ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tesne pred Vianocami minulého roku vyšla (u R. Brombergra v Olomouci, strán 148, mimo obrázkov v texte s 12 farebnými prílohami a 2 neotypmi) nevšedná publikácia z pera sedemdesiatnika Františka Táborského, monografia „Rusava. Život valašské dědiny“, s ilustráciami Adolfa Kašpara, prijatá celou našou kritikou s veľkým pochopením a ocenením. Nebola to len konvenčná pieta k básnikovi, ktorý minulého roku slávil svoju sedemdesiatku, ale zaslúžené ocenenie i obdiv, aký sa tak rýchlo nedostane jednomyseľne ani jednému spisovateľovi. Inak prítomná Táborského publikácia je dobrým darom jeho priateľom a vhodnou odpoveďou na úprimné ocenenie jeho práce pri jubileu, ale zároveň tiež dobrým prostriedkom získať i ďalších obdivovateľov, ktorí sa zo svojej lásky nespovedajú verejne, ale predsa ju len chovajú vo svojom srdci. Lebo je potešujúcim faktom, že monografia „Rusava“ si každého, kto ju prečíta, podmaní, získa a pripraví mu nejednu príjemnú chvíľku, prechádzajúcu temer do pôžitku. Bolo by dobre pouvažovať, kde a ako sa stretli dvaja naši umelci a vyprávači, kde a ako sa dohodli zachytiť slovami a kresbou malú zapadlú dedinu na Valašsku; jeden slovom kreslí a druhý štetcom a obrazom rozpráva tak proste, nehľadane a neafektovane, bez zámyslov pôsobiť a podmaňovať pozorovateľa i čitateľa, a z tej prostoty, jednoduchosti vyrastie pred tebou malý síce, ale zložitý organizmus, ktorý musíš obdivovať, pilne sledovať, aby si aspoň približne vnikol do jeho tajov.

Táborského kniha je predovšetkým knihou čiperne životnou a slovesne i kompozične veľmi výstižne, šťastne i organicky stavanou. Je to v podstate národopisná monografia so sociologickými nábehmi a pozorovaniami. V našej literatúre už máme niekoľko národopisných monografií jednotlivých obcí. Bartošovu o moravskej „Líšni“, Bodnárovu „Myjavu“, Chotkovu o „Širokom Dole“ na Poličsku, Medveckého „Detvu“, Václavíkov „Chorvátsky Grob“ a možno že ešte niekoľko iných, ale monografia Františka Táborského je spôsobom svojho spracovania celkom odlišná od všetkých odbornícky vedených prác menovaných a tvorí celok sama osebe. „Rusava“ nie je monografiou odbornou, ale umeleckou slovesnou formou a zábavným spôsobom vystihuje a znázorňuje nám všetko, čo si treba všímať o niektorej obci národopisnému odborníkovi a na mnohých miestach i sociologickému pozorovateľovi. Táborského „Rusava“ je nabitá faktami, podávanými vždy zábavne, vtipne, v súvislosti určitých príhod, a na prvé zbežné čítanie by sa zdalo, že „Rusava“ je knihou celkom rozhádzanou, dojmove a labužnícky náladovou, že je to proste veľké pele-mele, báseň i pravda, kde pôvodca ide len za pobavením a vyrazením a kde zároveň chce ukázať svoju rutinovanosť slohovú. Takéto myšlienky a názory by boli celkom nemožné, pretože všetko, čo podáva vo svojej knihe Táborský, je predovšetkým obsahová pravda, podávaná slohom, a formou básnicky vyspelou. Keby niekedy valašská dedina Rusava zmizla z povrchu zemského, my by sme si ju mohli podľa Táborského monografie vystavať a vytvoriť znova. Pravda, rekonštrukcia nebola by len vonkajšia a povrchová, ale i vnútorná. I ducha Rusavy i jej obyvateľov by bolo možno obnoviť, pretože v tomto diele autor všímal si veľmi podrobne a veľmi starostlivo duchovného bytia svojho rodiska. Myslím, že pracovná metóda Táborského líši sa v podstate od metód národopisných interesantov a pracovníkov, ktorí si temer vždy vezmú za úlohu preskúmať veľkú národopisnú oblasť a chcú byť hotoví v najkratšom čase. Tým sa, prirodzene, stáva, že nemôže vyčerpať náležite a úplne všetkých pokladov, aké skrývajú a taja v sebe i malé, odľahlé dediny. Podľa zmienok autora Sušil a Bartoš, predošlí zberatelia moravských a špeciálne valašských piesní, ani zďaleka nevyčerpali piesňové bohatstvo Rusavy, a preto práve mohli o Valašsku tvrdiť, že je na ľudovú slovesnú tvorbu chudobné. Táborský zachytil temer 200 piesní a variácií, ktoré ešte neboli nikde publikované, čo je zároveň presvedčujúcim dokladom, že naše dediny nie sú vyčerpané po tejto stránke vôbec. Inak, pravda, piesne veľmi rýchle zanikajú a hynú. Najstaršia ľudová pesničkárka Františka Céšková z Rusavy zaspievala Táborskému niekoľko desiatok piesní, ktoré z mladších neznala ani jedna. To je dôkaz, že náš ľudový slovesný poklad hynie a nezachráni ho nič len zozbieranie. Tvorivé schopnosti ľudu v dnešných časoch jestvujú tiež, ale nedá sa to porovnať s tým, čo bolo. František Táborský pobudol na Rusave dlho, pozoroval, skúmal, spytoval, ale tiež zoznamoval a navštevoval obyvateľstvo. Prišiel s ním do dôvernejšieho styku a tým zároveň docielil, že sa mu tak vyspovedali zo všetkého, čo vedia. Od kolísky až po hrob sleduje autor život Rusavčana, dá si vyrozprávať rozličné príležitostné zvyky, obyčaje a všetky údaje kontroluje i podľa rozprávania iných osôb. Napriek tomu, že monografia o Rusave je podávaná slovesne prístupnou a zábavnou formou, predsa len odborník, či už národopisný, jazykovedný i sociologický, bude mať znesený hojný materiál. Na mnohých miestach Táborský zachycuje verne celé rozhovory a rozprávanie, rôzne, názvoslovie a pod., čo má dokumentárny význam.

Pri čítaní „Rusavy“ na mnohých miestach som s potešením pozoroval, že život, zvyky, obyčaje, piesne, spôsob stavby i kroja, nárečie i mnohé odborné výrazy sú, i keď nie totožné vždy s tým, čo znám z môjho rodného okolia na juhu stredného Slovenska, teda iste veľmi blízke a príbuzné. Susedstvo Rusavy so západným Slovenskom je ešte bližšie a jednotnejšie. Keď časom bude napísaná podobná monografia o niektorej slovenskej obci zo západného Slovenska, neďaleko Rusavy, výslednice budú celkom také, ako ich poznáme z Táborského „Rusavy“. Bude to zároveň nový dôkaz, dokumentárne doložený, že štátna hranica uhorsko-moravská bola veľkým násilím na našom jednotnom národnom organizme a že dnes všetci tí, ktorí ešte akosi za tou hranicou žijú osamostatnene a nahovárajú si, že sú iným, osobitným svetom ako ten, čo je od tejto bývalej násilnej hranice na západ, nepočítajú so skutočnosťou a faktami, ale žijú ešte stále v rámci ideológie, hoci i nevedomky, ktorá zmienenú hranicu vytvorila a ostražite strážila až do r. 1918. Pravda, životná naša prax prerastala a presahovala všetky umelé priehrady, čoho zrejmým dôkazom nám je sama Rusava, ktorá už od XVIII. stor. mala svojich duchovných radcov zo Slovenska. František Táborský v IX. (poslednej) kap. svojej monografie na strane 129 — 143 venuje hodne miesta práve všetkým stykom, aké Rusava mala so Slovákmi. Daniel Sloboda, Samuel Jurkovič, Jozef M. Hurban a ich vzájomné styky sú vylíčené podrobne a s veľkou láskou, akú prechováva autor ku Slovensku, ktoré pokladá za súčiastku nášho národného organizmu, položenú nešťastne excentricky od národného tela.

František Táborský líči Rusavu s veľkou láskou a prítulnosťou. S veľkou dobrotou srdca približuje sa k svojmu predmetu, či skôr a výstižnejšie: k svojej starej láske, ktorú tak rád maľoval moravský krajinkár H. Šweiger, ktorý sníva svoj sen neďaleko v susednom mestečku. Inak však Táborského láska k zachovalej a zapadlej dedine valašskej nikdy nie je slabošská a sentimentálne nekritická. Hoci sa ku každému rusavskému zjavu približuje s usmievavou tvárou a teplým srdcom, predsa však miestami vie aspoň v narážke vysloviť svoju nespokojnosť, rozhorčenosť a prísnejší súd. Pozorujete v „Rusave“ i autorov žiaľ, pretože všetko to, čo tvorí originalitu, svojskosť, zachovalosť našich dedín, všetko to, čo obdivujú cudzinci, keď prichádzajú do našej vlasti, či je to už v kroji, speve, spôsobe života a pod., sa tak rýchlo stráca, hynie a na jeho miesto vniká nový duch, ale nikde a ničím nie je zaručené, že by bol lepší od toho, čo práve zaniká. Františkovi Táborskému musíme byť vďační za jeho „Rusavu“. Zachytil a priamo vytvoril nám v nej kópiu skutočnej Rusavy z Valašska. Stvoril nový život, nový organizmus, ktorý každému, kto prečíta knihu, prirastie k srdcu. Treba si priať, aby sme boli čím častejšie obohacovaní podobnými dielami. Pravda, tak skvostne vybavených monografií by náš kníhkupecký trh mnoho nezniesol.

(1928)