ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

V našom literárnom snažení na Slovensku už od začiatku devätnásteho storočia môžeme pozorovať, ako boli v ňom zachytávané a zobrazované typy zo slovenského prostého života, vo väčšine prípadov sedliackeho. Slovenská dedina so všetkými jej figúrkami, kladnými i zápornými, našla hojne svojich poetov v literatúre: od Hollého „Selaniek“, od jeho výtečných „Pasov“ cez Sládkovičovho „Detvana“ po kukučínovské typy, ktorých je celý rad, i Tajovského žánrové obrázky z ľudu až po Timravu. U všetkých týchto spomenutých spisovateľov je slovenská dedina so všetkými jej typickými osôbkami, ktoré môžeš nenávidieť i opovrhovať nimi, ale ktoré ti naproti tomu prirastú k srdcu so svojimi význačnými vlastnosťami i so svojou nedokonalosťou a naivnosťou, líčená tak, že ostáva v mnohých momentoch nielen zachytením určitého stavu a konzervovaním pre budúce pokolenie, ale zároveň tiež umeleckým a literárnym činom hodnoty nevšednej, trvalej. A všetci títo menovaní zachycujú slovenskú dedinu svojím spôsobom. Predmet, ktorý zobrazujú, je jeden a ten istý: naša dedina vo svojom všednom toku života s jej žalosťami i radosťami, prednosťami i chybami, bez svetoborných plánov, bez filozofických špekulácií o zmysle jestvovania. Menovaní umelci si vzali za vzor život dedinský s jej malými lokálnymi a ubíjajúcimi problémami a tvorili podľa neho a v jeho intenciách diela, majúce i po mnohých desaťročiach tú hodnotu ako pri vytvorení, ba často ešte i väčšiu, keďže sa na ne dívame z časového odstupu a tak môžeme lepšie, dokonalejšie a nestrannejšie súdiť a zhodnocovať. Pri tom svojom jednakom a podobnom predmete každý z nich vie svoj materiál spracovať svojsky, špeciálne, individuálne a osobne, každý do neho vloží svoju osobitnú tvorivú esenciu, ktorá vytryskla z jeho vlastného vnútra a dala jeho ovociu i špeciálnu arómu, charakterizujúcu jeho individualitu. Len si vezmime napr. M. Kukučína, J. G. Tajovského a Timravu, ktorí sú látkou a časove najbližší a ktorí v rozličných kútoch Slovenska vyberali svoje postavy z dedinského prostredia; predsa môžeme hovoriť u nich, a u Kukučina a Timravy istotne, o typoch kukučínovských, Tajovského a Timraviných.

II

Slovesná tvorba a slovesné umenie Timravino vedeli sa hneď od svojho zrodu zbaviť slovenskej literárnej príťaže a brzdidla najobratnejšie a najzdarenejšie. Pred ňou i slovenské literátky i literáti až horúčkovite a opreteky idealizovali slovenského človeka alebo písali obšírne kroniky o slovenských zemianskych rodinách, ktorých vôbec nebolo, ba ani sa necítila odôvodnená potreba, aby ich bolo. Vôbec literárna tvorba pred vystúpením Timtavy — pravda, i za jej činnosti a po nej — išla v znamení holubičej povahy Slováka: mĺkvo, jalovo, hlucho. Ona prvá, možno že ani nie vedome, sústavne a podľa programu, ale skôr náhodne, osudovo a inštinktívne dala sa inou cestou: zobrazovať život slovenskej dediny bez idealistických príkras, bez vydumaných a u nás obľúbených spôsobov, ale životne, činorodo, pravdivo, bez hanby. A práve preto v jej novelách i v kratších črtách, či sú už zo života dedinskej inteligencie alebo dedinského ľudu, je toľko škvŕn, nedostatkov a nedokonalostí, spomenutých nie tendenčne, nie tak, aby ich ukazovala z nejakého pesimizmu a zachmúrenia duše alebo podľa programu z naturalistických literárnych prírodopisov a la Zola, Šlejhar a pod. Nič násilného, nič chceného a tendenčného, nič maskovaného, samoúčelného a vypočítaného niet v jej tvorbe. Sama účelnosť, potreba, nevyhnutnosť zračí sa i z jej osobitého slohu, zahroteného zatrpknute a zahorkle, ako je i povaha každého sedliaka, ktorého najradšej opisovala a v prostredí ktorého žila, ktorý však nemal labužníckych a preestetizovaných pôžitkov zmeštiančených inteligentov pri pohľade na krvavé západy slnka, ale snaží sa z nich vycítiť a vyprorokovať počasie na nasledujúci deň, aby sa mohol pripraviť k práci. To zase svedčí o účelnosti a o zmysle pre účelnosť až do najjemnejších odtieňov.

V jej tvorbe niet žiadnej senzačnosti ani žiadnej literárnej lacnoty a „hokynářských“ spôsobov. To je tiež plus umenia a povyšuje ju z epigónstva a z nohsledstva na zrelú umelecky a krásnu esteticky. A jej prvé črty tiež nie sú ničím diletantským ani majstrovaním podľa odkukaného a naučeného vzoru, ale sú zárodky, niekde hodne rozvité, budúcej spisovateľkinej zrelosti a dokonalosti, ktorá rástla a rozvíjala sa v zapadlej dedine v Gemeri bez veľkej prípravy a kultivovania, bez záhradníka a štepára, divoko, neumele. Vyrástla, pravda, na zjav jedinečný, ktorý nás núti, aby sme i pri jej šesťdesiatročnom jubileu spomínali jej život a dielo a aby sme sa ho pokúsili do istej miery oceniť a zhodnotiť. I snaha upozorniť naše obecenstvo na jeho veľkú spisovateľku viedla ešte k tejto jubilejnej črte.

Život Timravin bol vždy od jej narodenia zviazaný s malou dedinkou, položenou severozápadne od Lučenca a zvanou Polichno, kde sa naša spisovateľka narodila 2. októbra 1867 evanjelickému farárovi Pavlovi Slančíkovi. A malá Božena nedostala sa ani na štúdiá do mesta: jej otec, nadaný neobyčajnými pedagogickými schopnosťami, vyučoval a pripravoval svoje početné dietky na skúšky sám. Tak bolo i s ňou. Len do IV. meštianky dostala sa do Banskej Bystrice, aby sa aspoň podívala na svet. Od tej doby žila v Polichne a v dospelejšom veku, dvadsaťpäťročná, začala písať; sprvu zo žartu a zo zábavy, v zime, keď je na dedinách veľmi dlhá chvíľa a treba si ju niečím skrátiť. Prvé jej práce začali sa objavovať v peštianskych, vládou vydávaných Slovenských novinách r. 1893. Neskoršie ju zbadali naši ľudia a získali ju pre našu literatúru povedome. Už r. 1896 zjavuje sa jej prvá práca v Slovenských pohľadoch zásluhou Jozefa Škultétyho a od tej doby i častejšie. Jej literárna činnosť sa časom rozšírila i na iné slovenské časopisy domáce i americké, kalendáre a iné publikácie, vraďujúc do toho naše najlepšie revue v tom čase: Dennica, Živena. Okolo r. 1905 spisovateľka už budila všeobecnú pozornosť svojím originálnym talentom a o rok v Slovenských pohľadoch Ľudmila Groeblová sa už pokúsila o zhodnotenie jej novelistickej tvorby, snažiac sa všeobecne, v dvoch-troch novelách charakterizovať povahopisné a povahotvorné Timravino slovesné umenie, čo pohlo i Ivana Krasku, (dr. Jána Bottu), aby slečne Groeblovej napísal básnický list za jej štúdiu o Timrave na znak úcty a vďačnosti. V ňom sa autor priznáva, že sa bál stesku spisovateľky, že nevšímaná, nehodnotená a neoceňovaná zanevrie na literatúru a — zamĺkne. Ale nezamĺkla a tvorila pilne, kvalitatívne i kvantitatívne zmnožujúc svoj fond. Cez vojnu zamĺkla skoro celkom. Národné oslobodenie, čo prijala s veľkým oduševnením, ju zase vzpružilo k ďalšej literárnej práci. A naša autorka, bývajúca od r. 1909 v Ábelovej, v susedstve svojho rodiska u brata, tamojšieho farára, literárne pracuje dosť pilne. Spomedzi jej poprevratových prác sú pozoruhodné i jej dve divadelné hry. I národné oslobodenie a zjednotenie prijala s radosťou a teší sa, podľa jej vlastných slov, „že budeme Slováci a Česi spojení“, a inde: „Teším sa slobode národa a verím, dúfam, žiadam a modlím sa, aby náš štát československý mohutnel a trval.“ Spisovateľka pri svojej šesťdesiatke má ešte literárne nádeje a plány. My sa tešíme každému novému dielu od nej, lebo donesie pre naše literárne snaženie vždy obohatenie!

III

Prvá jej práca „Pomocník“, uverejnená v Slovenských pohľadoch r. 1896, vzbudila pozornosť už svojím učiteľským prostredím na dedine a láskou dvoch mladých, čo, sa stalo akýmsi timravovským žánrom v jej pozdejších novelách. „Pomocník“ ešte nevyniká ani preľudnením a kolektivistickou charakteristikou, čo je špecialita a veľké plus jej literárnej činnosti. Je písaný vo forme dievčenského denníka. Táto Timravina práca pripomína svojím sujetom i novelku Eleny Maróthy-Šoltésovej „V čiernickej škole“, ktorá je tiež vyťažená z gemerského učiteľského ovzdušia. Ale Timrava má už v „Pomocníkovi“ svoje eminentne osobitné a zvláštne vlastnosti, čo tvorí i v jej ďalšej tvorbe význačný rys. „Ťažké položenie“ (1896) nám už predstavuje akýsi dedinský inteligentný kolektív s motívom lásky. V poviedke „Tak je darmo…“ (1897) zobrazená je krásna a pre svoju krásu ešte namyslenejšia povaha Jolany Omlišovej, ktorá sa ku koncu odrieka svojho ideálu, keď ho chcela získať pre seba málo čestným prostriedkom, a musí si svoj prečin odpykať výčitkami svedomia a sebatrýzňou. Váhavosť, nerozhodnosť, ale i hlavatosť a nadutosť na jednej strane, na druhej všedný, šedivý a jalový život dedinskej inteligencie, navzájom si nepríjemnej a protivnej, ktorú len nafúkaná konvenčnosť a zapadlé dedinské prostredie núti žiť v miere a obcovať spoločne, Timrava veľmi rada zachycuje. („Pozde“ 1898, „Nemilí“ 1899.)

Niektoré spisovateľkine práce nesú zrejmé a určité znaky autobiografického charakteru a príchuti. „Boj“ (1900) dáva nám ponazerať do chmúrnej dievčenskej duše, plnej vzdoru. „Bál“ (1901) líči bojazlivú Edu Slávičovú, túžiacu za mestskými zábavami, kde podľa jej dedinského pochopu vystupujú len elegantní, vzdelaní a bezúhonní gavalieri, ktorí ju budú obletovať na bále a dvoriť jej. A tak išla do blízkeho malého mesta na bál s dušou a srdcom prekypujúcimi ilúziami a nádejami. Po plese dostaví sa však úplné vytriezvenie, úplná dezilúzia mladej, neskúsenej dedinskej krásavice. Trpké skúsenosti a precitnutie z márnivého sna, do akého upadla Marína Majtáňová, mladá spisovateľka, keď mala ísť z dediny do mesta za spoločnicu k bohatej vdove, líči i novela „Skúsenosť“ (1902). Marína spozná sa za svojho pobytu v meste s básnikom Javorom (Hviezdoslavom) a s pomermi medzi dvojakým svetom: slovenským a maďarským na etnografickom rozhraní týchto dvoch elementov. Smelo a rozhodne sa postaví na stranu slovenskú, ktorá je utláčaná a okrádaná o svoje najľudskejšie práva, a pomýšľa na tuhý boj s tými, čo nás zbavovali národných a ľudských slobôd.

Timrava pre svoje dve zdarené novely „Veľký majster“ (1904) a „Bez hrdosti“ (1905) čerpá zo života dedinskej alebo na dedine žijúcej inteligencie. V prvej maliar, letujúci na dedine, nevie nijako preniesť na plátno svoje city a predstavy. Až keď sa zriekne svojej snúbenice, ktorú mal veľmi rád, a keď ju vidí odchádzať k oltáru s iným, tvorenie sa mu začína dariť. Sebazaprenie, sebatrýzeň a sebamučenie je cesta a spôsob, za cenu ktorých sa mladý maliar stane tým, čím má byť. V druhej novele je líčený pomer jemnocitnej Miliny z fary k namyslenému a sebavedomému učiteľovi, ktorý jej lásku odmieta a hrubo uráža, hoci v mravnom ohľade sa vôbec nedá s ňou porovnať. Milina sa rozhodne, že sa zabije. Už v tejto novele spisovateľka vie jemným psychoanalytickým spracovaním reliéfne vystihnúť, zachytiť a znázorniť odtienky duševných stavov s jemnou nosnosťou slova a rozpoltenými záchvevmi srdca.

Zdarenejšie, vypuklejšie, obratnejšie je prepracované a dotvorené podobné úsilie v novele „Veľké šťastie“ (1907), kde s jemnosťou a pochopením pre každú duševnú vibráciu vie stvárniť niekoľkoraké ženské typy a charaktery v osobách Otily, Józy, Katuše-Popeluše a Georgy, z ktorých ťažko nájdeš a vyberieš, ktorá je ľudskejšie dotvorená a umeleckejšie pochopená. V popredí stojí Otila, čakajúca na „pravého ženícha“, bohatého advokáta, muža sebavedomého a hrdého i v súkromnom živote, i pri verejnom vystupovaní, pri tom všetkom však dosť nabubrelého, prázdneho, ktorý tyje zo svojej domýšľavosti a nadutosti v ľudskej spoločnosti. Otila sa ženie a hľadá vhodného muža a len neskoro zbadá, že opravdivé veľké šťastie skrýva ich uholná izba v osobe skromného, tichého levitu — muža božieho.

Akýmsi druhým, doplňujúcim pólom Timravinho slovesného umenia sú jej práce priamo ťažené z prostredia sedliackeho ľudu. Zase je to len ten svet, medzi ktorým spisovateľka žila, ktorý najlepšie a najdokonalejšie poznala od svojho detstva, žila v ňom a vžívala sa do neho. A preto ho vedela i vylíčiť s takým opravdivým a nebombastickým pátosom. Dedina so všetkými svojimi malichernosťami, mnoho ráz ubíjajúcimi, starosťami o vydávanie a ženbu, klebety a povedačky, zvady a rozbroj, túžby a nádeje prostého človeka, tvrdo pracujúceho na hrude a čariaceho z nej každodenný chlieb, jarmočné výstupy a následky, to sú témy Timraviných noviel a čŕt zo života novohradského sedliackeho ľudu. Povrchnému pozorovateľovi by sa zdalo, že celé také zachytenie dedinského prostredia s jeho malichernosťami a nedostatkami je nedokonalé, len povrchné a tým práve i nie cenné, jalové, hluché. Ale my vidíme opak toho. V jej prácach sú i duševné boje, vylíčené tak opravdivo hlboko a prenikavo, že pri ich čítaní ani raz nepochybujeme, či niečo takého je možné, aby sa zbehlo na dedine medzi prostým ľudom. I keby to nebolo možné, autorka vás prehovorí a svojou dokonalosťou vylíčenia prinúti, aby ste tomu verili na slovo. Najzdarenejšou prácou z prostredia sedliackeho sú iste „Ťapákovci“ (1914), kde je klasicky, na spôsob starej poézie s formovou disciplinovanosťou vymodelovaný život nehybnej, ospanlivej, mlčanlivej a neobratnej, patriarchálne žijúcej rodiny, zo svojej nehybnosti a nedvižnosti vyrušovaný len pyšnou nevestou Iľou-kráľovnou a Ančou-zmijou.

Po prevrate r. 1918 je spisovateľka okrem iného činná i na poli nášho divadelníctva, pravda, len ochotníckeho. Roku 1921 vydala veselohru „Chudobná rodina“ z meštianskeho a r. 1923 „Páva“ zo sedliackeho prostredia. Ale obe hry nedávajú a neposkytujú žiadneho vzácnejšieho rysu, aby z nejakej inej stránky prispeli k charakteristike jej umenia. Ani dramaticky ani tragicky sa Timrave veľmi nezdarili. Sú to len timravovské poviedky a novely, podelené na dejstvá a výstupy, bez porušenia, spádu a zápletiek dramatických, bez konfliktov a vyvrcholení. Vzácne a cenné na nich je to, že kvantitatívne zmnožujú jej umenie a dávajú sa mu rysovať v určitejšiu a jadrnejšiu reliéfnu rezbu.

S veľkým dotvorením je vypracovaná Timravina obšírna novela, uverejnená r. 1918 v „Živene“ a silne vybielená cenzúrou. Líči príchod zpráv o veľkej vojne na dedinu a o rozruchu nimi spôsobenom v r. 1914. V nej vystupujú dva svety, žijúce síce spoločne na dedine, ale v pomere poddaného a pána. V duši kasty utlačovaného skôr podvedome ako vedome vrie hnev a odpor proti utlačovateľom. Svet slovenský na jednej strane a na druhej maďarská, lepšie rečeno zmaďarčená inteligencia na dedine dáva látku Timravinej novele „Hrdinovia“ (1918, knižne 1929). Hrdinami sú obe strany. Inteligencia hrdinsky „bojuje“ vo svojich kanceláriách a pri poháriku, ale keď má ísť do poľa dokázať svoju hrdinskosť, zdráha sa a odťahuje. Dedinčania sú však opravdivými hrdinami, lebo idú, kde majú prikázané, s odovzdanosťou a odhodlanosťou. Psychologické líčenie v tejto Timravinej novele slávi svoje triumfy a je najzdarenejším dokladom o nálade na slovenskej dedine za veľkej vojny.

IV

Už sme pripomenuli, že Timravino slovesné umenie je najčistejším ovocím svojho druhu u nás a že prvá sa vedela zbaviť a sprostiť všetkého ťaživého nánosu z falošného včerajška a lživého dneška, a tak zároveň zbaviť sa tradičnej rozvláčnosti, ktorá nebola ničím posilňujúcim, ničím obrodným a zduchovňujúcim, ale len práve samoúčelnou tradíciou, hatiacou vývoj a rozbeh. Jej umenie sa vedelo zbaviť folkloristických nábehov a hľadelo sa stať len tým, čo je účelom umenia od začiatku jeho jestvovania, bez ohľadu napravo-naľavo, chcelo byť a usilovalo sa byť sebou samým. Preto práve sa u Timravy zbavilo reflexívnych motívov a spedagogičtenej rozriedenosti, u nás za jej dospievania tak cudzopasne rozšírenej. To bolo jej veľkým činom, trebárs neuvedomeným a nerobeným podľa plánu a programu, ale skôr náhodným a inštinktívne riadeným, takým vzácnym, posilňujúcim a činorodým.

Príchuť a zafarbenie jej prác sú horkasté, tvrdé a drsné, ako je i život na dedine pri stálom lopotení, strádaní a namáhaní. Jej novely, zakončené mnoho ráz rozladene, vlastne bez dokončenia a dopovedania po formálnej stránke, sú vo svojom vnútornom toku, pod kľudnou a tichou hladinou, rozvlneným a rozbúreným horským ručajom. Sama spisovateľka ani nemala veľké ciele so svojím spisovateľstvom. „Chcela som len zachytiť — ako mi píše v liste dňa 4. IX. 1927 — typy zo života, zdalo sa mi, že je to cenné — i teraz sa mi tak zdá.“ Ale dosiahla viac, omnoho viac. Tvorila a množila umelecky a ľudsky a bude úlohou budúcnosti zhodnotiť jej tvorbu. Budúcnosti patrí zobrať a povydávať jej práce v zobraných spisoch, z ktorých vyšli dosiaľ len tri zväzky, i to vo veľmi biedne usporiadanom a jazykove od časopiseckej pôvodiny pozmenenom vydaní. Inak všetkých jej zobraných spisov bude okolo 10-12 zväzkov.

Timrava chcela svojimi prácami ukázať a zachovať typické postavy slovenského človeka, aby sa tak akosi postavila za jeho uvoľnenie z pút. Teda i ona pracovala, ale ticho, nenáročne a bez hurhaja za lepšiu budúcnosť slovenského ľudu. V minulosti sme takej práce potrebovali najviac. Ale treba jej i dnes, po oslobodení.

(1929)