svet Ľubomierskeho je preplnený ilúziami o novom, ozajstnejšom poriadku ľudskej spoločnosti, ktoré sú neuskutočniteľné napriek tomu, že sa za nimi ženie s celou svojou podstatou. Ale svet jeho ilúzií rozbije sa na materialistickom filozofickom svetonázore, ktorý ovláda svojimi sieťami svet, na falošnosti takzvaného priateľstva a na jeho ustavičnej pretvárke. Ivan Ľubomiersky je človek stvorený a vymodelovaný podľa Tolstého názorov i jeho učenia, ale i podľa životného príkladu samotného trinásteho apoštola Kristovho: obetoval celý majetok na nemocnicu pre chudobných. Ale za tridsať strieborných ho zradili tí, ktorým vo svojom živote najviac dôveroval, jeho priatelia. Pravda, Ľubomierskeho altruistickú povahu nezlomí ani toto sklamanie. Odíde ďaleko z kraja, kde stroskotali jeho sny, a lieči zadarmo chudobných a z takých malých vecí stavia si znovu svet a vieru v ľudské dobro a v ľudskú lásku. Urbanovičovi pri tomto románe vytýkali, že v slovenských pomeroch človek podobný Ivanovi Ľubomierskemu nie je vôbec možný a že teda vytvoril akúsi nemožnú ideálnu figúrku, či skôr schému, vykonštruovanú, podľa svojich názorov, neživú bytosť s rozumovou a nervovou funkčnosťou. Tieto výčitky, pravda, boli a sú neopodstatnené. Nemožno predsa spisovateľovi predpisovať, do akého prostredia má umiestniť dej a akými ľuďmi ho má zaľudniť. Takýmto spôsobom bolo by mu možné vyčítať i to, že sa odvážil vymodelovať aj župana, a teda opäť nie postavu zo života, ale výmysel. Skutočnosť je však taká, že tu Urbanovič chcel znázorniť nie podrobnosti a malichernosti z vtedajšieho života, ani nie zvečniť skutočných županov, ale išlo mu o vystihnutie nálady, ducha poprevratových čias a vycítenie ich pulzu. Je vedľajšie, akými prostriedkami sa to snažil spisovateľ docieliť, ale predstavil pred nás kus onoho poprevratového úsilia, v ktorom bolo plno protikladov, chaosu v hlavách i v srdciach pri organizovaní verejnej správy i sociálnych služieb. Urbanovič priviedol na scénu i dav pripravený na revoltu a jeho zdolanie četníkmi, ale pri tomto sa jeho pero ukázalo ešte slabošské a malicherné. Nevedelo vôbec zvládnuť tento materiál, nevedelo vystihnúť psychológiu ľudského rozbúreného prúdu, pripraveného ísť proti bodákom.

Silná a dobrá vlastnosť umeleckej tvorby Urbanovičovej je i v tom, že vždy vedel vytvoriť charaktery. Ale nevymodelováva ich tým, že by ukazoval, ako sa rozhodujú a ako sa správajú v určitých okolnostiach, ale ich opíše, čo nie je dosť účinný umelecký prostriedok.

V spoločenskom románe „Tridsať strieborných“ nenesie sa dej len úzkym prúdom ako v „Pokleskoch“, ale sa komplikovane rozrastá a valí zoširoka. Vo svojom debute líčil podrobnejšie len Malého, ostatné ozdoby boli akosi len drobnými figúrkami, reliéfne znázornenými okolo hlavnej osoby, vytesanej v životnej veľkosti, tu však dáva pred nami vyrásť celej skupine ľudí. Popri doktorovi Brežnom, Lukovi Jelšicovi a Skálovi, priateľoch Ľubomierskeho, z ktorých Skála, akademický maliar, a dr. Brežný sú osoby, ktorých príhody a životné osudy by sami stačili na celý román, sú to najmä starý, dobrácky Brežný s dcérou Vierou a najmä Matúš Potocký a jeho dcéra Žiava. Všetky tieto osoby sú plné a živé a posunujú na svojich ramenách dej románu, miestami dosť neurčite a nejasne, ale predsa ozajstne a zaujímavo.

Tretím románom Urbanovič zakotvil opäť v inom prostredí alebo lepšie povedané: čo nadštrkol v „Tridsiatich strieborných“, v tom dôsledne pokračuje v románe „Bez vesla“ (1926) a necháva v ňom vystupovať najnovšiu slovenskú veľkomestskú spoločnosť, slovenské vyššie vrstvy a slovenských umelcov bohémskeho založenia. Toto je nóvum v slovenskom živote vôbec, že môže vystupovať takáto spoločnosť, ktorá vznikla len po prevrate, a nóvum je tiež zobrazovať takéto prostredie v krásnej literatúre na Slovensku.

Román „Bez vesla“ sa zakladá na kontraste dvoch sestier s odlišnými povahami. Na jednej strane je Hana so svojou praktičnosťou a na druhej strane Elena so svojou citovosťou a ustavičnými poryvmi. Po zbankrotovaní ich otca bankára Strečňanského, v dome ktorého prežili obidve svoje bezstarostné a veselé detstvo v neustálych zábavách, začínajú poznávať svet a život v ňom každá svojím spôsobom. Prvá sa dokáže šťastne vynájsť v životnom prúdení, v životných zmätkoch a víroch. Vie sa prispôsobiť všetkým potrebám. Dokáže sa i preorientovať, zahodiť príťaže spoločenských zvyklostí a etikiet. Dokáže i podľa okolností znížiť kurz svojich potrieb, vyvolaných spoločenskou naškrobenosťou, a vie ich ukojiť i v inom prostredí a tak si zachovať a získať opäť kus šťastia. Rok po rodinnej katastrofe píše z dediny Elene do Bratislavy: „Rok plný nových dojmov, plný obsahu. Rok, ktorý ma naučil hľadať obsah života v nás, a nie mimo nás. Ach, teraz vidím, že život ľudský má v sebe skryté nesmierne bohatstvo, nevyčerpateľné poklady, len treba ich vedieť vydolovať z duše našej!… Naučila som sa poznať to veľké pravidlo života, že nič nie je veľké a nič nie je malé na svete. Všetko, čo jestvuje, má rovnaký význam. Na prvý pohľad zdá sa toto paradoxné, ale je tomu tak. Keď sliepka znesie vajce, v podstate je to taká udalosť, ako keď sa narodil Napoleon…“ Elena však stále túži len za bohatstvom, za zlatým bahnom. Preto sa nevydá za Malinu, chudobného umelca, ktorého má rada, kde by však musela pracovať, ale za nenávideného továrnika, otrávi ho a katastrofa sa začína.

„Bez vesla“ je vlastne román Eleny, ktorej osudy ho komplikujú a nechávajú mu vyznieť polyfónne. Milkovanie s Malinom, zavraždenie doktora Valdmana a nakoniec žalár, a nádej, že po veľkom utrpení a po veľkej okľuke predsa sa len dostane k Malinovi a bude s ním šťastná. Na Hane chcel Urbanovič ukázať, že prostý život, ktorý sa nevzďaľuje príliš ďaleko od primitívnosti, je základom života vôbec. Všetci, čo sa od neho odtrhli príliš ďaleko, nemajú pevnej pôdy pod nohami a musia sa dostať do katastrofy. — Zvláštnosťou tohto románu je, že v ňom vystupujú a hrajú význačnú úlohu i slovenskí bratislavskí umelci, ktorí síce málo pomýšľajú na umeleckú tvorbu, ale viac sa im páči ľahký, bezstarostný život bohémov. Urbanovič chce takto zachytiť ozajstných ľudí, ako tomu nasvedčujú ukážky z jeho štvrtého románu „Hlad“ (1928), ale takéto počínanie vo väčšine prípadov sa končí zle. Spisovateľa, ktorý má stále pred očami osoby zo života, príliš obmedzuje v jeho tvorbe snaha skutočne vymodelovať tých, na ktorých myslí. Akási mdloba a bezživotnosť zavanie na vás z románov „Bez vesla“ a „Hlad“. To je dôkaz, že ich autor chce až príliš „verne“ loviť zo skutočného života takzvaných bratislavských umelcov, a jeho romány potom tiež nesú na sebe stopy prázdnoty a afektovanosti.

IV

Bolo by treba všimnúť si celkove Urbanovičovu umeleckú metódu a výrazové prostriedky, akými chce pôsobiť a vytvárať svoj umelecký svet. Nemožno to urobiť podrobne a do dôsledkov pre rôznosť látky a preto, že sa spisovateľ už dávno pred veľkou vojnou učil a pripravoval na svoju tvorbu, hoci ticho a bez praxe. Tvárne neprináša nič svoje a nič nové. Jeho básnické možnosti i výrazy sú chudobné a keby sa mal na ich základe oceňovať jeho umelecký prínos, vyzeral by veľmi úboho. K iným uzáverom nás však privedie analýza jeho ideí a motívov. Pravda, prostriedky, ktorými to docieľuje, sú vo všetkých jeho výtvoroch rovnaké, bez vývoja a bez zdokonaľovania. V jeho románoch život neprúdi v divom rozvlnení a burácaní živelnom a zákonite nutnom, aby ťa presvedčilo, že inakšie nemožno riešiť a nazerať na tú alebo onú otázku. Život v jeho románoch neukazuje sa vo svojej každodennosti, šedivosti a nudnosti, ale je stále nalíčený, prikrášlený, výnimočne a sviatočne nastrojený. Osoby a deje schválne vyhľadáva a úmyselne kombinuje. Činnosť a rozhodovanie jeho hrdinov má na sebe vždy stopy dôležitosti, chcenosti a miestami i neprirodzenosti. Dej sa takmer nikde nerozvíja a neposúva prirodzenou cestou vývoja, ale spisovateľovým opisom. Viac sa opisujú deskriptívnym spôsobom myšlienky, plány a činnosť osôb, než by sa poukázalo na ich činy a na voľné rozprúdenie ich života vôbec. Keď hovorí Urbanovičova osoba, nie je to reč obyčajného smrteľníka vo všednom živote, ale vždy vzrušenie, patetické vzplanutie a momentálne citové a zmyslové vzbúrenie. Takmer všetky jeho osoby majú pri svojom rozhodovaní zvýšenú temperatúru a zmyselnosť napätú na najvyšší stupeň. Žije sa snami a zo snov. Osoby, ktoré vedia chápať skutočnosť, sú v pozadí a sú v celej jeho tvorbe len štatistami. Inakšie Urbanovič vie vo svojich dielach vytvoriť zvláštnu náladu, zvláštny opar, ktorý má vytvoriť akúsi romantickú alebo poloromantickú náladu osobitého charakteru. Napriek týmto dobrým vlastnostiam i umeleckej tvorivej prednosti, ktoré sú v Urbanovičovej tvorbe, jeho próza nijako neukazuje svojím prifarbením, že by bola dieťaťom dnešných čias v pravom zmysle slova. Urbanovič takmer nič nezachytil z dnešných umeleckých smerníc a snáh, ktoré vládnu i v krásnej próze. Tvárne ostal na predvojnovej úrovni, obsahovo a s protirealistickým snažením ešte na úrovni deväťdesiatych rokov minulého storočia. Jeho tvorba nesie na sebe stopy polovičatosti: zábavne, miestami i pikantne, plytko a hladko sa v nej nazerá na svet a na jeho nedoriešené problémy. Je to próza mierneho pásma a stredných polôh, ktorá ťa síce zaujme, rozochveje, ale len tak plytko, nerozdrása ti však vnútro osudovým poslaním a naliehavosťou. Na jeho tvorbu zo slovenskej strany veľkopyšne hodili blato a ponižovali ju, čo si vôbec nezaslúžila. Inakšie je v nej dosť sily a dosť kladov i umeleckého prínosu, aby sa proti ohováraniu ubránila sama.

(1929)