ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Peter Kompiš: Stroskotanec sférických letov. Básne. V Žiline 1927. U O. Trávnička. Strán 61.

Peter Kompiš, takto redaktor Venkova v Prahe, v posledné dva roky je veľmi plodným, lepšie rečeno je veľmi plodným vo vydávaní svojich prác. Veď v lete 1925 vydal svoju prvú zbieročku básní „Zlaté lístie“, po ktorej nasledovali štyri knihy prozaické, vydané poväčšine minulého roku. Kompišova próza nie je taká dokonalá ako jeho verše a mnoho ráz prechádza až do konvenčnosti, či je to už v novelách dedinských, tematicky čerpajúcich zo spoločenského života (Sokyne, Starý ženích), či z prostredia pražského (Cesta do kriminálu) alebo zo života slovenského vysťahovalca v Argentíne (Lovec jaguárov). Zo všetkých týchto štyroch knižiek cítiš a makáš Kompišovu konvenčnosť, ktorá síce niekde kryštalizuje v naturalizme. Najlepším príkladom toho je román(?) „Cesta do kriminálu“.

Keď majú Kompišove prozaické zbierky charakteristickú známku: násilnosť, nútenosť, neprirodzenosť, jeho verše sú charakterizované úprimnosťou a srdečnosťou. Veľmi dobre to môžeme vycítiť z jeho prvej zbierky básní „Zlaté lístie“. Ňou si Kompiš nerobil nijaké prehnané nádeje na vavrínové vence, chcel sa len vyspievať, uľahčiť si srdcu, ktoré bolo bohaté na piesne, ktoré sa žiadali von, do slobodného priestoru. Pravda, Kompišovo „Zlaté lístie“ nevyznelo len akosi monotónne, ani hýrivo, ako pieseň srdca. Bolo v ňom i niečo černejšieho. Lebo Kompiš sa díva na svet a na život dvojmo: Niečo v živote sa mu zapáčilo, je hodno milovania, bozkov a úsmevov, iné je v ňom špatné, nedokonalé, zlé a hriešne, a preto u Kompiša je len opovrhovanie a nenávisť. Ale výslednou harmóniou „Zlatého lístia“ bol optimistický názor: Svet je dosť dobrý, aspoň je v ňom hodne dobrého, aby sme ho mohli milovať úprimne a celkom. A tá horšia stránka nášho života je v menšine a je úplne vyvážená stránkou dobrou.

V druhej svojej zbierke, vydanej pod siláckym a veľkolepým názvom „Stroskotanec sférických letov“, javí sa nám Peter Kompiš trochu inak ako v prvej. Javí sa nám ako človek, ktorý šiel do sveta s ohromným gestom nádejí v budúcnosť, svoju budúcnosť. Vypravil sa do sveta ako dobyvateľ, s pancierom na prsiach a so zaťatými päsťami, dal sa na let do sférických končín, chcel si ich dobyť, zmocniť sa ich. Ale bol slabo obrnený, nemal dosť silné päste, aby sa prebil do kozmu. Rozbil sa oň a spadol k zemi šedivej a tvrdej ako stroskotanec. Ale ani pád nepresvedčil Kompiša o tom, že dostať sa ta, kam túžil, je nemožné, lebo len čo sa mu začínajú zacelievať rany, zase začína túžiť po svojom starom vytúženom cieli. A žiada osud, aby mu po druhé nedal padnúť do prachu, radšej rozbiť sa v letku o bralá. Napriek tomu však, že túži ešte raz sa pokúsiť o gigantický let, pamätá sa i na svoj prvý neúspech, na svoje stroskotanie, a to ho ladí dosť ráz pesimisticky. Bojí sa, že sa už nebude môcť pokúsiť o dobytie svojich životných cieľov, a to ho ladí tak zatrpknuto. Pozoruje, že mladosť a život vôbec uteká ani automobil, rýchlo; rýchlo prejde celým žitím a neostane ti ani, aby si sa dostatočne poobzeral po kvetnatých a pestrých lúkach. Musíš len vpred. Zrazu však musíš vystúpiť z auta, rozlúčiť sa so životom bez ohľadu na to, či si dosiahol svojho cieľa, alebo si prišiel len do pol cesty. Ale život je Kompišovi ešte i ako rieka, ktorá prejde od svojho prameňa veľmi rozličným okolím a nakoniec zanikne v zátoke, ako i život zaniká bez toho, že by dosiahol toho, čo si vytýčil za svoj cieľ.

Okrem toho všeobecného dohľadávania sa zmyslu života usiluje sa Kompiš vtesnať do verša jednotlivé momenty a zážitky životné, lebo spoznal, že život sa skladá aj z nich, nielen z túžob po nekonečnosti. Ba práve naopak: život, to je spojivo jednotlivých zážitkov, ako film jednotlivých obrazov. Jeden obraz je krajší, druhý menej pekný. A z týchto rôznorodých obrazov skladá sa film života. Z Kompišových veršov môžeme vypozorovať, že si z tých obrazov vyberá i prírodné snímky, z ktorých mnohé sú vzaté z prírodných krás Tatier. Z nich širokým a zvučným prúdom tečie báseň „Smokovec“.

Kompišova básnická zbierka „Stroskotanec sférických letov“ je dobrým dokladom o Kompišových kvalitách umeleckých. Pravda, Kompiš nie je vynikajúcim básnikom, nie je básnikom prvotriednym, ale jeho ľahkosť a úprimnosť mu dovoľuje tvoriť veci pozoruhodné napriek tomu, že vo svojej básnickej tvorbe neusiluje sa ani o nové, moderné formy básnické, ani o nové zvraty, ani o nový obrat; jeho druhá básnická zbierka dáva nám tušiť, že nám podobného poskytne v budúcnosti ešte i viacej.

(1927)