Kritické torzo

Spor, ktorý vypukol obnovenou silou medzi profesormi Filozofickej fakulty Komenského univerzity, Škultétym a Chaloupeckým, prenikol k nemalému zdeseniu tých, ktorí si od srdca želajú pokojnej atmosféry na Slovensku, už i do širších vrstiev, a dnes máme tam pomaly už len dva nepriateľské tábory, navzájom sa horlivo potierajúce: tábor škultétyovcov a chaloupeckovcov. Veľmi nepatrný je počet tých, ktorí posudzujú nepredpojate celý spor a vidia zlomky pravdy na oboch stranách.

Lebo pravda, ako to obyčajne býva pri zásadných sporoch, je skutočne ako u Chaloupeckého tak i u Škultétyho. O čo vlastne ide? Chaloupecký tvrdí asi toto: Reč o „tisícročnej porobe“ a o „tisícročnej priehrade“ medzi českými a slovenskými kmeňmi je historicky nedoložiteľnou frázou, ktorá je vlastne škodlivá, lebo akosi potvrdzuje maďarskú tézu o tisícročnej minulosti svätoštefanskej ríše. Skutočnosť je iná: tých „tisíc rokov“ nutno zredukovať o niekoľko storočí. Škultéty naproti tomu hovorí: Nie je naprosto žiadnou frázou hovoriť o tisícročnej porobe, ona je historicky doložiteľná. A naprosto nemôže škodiť slovenskej veci, lebo len utvrdzuje v nenávisti k bývalej maďarskej nadvláde.

Vidíme: spor dvoch historikov, ktorý by sa dal dokladmi ľahko vyriešiť, či už v prospech prvého alebo druhého. Keby však šlo len o konštatovanie faktu, nebola by z tohoto sporu — aféra, ktorá dnes nadobúda rozmerov otázky národnej cti, ba priam kultúrneho škandálu. Spôsobili veci skutočne podradné, že sa roznietili i vášne širších vrstiev a že sa československý tábor rozdelil na tábor škultétyovcov a na tábor chaloupeckovcov. Konečne nemá rozhodujúceho významu, či maďarský útlak trval desať storočí alebo sedem storočí. Takticky a z politického hľadiska by bolo snáď rozumnejšie ponechať vieru v „tisícročnú porobu“ na čas ešte nedotknutú, veď i odhalenie královédvorských rukopisov prišlo len z nutností o viac decénií pozdejšie — keď už vykonali svoje poslanie v českom národe.

Čo vyvolalo však náruživú odpoveď profesora Škultétyho s jej nepremysleným a iste odsúdeniahodným zakončením, je — tón celej úvahy Chaloupeckého. Iste sa muselo dotknúť starého a úctyhodného slovenského národovca na najcitlivejšom mieste, keď prof. Chaloupecký s istou dávkou vedátorskej povýšenosti prikladá svojim invektívam o slovenskom národe ironické poznámky, v zátvorkách, pravda, ako o niečom, čo je „s vlastnou svojou minulosťou — alebo bez minulosti, ako sa vec chápe, s vlastnou svojou kultúrou — alebo nekultúrou, s vlastným svojím jazykom — ale niečím, čo sa za zvláštny jazyk vydáva…“, alebo keď doslovne píše o slovenskej kultúre ako o „nejakej bastardnej kultúre“.

(1925)