Kritické torzo

v článku „Kde působil v Lužici M. Jiří Petermann?“ v Česko-lužickom Věstníku roč. IX. (1928) str. 47 — 48 napráva na správnu cestu zprávy Josefa Jirečka z „Rukoväti k dějinám české literatúry do konce 18. st.“ (I. — II., 1875 — 76.) v diele II. na str. 106 — 107, kde Jireček pre nedostatok prameňov nemohol presne určiť miesta a letopočty Petermannovho pobytu na rôznych miestach v Lužici. Juraj Petermann bol rodom Slovák z Pukanca pri Leviciach, kde sa 10. III. 1710 narodil a po teologických štúdiách usídlil sa v Lužici ako evanjelický kazateľ. Zomrel r. 1792. Petermann bol usilovne literárne činný hlavne ako cirkevný spisovateľ a vydavateľ náboženských spevníkov pre tamojšiu potrebu. Piesne vyberal z Tranovského „Cithary sanctorum“ a ešte iných evanjelických českých kancionálov z Čiech i Slovenska. Hoci bol vzdialený od svojej rodnej zeme, predsa bol v čulom literárnom i korešpondenčnom styku so svojimi krajanmi. Tak starostlivosťou Štefana Lešku v Prešpurku vyšla jeho „Cžechořečnost touž řečí mluvícím složená…“ (1783), kde sa postaral pre svojich krajanov o gramatiku ich materčiny na málo odbornom základe. Juraj Petermann bol tiež členom prvej novočeskej básnickej školy hneď v začiatkoch, v období Václava Tháma, a roku 1785 prispel tiež do jeho almanachu „Básně v řeči wázané“. Tým zároveň Petermann rozmnožil slovenských členov prvej novočeskej básnickej školy, ktorí vystúpili v básňach, vydaných Puchmajerom. Boli to: Bohuslav Tablic, Juraj Palkovič a žena Štefana Lešku Rebeka Lešková, jediná žena tejto družiny. Petermann, hoci starší ako slovenskí osvietenci, predsa bol členom slovenskej evanjelickej osvietenskej družiny. Príspevok dr. Volfa, ktorý sa pojí aj k jeho článku v časopise Národného múzea z r. 1924, str. 90 — 91, „Drážďanský kancionál Jiřího Petermanna a pražská konsistoř“, je dobrým príspevkom k poznaniu nášho zabudnutého osvietenca.

(1928)