ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Zvláštne bolo postavenie Slovákov až do roku 1918 na poli politickom, spoločenskom, ale ešte zvláštnejšie na poli vedeckom a umeleckom. Ťažký národný zápas, aký museli prežívať, nedal sa im plne rozozvučať ani národne a organizačne, tým menej však mohli sa uplatniť vedecky, k čomu treba dlhej, vytrvalej a húževnatej práce, čo je už samo osebe málo možné v takom národnom spoločenstve, ktoré sa musí a má starať o povinnosti, potreby a nutnosti dňa a ktoré musí riešiť tak alebo onak nedostatky i naliehavosti najposlednejšieho razenia a len potom oddávať sa práci veľkorysejšej a sústavnejšej. Naliehavých a neodkladných potrieb dňa bolo toľko a tých, ktorí by ich boli vykonávali, bolo tak málo, že opravdu nebolo vlastne možné za takého žalostného stavu vecí, aby sa na Slovensku bolo mohlo počítať so systematicky zakladanou, premyslenou a dôsledne prevádzanou vedeckou prácou. Všetko to, čo napriek všetkým týmto ťažkostiam na poli vedeckom vznikalo, bolo len náhodné, nesystematické, bez programu a bez vopred vytýčeného cieľa. Našli sa určití jedinci, ktorí z vlastnej záľuby a náklonnosti vedeckej, z vlastnej súkromnej inicatívy zaoberali sa tým alebo oným vedeckým problémom a snažili sa ho vo svojom úzkom kruhu a podľa svojich skromných síl riešiť, prípadne predstúpiť s ním pred neinformovanú slovenskú verejnosť, kde z nedostatku časopiseckých príspevkov a z nedostatku pracovníkov, ktorí by mohli a vedeli posúdiť a zhodnotiť nejaký vedecký príspevok, uverejňovali sa občas väčšie či menšie časopisecké články, ktoré sa však pravidelne nezmohli na nič dôležitejšieho, významnejšieho a vedecky zaslúženejšieho a hodnotnejšieho. I keby sa tu bol náhodou niekedy zjavil nadpriemerný vedecký talent, z hociktorého vedeckého oboru, na Slovensku bol by zakrpatel a nebol by sa býval mohol uplatniť. Keď však predsa vedecké talenty vznikali, nastali pre ne dve možnosti:

1. Buď zostať doma na Slovensku, priznávať sa verejne k národnému príslušenstvu, a tým zároveň byť odkopnutým od vedeckej a univerzitnej kariéry a byť tiež obeťou malých domácich pomerov a pestovať po celý život namiesto vedy opravdivej a kritickej len pavedu, či lepšie a výstižnejšie povedané: hrať sa na vedu. Koľko je na Slovensku ešte i dnes takých prípadov, vedeckých pracovníkov, ktorých nízke a nenáročné slovenské prostredie ubilo a odviedlo od vedeckej podstaty, a koľko je takých nízkych pseudovedeckých názorov, predstáv a ašpirácií rozšírených na Slovensku až podnes, ktoré znemožňujú, hatia vedecký slovenský vývoj a vzrast. Slovenská národná, politická, vedecká, umelecká a čisto ľudská zaostalosť, nedokonalosť, pomýlenosť a nekritičnosť politickým a národným oslobodením i všemožným uvoľnením, aké nastalo po roku 1918, neprestala a nebola likvidovaná, ale trvá a bujnie v plnej svojej platnosti a opravdivú vedeckú prácu hatí a bude ju hatiť ešte za dlhé desiatky rokov. O týchto bolestiach dnešného Slovenska dalo by sa uvažovať a rozpisovať zoširoka. Tu chcem len pripomenúť, že odborná vedecká práca, odborná vedecká školovanosť na tzv. oficiálnom Slovensku ešte ani dnes nenachádza uplatnenia a prvenstva, ale všelijaké diletantstvo, polovzdelanosť, záľuba a pod. Na Slovensku je obyčajným zjavom, že prírodovedecky alebo matematicky školený muž robí si nárok platiť za najdokonalejšieho filológa a pod. Ba mnohí ľudia zaoberajú sa súčasne najrôznorodejšími vedeckými disciplínami bez školovanosti a odborného, hoci súkromného štúdia. Toto sú všetko zvyšky a priťažujúce dedičstvo po starých politických i spoločenských dobách, keď na Slovensku nebolo času ani možností pracovať vedecky. I mladý vedecký dorast, ktorý vychováva Komenského univerzita v Bratislave a univerzity v Prahe a Brne, ktorý nie je vo vleku slovenskej pseudovedeckej spoločnosti, má prostredím, aké sme spomínali, veľmi znepríjemnenú a sťaženú cestu a bude musieť čestne a vytrvale zápasiť, aby sa kritickým a opravdivo vedeckým spôsobom podíval nielen na súčasné vedecké problémy svetové, osvojoval si ich a prispieval k ich riešeniu, ale aby zároveň vedeckými metódami približoval sa i k slovenskej minulosti historickej a literárnej a usiloval sa ju pochopiť i vyložiť tak, ako je to jedine správne a potrebné. Slovenské prostredie ubíjalo vedeckých pracovníkov a ešte ani dnes im vo veľkej miere nedovoľuje všestranne sa rozvíjať. Pravda, ten veľký nedostatok a zaostalosť Slovákov vo vede a tiež v iných odboroch životných nedá sa ospravedlniť a vysvetliť len prostredím a ťažkými životnými osudmi, ale na príčine bude i niečo iné: nie to niečo, čo majú Slováci v sebe, vo svojej krvi a čo dlhoročným útiskom stalo sa charakteristickou známkou ich povahy a čo súvisí s ľahostajnosťou, letargiou a apatiou? Ale toto sú zase ťažké otázky, ktoré si vyžiadajú dlhého analytického a psychologického rozboru.

2. Buď vedecké talenty sa odriekali svojho národného presvedčenia a vedecky sa uplatnili v maďarskom vedeckom svete; ale tým sú z našej vedy úplne vylúčené a nám príde len s poľutovaním konštatovať, že ten alebo onen, ktorý mal obohacovať náš vedecký život, obohacuje toho, kto nám ukladal o život. Koľko je takých ľudí, Slovákov pôvodom, ktorí ešte i dnes sedia na univerzitných katedrách peštianskych a z ktorých nejeden robí pred európskou verejnosťou húževnatú propagandu proti našej republike, súc pritom vedátorom zvučného mena! Mená zase nepripomínam, sú tak všeobecne známe v jednotlivých prípadoch, že by to bolo zbytočné. Časom však predsa len bude treba bližšie určiť, čo všetko v maďarskej vede i umení pochádza z nášho tela a z našej krvi, nie síce preto, aby sme ich reklamovali pre našu vedeckú skupinu — stratili a zriekli sa toho práva všetci z vlastnej vôle, trebárs to vieme pochopiť, vysvetliť a ospravedlniť — ale aby sme si uvedomili, čo všetko na náš vlastný úkor prešlo do nepriateľského tábora, a tým zároveň vystúpilo proti nám.

V obidvoch čiastkach nášho národa bolo odnárodňovanie skoro na dennom poriadku, na Slovensku toho bolo omnoho viac, v Čechách omnoho menej, ale v oboch zemiach toľko, že stačilo podlamovať vlastné naše pozície veľmi intenzívne. Je síce pravda, že určité prispôsobovanie vedeckých pracovníkov, ktorí nájdu uplatnenie v cudzine, vyskytne sa v každom národe, ale v takej miere, ako to bolo u nás, a hlavne na Slovensku, je jedinečné už i v tom, že odnárodnení postavili sa pravidelne proti tým, z ktorých pochádzajú. Boli prípady, že Slováci dostali sa i do cudziny mimo bývalého Uhorska a tam dosiahli tiež vedeckej kariéry. Pripomeniem aspoň Dionýza Štúra, geológa vo Viedni, a Milana Rastislava Štefánika, hvezdára v Paríži, Jána Kvačalu, komeniológa v Jurjeve. Sú i niektoré zriedkavé prípady takých, ktorí aj v cudzine od nášho prostredia odpadli a zakotvili v nej. Toto boli všetko prekážky najhlavnejšie, ktoré slovenský vedecký vývoj ubíjali a hatili. Bol to zjav ľudsky nečestný, trebárs i pochopiteľný, národne bol však priamo preťatím žíl a hrozil vykrvácaním. A stratu krvi tohoto druhu ani po uzavretí žily nemožno tak ľahko vynahradiť. Je otázka, či sa to vôbec podarí bez následkov.

V úvode nášho článku si všímame prostredia a možnosti slovenského vedeckého rozvoja. Keď máme na mysli Slovensko v hociktorom životnom odvetví, musíme si uvedomiť, že tam sa každý prípad a každý jav opakoval temer pravidelne, vo veľkom, a treba si ho teda všimnúť viacej vo všeobecnosti než zaoberať sa nejakými jednotlivými a individuálnymi prípadmi. Slovensko tá-ktorá nemoc ničila vo veľkých rozmeroch, preto by ju bolo bývalo treba liečiť a skúmať vo všeobecnosti a v celej jej podstate. Dnes, keď si chceme všimnúť okolností a stavu vedeckého slovenského bádania a hlavne jeho význačného predstaviteľa, ktorého tiež slovenské pomery ubili nielen vedecky, ale i ľudsky, museli sme sa zamyslieť vo všeobecnosti, ako to v tomto odbore na Slovensku vyzeralo, aby sme mohli lepšie a výstižnejšie poznať i silnú osobnosť Jána Lajčiaka, ktorý tak dlho odporoval všetkým nástrahám a prekážkam, ktoré mu domáce uhorské pomery navalili do cesty, ale nakoniec predsa len podľahol a po svojej vedeckej výprave zanechal nám len torzo vedeckého úsilia.

II

Na ľudský typ Jána Lajčiaka možno sa dívať z niekoľkých strán. Faktom, a to faktom smutným, zostane však vždy, že bol malosťou i malichernosťou, stiesnenosťou a zaostalosťou, slabosťou a nemohúcnosťou slovenských pomerov ubitý a jeho vedecké a hlavne duchovné ašpirácie preťaté. Možno to bola jeho sila alebo i slabosť, že ich nevedel a nemohol rozraziť; a že nevedel ich opustiť a zakotviť inde, k tomu nemal dosť odvahy a zbabelosti. Opustiť ich bolo by pre neho znamenalo nielen vedeckú kariéru, ale, čo je hlavné, i možnosť vedecky sa uplatniť a upotrebiť svoje vlohy na štúdium, a to by práve bolo i najlepším a najvhodnejším jeho využitím a uplatnením sa. Ale na druhej strane zase povedomie, že by mal opustiť a zradiť tých, z ktorých vyšiel, nedalo mu realizovať prvú možnosť. Je to tragika života a osudu, ktorá tak závažne figurovala i pri jeho rozhodovaní medzi voľbou univerzitnej katedry, na ktorú mal podľa mienky odborníkov plnú kvalifikáciu, a medzi zapadlou a 15 km od stanice vzdialenou evanjelickou farou. Volil si tú poslednú. Rozpor osobnej veľkosti a silného individualistického založenia, veľkorysosť a rozhľadenosť po svete, vedeckú a odbornú úroveň, ktorou sledoval a sám tiež prispieval kladnými prínosmi na rozriešenie niektorých problémov, zamenil za drobné a cirkevnícky obradné práce farárskeho úradu.

Ján Lajčiak, syn malého roľníka z Pribyliny v Liptove, kde sa narodil 25. júla 1875, po gymnaziálnych a teologických štúdiách šiel na univerzitu do Erlangen, v roku 1902 na univerzite v Lipsku prijali mu dizertáciu z orientálnej filológie „Die Plural und Dualendungen in semitischen Namen“ a r. 1905 v Paríži na teológii prijali mu dizertáciu druhú: „Ezechiel, sa personne et son enseignement“. Mladý dvojnásobný doktor a vedec slovenský pracoval však na svojej opustenej a zapadlej fare na Boci v Liptove vedecky málo. Keď nemohol pracovať vedecky, „preniesol sa na iné pole, na včelárstvo, na maliarstvo, na hmotárstvo, na podivínstvo“ — ako hovorí o ňom profesor dr. Samuel Štefan Osuský, čo ho ubilo telesne až k smrti a duševne dalo mu trpieť veľké muky a obralo ho o ovocie jeho talentu a vedeckých príprav i jazykových kvalifikácií, ktorých mal na slovenské pomery veľmi mnoho. O jeho jazykovom dare sa hovorí toto: Lajčiak svojmu mecenášovi na štúdiách v poslednom veku chcel sa niečím odvďačiť; inak však nevedel a nemohol, tak ponúkol sa mu, že za dva mesiace naučí sa hociktorú reč, len nech mu ju určí. Za svojho pobytu na Slovensku Ján Lajčiak niekedy sa ozval článkami svojimi i verejne, ale podivínstvo nedalo mu venovať sa vedeckej práci. Jeho význačné dielo, za ktoré si ho tak vážime a ktoré rozpracoval práve v roku 1914, ale nedokončil, bolo obeťou jeho duševného stavu, do akého upadal, pričom vädol i telesne. A veľkou osobnou tragédiou tohoto muža bolo hádam i to, že práve v deň, keď náš štát prihlasoval sa k samostatnému životu a keď vo všeobecnom rozradovaní zabudlo sa na všetku prítomnú bolesť, hynul v opustenosti dvojnásobnej, až dokonal 28. októbra 1918. Slovensko jeho odchod zabudlo označiť i nekrológom, aby tragika jeho syna, akých bolo veľmi málo a ktorý mu zanechal vo svojom pracovnom stole vynikajúcu, hoci nedokončenú prácu, bola dokonale dovŕšená.

Až dva roky po autorovej smrti vyšlo dielo „Slovensko a kultúra“. Z rukopisu dr. Jána Lajčiaka, ev. a. v. farára na Boci (Myjava 1920), vydané a z málo starostlivého rukopisu upravené profesorom Osuským a opatrené i vydavateľovým úvodom o spisovateľovi. Osuského vydanie je nekritické; opravoval rukopis a miestami ho nemohol ani dobre prečítať, ustaľoval text viac z dohadov. V texte je príliš mnoho chýb a pod., takže pri sporných otázkach a závažnejších tvrdeniach bude nevyhnutné pridŕžať sa vždy rukopisu. Inak Osuského vydanie je záslužné už i tým, že sprístupnilo zapadlé a osirelé Lajčiakovo dielo, ktoré dosiaľ slovenská konzervatívna strana dôsledne zamlčovala a ani o ňom obšírnejšie nereferovala. Na strane pokrokových skupín a na strane hlasistov a prúdistov, s ktorými v podstate súhlasil a vytýkal im len v podrobnostiach menšie nedopatrenia a netaktnosti, nie je docenený. Hádam jediný univerzitný profesor dr. A. Pražák vo svojom prehľade slovenského literárneho snaženia v Hajnovej „Ročenke Československej republiky“ na rok 1923 na strane 199 hovorí pochvalne a s dobrým kritickým uvážením o Lajčiakovom diele, „jenž zanechal Slovákům svou nedokončenou práci ,Slovensko a kultúra‘ a v ní důraznou výčitku domácí nekulturnosti, duchovní lenivosti, přikrývané konservativním idealismem a nadměrným theologismem, a jenž tu bezpodmínečně žádal kulturní probudilost, kriticism, samočinnost a tvořivost i doporučoval Slovákům příklon k metodám českým“.

Na pamiatku desaťročného Lajčiakovho úmrtia a v snahe, upozorniť na jeho dielo, ktoré je na Slovensku také osamotené a opustené, píšeme tento jubilejný článok. Ním hádam budeme sa môcť odvďačiť i samému pôvodcovi aspoň v maličkej miere a zároveň upozorníme na dielo „Slovensko a kultúra“ i našu verejnosť a mladý slovenský dorast, ktorý by mal s touto knihou v ruke poznávať minulosť i osudy svojej rodnej zeme, aby na základe nedávneho včerajška mohol vytvárať i dnešok, odstraňovať jeho chyby i nedostatky a pripravovať zároveň lepšiu budúcnosť takým spôsobom, že sa bude z Lajčiakovho diela priúčať kritickému prizeraniu a usudzovaniu, čoho sa na Slovensku tak mnoho nedostávalo pred štátnou samostatnosťou a nedostáva sa ani dosiaľ.

III

Kniha Jána Lajčiaka vo svojej analýze slovenských politických, jazykových, spoločenských, morálnych, kultúrnych, náboženských otázok atď. a vo svojich názoroch na tieto otázky je celkom iná ako podobné kratšie štúdie, ktoré náhodou vznikali v niektorých slovenských časopisoch od autorov málo vedecky pripravených a odborne školených. Čo je v inom kultúrnom prostredí a u cudzích národov v tých problémoch samozrejmosťou, nie je, a ani nebolo na Slovensku, kde sa tak často a tak rado v politickej aj inej pasívnej rezistencii očakávala pomoc zvonku, od nejakej európskej katastrofy a pod., a len veľmi málo a hlavne až na začiatku nášho storočia bola vyslovená v politike snaha po aktivite a súčinnosti všetkých národností v bývalom Uhorsku. To boli pomery politické. Ešte horšie však boli pomery kultúrne a ako dôsledok celého maďarského verejného života i pomery sociálne, náboženské, rodinné a všetko, čo s nimi súviselo a súvisí. Názor väčšiny inteligentných Slovákov — a pri činorodom a uvedomelom prejavovaní nacionálneho slovenského zmýšľania je možné hovoriť len o nich, masy slovenského ľudu zostali indiferentné — bol taký, akoby sami Slováci neboli vôbec vinní za to, že sa nachádzajú všesmerne v zúboženom a málo závideniahodnom stave. Ich presvedčením bolo, že Slováci sú dobrým, pracovitým, usilovným, zachovalým, nenarušeným ľudom, že sami vôbec nemôžu za svoje biedne postavenie, že na nich nie je nijaká zodpovednosť a vina, veď všetko to zlo zapríčinili Maďari a ťažké nepriaznivé okolnosti, ktoré s týmto všetkým súviseli. Prostredie, ktoré sa pre nás tak nepriaznivo vyvinulo, nešťastie, ktoré nás stíhalo krok za krokom, že sme mu vôbec nemohli odolávať a čeliť, to boli tie príčiny našej vraj národnej i ľudskej zaostalosti a biedy. Mali sme zlý osud cez dlhé stáročia, ba tisícročia. Ani Veľká Morava nezahynula vraj nesvornosťou a neschopnosťou svojich vedúcich ľudí, ale zlým osudom a nešťastím: mala boje s Nemcami a prišli v tej dobe i Maďari k Dunaju a začali ju znepokojovať. Takéto a podobné názory panovali na Slovensku a v akomsi slovanskom mesianizme trpiteľa predstavovalo sa slovenské jestvovanie, ktoré priam fatalistickým spôsobom pasívne prijímalo každý údel.

Ale takéto názory nevymizli na Slovensku ani po národnom oslobodení. Ba práve naopak. Kým pred veľkou vojnou len v náhodilých a príležitostných novinárskych i revuálnych článkoch hlásali sa takéto myšlienky, zatiaľ minulého roku hlavný predstaviteľ tohoto smeru, býv. univ. prof. dr. Jozef Škultéty, vydal knihu „Nehaňte ľud môj“, 1928, kde zase opakoval sústavne knižne oné nemožností, akoby nešťastie, zlý osud a pod. Slovákom podlamovali nohy, a oni sú pritom dobrým, schopným, zachovalým a nenarušeným ľudom, ktorý sa nesmie ani haniť, ba ani kritizovať. Profesor Škultéty vo svojej knihe usiloval sa dokázať vraj slová M. R. Štefánika, ktoré mu na mierovej konferencii v Paríži niekoľkokrát opakoval, že slovenský priemerný človek vyniká nad priemerného človeka hociktorého iného národa.

Tu sme u jadra veci. Vyjadrili sme názor veľkej a prevažujúcej slovenskej skupiny, školovanej a živenej romantizmom a stojacej proti každej kritike slovenského človeka a slovenského prostredia, pokiaľ by sa zaostalosť a rôzne nedostatky vytýkali jemu samému. Bol to práve Ján Lajčiak, ktorý sa húževnate postavil proti takému mentorovaniu, ospravedlňovaniu a priam vynášaniu a glorifikácii zlých slovenských pomerov a postavil sa na stanovisko opačné. Jemu slovenský ľud nejavil sa vôbec v nejakom ideálnom, zachovalom a neporušenom stave. Videl a pozoroval i jeho mnohé zlé a špatné stránky, nemilosrdne a bez ohľadu ich odhaľoval a ukazoval, kde je koreň zla a kde treba predovšetkým a hlavne pomáhať a liečiť. Jemu slovenský ľud javil sa lenivým, napriek svojej cirkevníckosti a bigotnosti nenáboženským, nemravným a nedôstojným. Lajčiak videl veľmi jasne, že odpomáhať všetkým zlozvykom, biedam a krivdám, nedostatkom i zaostalosti na Slovensku možno len takým spôsobom, keď si to sami Slováci uvedomia a začnú proti tomu sústavne a programovite vystupovať. Za každú biedu, zaostalosť a nedokonalosť som predovšetkým vinný ja sám, a nikdy druhý mimo mňa, ani osud, ani nešťastie. A keď chceme naprávať a zdokonaľovať, tak sa treba pričiniť, pôsobiť, aby sa z vlastnej vôle, pilnosti a iniciatívy začalo likvidovať a odstraňovať to, čo zapríčinilo naše také položenie, aké práve je. Lajčiak smelo a dôrazne priznáva o zlom položení Slovákov toto: „Vinou toho sme si sami“. — Podčiarkujem ja. — Navyknutí na „dolce far niente“, nechce sa nám sily svoje náležite napnúť a dokázať, ako by sa patrilo, svoju života- a kultúryschopnosť. (Str. 23.)

Naproti starej a klamnej predstave o holubičom národe Lajčiak hovorí, že „nesmieme zabudnúť ani na diabolskú povahu toho istého ľudu“ (str. 75) a že „Slovák bol a je opravdovou hanbou“ (str. 74), hlavne čo sa týka jeho nesmierneho zalkoholizovania. Niektoré Lajčiakove výrazy sú až priam urážlivé, silné, ale on sa ich snaží vykladať sústavne a organicky a vidí východisko v tom, že len po uvedomení si všetkých týchto nedostatkov možno postupne pomýšľať na ich nápravu.

V našom príležitostnom článku nemôžeme podrobne rozoberať dielo „Slovensko a kultúra“, pretože by sa nám rozrástol do veľkej šírky. Je to dielo vypracované na širokom podklade, veľkoryso a systematicky, čo je na Slovensku už samo osebe zjavom zriedkavým a jedinečným.

Nikto sa nepokúsil ani v menšom meradle predstaviť celý slovenský život a jeho snahy, nikto sa nepokúsil kritizovať tak prísne, vecne doložene slovenské nedostatky, zaostalosť. Našli sa síce medzi hlasistami mnohí, ktorí upozornili na jednotlivé nezdravé momenty a motívy slovenského života, a práve tí boli Lajčiakovými predchodcami, ale ich články a state boli skôr príležitostné, spracované narýchlo pre časopis, zatiaľ čo „Slovensko a kultúra“ je systematicky, vedecky spracované dielo. Autor si ho rozvrhol na dve základné časti: 1. teoretickú (Princípy kultúrneho života) a 2. praktickú (Formy kultúrneho života). Každá časť má niekoľko kapitol, kde si spisovateľ predloží úlohu a stanoví pojem svojho predmetu: pojem a vznik kultúry, špeciálne, kultúrne idey na Slovensku, prostredie, slovenský ľud ako masa. To je v prvej časti. Čiastka druhá už pojednáva podrobne, s mnohými dokladmi, o rodinných, spoločenských, hospodárskych, politických, vedeckých a umeleckých pomerov na Slovensku.

Ako už bolo poznamenané, dielo nebolo vypracované úplne, ale iba v jednotlivých kapitolách, niektoré často však zostali len torzom. Lajčiak široko líči pojem predmetu, definície. Vôbec všeobecný oddiel zdá sa vypracovanejší. Určuje, čo je to indivíduum, kto je nositeľom, rozširovateľom kultúrnych ideálov. Je za evolúciu pri kultúrnom snažení. Revolúcia podľa neho je zjavným dôkazom nekultúrnosti a primitívnosti, kde rozhodujú inštinkty. V týchto názoroch, myslím, mal na neho poriadny vplyv T. G. Masaryk svojimi protimarxistickými štúdiami. Jeho „Rodinné pomery“ sú zjavne písané pod vplyvom Masarykovým. Už vety: „Muž a žena sa jeden druhého dopĺňajú. Len spolu tvoria celok, typ. Blaho muža závisí od ženy, a blaho ženy závisí od muža…“ (str. 121) vám to jasne dosvedčujú. Vôbec na rodinný život Lajčiak kladie veľkú váhu, hoci sám nebol ženatý. „Mladý, do histórie vstupujúci národ musí založiť svoju oprávnenosť jestvovania na čistote morálneho života,“ (str. 128) to s dôrazom pripomína slovenským rodinám, čo im podľa neho tak chýba.

Dnes, keď od úmrtia Jána Lajčiaka minulo 10 rokov a od napísania spisu „Slovensko a kultúra“ skoro 15, dielo je v mnohom prípade už zastaralé. Už fakt, že Slováci boli oslobodení, a tým zároveň ich kultúrne možnosti sa zmenili, dáva nejednému vývodu Lajčiakovmu padnúť. V knihe sú však i mnohé veci, s ktorými nebolo možno súhlasiť ani v roku 1914, keď vznikala. Nevypracovanosť a nemožnosť autora urobiť poslednú redakciu zapríčinili, že je v ňom niekoľko protirečení a nedopatrení, ktoré však v základe dobré dielo neničia. Veď Lajčiak zamyslel sa hlboko nad slovenskými osudmi. Zamyslel sa, ako Slováci vyrastajú zo svojej vlastnej minulosti a ako sa pripravujú i na svoju budúcnosť.

Zamyslel sa i nad slovenským húfnym odrodilstvom a príčinu toho videl predovšetkým v nedostatku kultúrneho zmyslu a uvedomenia. On sa práve tak hlboko a ľudsky zamyslel nad slovenskými národnými osudmi a vyvstali mu pred oči mnohé tragédie jednotlivých našich nadaných ľudí, ktorí mohli urobiť kariéry z najpoprednejších podľa všeobecných ľudských pochopov, ale zapadli a zanikli, prežívajúc svoju tragiku jedni viacej, druhí menej, podľa okolností a prostredia. Slovenské žitie a prostredie nebolo zdravé, preto rodilo toľko zvláštnych ľudských prípadov.

Lajčiakova kniha „Slovensko a kultúra“ je už v mnohom ohľade zastaralá, ale ešte vo viacerých prípadoch je platná a bude platná dlho. Autor svoje pozorovania a sociologické výskumy robil ešte pred veľkou vojnou, a dnes, keď sme už 10 rokov v oslobodenom štáte, bolo by dobre urobiť akési porovnávajúce štúdium medzi jeho dielom a medzi terajším stavom všetkých pomerov spoločenských, ktoré študoval i on. Myslím však, že veľký rozdiel a prílišná diferencia by nebola. To, čo Lajčiak povedal o slovenskom náboženskom, rodinnom, spoločenskom, kultúrnom, literárnom a vedeckom živote, platí skoro doslovne až dosiaľ. Ale najhlavnejší význam má jeho kniha v metóde, názore a taktike. A práve v týchto momentoch treba sa mladému slovenskému vedeckému a inteligentnému dorastu vôbec zdokonaľovať. Len takým spôsobom bude možno čeliť nezdravým a priam nemožným názorom škultétyovským a tým, ktorí ho nasledujú. Jeho kniha mala by byť na Slovensku čítaná, študovaná, rozoberaná a, čo je hlavné, mala by byť domyslená až do konečného vyriešenia a do dôsledkov. Sú v nej také závažné poznatky, že pri študovaní slovenských vecí nemožno sa bez nej zaobísť. V znamení jej metódy a snahy možno prekonávať Slovensko staré, slabé, nezdravé a pripravovať Slovensko budúce a jeho lepšiu budúcnosť k dobru predovšetkým jeho samého a k dobru našej republiky.

(1928)