ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovenský literárny almanach na rok 1931

Asi pred mesiacom vyšiel Slovenský literárny almanach, označený rokom 1931. To znamená, že podobný almanach slovenských literárnych príspevkov bude vychádzať každým rokom, ak sa ujme u čitateľov a ak nakladateľ bude na ňom zarábať, ako sa o tom dozvedáme z úvodu.

Literárne almanachy na Slovensku boli a sú vzácnosťou. Práve preto znamenajú tam viac než všade inde, trebárs sú takmer bez výhrady mdlé a plytké. Taký je i tento almanach na rok 1931. Napriek tomu nutno nám však na jeho okraj urobiť niekoľko poznámok.

Aby sa nám nevytýkalo, že neprihliadame k tomu, aké poslanie dalo vydavateľstvo svojmu almanachu, zacitujeme z jeho úvodu:

„Táto kniha… má poslanie literárno-propagačné — nepotrebuje komentárov, lebo je dokumentom a nie manifestom — nie je ani záverečnou bilanciou určitého obdobia slovenskej literatúry, preto patrí v nej slovo iba autorom a nie literárnym historikom… nech tí, ktorí tvoria predvoj dnešného kultúrneho života slovenského, defilujú pred vami v pracovnej rovnošate…“

Predovšetkým teda je to vraj dokument a nie manifest. Dokument, ale nehovorí sa čoho. Iste nie dokument literárneho a myšlienkového Slovenska. Nikto nás predsa nebude podozrievať z takej neznalosti; aby sme uverili slovenskému literárnemu almanachu, že tých päťdesiat ľudí; ktorí sú v ňom zastúpení a ktorí boli zohnaní bez sebemenšieho plánu, sú dokumentom a predvojom dnešného slovenského života kultúrneho a literárneho. Som nesmierne zvedavý, čím, kde a ako je dokumentom a predvojom dnešného kultúrneho života taký Borin, Šára Buganová, Dobroslav Cbrobák a Viera Szathmáry-Vlčková? Bolo by veľmi ľahké zapochybovať ešte o dokumentárnosti a predvoji mnohých spisovateľov, ktorí sú v almanachu zastúpení. Je nejakým predvojom tiež Kýčerský? Je to snáď pilný sedliak, ktorý hospodári na svojom chudobnom poli, ale rozhodne nie je básnikom, ani keby sme ho hodnotili meradlami platnými na Slovensku pred päťdesiatimi rokmi. Citujem z jeho básne, ktorú vydavateľ zaradil do svojho almanachu:

Bolo by možné takýchto periel z básní i z prózy zacitovať viac. Škoda však miesta: stačí pripomenúť, že toľko nasladlostí, sentimentality a papierovosti nepodarí sa tak hneď na jedno miesto vtesnať.

Ako sme videli, vydavateľstvo vzalo si za úlohu predstavovať predvoj kultúrneho Slovenska v prítomnej dobe. Myslím, že, nikde nebol tak zle a nesprávne pochopený význam slova predvoj. Päťdesiat autorov, vybraných náhodne, bez programu a plánu, vnútorného i vonkajšieho, má v ňom reprezentovať dnešné literárne Slovensko. Kde sú takí autori ako Ivan Krasko, Vladimír Hurban Vladimírov, Ivan Stodola, Fraňo Kráľ, dr. Ján Smetanay — Ondrej Kalina, Ignác Grebáč Orlov, Ján Kovalík-Ústiansky, Myrta? Niektoré z týchto mien patria na prvé miesto, mnohé do prvej desiatky ich počtu. Prečo boli vynechané? Iste sa tak stalo z nemožnosti získať príspevok od každého autora, ale načo je potom vlastne redaktorská práca, keď nedokáže získať príspevky od tých najdôležitejších? Myslím, že almanachu nechýba ani politická tendencia: rád dáva slovo a miesto martinským autonomistom.

Spisovatelia idú za sebou podľa abecedy. U každého je mizerný obrázok a životopis. Životopisy tvoria zvláštnu kapitolu. Mnohí z nich láskavo vyzradili, že majú 30, 25 alebo 22 rokov. Ako keby sme boli zvedaví na niekoho, či sa narodil roku 1900 alebo o päť-desať rokov prv či neskoršie. Všetci títo slávychtiví nevedia snáď dosiaľ, že len dielo a literárne klady sú to jediné, čo od nich chceme. Veď keď píšu, iste sa tiež museli narodiť. A je pre nás celkom zbytočné vedieť, či to bolo pred toľkými a toľkými rokmi pri Košiciach alebo pri Bratislave. Každý sa snaží byť duchaplný, rozumný a vtipný. Jeden sa napríklad nezabudol pochváliť: „Už trojročný rečnil som dobre Chalupkovho ,Valibuka‘.“

Bolo by ešte možno hovoriť o jednotlivých spisovateľoch, ako sú zastúpení svojimi príspevkami, či vhodne a výstižne a či len náhodne. Môže nám napríklad niečo povedať a byť vizitkou Štefana Krčméryho taká jeho jedna báseň, keď ťažisko jeho literárnej práce je v literárnej histórii a kritike? A tak by sme mohli pokračovať takmer u všetkých zastúpených spisovateľov. Kniha bola na Slovensku prijatá kladne, niekde odmietavo, inde zdvorilostnými rečami. Aj časopis martinských autonomistov „Národnie noviny“ končia svoj referát takto: „Pri tomto almanachu treba však poznamenať, že lepšie nevydať nič, ako čo svojmu cieľu nezodpovedá.“

Napriek tomu, že Slovenský literárny almanach 1931 nie je úplný a vôbec nie je zrkadlom dnešného a poprevratového Slovenska, predsa je určitým medzníkom, pri ktorom sa nutno zastaviť a zamyslieť. V dnešnej dobe chceme od každého literárneho diela, aby sa v ňom zrkadlila povaha doby, tlkot jej srdca. Tým skôr to chceme od almanachu. Je však otázka, či niekto spozná ducha dnešnej doby podľa Slovenského literárneho almanachu. Stav myšlienkového diania a umelecko-literárna tvorba slovenská podľa almanachu 1931 bola by nadmieru smutná. Treba si všimnúť účasť mladých na tomto súbornom diele, aby sme pochopili, o čo sa tí mladí usilujú, za čo bojujú a akým smerom vystupujú proti starým, v čom ich predstihli a čo ich vzájomne odlišuje.

V tomto bode sme sa práve dostali k najsmutnejšej kapitole svojho referátu. Myšlienková náplň, duchovná orientácia, snaha po výboji a boji, ktorý musí každá nová generácia bojovať, nám tu chýba ako základná položka. Je až napodiv, ako je mladá poprevratová slovenská organizácia mdlá a nepriebojná, neodvážna a nestatočná. Celý almanach vyzerá ako bez chrbtovej kosti. Iste sa v treba pozastaviť i nad tým, ako bolo vôbec možné vtesnať staré i mladé do jedného sborníka bez toho, že by sa to v ňom ruvalo? Aké sú myšlienkové plody, aký predvoj kultúrneho Slovenska, keď všetko môžeš umiestiť do jedného chlievika bez toho, že by si poznal nápadnejší rozdiel? Myslím, že mladá a prichádzajúca generácia, tzv. predvoj, nebola dosiaľ nikdy a nikde tak bezprogramová, tak málo pyšná na svoju mladosť a málo istá svojimi kultúrnymi hodnotami a prínosom nových hodnôt ako práve tá, ktorá naplnila tento almanach. Stojí to popri sebe — staroba a mladosť — úžasne tupo, bez výboja a bez mladistvej túžby zabiť starých kyjom po hlave a prekonať ich. Vidí sa nám, že slovenská literárna a myšlienková mládež má nesmierny strach pred starými, aby nebola vylúčená z pôžitku sedieť pri nich. Je to mládež len podľa letopočtu, ale nie mládež opravdivá.

Divíme sa mladým slovenským davistom (Ján Rob-Poničan, Laco Novomeský a Daniel Okáli), ktorí sú vlastne jedinou literárnou a myšlienkovou generáciou po roku 1918 na Slovensku s najúplnejším počtom generačných znakov, že sa tiež dali získať azda slávou a zatúžili „zaskvieť sa“ medzi tými, proti ktorým vždy bojujú. Azda budú svoju účasť obhajovať tým, že almanach mal byť celoslovenským literárnym podnikom. To však bude len najlacnejšie ospravedlnenie. V zásadách staré a mladé na Slovensku nemožno spojiť. Ak tu boli spojení bez protestu a bez krikľavosti, to je len dôkaz, že mladá slovenská generácia vlastne nijakých zásad a ideových orientácií nemá.

Almanachy sa robia celkom ináč. Zo Slovenska zaznamenávam „Minervu“ (1869) a „Sborník slovenskej mládeže“ (1909). I v prvom i v druhom nastupovala určitá generácia a niečo chcela, bojovala a zápasila proti starým. Nikdy si však tak mdlo a poddajne neprisadla k starým.

Slovenský literárny almanach na rok 1931 nie je vôbec nejakým literárnym a kultúrnym prínosom a predvojom. Je len dôkazom malého tvorivého a myšlienkového napätia mladej slovenskej generácie. Zdá sa, že oslobodenecká doba nepriniesla dosiaľ dostatok kladov. Neprestávame však veriť v príchod opravdivej slovenskej generácie v literatúre i umení. Odvaha a statočnosť môžu a musia byť jej prvými predznakmi.

(1931)