ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Akadémia“ Könyvkiadó, Bratislava 1925. Str. 150.

Kniha slovenskej poézie, preložená do maďarského jazyka. Človek sa mimovoľne zamýšľa o jej predkoch.

Najstarším prekladom zo slovenčiny do maďarčiny je historický spev o Siládim a Haďmázim, pochodiaci z roku 1560. O jedenásť rokov (1571) bol preložený do maďarčiny. Pravda, i tu bolo sporov a hádok, v ktorej reči bol tento historický spev napísaný pôvodne: či slovensky, či maďarsky? Vďaka pánu Houdkovi spor sme vyhrali my. História sporu však sem nepatrí. Ani slovenského pôvodcu, ani maďarského prekladateľa meno sa nám nezachovalo.

Takých príkladov by sme našli i viac. Vieme i o ľudových piesňach slovenských, ktoré sa zjavili v maďarskom rúchu ako v pôvodine. To už patrí, pravda, do histórie XIX. storočia. Pri ľudových piesňach to šlo ľahko, kým neboli zozbierané. Ale, chvalabohu, mali sme i Andreja Halašu, ktorý bol jedinečný, ako boli a ako sú jedinečnými Jur Ribay, Rešetka, Andrej Kmeť a Jozef Škultéty. Andrej Halaša zobral sa na cestu a navrátil sa obťažený piesňami. Takým spôsobom zozbieral ich na 20 tisíc. A v zbieraní Matica pokračuje. Tie nám už nik neodcudzí.

Máme preklady do maďarčiny i z básnických diel XIX. storočia. Tak Sládkovičovho „Detvana“ preložil Mikuláš Goldberger, „Marínu“ Ľudovít Podhradský. Obaja prekladatelia boli Slováci. Jeden z nich však podľahol móde. Bol to Goldberger. „Detvana“ prekladal už ako janičiar. Oba preklady týchto Sládkovičových vzácnych plodov, ktoré u nás narobili mnoho vzrušenia pro i contra, nechali maďarskú verejnosť chladnou. Ani si ich len nevšimla. Iným bol Imrich Gáspár, ktorý bol do Sládkoviča a jeho „Maríny“ zaľúbený. Dňa 4. augusta 1870 poslal mu i peknú báseň „Sládkovičhoz“. Imrich Gáspár bol v priateľských stykoch so Slovákmi v sedemdesiatych rokoch XIX. storočia v Budapešti okolo časopisu Bela Kleina Tesnoskalského „Dunaj“.^[5]

Viac však takých jednotlivcov u Maďarov nebolo. Musela prísť katastrofa, ktorá akosi donútila Maďarov zaoberať sa naším duševným životom. Po prevrate akoby sa boli nalomili ľady. Maďarskí emigranti, združení okolo časopisu „Tűz“ (Oheň), vrátili sa k Rázusovmu odkazu maďarským básnikom. V svojom časopise vydali i preklad z Vajanského prózy („Tri kabanosky“). V minulom roku prof. Schöpflin vydal v podarenom preklade Hviezdoslavovu „Hájnikovu ženu“, preloženú z vydania Matice v úprave Jaroslava Vlčka, len s tým rozdielom, že pribral ešte niekoľko lyrických piesní. Opakujem, tie poprevratové preklady sú urobené Maďarmi, a teda najkompetentnejšie.

Pred krátkym časom však vyšla celá antológia z našej poézie, od ľudovej piesne počínajúc až po prítomnosť, v maďarčine od nášho všestranného Štefana Krčméryho. Celá antológia má dosť dlhú históriu. Krčméry začal prekladať básničky slovenské do maďarčiny ešte v školských laviciach, v VI. a VII. triede gymnázia, aby vydobýjal úctu literatúre svojho národa. Pokračoval v nich ako teológ v Bratislave, kde ich i verejne prečitoval. Vec išla tak ďaleko, že sa o ich vydanie zaujímala prostredníctvom Andreja Kozmu i „Kisfaludy társaság“. Bolo to cez veľkú vojnu, keď sa už tušilo o výsledku, a tak i o našom oslobodení. Krčméry pretrhol styky s Kisfaludyho spoločnosťou a antológiu vydal teraz, dosť neskoro, ale „lepšie ako nikdy“. Odvtedy ju doplnil, rozhojnil nielen obsahove, ale i vnútorne. Celá antológia delí sa na štyri oddiely.

I. oddiel: Népköltészet (Ľudová poézia) na str. 21 — 44. Obsahuje preklady z rozličných druhov našej bohatej poézie ľudovej v jedenástich ukážkach. Balada o Kataríne, ktorá mala byť odvlečená do Turecka, vo vlnách Dunaja však našla vyslobodenie, „Zakliata panna“, kliatbou zmenená v čarovný javor, „Pieseň siroty“, „Zvedavá deva“, „Ja som bača veľmi starý“. Najpodarenejší je azda preklad známej piesne „Bože môj, otče môj“. Podávame ju na porovnanie:

II. oddiel. Szlovák költőkből 1840 — 1880 (Zo slovenských básnikov 1840 — 1880) na str. 47 — 80. V tomto druhom oddelení antológie máme zo Štúrovej školy vynikajúce osobnosti básnické a od nich najprednejšie a najcharakteristickejšie ukážky; Samo Chalupka je reprezentovaný svojím mohutným a bojovým „Mor ho!“ (Űsd!). Od divného Janka Kráľa sú „Bezbožné dievky“ (Istentelen lányok) vo veľmi peknom a obratnom preklade. Sládkovič a Botto sú v tomto oddelení najviac zastúpení. Z „Maríny“ sú strofy 182., 183., 184., 185. a 291., z „Detvana“ 5., 6., 7., 8., 9. a 10. Okrem toho „Pieseň“ a „Nehaňte ľud môj!“ (Ne ócsárold!) Botto sa reprezentuje „Bájou na Dunaji“ (Rege a Dunáról) a „Margitou a Besnou“.

Potom nasleduje III. oddiel, venovaný Vajanskému a Hviezdoslavovi. „Malým drotárom“, „Vesnou“ a ukážkami zo zbierky „Tatry a more“ chcel Štefan Krčméry oboznámiť Maďarov s Vajanským. Vidí sa nám, že v tomto oboznamovaní malo byť viac vajanskovského, viac Hurbanovej satiry, britkosti a bojovnosti. Lebo tie tri chuti pociťujeme z Vajanského tvorby básnickej. Naproti Vajanskému Hviezdoslav je zastúpený parádne. Z väčšej jeho tvorby je podarená ukážka z „Agar“, z menšej „Zuzanka Hraškovie“, „A budeme sami, sami, duša drahá“ a ešte šesť menších básničiek.

Ako sa daria Krčmérymu takéto malé perly, uvidíme z porovnania tejto osemriadkovej básne Hviezdoslavovej, rýmovanej a-b-a-b s prekladom:

Preklad:

Skvostom celej antológie sú však preklady Hviezdoslavových sonetov. Krčméry môže byť na ne právom hrdý. Málokedy sa tak podarí presadiť básnickú bylinu do cudzej pôdy. Len si prečítajme tieto riadky sonetu Hviezdoslavovho:

Je tu nielen obvyklá ťažkosť sonetového rýmu a-b-b-a-a-b-b-a, štvormo opakovaného, ale je heslom „non omnis moriar“ i zvukove určený (tvar-Hosudar-zmar). A vydarila sa v preklade i takáto technická bravúra:

Do IV. a zároveň posledného oddielu na str. 125 — 149 sú zadelení novší básnici (Ujabb költők). Sú, pravda, medzi nimi i takí, ktorým už vek poprikrýval hlavy šedinami. Mená tohoto oddielu sú: Kýčerský, Martin Sládkovičov, Hájomil, Ľudmila Podjavorinská, Krasko, Jesenský, Vladimír Roy, Martin Rázus a z najmladších Emil Boleslav Lukáč a Ján Smrek.

To je celé defilé, obsažené v antológii. Niekto môže namietnuť, že medzi zmienenými menami mali byť ešte i niektoré iné. Ale starostlivý výber i z tých zastúpených básnikov, a pritom najvhodnejších, dostačuje.

Keby sme chceli povedať niečo celkove o týchto prekladoch, museli by sme hovoriť len uznanlivo. Preklady sú zdarilé. Pri ich čítaní prídeš na také miesta, ktoré sa ti zdajú, akoby boli pôvodiny. Pravda, i v tejto antológii sú niektoré veci, ktoré nemajú takého spádu ako v pôvodine. Zrovnajme len preklady z Kraska a najmä jeho „Vesper Dominicae“.

V úvode antológie je na dvanástich stránkach úvaha o básnickej literatúre slovenskej. Pekná, prostá, taká, aby sa Maďarom nezdala ani dlhou, ani komplikovanou. O celých našich rečových motaninách, ktoré trvali storočia, je povedané toto. „Őt irodalmi nyelv váltotta föl egymást a szlovákok közt egy ezredév folyamán.“ (Jedno by som poznamenal k termínu szlovák, Szlovenszko, szlovenszkói. Užíva sa ho len Slovákmi v maďarčine a niektorými Maďarmi po prevrate. Inak Maďari užívajú tót, ktorý názov je taký oprávnený ako u nás názov „Nemec“ a nie „Deutsche“. V politickej reči môže byť aj inakšie, ale poetická reč ťažko znesie násilie.)

Štefan Krčméry by už dnes sotva venoval času novým prekladom do maďarčiny. I tak je už dnes, že netreba, aby sme my prekladali Maďarom slovenskú poéziu. Bude mať význam, keď si ju budú prekladať sami: A už sa i to pomaly začína. Hájnikova žena! Čo by sa zišlo, bolo by: prekladať do svetových rečí. No najprv treba, aby slovenská literatúra našla seba samu a svoje poslanie u nás na Slovensku medzi ľudom, a potom aby sa šla do sveta ukazovať a nás reprezentovať! Dotiaľ však treba obohacovať nás samých! Prekladať z cudzích literatúr do slovenčiny. Tu nejdem sa rozpisovať, čo by sme mali mať preložené a čo by sme mali prekladať, urobím tak inokedy a inde. Teraz len naštrknem, že my, zakladatelia panslavizmu, málo, až veľmi málo máme preložené zo slovanských literatúr. A v tom by som videl vďačné pole i pre nášho Krčméryho. Predpisovať síce nemožno nikomu. Ale veď Krčméry už prekladal Sologuba, Nekrasova, Župančiča. Čo, keby nás tak obohatil z každého celým zväzočkom? A koľko je iných géniov slovanských, no a cudzích! Len povážme: malý národík Slovincov (skoro o polovicu menší ako sme my) má mnohé diela Shakespeara, Rostanda a iných svetových géniov preložené svojím básnikom Župančičom. Kedy my budeme mať niečo podobného?

(1925)