ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Román súčasných dní. Mazáčova slovenská knižnica. Zväzok I. Praha 1927.

Pri pohľade na naše terajšie slovesné umenie mimochodom natískajú sa nám niektoré otázky, ktorých kladné alebo záporné zodpovedanie nás poučí, v akom smere sa u nás v kultúre slova tvorí a či sa vôbec tvorí a nežije len zo starých zásob, ktoré boli skromné a nepatrné, ale napriek tomu, pretože boli akousi nutnosťou a potrebou v nedávnej minulosti, obsahovali charakteristické znaky z nás a z nášho života so všetkými jeho nedostatkami, nedokonalosťami a malichernosťami. Keď sa tak teraz po našej umeleckej tvorbe slovenskej rozhľadíme na ten tvar, na to triedenie, aké nastalo skoro tesne po roku 1918, opytujeme sa, čo sa chce tým-oným vydaným románom, zväzkom noviel, rozprávok a zošitkom básničiek docieliť, čo má za význam to ustavičné a neprestávajúce opisovanie lásky a prisahanie si vernosti Martinka k Aničke a naopak, čo majú za cieľ a za zmysel tie ťažkopádne rýmovačky, aké vychádzajú veľmi husto pod rozličnými menami nielen v revuách a umeleckých mesačníkov, ale i v dennej, ba prípadne i týždennej tlači a ročne sa zhrnú do piatich-šiestich zošitkov s vedľajším titulom, „básne“, aby čitateľ neprišiel do rozpakov? Ale spytovať sa musíte i ďalej. Či to dnešné slovenské slovesné umenie prináša nejaké nové hodnoty oproti tým, ktoré tu už boli, či dnešná literatúra objavila nejaké nové zdroje krásy a tvorby, aby tak obohacovala život a privádzala nás do vytrženia svojimi novými objavmi?

A keď vezmeme románovú tvorbu, ktorá vzniká v pokojnejších dobách, nie v časoch vojny a už sama osebe, so svojím širokým a kľudným tokom znázorňuje i charakter svojej doby! Jedna skupina zachycuje život tak, ako ho vidí, zobrazuje ho ako fotografický aparát, negatívne. Druhá neuspokojí sa len s tým vyfotografovaním prítomnosti ani s duchaplnou a zdarenou kompozíciou a stavbou románovou, ale chce sa opytovať, či ten život, ako je zachytený v románe, ide správnou cestou a či by nemal ísť inakšie.

Oba tieto spôsoby, s prevažujúcou prvou čiastkou, mal na mysli i Peter Kompiš pri písaní svojho nového románu „Osloboditeľ“. Román je vzatý z terajšieho súčasného života a odohráva sa na južných častiach Slovenska, v Budapešti a v Abazzii. Je zo života maďarskej, väčšinou zemiansko-šľachtickej menšiny, žijúcej po južných hraniciach Slovenska, ktorá túži a sníva svoj klamný a márny sen o znovuvzkriesení bývalých Uhier s hegemóniou Maďarov. Kompíš pokúsil sa zachytiť túto náladu, ktorej hlavným motívom je heslo „nem, nem, soha!“, vo svojom „Osloboditeľovi“, ktorého slovenskí Maďari očakávali v Pešti a mysleli, že jeho príchodom hneď budú môcť, keď aj nie zničiť „huncútsku“ Československú republiku, teda povstaním prinútiť medzinárodnú verejnú mienku, aby im vrátila pozmenením československo-maďarských hraníc aspoň pol milióna Maďarov. A „osloboditeľ“ skutočne prišiel. Mladý, elegantný človek, Kovács, v ktorého maďarské mesiášstvo každý veril, podmaňoval si ľudí. Starších, obozretných pánov výkladom svojich zámerov, mladších zábavkami a hýrením po nociach, svet ženský elegantným vystupovaním a svojou zvodnou mužskosťou. Ale pán Kovács, keď ani po dlhom čase nevedel nič pozitívneho vykonať, okrem mnohých podvodov, i sňatkových, odhalil svoje inkognito podvodníka a bol na neho vydaný zatykač.

Ani tejto prozaickej kompozícii Kompišovej nechýba to, čo majú aj iné jeho výtvory prozaické: konvenčnosť a strojenosf nanútenú. Hoci sa nám vidí vylíčenie celého prostredia maďarského — s tým ustavičným pozeraním do Pešti — dosť realistickým a nielen pravdepodobným, ale pravdivým, predsa z celého románu vanie na nás až príliš silno tá chcená tendenčná snaha autora to maďarské prostredie zachytiť. Teda málo toho prirodzeného spádu a rytmu, aký vyžadujeme od románovej skladby. Kompiš nevedel do nej vložiť patetické fluidum, bez ktorého je román kostrou bez duše, skladbou bez ducha napriek tomu, že je zaujímavo komponovaný a že podáva verne ducha a snahy maďarskej spoločnosti u nás. Je to hádam nedostatok vysvetliteľný pri prvom diele širšej koncepcie a pri budúcom jeho románe z fantastického prostredia, ktorý pripravuje, sa ho autor zbaví. Ani v predošlých Kompišových prozaických prácach nenájdete životnosti a dôkladného vylíčenia pováh a charakterov konajúcich osôb. Kým v poetickej tvorbe Kompišovej pozorujete ľahkosť, melodičnosť, nadobudnutú z obľuby ľudovej piesne, a do istej miery uhladenosť veršovníckej formy Alexandra Petőfiho, ktorý na autora iste mal nesporný a blahodarný účinok — mladícke i mužné verše, niečo bezprostredne typického, kompišovského, zatiaľ v jeho prozaickej činnosti nenájdete skoro nič, čo by vás vedelo presvedčiť, lebo Kompiš nerieši žiadnych problémov, usiluje sa zachycovať život všedný v jeho malosti a malichernosti.

1927