ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

F. X. Salda, profesor na Karlovej univerzite v Prahe, v päťdesiatom ôsmom roku začína zrovnávať svoju tvorbu. Jeho Zobrané spisy, vydávané pražskou Uniou od roku 1912, dosiahli už síce 5. zväzku, ale v tomto novom zoskupení jeho diel zjavili sa i práce staršie, uverejňované po časopisoch od r. 1892. Tento súbor diel obsahuje jeho celú tvorbu i kriticko-literárnu i umeleckú. Do prvého zväzku, nazvaného „Juvenilie“, čiže plody mladosti, sú zahrnuté state, ktorými Šalda na konci XIX. storočia bojoval o nové umenie.^[6]

Koniec rokov osemdesiatych a začiatok deväťdesiatych v českom živote, a najmä v živote literárnom, znamená veľa. Na jednej strane odumieranie všetkého starého, na druhej strane rodenie sa v bolestiach niečoho nového, čo malo krásnu literatúru českú vyviesť z malosti, jalovosti a všednosti. Keď na miesto starého nastupuje nové, vždy vznikajú tuhé boje. Vznikli i v Čechách. A aké mala nová generácia, zápasiaca so starou a vyžitou, šťastie a výhody! Veď medzi ňou sa nachádzal i František Xaver Šalda. Ten F. X. Šalda, ktorý nestrpí nič polovičatého, nič nezrelého, ale vie domyslieť, docítiť až do konca, nezastane v polovici cesty, ani sa z nej nevráti, ide až ku koreňu každej veci. A ešte inú výhodu, a veľkú, mala mladá literárna a umelecká generácia česká v Šaldovi: Šalda ju vedel informovať o najnovších prúdoch západoeurópskych umeleckých a literárnych včas! To, čo vírilo v mladých srdciach západnej Európy, prostredníctvom Šaldovým zahrievalo i srdcia a duše mladých českých literátov. A nielen to. To zahrievanie Šaldovi nestačilo. Veď to by bolo len opičenie, napodobenie. On chcel viac. Chcel, aby české srdce, otužené západoeurópskou lahodou, naplnilo sa českou krvou a českým tlkotom. Lebo F. X. Šalda žiadal od začiatku svojej literárnokritickej cesty umenie národné, literatúru čisto národnú, ktorú — citujem z neho — „národ uzavře do svých nejčistších a nejtajnějších snů a s níž se bude sdílet o každou nejvyšší svou naději, o formy budoucího života, které chová ve své hrudi posud jen jako úzkostné možností a sliby.“ To znamená: Šalda uznával a uznáva len a len kultúru, umenie a literatúru národnú. To však neznamená, že by to požadovanie národného umenia strpelo malosť, nezrelosť, bezmyšlienkovitosť a prázdnosť. Naopak. Národné umenie, ako jediné opravdivé umenie, musí byť nehmotnou elitou toho, pred čím strhávame klobúky z hláv v posvätnom nadšení a úcte. Ale, aby sme sa nemýlili, Šalda nechcel a nechce z umenia urobiť nejakého naškrobeného pajáca, pred ktorým by sme cítili hrôzu a strach ako pred niečím nadprirodzeným. On chce opak toho. Chce, aby život bol umením a umenie životom! Teda opravdivé vtelenie, opravdivé vmiesenie umenia do života. Spolčením tých dvoch veľkých vecí, ako je život a umenie, život stáva sa krajším, životnejším, odmaskovanejším a umenie stáva sa reálnejším, cennejším. Odpútava sa od tej spomenutej naškrobenosti a falošnosti hesla „l’art pour l’art“ a stáva sa dôležitou zložkou života vyššieho, ako mu určuje „l’art pour la vie“.

V tomto prvom zväzku Šaldových „Juvenilií“ je obsiahnuté 16 článkov okrem úvodu. Uvediem aspoň názvy niektorých článkov: Synthetism v novém umění, Překlad v národní literatuře, Hyppolite Taine, K otázce dekadence, Těžká kniha (úvaha o Masarykovej „Českej otázke“), Moderní poesie historická, Moderní dráma německé atď. K článkom sú na konci zväzku poznámky, vysvetlivky a bibliografické záznamy.

Zaujímavé sú i Šaldove úvody ku každému svojmu zväzku. Na ukážku podávam z úvodu k „Juveniliám“ toto: „K smrti nerád se ohlížím za sebe — ne proto, že co mám za zády, jest hořící Sodoma, nýbrž proto, že co mám před sebou, za čím běžím, jeví se mi tak úžasným, že mne to úplně fascinuje. Práce, již jsem dokončil, jest pro mne mrtva ve chvíli, kdy jsem vrhl na papír poslední tečku; mrtva tak dokonale jako dožitá bolest, dohaslý oheň, dovanutý vítr. Pokud na ní pracuji, drží si mne celého: smysly, nervy, rozum, obraznost, duši. Existuji jen v ní a jen jí; jest orgánem, kterým proudí zcela můj život, jimž se účastním v jeho tajemném dění. Jakmile jest dotvořena, není již moje, práve jako nepatří stromu plod, ktorý se na podzim od něho oddělil a nese v sobě zárodek jiného stromu a možná celého jich sadu. Cítím, že v dotvořeném díle jest uzavřena kapitola mého života. Vraceti se k ní zdá se mně zbytečností. Vidím ji jako ztělesněnou nutnost, něco, co vzniklo, rozvíjelo se, uzavřelo se po zákonech, ktoré jsem cítil samojediný a samojediný plnil po příkazech svého nitra. Obírati se dále takovým dotvořeným dílem, vraceti se k němu po čase, opravovati je, „zdokonalovati“ je, jak se říká, pokladal jsem vždycky nejen za ztrátu času, nýbrž i za křivdu právě na té svaté nevinnosti, o níž zde píši a z níž má — tak si to alespoň představuji — tryskati všecka opravdová tvorba.“

Koľko v tých riadkoch originality, ktorá je výlučne len Šaldovým majetkom! A Šaldovi ide predovšetkým o to, aby podal niečo svojho, ba výlučne len svojho, nič cudzieho a naučeného. Len pozrime i na sloh Šaldov! V celej českej literatúre nepoznám nič podobného! Všade poznáte z neho Šaldu a jeho ducha. Všimnite si aj jeho vety! Je komponovaná ako dobre stavaná budova. Dobre stavanej vety Šalda dovoláva sa často i vo svojich univerzitných prednáškach. Lebo jemu je i sloh niečím individuálnym. Každá osobnosť má svoj vlastný sloh. Teda slohu doslovne nemožno sa naučiť. Bol by to nezmysel. Koľko umelcov, koľko spisovateľov — mám na mysli len opravdivých umelcov — koľko kritikov, toľko duší i slohov. Koľko druhov jabloní, toľko druhov jabĺk, toľko i chutí a arómy!

Mnoho ráz, keď tak čítam Šaldove majstrovské charakteristiky a hodnotenia mnohých svetových spisovateľov, príde mi na um náš Hviezdoslav. Aká to osobnosť, koľko v nej hodnôt a umenia! My však sami nevieme, čo v ňom máme, len tušíme jeho veľkosť a cennosť. Šalda by mu iste porozumel, iste by nám ho správne zhodnotil. Možno, že sa k tomu ešte dostane. Lebo veľké osobnosti túžia za sebou a telepaticky cítia svoju zbratanosť. A Šalda je veľká osobnosť, cenná a vzácna, s naším Hviezdoslavom si iste dobre porozumie a zhodnotí nám ho. U neho síce nemožno niečo objednať, čo ani nemám v úmysle. Verím však pevne, že F. X. Šaldu Hviezdoslav zaujme a on nám potom vynesie z neho kvality hodnôt nevšedných…

Kiež by sa tak stalo!

(1925)