ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Porozumieť celému nášmu literárnemu snaženiu na Slovensku znamená porozumieť všetkým okolnostiam, celému prostrediu, v ktorom slovenský človek žil za dlhé desiatky rokov. Pozbierať, zostaviť všetky zložky jeho životných možností, defektov a nedokonalostí znamená sociologicky vypátrať všetky momenty jeho jestvovania a na základe tých vysvetliť si, vžiť sa do jeho slovesných plodov, pochopiť ich a tak i odpustiť jeho zaostalosť a chudobu kultúrnu. Bolo v ňom vždy mnoho provincionálnej rozháranosti a snahy po nasugerovanej sebestačnosti, a práve preto i málo hodnoty a tvorivých výsledkov.

Slovenský literárny život je dosiaľ neujasnený, nehotový, neusadený, viac náhodný ako programový a ženúci sa za určitými cieľmi. Je v ňom plno extrémov, ktoré slovenský život ubíjajú a zmrzačujú nielen na literárnom poli, ale i v celej slovenskej spoločnosti a verejnom dejstvovaní vôbec. Slovensko sa ani za celé desaťročie, odkedy je oslobodené politicky a národne, nevedelo zbaviť svojej malosti, zakrpatenosti a stiesnenosti. Jeho malosť síce nie je v teritoriálnych rozmeroch, ale v jeho ľuďoch, v problémoch, pomeroch, charakteroch a cieľoch. Slovensko do r. 1918 odkopnuté od všetkého vedenia a riadenia svojich štátnych a národných osudov zletargičtelo, zjalovelo, stalo sa akousi živou mŕtvolou. Po r. 1918 mu však nastali veľké a vážne úlohy: búrať a stavať. Obe úlohy boli a sú naliehavé: čím skôr bolo treba odstrániť to, čo slovenskému prostrediu nedovoľovalo byť samým sebou, čo ho ubíjalo a okrádalo o najprirodzenejšie a zároveň najposvätnejšie práva ľudské, čo sa mu nedalo rozvíjať. Na druhej strane však bolo treba čím rýchlejšie stavať svoj vlastný domov, zariaďovať sa a rozkladať sa v ňom, čo predtým vôbec nebolo dovolené. Slovenský človek, ktorý, v primitívnych uhorských pomeroch zakrpatený duchovne i hmotne, odlúčený od tepny života, bol utiahnutý v kúte a krute zatínal päste, ale mal aspoň toľko odvahy, že sa to odvážil urobiť, naraz mal sa stať ministrom, zákonodarcom, županom a pod., skrátka, mal sa stať súčasťou zložitého štátneho aparátu, mal sa starať o školy, dráhy, zákony, súdy, obranu, proste o štát, teda mal byť niečím, čo nikdy nerobil a ani robiť nevidel, a preto ani nevedel. Z toho pošiel zmätok, chaos, rozvrat v celom verejnom živote na Slovensku. Čiastočné odklonenie od hungarizmu nastalo, no nezamenilo sa dôsledne za slovakizmus či čechoslovakizmus, ale začalo tápať v mrákotách, bez ujasnenosti a cieľa, bez programu. A k tomu prišlo, ešte konkurovanie s vyspelejším prostredím českým, ktoré prirodzenou svojou tiažou nútilo slovenských ľudí dostať sa na jeho úroveň metodicky i takticky, aby sa tak kultúrne rozdiely vyrovnávali a čím skôr vyrovnali. Pravda, veľká časť slovenských ľudí zľakla sa toho, neraz i na cudzí návod — ako sa zľakne náhleho rozsvietenia reflektoru automobilu inak tichý pár koní za noci a spätí sa dozadu — akoby oslepená prílišným svetlom, inštinktívne sa spätila dozadu.

A aký je celý verejný život na Slovensku, taká je tam i literatúra, ktorá z neho vyrastá: má na sebe zjavné stopy bezradnosti a nevie sa nijako prebiť k svojim vlastným úlohám, nevie nijako toľko kvantitatívneho, ba ani kvalitatívneho produkovať, aby bola sebestačná, aby vystačila osnovať duchovné osudy a základy zeme, ktorá bola na dlhú dobu odsúdená k duchovnej žízni a slepote. Druhou otázkou a druhou úlohou by bolo ešte pre slovenskú literatúru, aby účelne tvorila v rámci jednotnej literatúry celonárodnej, československej, ale uvažovanie o tomto by bolo vybočením od úlohy našej témy.

A aký bol malicherný, neujasnený, bezmyšlienkovitý a chaotický slovenský život a jeho literatúra za posledné desaťročia, taký bol mŕtvy, zakliaty, nehybný pred národným oslobodením spolu s literatúrou, ktorá od svojho vlastného poslania bola odkopnutá ako slovenský človek od verejného života a jej vtedajším poslaním bolo udržovať aspoň národný jazyk a národné povedomie. Doba po roku 1918 síce tieto úlohy zverila škole a ľudovýchoye, ale zotrvačnosťou a do istej miery i z potreby, aby na etnografickom rozhraní československo-maďarskom slovenský ľud národne zobúdzala. Je preto až dosiaľ z väčšej čiastky slovenská literatúra viacej národne prospešnícka a utilitárna než tvorivá a umelecká. Len náhodou a epizodicky, vo veľmi zriedkavých prípadoch snaží sa pod Tatry zaniesť nové myšlienkové a umelecké prúdy a vlny, ktoré v Čechách a v ostatnej západnej Európe vznikli po veľkej vojne a tesne pred ňou. Najradšej si však berie vzory od mladých peštianskych literátov, ktorí sú sami — až na nepatrné výnimky — len akýmsi zriedeným a nechutným odvarom literatúr západných. Jeden slovenský spisovateľ, ktorému neboli svetové literárne skvosty neznáme, maďarskú kultúru charakterizoval touto vetou: „napodobnenie napodobnenia napodobnené napodobnene“, čiže prevedúc to na dnešnú terminológiu, mohli by sme povedať, že maďarská kultúra je nemohúcim treťoradým odvarkom kultúr tvorivých, a z nej sa napájali slovenskí spisovatelia! Teda z prostredia veľmi jalového a pochybného: tým možno vysvetliť ich slabé úspechy a klady. I toto je však kapitolou obsažnou a žiadajúcou si dlhého porovnávacieho štúdia.

A za takýchto pomerov Slovensko nepripravovalo sa k ničomu, letargicky odpočívalo, majúc ruky nečinne zvesené do lona a v roztrpčenom a sentimentálnom rozochvení čakalo na spásu zo zahraničia. Niekedy, keď to náhodou prísna maďarská cenzúra dovolila, zjavil sa chválospev na báťušku cára, nadhodila sa možnosť jeho zásahu, ale premyslená, dôsledná programová politika sa nerobila a hádam ani robiť nemohla. Preto práve sa stalo, že Slováci neboli pripravení na veľkú vojnu, a keď vypukla, nevedeli si rady a pomoci. I prevrat ich zastihol veľmi prekvapených a zarazených. V takomto prostredí ani v krásnom písomníctve nemohli vzniknúť žiadne tepelné vlny, žiadne rozčerenie a žiadny povzbudzujúci rozruch na poli literárnom. Ba stalo sa medziiným, že jeden slovenský veršovec z mladšej generácie, vystúpivšej tesne pred veľkou vojnou, terajší člen Národného zhromaždenia, písal oslavné básne na patrónku Uhorska asi na tón: „Bože, cara chrani…!“, čo je dôkazom vrcholu bezradnosti a zhungarizovania mladého slovenského pokolenia, ktoré robí ešte stále veľké ťažkosti pri budovaní nášho štátu. A vôbec mnohé literárne slovenské plody, stojace na veľmi primitívnom stupni a objavujúce sa sem-tam po vzplanutí veľkej vojny po niektorých slovenských časopisoch, boli tendenčne zhungarizované alebo bezduché a mĺkve. Proste taký gigantický náraz dejín, akým bola práve veľká vojna, nepripravené Slovensko, či lepšie povedané: malú gardu slovensky povedomých a polovedomých inteligentov zdesil, otriasol a zarazil, že sa nevedeli na hodnú dobu prebrať z ustrnutia. Preto tiež vojnové motívy spracúvajú sa na Slovensku dávno po vojne ešte stále až dosiaľ. Ba práve tesne na konci minulého roku vyšiel v Prahe román Mila Urbana „Živý bič“, ktorý je nadnormálnym v slovenskej beletristickej produkcii, čerpanej z vojnových časov. Kým nevyšiel tento román, akosi som sa zdráhal spracovať tému „Odraz veľkej vojny v slovenskom literárnom snažení“, pretože som sa zdráhal dať sa do niečoho, čo popri našej literárnej produkcii o vojne v Čechách vyblednuto zapadá do hmly. Všetko to, čo zo svetovej vojny vyťažil Ferko Urbánek, M. Rázus, I. Grebáč-Orlov, Hrušovský, T. J. Gašpar, Timrava a iní, je len tieňom toho, čo vzniklo v západnej polovici našej republiky.

Ale veľká vojna do literárneho nášho snaženia na Slovensku zasiahla aj iným spôsobom: deštruktívne. Najprednejší predstaviteľ slovenských národných snáh, spisovateľ i žurnalista Svetozár Hurban Vajanský, známy svojou politickou pasívnosťou a očakávaním pomoci a oslobodenia pre Slovákov od nejakej katastrofy európskej a od slovanských Rusov, r. 1916 zomiera, keď sa šírili zprávy o rozpadávaní ruského frontu a o vzmáhaní sa boľševizmu. I mladé pokolenie slovenské, odchované Prahou a jej metódami, utrpelo citeľnú stratu hneď od počiatku vojny. Jej revue „Prúdy“ bola zastavená, dvojité číslo s ich anketou o československej jednote bolo zadržané v tlačiarni a vyšlo až po vojne r. 1919. Ba aj ich agilný nakladateľ a spisovateľ Ján Párička bol poslaný na ruský front, odkiaľ sa viac nevrátil. Ale semeno zasiate týmto hnutím ,synov‘ proti ,otcom‘ do dobrej a úrodnej pôdy prinášalo ovocie a vedelo sa uplatniť i za veľkej vojny, či už doma lebo v radoch legionárov. Politik Bohdan Pavlů, literárny kritik František Votruba — obaja rodom Česi, na Slovensku dávno pred r. 1914 aklimatizovaní — prvý ako ruský legionár, druhý doma, napomáhali k šťastnému koncu svetovej katastrofy pre nás. Ivan Markovič, člen mladého pokolenia, tiež ako ruský legionár pomáhal rozbíjať našu spoločnú vlasť-macochu. Slováci však počas vojny trpeli i vo väzeniach, aby ich tak umlčali. Tak dr. Vavro Šrobár vydal knihu „Pamäti z vojny a z väzenia“ (1921), Drahotína Kardossová „Z dôb utrpenia“ (1925), Ján Čajak „Zápisky z rukojemstva“ a Jozef Kačka tiež „Pamäti z väzenia“. K týmto sa však vrátime špeciálnou, podrobnejšou štúdiou pozdejšie.

II

V slovenskej poézii z vojnových čias je viacej umeleckej bohatosti, lahody a hodnoty ako v slovenskej próze a dráme. Vyšlo niekoľko samostatných básnických zbierok, vyťažených z veľkej vojny a hrôz v nej zažitých, či už doma v zázemí a na fronte, či v Rusku, na Sibíri v zajateckých táboroch alebo v radoch legionárov. Medzi prvými, ktorí na Slovensku básnicky reagovali na nivočiaci a nemravný prúd veľkej vojny, bol mladučký poeta, ešte nie ani tridsaťročný, Martin Rázus, ktorý len v tejto dobe opravdive začal skúšať svoje sily umelecké a začínal sa nachádzať. Už v svojich predchádzajúcich básňach neraz prejavoval zmysel pre tragiku, hoci i malicherných, dedinských ľudí, ale ktorí predsa len zažívajú vo svojom vnútri kus veľkého utrpenia zo svojho stanoviska. A Martin Rázus mal zmysel pre tie tragiky osudom rozlúštené a vedel ich slovne zachytiť v pôsobivú básnickú formu. A keď prišla veľká vojna, tá výrobkyňa a liferantka ľudských tragédií vo veľkom po celom svete, ktoré štedre rozdávala na všetky strany, Rázus nemohol mlčať, ale dal všetkými tými hrôzami na seba pôsobiť a otriasť sebou. Preto práve máme od neho toľko básní s vojnovými motívmi, ktoré zhrnul do dvoch básnických zbierok „Z tichých i búrnych chvíľ“ (1917) a „To je vojna!“ (1919). Táto druhá zbierka je preplnená vojenskými príbehmi, ktoré autor pred nás stavia ako desivé scény vo filme, naplnené hrôzou, bolesťou a strádaním. Rázus pri vylíčení týchto príhod bol síce viacej epikom a vyprávačom rozličných zážitkov, zpráv a epizód vzniklých za vojny než odsudzovateľom, ale predsa ani v týchto jeho zbierkach nemožno nepozorovať opravdivosť, hĺbku spracovaných látok, trebárs miestami prechádza do nemožného pátosu, rétoričnosti a pozérstva.

Rázusov vrstevník Ignác Grebáč-Orlov po oslobodení tiež vydal zbieročku svojich básničiek, ktoré počas vojny vychádzali po rozličných časopisoch. Ale jeho verše nedajú sa ani len porovnať s Rázusovými: mĺkvosť, rozvádzanie a aplikovanie cirkevníckych a biblických námetov, nepresvedčujúca rozvláčnosť, bezduchosť, násilnosť a nepresvedčivosť, to by bolo defilé aspoň niekoľkých defektných mínusov, ktorými Grebáč obšťastnil svoju básnickú zbierku „V povíchrici“ (1919), k čomu sa druží ešte barbarská priam forma, sem-tam snažiaca sa asonanciou ľudovej piesne nahradiť rým a rytmus básnického plodu, a Grebáčovu úbohosť máme celú pred sebou. Z ľudovej, prostonárodnej piesne mnoho vzorov si formove vzala pri spracovaní svojich vojnových zážitkov i Anna Domková-Zora (vyd. Lacková), ktorá r. 1919 vydala hrubý zväzok svojich veršov, uverejňovaných v r. 1916 — 1919 v martinskej „Živene“ a Národných novinách, pod názvom „Jarné spevy“, plné trúchlivosti, smútku, zhrozenia zo života a jeho poriadkov, ktoré akoby boli stvorené naschvál ničiť ten kúsok šťastia, ktoré si človek tak ťažko na tejto zemi plnej utrpenia nadobúda. Sú to spevy osemnásťročného dievčaťa, ktoré vo svojej mladíckej sviežosti a kypivosti chcelo si zavýsknuť a rozradovať sa, ale zloba sveta mu stlmila, ba priam ubila jeho túžbu po šťastí a radosti. Preto sú jej piesne také náladové, dojmové, miestami prechádzajúce do ľahkej a nehlbokej meditačnej koľaje. Egoizmus v tom dobrom zmysle slova a autorkina osobnosť je ich východiskom. Hlavná časť knihy je venovaná Zorinmu milencovi, o ktorého ju tiež vojna obrala.

Rázus a Domková spievali doma v zázemí každý svojím spôsobom, Grebáč na fronte, v Rusku zajatý a pozdejšie slobodný legionár Janko Jesenský spieval hrdo a povedome bojovné, proti národným utlačovateľom slovenského ľudu revoltujúce piesne, ktoré mohli vzniknúť len ďaleko od maďarského rabstva. Básnik začína svoju zbierku, vyťaženú zo zajatia a vydanú po prvé v Pittsburgu pod názvom „Zo zajatia“, roztrpčene, zúfale a smutne. Vlasť Puškina a Lermontova, ktorí boli prvou a najväčšou básnickou láskou autorovou, slovanská máťuška Rosia, ktorá vždy bola jeho nádejou v lepšiu národnú budúcnosť, ho väzní, bičuje, odstrkáva ako stará „vlasť“, hoci jej doniesol vlastné vyrvané srdce na dlani a všetku svoju lásku. A za takéhoto stavu básnik stráca nádej, že by sa mohol jeho rod zbaviť svojho odvekého otrokára. Jedinou nádejou je jeho mladá žena, ktorej vyspieva na diaľku mnoho tisíc kilometrov najvrúcnejšiu pieseň lásky a spomienky. Toto autorovo utrpenie však dosť rýchlo ustúpilo do pozadia a bolo nahradené službou venovanou národnému oslobodzovaniu za hranicami. A tak nastupuje u Jesenského miesto rezignácie revolta, miesto beznádeje viera vo víťazstvo, miesto depresie chuť, vôľa a pocit sily rozbiť ujarmujúcu klietku a dostať sa na slobodu. Slovenské slovo ešte nikdy tak povedome a smele, slovenská duša ešte nikdy tak čisto a nebojácne sa neozvala ako v tejto Jesenského zbieročke sibírskych básní.

Ale nad všetkých troch menovaných vo vojnovej či lepšie povedané v poézii o vojne vynikal Hviezdoslav, ktorého sme mali dať na prvé miesto medzi básnikmi, svojou malou zbierkou sonetov „Krvavé sonety“ (1919). V nich javí sa nám autor hádam najhviezdoslavskejšie: jeho sonety, ktoré vôbec nemohli byť vytlačené za vojny, keď maďarská cenzúra v každom slovenskom slove videla vlastizradu, sú istotne najprudkejším, najráznejším i najčistejším ľudsky a mravne československým poetickým odsudkom vojny a všetkých vtedajších európskych krvavých jatiek, ktorými trpeli cez dlhé ťažké roky napadnutí i napádajúci, víťaziaci i porazení. Kristov zákon lásky zhrdený a odhodený vandalsky bol pošliapaný ,krvavou sveta potopou‘, preto autor, hoci sa zdržiaval hovoriť, nemohol mlčať, lebo sám bol priam ideálnym vyznavačom Kristovho učenia. K týmto čiste ľudským momentom družia sa vo Hviezdoslavových „Krvavých sonetoch“ ešte momenty nacionálne. Básnik sa desil konca vojny, lebo sa bál o ďalšie slovenské osudy.

III

O slovenskej poézii z veľkej vojny sme konštatovali, že s svojou hodnotou veľmi vyniká nad vojnovú prózu a drámu. V poviedke, románe i v divadelnej hre však nájdeme skôr a častejšie motívy z toho obdobia. Ale i tu hneď na začiatku môžeme povedať, že slovenskí spisovatelia sa ich veľmi neradi chápali; nie že by sa boli báli novosti a nezvyklosti látky, ale preto, že v slovenskom literárnom snažení sa ťažko hromadne reaguje na nejaký spoločenský, politický a sociálny prejav, tým menej však na prejav umelecký. Úplná ľahostajnosť a pasívnosť, zostrovaná ustrnutím a ohromením z nebývalých momentov, a strach pred cenzúrou a súdmi za pravdivé vylíčenie stavu vecí za vojny v Uhrách zdržovali našich spisovateľov na Slovensku od písania či publikovania svojich vojnových výtvorov. Podľa pamäti zisťujúc, myslím, že medzi prvými slovenskými poviedkami čerpanými z veľkej vojny sú tie, ktoré uverejňovali peštianske vládne „Slovenské noviny“ a k nim vydaný almanach „Za slobodu“ r. 1915. Pravda, sú to novely veľmi nízkej úrovne umeleckej a boli písané a uverejňované s priezračnou tendenciou pôsobiť na Slovákov a presvedčovať ich o nutnosti vojny proti barbarským Rusom a zachrániť ohrozenú vlasť a kráľa. V každej z týchto noviel, pochádzajúcich od neznámych autorov, bolo dokazované, ako prostý Slováčik, či je už z Oravy, Trenčína, Hontu alebo Šariša, vytrvale a hrdinsky zomiera za svoju uhorskú vlasť, neľakajúc sa žiadnych prekážok a námah.

Ale hneď zo začiatku roku 1915 máme niektoré črty z rozličných frontov, ktoré majú nielen umelecké ašpirácie, ale i skutočnú umeleckú cenu. Tak Národnie noviny a „Živena“ prinášali z ruských bojíšť skratkovite podané realistické črty od Neresnického (terajšieho košického župana dr. Juraja Slávika) a práce Janka Hrušovského. Obzvlášť črty Hrušovského, ostro a jasnovidne vyobrazujúce látku a zachycujúce fotograficky vojnové dejstvá, vzbudili pozornosť, viacej síce cenzúry, ktorá ich veľmi usilovne bielila, než publika, ktorého vlastne ani nebolo. Hrušovský týmito črtami vstupoval do literatúry. Hneď po vojne vydal časť svojich skúseností a zážitkov knižne pod názvom „Zo svetovej vojny“ (1919), kde opisuje šťastným a vtipným spôsobom všetky svoje dojmy z Haliče a z ruského Poľska. Táto kniha je obšírnym skicárom z veľkej vojny. Už sama táto okolnosť je veľkým nebezpečenstvom pre spisovateľa debutujúceho: lebo ľahko sa stratí v ohromnom množstve svojich zápiskov a poznámok a nebude to môcť dostatočne stmeliť v stráviteľnú formu. Kniha je plná skúseností, príhod, epizód, dojmov, pozorovaní, strachu i utrpenia, pomiešaného a spestreného vojnovými hrôzami a ukrutnosťami. Jej obsah dejový pohybuje sa medzi júlom 1914, keď sa rodila v dusnej atmosfére diplomatickej veľká vojna a keď autor bol jednoročným dobrovoľníkom v tyrolskom nemeckom meste, až do prvých dní septembra na ruskom fronte v Poľsku a v Haliči, kde boli udatní Reineráci úplne porazení. Cieľom knihy nebolo podávať umelecké hodnoty, ale len denníkový záznam, deň za dňom obšírne a podrobne vedený a štylisticky starostlivo vypracovaný, takže hocikde môžete otvoriť knihu, zaujme vás svojou rozprávačskou zručnosťou a ľahkosťou, ktorá síce na premnohých miestach až krikľavo pripomína vlastnosti novinárov a ich zpravodajcov na bojišti, ale vcelku je strhujúca a šťastná. Miestami kniha zaráža svojím austriackým duchom: chváli Rakúsko-Uhorsko, haní Rusov a p. Pravda, to bola len spisovateľova taktika, aby pomýlila cenzúru.

Hrušovský i vo svojich poviedkových zbierkach často má námety z vojny, a to najčastejšie z talianskeho frontu. V zbierke „Zmok a iné poviedky“ (1925) a „Dolorosa“ (1925) je niekoľko poviedok, kde autor mal príležitosť vyjaviť svoje názory o vojne, kde mal podať aspoň niektoré výjavy, nad ktorými treba kultúrnemu človeku žasnúť. Ale Hrušovský sa nikdy nedíva na svoju látku z takého hľadiska, nezamýšľa sa nad ľudským a kultúrnym morom, ktorý privodila ľudskej spoločnosti svetová vojna. Hrušovského nezaujíma vojna pre jej ľudské tragičnosti, plné hrôz a bolesti, ale pre záhadné a fantastické príhody. Takú poviedku „Mamma mia!“ o 40 talianskych vojakoch, vyhodených do vzduchu a úplne zmrzačených, nevypráva zato, že prežili kalváriu múk, pripravenú modernou ľudskou civilizáciou, ale preto, že povestné vzdychy talianskych vojakov „mamma mia“ ozývali sa vraj a strašili rakúske stráže ešte dlho po katastrofe. Tá tajomnosť, senzačnosť, fantastičnosť zaujme Hrušovského, nie tá praľudská základňa.

Že je Hrušovský takým neúnavným lovcom a vyhľadávačom napínavých dobrodružstiev a fantasticky zahrotených príbehov, toho dôkazom je jeho román, či lepšie povedané novela „Muž s protézou. Prípad poručíka Seeborna“ (1925), kde sa autor usiloval zachytiť v poručíkovi bývalej rakúskej armády cynický typ v celej jeho naškrobenosti, chamtivosti a požívačnosti, preplnenej sexuálnou lačnosťou, ktorá sa vždy nasycovala pudove, ba až zhovädile. Ale v tomto svojom literárnom výtvore snažil sa Hrušovský ísť i do hĺbky, akoby mal na pamäti slová Nietzscheho: „Kto chce porozumieť hudbe, nemá počúvať len povrchové tóny a zvuky, ale má vnoriť svoje ucho pod hladinu hudby, do jej vírov a krútňav, a vybadať i jej pramene, odkiaľ prýšti.“ Tak i autor „Muža s protézou“ nezachycuje nám Seeborna a jeho milenky v sprostej pudovej rozvášnenosti, ale psychologickým nahliadnutím a preklepom, aby sa dobyl k hraniciam všetkých tých tajov ľudských, ktoré mu víria na dne jeho podstaty. To bolo u Hrušovského nóvum, a preto i nedokonalé, začiatočnícke. Novela svojou druhou polovicou patrí do vojnovej literatúry. Seeborn, keď zakúsil a prežil všetko až do vysilenia a zhnusenia, čo mohol zažiť bohatý rakúsky dôstojník, díva sa na svet čiernym zrakom, nevidí v ňom nič, čo by mohlo vzrušiť, potešiť, veľmi rýchle si vybral od sveta všetky preddavky rozkoší, že sa mu až zhnusili, svet a život začínal pre neho strácať cenu, myslel o ňom, že je márnosť nad márnosť, a preto vojna so svojím hurtom a nebezpečenstvom smrti mohla ho vyrušiť, ale nie zdesiť. Seeborn sa vášnivo vrhal do bojov proti Talianom, strhoval vojakov, víťazil a padol. Pred ofenzívou dal autorovi svoje zápisky a ten ich „vydal“. Najväčšou chybou a nedostatkom Hrušovského slovesnej tvorby istotne je nedokonalá forma spracovania, rozvrh a konštrukcia diela, čo zaráža i pri novele „Muž s protézou“, podanej vo forme zápiskov. Autor pri charakterizovaní svojho Seeborna mal iste na pamäti Lermontovovho Pečorina z „Hrdinu našej doby“. Tej opravdivosti, sily a démoničnosti však Seeborn nemá, je len vášnivcom a požívačom, vynikajúcim nad svoje okolie.

Z úzkeho dedinského stanoviska prostého človeka díva sa na vojnu v jej začiatkoch Timrava. Z rozvratu vojny, spôsobeného po slovenských dedinách Gemera, čerpala pre svoju obšírnu novelu „Hrdinovia“, uverejňovanú len r. 1918 v Živene, ale vtedy ešte dohorievajúcou cenzúrou zoškrtanú do nepoznania. Hrdinovia sú akýmsi zmnoženým kolektivistickým výtvorom spisovateľkiným, hrdinom je tu celá dedina za vojny, znepokojená, okrádaná na materiáli hmotnom i ľudskom. Situácie tejto novely sú až nadmieru zdarené, pozachytávané s nepatrnými drobnosťami, ale tým zhustenejšie vypracovanými v hrôzach vojny. Podrobne je líčený účinok zvesti o vojne, ustrnutie a zdesenie, aké nastalo medzi tichým a pokojným dedinským ľudom. V domoch po vypočutí zvesti o vojne a o mobilizačnom nariadení zavládlo omračujúce mŕtvo, ľudia, „ako sa vrátili po polnoci z dediny, sedeli v izbe do rána ako ohromení. Ani neplakali, ani nevraveli, ale ani oko nezažmúrili ani jeden“. (Živena 1918, str. 99.) Inak však dedinčania vojnu pri tichosti odsudzujú: „Bodaj sa prepadla tá vojna i s tými, čo ju chcú!“ Naproti dedinskému ľudu stojí celkom iný svet zmaďarčenej inteligencie, ktorá prijímala vojnu s oduševnením, éljen a háború! — nech žije vojna! a so slovami: „Nič iného nebolo treba, len vojna. Tu je, čo teraz blaží každého človeka, po čom túži každý vlastenec… Pre našu krajinu je spása vo vojne!… Všetci pôjdeme!“ Také a podobné sú prevlastenčené kriky dedinskej inteligencie, opičiacej sa po vtedajšej prevrátenej nálade Pešti, pravda, len v bezpečí, v kanceláriách. Zabíjať mal sa dať len prostý človek, to bolo jeho vlasteneckou povinnosťou. Jedinou výnimkou z dedinskej inteligencie bol podnotár Širický, ktorý tajne sympatizuje s ľudom a jeho filozofiou, že vojna je trestom za naše hriechy, a je proti nej. Jeho sympatie vybadajú, odvedú ho na vojnu. On ide pokojne a pri obväzovaní raneného Rusa na fronte — padne. Hrdinovia sú najcennejším dokumentom o nálade našich dedín za vojny. V nich autorka dá vystupovať naraz dvom spoločenským kastám ako dvom protivným svetom: sedliackej — našej, ale z prinútenia bojujúcej za cudziu vlasť, a inteligentnej — zmaďarčenej, a postaví sa zrejme na našu stranu.

Hodno si všimnúť i formy a výrazových prostriedkov Timraviných, ktoré vyrástli z vnútornej pravdivosti a potreby, nie však z afektovanosti a naškrobenosti. Timravino umenie slova má veľa spoločného s ľudovým umením, plným primitívnosti, ale i opravdivosti a hodnoty. Možno ho s dobrým svedomím zrovnávať s ľudovou drevokresbou, vyrezanou primitívne silnými rezmi do dreva, alebo vypracovanou neobratnými črtami na sklo, na ktoré je tak bohatý Timravin Novohrad a ktoré sa obdivovateľovi vidia tým dokonalejšie a dojmovejšie, čím si urobí od nich väčší pozorovací odstup. Jej slovesná zručnosť je spríbuznelá s povahou tamojšieho drsného sedliaka, ktorý nemá nijakých labužníckych a estetických citov pri pohľade na večerné zore a aprílové západy slnka, ale so zamračeným čelom ich skúma, aby vyčítal z nich, aké bude na druhý deň počasie, či bude moci zasiať roľu a usušiť seno. Timravin sloh je slohom nutnosti, pridaj niečo k nemu, akoby si navešal na strašidlo sviatočné šaty, uber z neho, a tektonika rozpadne sa ti pod rukami!

I v próze člen staršej spisovateľskej generácie všímal si vojny, zápletiek a rozvratov ňou zapríčinených. „Báj ružosadu“ (1925), ako nám už nasvedčuje názov veľmi makateľne, je románom nanajvýš sentimentálnym, ocukreným a druží sa povedome k všetkým predošlým prácam svojho pôvodcu Ferka Urbánka, ktorý svojimi ľudovými prácami prenikol od slovenského mestského javiska cez najzapadlejšiu dedinu až na Moravu. Urbánek vo svojich prozaických prácach vždy dá vystupovať šľachetným, dobrotivým zemským pánom, ktorí vzorne žijú s pospolitým ľudom a nakladajú s ním blahosklonne. Žiadnych rozochvení, nedorozumení a zápletiek nenájdete u neho mimo takých, ktoré sú falošne nabubrelé a neprirodzené. Proste Urbánek je priemerným typom populárneho spisovateľa, ktorý zveličuje každý dej a každú udalosť najmenej o 100 %. U neho nenájdete prostej lásky a utrpenia všednejšieho, s akým sa stretávate v živote na každom kroku; keď láska a ľúbosť, tak nech je vrúca, priam znebeštelá; keď utrpenie a strádanie, nech sa rovná najmenej stredovekým mučiarňam. Tak to chce mať ľud, ktorého nevzruší žiadna priemernosť a prostrednosť, ale len extrém, doprava i doľava, a preto tak musí mať i Ferka Urbánek vo svojich dielach.

V slovenskom literárnom snažení je príliš málo diel o živote našich legionárov hlavne v Rusku a na Sibíri. Kým v českom písomníctve máme celú literatúru venovanú nášmu legionárskemu hnutiu a celú skupinu spisovateľov, ktorí vytvorili množstvo umeleckých diel zo života našich legionárov, zatiaľ na slovenskej strane môžeme počítať len s dvoma spisovateľmi-legionármi, ktorí vydali cennejšie zbierky z legionárskeho života. Jedného, Janka Jesenského s jeho zbierkou básní „Zo zajatia“, sme už spomenuli a druhý je Jozef Gregor-Tajovský so svojou zbierkou čŕt „Rozprávky z Ruska“ (1922). Vedľa týchto dvoch zbierok všetky pokusné snahy zachytiť život a ducha našich sibírskych armád nemohúcne blednú i so zošitom Janka Sršňa „Rozprávky z vojny“ (1919). Ako sa Jesenský vo veršoch usiloval zachytiť a stvárniť hlavne svoj vlastný prerod z otroka na slobodného človeka, tak Gregor-Tajovský mal na mysli znázorniť tento prerod na jednotlivých typoch slovenského malého človeka, ktorý doma neodvážil sa ani len smelšie a povedomejšie vykročiť, na bratskej ruskej pôde začína si uvedomovať svoje človečenstvo a rád sa prihlasuje do tábora bojovníkov, snažiacich sa vybojovať a vymôcť pre svoje rodiská lepšej možnosti života a rozvoja. Tajovského rozprávky vznikali tendenčne pre československú dennú tlač na Rusi, ktorej sám bol tiež redaktorom. Tie prerody, ktoré zachycoval, mali získavať zo slovenských zajatcov legionárov. Mnohé z týchto rozprávok však podávajú, čo ich autor na dlhej a namáhavej ceste po Rusku a Sibíri videl a zažil, a tie práve vyznievajú nám i dnes pravdivosťou i pretrpením, snažiac sa tajovskovským deskriptívnym realizmom zachytiť a zachovať niektoré dokumenty z neobvyklých a jedinečných situácií slovenského človeka.

Slovenská dedina však za veľkej vojny je dosiaľ najzdarenejšie zachytená v románe mladučkého Mila Urbana „Živý bič“ (1927). M. Urban už v svojich prvotných prácach ukazoval sa na Slovensku nadpriemerným zjavom, ktorého si hodno všímať a od ktorého možno čakať i v budúcnosti diela skutočnej umeleckej hodnoty. Najzdarenejšie rozopäl Urban svoje perute v poviedke „Za vyšným mlynom“ (1926), vyťažiac zápletku svojej tragédie z pomsty zavraždeného milenca. „Živý bič“ predstavil svojho autora našej verejnosti vo veľmi dobrom svetle, ukázal jeho nosnosť a dôkladnosť, prejavovanú na každom kroku.

Najvýraznejším a najcharakteristickejším rysom povahy Mila Urbana literáta je od jeho nemnohých prvých a začiatočníckych próz nebyť literárnym. Totiž nebyť literárnym v tom provincionálne nemohúcom, bezvýznamnom a zriedenom zmysle slova, ako sa mu rozumelo a bohužiaľ rozumie ešte i dosiaľ stále v úplnej plnosti jeho značenia nabubrelého a falošne nadutého v literárnom slovenskom snažení. Zo začiatku tá Urbanova snaha vonkoncom protiliterárna oficiálne vyvierala zo skromnosti a nenáročnosti priam cnostnej samého spisovateľa a tiež z jeho sebakritičnosti, s ktorou si nestaval na hlavu vlastnoručne vavrínové vence za svoje začiatočnícke práce, v ktorých bolo mnoho rozvláčnosti a novinárskej rozriedenosti. Dnes však jeho protiliterárnosť pramení z pohnútok celkom iných: Urban so svojou zmyslovou vyrovnanosťou, čistou a čerstvou vytrvalosťou stvárňuje svoje motívy s vrúcnou oddanosťou a teplotou srdca, nevyhľadáva šikovné témy svojich slovesných výtvorov len preto, aby vzbudil pozornosť a senzáciu, nepribližuje sa k svojim motívom ľahostajne, ale má k nim vždy veľmi srdečné vzťahy, na ktorých často poznáš stopy a odtlačky srdcove a zmyslove prebolených a prežitých autorových zážitkov, vnútorných procesov, ba celých tragicky zahrotených osudovostí, dozrievajúcich a vznikajúcich v jeho čujnom a temer seizmograficky citlivom vnútri. A pri všetkých jeho prácach k tomuto všetkému pristupuje ešte jeho živelná, vrodená, neafektovaná, miestami až detinsky naivná opravdivosť, vážnosť a etická úprimnosť; priamočiarosť, ktorá zrovna pudove útočí proti každej prefíkanosti, prešibanosti, čo tak často, ba vari pravidelne vyznačuje, pravda, v zlom význame, slovenskú mladú prózu. A mladučký Urban ani slohove neprináša žiadnych naškrobeností a neprirodzených, samoúčelných umelostí. Sloh jeho je slohom nutnosti, potreby, taký, aký je práve najvhodnejší pri obsahu stvárňovanej fabuly. A nadto: Urban pri slohu nezabudol na obsah, čo je zase priam univerzálnym zločinom slovenských prozaikov a prózy vzniklej po veľkej vojne, ale harmonicky dal obsahu primeraný a vhodný sloh a slohu účelnosť vhodného obsahu. U neho sa forma a obsah a naopak podmieňuje, ani jedno ani druhé nie je samo osebe možné a mysliteľné: fabula a obsah je len nakopeným materiálom, slohová virtuozita je povrch bez náplne a tvaru. Obe dohromady sú však literárnym a umeleckým činom, ako je to i v tejto najnovšej slovesnej Urbanovej skladbe, čerpajúcej dej z oravskej dediny Ráztoky za veľkej vojny.

Kompozícia tohoto románu, ako ho autor nazýva, je zvláštna. Nie je to ani román v pravom zmysle slova, ale skôr akýsi zlomok veľkého nedokončeného či nezachovaného eposu sedliackeho života za veľkej vojny. Ani hrdinu nemá v bežnom našom ponímaní: hrdinom je vlastne celá dedina Ráztoky v celom svojom zložení z dvoch častí, ktoré môžeme najkratšie a iste najvýstižnejšie nazvať takto: páni a sedliaci. Páni sú na zapadlej dedine slovenskej všetci tí, ktorí vždy a všade s veľkým gestom hovorili o takzvanej vlasti a takzvaných vlasteneckých povinnostiach, o „obetiach za vlasť“, a patrili k nim: notár, sem-tam učiteľ, farár, žandári a nejakí nimi podplatení dedinčania. Druhá skupina, sedliaci, je počtom veľká a regrutuje v sebe všetkých tých „ubiedených a uhnetených“, ktorých tí prví nepokladali ani za ľudí, ale len za svoju pracovnú silu, ktorá musí slepo a bez reptania vykonať všetko, čo sa jej rozkáže. Utrpenie týchto dostúpilo vrcholu za veľkej vojny, keď im povyberali najlepšie, najpracovitejšie chlapské ruky a poslali ďaleko, vraj na vojnu, brániť vlasť, keď im odobrali rekvirovaním od úst i tú chudučkú ovsenú skyvu chleba, ktorú vyčarili zo strakatej pôdy trasľavé ruky starcov a žien. A ustavičným prikladaním bremien na zohnutú šiju dediny začala sa pomaly zotierať nálepka z ľudí, ktorú na nich natrela cirkev a zákon a ochraňovala znamením kríža, peklom a četníckymi bodákmi. U týchto ľudí, ktorí však už dávno prestali cítiť svoju ľudskú dôstojnosť, práve v čase, keď bolo najhoršie, keď z najskrytejšieho záhybu ich srdca objavil sa pozostatok ľudského povedomia, začalo podzemne vrieť živočíšne pudovým hnevom, zosilňovaným a napomáhaným mnohými mrzákmi z ich spolutrpiteľov, ktorí sa navracali z vojny bez ruky lebo bez nohy. A v tom vrení, ktoré je také spríbuznené s každým predrevolučným ovzduším, dozrievala revolta a pomsta proti utlačovateľom. Ale príprava Ráztočanov nepozostávala v tom, že by pripravovali revolvery, bomby a pod., nerečnili, neagitovali, bez slova dozrievalo ovocie odplaty, ktorá jedného vhodného dňa mala zrelosťou odpadnúť. Zasekerené zuby, zovretá päsť, sršiace oči, znervóznené svaly, rozburácaná krv, to všetko bola najlepšia príprava, ktorá sa vyplnila po rozpadávaní frontu, keď sa i ozbrojení Ráztočania vrátili domov.

Metóda Mila Urbana, akej užíva pri líčení svojich príbehov, je jedinečná u nás: vie činmi posunovať dej, neopisuje, nereferuje a nerozpráva, ale dá sa valiť faktom, proti ktorým nemôžeš nič namietať ani sa im ubrániť, ako sa nemôžeš vyhnúť po prívale rozvodnenej horskej rieke, keď ťa zastihne v údolí. „Živý bič“ opisuje malú dedinu za veľkej vojny, ale spôsob podania autorovho je veľkorysý, široký. Nijako necítiš tú dedinskú zaostalosť, malosť a bezvýznamnosť, lebo veď spisovateľ povyberal maximum z toho dedinského života, len vzruchy, vzkypenia, aby ti podal vrcholce a dosiahnuté body. Čo je medzi nimi, je bezpodstatné, nezaujímavé a zbytočné, pravda, ani sa to v románe nevyskytuje. Pri desaťročnej súvahe o našich literárnych veciach na Slovensku za najhodnotnejšie dielo možno považovať Urbanov „Živý bič“ na prvom mieste: prináša hodne osobitného, svojho, nového a jedinečného i formou dosiaľ tam nebývalou, a to znamená veľké plus a hodnotu. Inak mladého autora treba bedlivo sledovať, aby nezašiel na scestie svojich mladíckych úspechov!

IV

Najbolestnejšou skupinou zo slovesných druhov je na Slovensku divadlo, ktoré nie je hádam vôbec možné bez väčšieho a umeleckejšieho javiska, čoho dôkazom nám je práve žalostný stav dramatickej literatúry slovenskej. Slovensko nemalo umeleckej scény, a preto na tomto poli jeho zaostalosť je najvhodnejšie a najmožnejšie ospravedlniteľná. Ľudové divadlá, hrávané ochotníkmi, nepriblížili sa divadelnému umeniu ani len približne. Hrávalo sa zo zábavy a z vlasteneckej tendencie, nikde ale nie zo snáh čiste umeleckých a divadelných. Ak sa teda v svojom referáte usilujeme pospomínať divadelné hry čerpané z ovzdušia veľkej vojny, nerobíme tak podľa skutočnej hodnoty tých diel, ale skôr aby sme zachytili čím úplnejšie odraz veľkej vojny v celom literárnom snažení, nevyjímajúc ani divadelné hry, ktorých je až nápadne málo.

Počtom najviac divadelných hier produkoval Ignác Grebáč-Orlov. Bol vojenským kňazom a tam sa stýkal bezprostredne s hrôzami vojny na fronte alebo tesne za ním medzi civilným obyvateľstvom, ktoré prichádzalo o životy i o majetky. Teda sama vojna je už dramatickým, tragickým, rušným a pôsobivým prvkom. Mnohé momenty a výjavy dávajú vhodné sujety k literárnym výtvorom. I samo situovanie Grebáčovho „obrázku z času vojny v 3 dejstvách s premenou“ „Bez domu“ (vychádzal pôvodne v besedniciach Národných novín r. 1916, odkiaľ bol vydaný i separátne a r. 1921 v novom vydaní) je tesne za bojišťom, kde počuť dunenie diel a vidieť mnohé hrôzy vojnové, ktoré spisovateľa priam nútili z jeho osobných zážitkov a skúseností vytvoriť pôsobivú a priamočiaru hru. Dej je vzatý z horárne v hlbokom lese. Vojsko ustupuje a obyvateľstvo sa musí vysťahovať ďaleko do emigrantských táborov. Z toho vyrastá zápletka. Pravda, Grebáč nevedel nič zachytiť z veľkej osudovej drámy ľudskej spoločnosti, akým bola veľká vojna, vo svojom obraze jalových fráz, ale všade, či vhodne alebo nevhodne, mieša svoje cirkevnícke a náboženské pravdy i polopravdy. I slová z jeho hry: „Keď už tisíce našich bratov vykrváca na bojišti a život svoj pre vyššie ciele položí na oltár vlasti“ (Bez domu, str. 44), zrejme prezrádzajú, že autor hovorí o vyšších cieľoch pre maďarskú vlasť, a teda z nášho stanoviska pre cudziu vlasť, čo hádže divné svetlo na Orlova a pripomína jeho ódu k patrónke Uhorska z prvého vydania jeho básnickej zbierky „Piesne a dumky“.

Šťastnejšou než predošlá hra je iná hra Orlova, čerpaná zo svetovej vojny a nazvaná „Svitaj nám, svitaj!“ (druhé opravené vydanie 1920). I táto sa odohráva tesne za frontom v malej, zapadlej dedine východného Slovenska, kde vtrhli Rusi r. 1915. Zápletka povstane medzi maďarónskym horárom Veselovským a učiteľom Horánskym pre dcéru starého učiteľa. V tejto Grebáčovej hre je najviac presvedčivosti, ruchu, spádu a prirodzeného priebehu deja, miestami vystupňovaného v dramaticky pravdivé a vplyvné výstupy a obrazy. Stačí spomenúť, keď sa zídu dvaja zaľúbenci, Horánsky a Janka učiteľovie, a vypočuť ich sentimentálne, zjemnelé reči, prehliadku Horánskeho bytu a nájdenie u neho vlastizradných dokumentov, odvlečenie a lúčenie jeho so staručkou matkou, a presvedčíme sa o určitých Orlovových dobrých vlastnostiach, ktoré keby rozhojňoval a rozmnožoval, približoval by sa k vážnemu tvoreniu. Tieto dve hry stačia, aby sme si urobili obraz o jeho dramatických schopnostiach, pravda, ani jedna z nich nevyznieva umelecky, ale len rozhojňuje divadelnú literatúru pre ľudové scény.

I Ferko Urbánek, ktorý tvorí, lepšie rečeno, ktorý píše pre ľud a rád sa znižuje a prispôsobuje jeho vkusu a chúťkam, i z vojnového materiálu usiloval sa zachytiť niečo do ľudovej hry. Vedel veľmi dobre, že aktuálnosť a neďaleká prítomnosť vojny a komplikácií s ňou súvisiacich mohla by rozšíriť a upevniť jeho popularitu a nenahraditeľnosť v prítomnej dobe pre dedinské divadlo, preto rozhodol sa skomponovať drámu „Hriešnica“ (1923), ťažiacu zo situácií roztrhaných manželstiev za vojny. Hriešnicou je v očiach celej dediny i svojich svokrovcov domnelá vdova po padlom vojakovi, majúca pomer s krásnym dedinským mládencom, ktorý tiež bol odvedený na vojnu. Situácia sa zamotáva a komplikuje. Vyriešenie nastáva, až keď sa milenec hriešnicin vráti ako legionár a nájde si i svoje decko a slávi svadbu. Vtom sa vracia jej prvý muž s protézou miesto nohy. Nastáva vyvrcholenie a rozriešenie: v hádke zastrelia hriešnicu.

Na mylnej zpráve o mužovej smrti zakladá sa i dráma Martina Rázusa „Hana“ (1920). Sedliacka žena, opustená a preťažená robotou, vezme si na poľnohospodárske práce zajatého Rusa, ktorý si ju svojou dobrotou a láskavosťou vie získať. Po zvesti, že sa jej vracia muž — zarazená a ohromená umiera. Celý kus je chápaný až príliš farársky, z cirkevníckeho luteránskeho stanoviska, kde dá vystupovať evanjelickému duchovnému a kde sa dá odohrávať celej náboženskej ceremónii na javisku. Čo by boli urobili opravdiví dramatici z takého materiálu, aký mali k dispozícii Urbánek a Rázus. Oni však z neho vytvorili zosentimentálnené rozprávanie, rozdelené na dejstvá, scény a výstupy bez každej dramatickej sily a opravdivosti. Tým sa síce len zaradili medzi ostatných slovenských spisovateľov, píšúcich divadelné hry chronologicky, ale umelecky a hodnotne nepovedali nič alebo skoro nič nového a zmnožujúceho.

Aby sme však o slovenskom divadelníctve mohli povedať i niečo jasnejšieho a radostnejšieho, nemôžeme nespomenúť Vladimíra Hurbana Vladimírova, ktorý je najnadanejším dramatickým slovenským spisovateľom, snažiacim sa vyhľadávať tiež nové cesty a nové spôsoby v dramatike. Niektoré jeho hry prezrádzajú zrejme štúdium svetových dramatikov B. Shawa a K. Čapka a zároveň nadanie komponovať a tvoriť podľa seba a svojím spôsobom. Vladimír Hurban nespokojuje sa s deskriptívnym vylíčením typu svojich osôb, ale usiluje sa preniknúť k ich dušiam i srdciam a ich tragiku sformovať do dramatickej kompozície. Autor je dosť plodný. Jeho „Milica Nikoličová“ (1923) čerpá z ovzdušia ústupu nemeckých vojsk na srbskom fronte. Krásna Milica, opustená a oklamaná nemeckým dôstojníkom, vrhne sa pod kone navracajúcich sa legionárov. Napriek tomu, že hra je viac príležitostná, a dnes, keď sme ďaleko od nadšených dôb poprevratových, nie dosť dobre možná, predsa je v nej hodne umeleckej i dramatickej ceny, ktorá neubúda. Len škoda, že je autor vzdialený od divadelného strediska, žije na zapadlej dedine juhoslovanského Banátu a nemôže svoje nadanie upotrebiť na tvorivé činy.

V

Okrem nami spomínaných mien našlo by sa ich ešte hodne, ktorí písali o vojne hneď po jej vzniku a za jej trvania a tiež dlho po nej až do prítomnosti. Bolo by to však prázdne a zbytočné nahromaďovanie mien a názvov, ktoré nič nehovoria a nič neznamenajú. Snažili sme sa podať ucelený obraz o vojnovej literatúre bez obťažujúcich malicherností a bezcenností, lebo vieme, že ide len o to: vedieť, ako sa celý kmeň národa díval na takú katastrofu ľudstva, akou bola práve veľká vojna, ako sa k nej staval, čo od nej očakával pre seba samého a na ktorú stranu sa pridal, aby napomáhal jej víťazstvo, a tým zároveň i víťazstvo svoje. Zo zachovanej literatúry možno celkom bezpečne súdiť, že po vzniku svetovej vojny sa na Slovensku v národnom živote začalo zmŕtvenie a zdesenie. Predstavitelia slovenského ľudu nevedeli, kam sa pridať, čo podniknúť, boli proste bezradní. Inak, pravda, bez preštudovania novín a korešpondencie tej doby nemožno sa definitívne vysloviť. Mĺkvosť a zmätenosť panovala však i v žurnalistike.

Položenie a stav krásnej literatúry na Slovensku je zvláštny; aký je národný pomer československý, taký sa nám javí i v literatúre. Krásna literatúra na Slovensku vydáva sa za niečo samostatného, možného i bez druhého literárneho sveta, a preto snaží sa v každom odbore literárnom a v každom jeho odvetví osamostatniť nasilu, byť nezávislou a samostatnou i sebestačnou. Pravda, táto snaha je hotovým, sebaubíjaním, ktoré vedie k nekritičnosti, povrchnosti, nízkosti a malosti. Keď sme na Slovensku, musíme si uvedomiť, že sme v provincii, nie síce politickej, ale literárnej a umeleckej, kde sa inými očami hľadí na život a tiež na krásne písomníctvo. Je tam nízka úroveň, malé požiadavky, a následkom toho i malé ciele a snahy. Kto by tam chcel vedieť viac a vedel tiež viac a dokonalejšieho vytvoriť, bude v takomto prostredí ubitý, lebo tam nikto na ňom nič veľkého ani nechce. Malé prostredie nenávidí nadpriemernosť a vyššie ambície, uspokojí sa s prostrednosťou. Z toho je zvláštny názor na spisovateľa. V literatúrach kmeňových, pretože majú malé ciele a hlavne slabú a nemohúcu prítomnosť, nemôžu zaviesť prísnejšiu kritiku už i preto, lebo by to ich slovesné snaženie neznieslo. Proste teda, keď sme na Slovensku, sme v provincionálnom prostredí, kde každý veršovník je básnikom, každý spisovateľ ľudských príhod románopiscom a každý kompozitér divadelných scén a výstupov veľkým dramatikom. Medzi najpodstatnejšie charakteristické znaky kmeňového literárneho snaženia patrí osvetľovanie bengálskym ružovým svetlom mladých ľudí, aby sa zdali väčšími a dokonalejšími. V takomto prostredí panuje sebauctievanie spisovateľov navzájom a ich obdivovanie so zväčšujúcimi okuliarmi mámenia. Kmeňové literatúry niekedy však tiež vytvoria umelecky dokonalé a ľudsky opravdivé diela, ako je tomu i v provensálskom prípade u Mistrala a v niektorých nemeckých kmeňových literatúrach, najmä v bavorskej. Ale na samostatnú existenciu a sebestačnosť sa nemôžu zmôcť nikdy a nijako. Potvrdil mi to i dr. J. R. Kaim vo svojej štúdii „Der Sinn der Literaturwissenschaft“ (1921), kde dosť podrobne rozoberá provinciálne literatúry, hlavne bavorskú.

*

Snažil som sa dívať na naše literárne veci na Slovensku ostrejším zrakom a prísnejšie ich súdiť, ako je to zvykom u mnohých slovenských predstaviteľov literárneho snaženia a hodnotenia na Slovensku. Prísnosť moja však vyviera z lásky, akú prechovávam voči svojej rodnej zemi, ktorú by som chcel mať sebakritickejšiu, túžiacu a snažiacu sa za dokonalosťou, opravdivosťou a za hodnotami i v krásnej literatúre, lebo len tak bude znamenať niečo vo svetovej konkurencii, a s tou treba počítať. Proti prísnemu posudzovaniu na Slovensku zakorenená je falošná predstava, čo prísne súdime, to vraj nemôžeme milovať. Som presvedčený, že opak je pravdou.

Vo svojom referáte hovoril som miestami iste nie dosť precízne a prepracovane, lebo by som elaborát musel rozšíriť i do oblastí, ktoré nesúvisia priamo s krásnou literatúrou a vonkoncom nie s vojnovou literatúrou a písomníctvom o vojne. Snažil som sa poukázať na naše literárne veci na Slovensku v takom prifarbení, aby si ich viac, ovela viacej všímali i v Čechách než dosiaľ. Musí sa to diať kvôli národnej jednote navzdory rozkolu. Vieme síce, že Slovensko neláka umeleckou vyspelosťou a hodnotami tvorivými a že jeho literatúra vyvíja sa viac v znamení napodobenia a kopírovania než objavu a kladu, ale veď na úplný obraz treba i menej svetlých miest i tieňov.

(1928)