ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Ak je dosiaľ pravdou poznatok starého filozofa, že divadelné umenie je vrcholom a najposlednejším prejavom slovesného umenia národa, kmeňa alebo provincie, a ak slovesné umenie bez vyspelého divadla je len detským vekom slovesných tvorivých snáh a možností vôbec, potom slovenské literárne snaženie je ešte v začiatkoch, v plienkach, lebo nemá dosiaľ poriadneho, skutočného a veľkého dramatika, a ak už dlho žije svoj literárny život — literárna história minulých storočí nás o tom kladne presvedčuje, boli predsa doby, keď práve Slovensko malo primát v našom literárnom umení, v dobe pobielohorskej a poreformačnej — a dosiaľ nezrodilo ozajstného dramatika živelnej osudovosti a umeleckej hodnoty, opäť nám tak potvrdzuje s jasnou výrečnosťou provincionálne postavenie všetkých týchto umeleckých snáh, ktoré dosiaľ neboli a ktoré ani nemôžu prejavovať samostatné jestvovanie a byť sebestačné, ako nás o tom poučujú všetky podobné literárne snahy u iných národov. Všetko to, čo sa vykonalo na Slovensku v dramatickom umení, je len slabým odrazom toho, čo bolo vytvorené dokonalejšie a mužnejšie u iných. Sľubné osobnosti, ktoré dávajú tušiť divadelný talent, dramatické diela, ktoré svedčia o určitom nadaní a sľubujú si od svojho pôvodcu zrelý a hodnotný literárny úkon na poli divadelnom, sú prechodné. Zjavujú sa na oblohe našich literárnych snáh na Slovensku len náhodne ako bludice. Preniknú do tmavej púšte tunajších slovesných začiatkov ako jesenné nočné ohne, ktoré efemérne opäť hasnú a hynú. Neviem iste, či je správne a možné vysvetľovať túto divadelnú chudobu a ospravedlňovať ju nedostatkom väčšieho kultúrneho centra a väčšej divadelnej spoločnosti na území dnešného Slovenska, keď inteligentní Slováci mali možnosť navštevovať veľké mestské divadlá (Jozef Gregor-Tajovský žil dlho v Prahe) a keď i u malých kmeňov, ktoré mali ťažšie životné osudy ako Slováci, divadelná literatúra je primeraná ich ostatnej literárnej vyspelosti a vysoko vyniká nad slovenskú. Pripomíname aspoň osudy balkánskych Slovanov. Na tomto mieste nemôžeme bližšie a podrobnejšie vysvetľovať tento nedostatok divadelnej produkcie. Isté však je, že ani medzi tými mnohými pokusmi v divadelnom snažení, ktoré sa rozvírili po politickom oslobodení na Slovensku, niet ozajstného tvorcu, ani takého, ktorý by aspoň pre budúcnosť dával tušiť sľubnejší umelecký prejav a dramatický čin. Je to akási tragika osudu: celá slovenská minulosť od najstarších čias bola dramaticky rušná, ľudsky bolestná i tragická, a predsa sa z nej nevyťažilo nič okrem dlhých historických traktátov, rozdelených podľa šablóny na dejstvá a scény; alebo práve preto, že celý život tejto krajiny bol taký osudný, že on sám bol bolestnou tragédiou, nebolo treba a nebolo ju možno nahrádzať umelými literárnymi výtvormi?! Preto by sa bolo treba zamyslieť nad vnútornými príčinami týchto tragických momentov, preniknúť k najvnútornejšiemu problému všetkých tých osudovostí, ktoré zmietali podľa svojej ľubovôle slovenským človekom po celé stáročia. Bolo by treba opravdivosti a tvorivých potencií k takému dielu, aby sa mohla zodpovedať základná otázka a domyslieť gruntovný problém.

Ale otázku možno položiť i z inej strany: Nepotrebuje azda ozajstná, hodnotná i opravdivá tragédia a dráma pre svoj vznik i veľké, posiľujúce a heroické, historické i prítomné momenty? Nepotrebuje azda veľké dramatické dielo i zmnožené naladenie celého svojho usilovania vôbec, aby sa takýmto divadelným činom zachytilo niečo, po čom sa všeobecne túži, čo sa cíti ako potreba, čo visí vo vzduchu, ale nemôže sa realizovať, nemôže sa zobrať zo stromu nádejí ako dozrievajúce ovocie? Ako môže byť dýchavičná minulosť, skôr plná a bohatá na rétorické výbuchy a fantastické rozorvanosti ako na odvahu a čin, vznik a odhodlanie, prameňom a látkou na divadelné výtvory, ktoré majú byť nabité mužnosťou, priamosťou a tvorbou?

Práve preto sa žilo v dramatickom umení na Slovensku od začiatku až doteraz len z odrobiniek a odpadkov minulých čias. V divadelnom umení sa žilo, vlastne simulovalo sa žitie na dlh, podľa cudzích vzorov, vo vypožičaných kostýmoch, ktoré neboli nijako pristrihnuté a prispôsobené na naše domáce pomery, ale len na povrchu prefarbené. Vyšla z toho karikatúra dejov i hrdinov, tvorcu i napodobovateľa, ale predovšetkým karikatúra umenia a paškvil života. Ako je ťažko a odporne prehrabávať sa v tých niekoľkých tuctoch slovenských divadelných hier, ktoré neboli donosené, ale prichádzali na svet predčasne, mŕtvo. Na túto prácu sa vynaložilo toľko úsilia, toľko hľadania, kombinovania i dobrej vôle, ale sú to všetko veci, ktoré síce napomáhajú rozvoj literárneho umenia, ale vôbec nie sú jeho impulzom.

II

Medzi sľubné umelecké slovenské prejavy v divadle patrí v prítomnom čase predovšetkým Vladimír Hurban Vladimírov (VHV je vnukom Jozefa Miloslava Hurbana a synom Vladimíra Hurbana, bývalého evanjelického farára v Starej Pazovej v SHS, brata Svetozára Hurbana Vajanského. Po matke je z rodiny štúrovskej. Jeho matka Augusta, rodená Štúrová, bola dcéra Jána Štúra, kráľovského sudcu v Trenčíne, ktorý bol bratom Ľudovíta Štúra. VHV narodil sa 4. augusta 1884 v Starej Pazovej, kde je po smrti otcovej od roku 1914 farárom. Jeho literárne práce objavovali sa pod pseudonymom VHV. Sú to počiatočné písmená jeho mena. V našej literatúre na Slovensku je ešte jedna podobná literárna značka. Je to VHS a značí Vladimíra Hurbana Svetozárovho, [syna Vajanského], dnešného československého vyslanca v Káhire v Egypte. VHV a VHS sú bratanci. Inakšie obe značky literárni kritici a historici často zamieňajú.) VHV je literárnym sľubom dosiaľ nerozvitým. Nechcem prorokovať, lebo ak je prorokovanie a tušenie sľubov v krásnej literatúre vôbec riskantnou odvahou, v slovenskej literatúre je priam klamaním. Veď toľko sľubov, toľko nádejí, koľko ich vznikalo po celé desaťročie na Slovensku a vzniká ešte i dnes — a hlavne dnes, keď sa na Slovensku fabrikujú literáti vo veľkom — zapadlo a bolo roznesené vetrami zabudnutia ako predčasne rozkvitnuté jarné kvety, ktoré spáli mráz.

Vladimír Hurban začal svoju literárnu dráhu malými, ľahkými a nenáročnými aktovkami i scénami uverejňovanými od roku 1903. Všetky tieto veci nedostávali sa na javisko a ostávali zapadnuté v časopisoch z mnohých príčin: nerozumelo sa im a nevystačovali na celý večer. Boli to proste nenáročné a málo vydarené pokusy, ktoré nemohli mať nijaký úspech a boli viac cvičením ako umeleckou tvorbou, robenou podľa určitého plánu a podľa umeleckých potrieb a nutností. Vladimír Hurban sa takmer ani v jednej neusiloval o duchovnejší a preteplenejší výraz, všade stvárňoval len povrch bez vnútornej pravdivosti a prehĺbenosti, predsa však miestami narážal na šťastnejší tón, na intímnejšiu náladu a symbolickú psychologičnosť, keď vedel do pochmúrneho jesenného prostredia, plného šerosvitu, hynutia a zmaru, vložiť úbohosť chudobnej mestskej rodiny, ktorá sa živí predávaním gaštanov a žobraním, po uliciach.(„Na násypoch“, 1906.) Už tu VHV ukázal, že divadelná hra, ak chce vytvoriť ozajstné umelecké hodnoty, ktoré by vedeli rozochvieť vnútornú ľudskú podstatu, má a musí podávať vždy viac a viac zjemnené, ale nie slabošské a duté procesy i stavy vnútorných rozpoložení. A túto psychologickú intuíciu vedel už tu prehlbovať a účinne ju staval práve zvýšenou náladovosťou a farbitosťou. Súzvuk prírodných symbolov s duševným naladením u slovenských literátov tu vystupuje po prvý raz, síce dosť neuvedomene a pochybovačne, ale predsa len tak, že sa vie oprostiť od onej brzdy umeleckého rozrastania, ktorá chcela divadelnú hru obmedziť len na zachycovanie prostredia i spoločnosti, a tým ochudobniť výrazové možnosti dramatického umenia vôbec.

V tomto smere VHV pokračoval s dobrým, hoci i nedokonalým a nie bezchybným spôsobom i v dráme „Homo sapiens“, ktorá čerpá z praveku. (Slovenské pohľady 1924). Ani tu autor nevytvoril ozajstnú drámu, rozosnovanú problematicky na celovečernú hru. Je to opäť náčrt, scéna väčších rozmerov, je to predčasne odtrhnutý plod, na ktorom už síce rozoznávaš i arómu zvláštneho, osobitného prifarbenia, ale i kyslú a trpkastú chuť nezrelosti. V tejto hre, ktorá sa odohráva v kamennej dobe, od západu do východu slnka pri obydlí pračloveka, dáva autor spolupôsobiť popri ľuďoch a symbolických postavách Mora, Ohňa, Chladu a pod. i zvukom všetkých druhov, farbám, tieňom i odtieňom, vôni a všetkým možným nuansám a variáciám živelného rozbúrenia prírody. Všetky prostriedky, ktoré môžu pôsobiť na cit a senzibilitu primitívneho človeka, ktorý bol protirozumový, vie autor použiť na zosilnenie dramatickej a umeleckej pôsobnosti. Napriek tomu, že symbolické postavy Mora, Chladu, Víchra prichádzajú na javisko ako personifikácie, základný tón hry tým v podstate netrpí, všetky tie tóny, zvuky, šum, praskot i lomoz, aký sa ozýva v sídle primitívneho človeka, dáva hre onú príjemnú prifarbenosť a emotívnu náladovosť. Impresionistické pomôcky a nábehy, jemné impresionistické spriestornenie v hre „Homo sapiens“ logicky a priliehavo dekoruje symbolické postavy a psychologické rozbory na účinnú a tvorivú umeleckú náplň. Myslím, že práve týmto smerom ísť, vyvíjať sa a zdokonaľovať znamenalo by pre dramatickú tvorbu Vladimíra Hurbana rozrastanie a mužnenie v tom smere, kde dosiaľ tápe a blúdi bez určitých pevných noriem a cieľov. Hurbanov „Homo sapiens“ pripomína impresionistickú africkú drámu „žiary, farby, hrmotu ä vôní“ — „Ohnivý bubon“ F. F. Marinettiho, kde je zvukov, farieb, svetla a hudby až na zadusenie. Hurbanova hra je v tomto zmysle len akýmsi experimentom impresionistického prekypenia a pomocným výrazovým i umeleckým prostriedkom, nie samoúčelným a viac-menej hračkárskym produktom, akým je „Ohnivý bubon“ vynaliezavého Taliana. Pravda, všetky tieto slohové znaky a výrazové znaky sú len nábehom Hurbanových divadelných výprav, hľadaním ciest a možností v dramatickej problematike, ktoré sú dosiaľ nerozvinuté a len náhodne scénicky načrtnuté. Ani po dejovej stránke na ozajstnú a plnú drámu nestačí tento pokus, ktorý napriek tomu je v celom dramatickom pokusníctve na Slovensku a v tvorbe VHV pokusom náročným, úspešným a sľubným a najlepšie zodpovedá umeleckým dispozíciám svojho autora. Určitou chybou tejto hry je ešte i to, že niektoré symbolické osoby vystupujú alebo príliš mravokárne a tendenčne, alebo príliš povznesene a vyzývavo drzo a drsne, čo hrozí urobiť z dramatického pokusu elementárnej sily dýchavičný traktát a mravoučnú ochotnícku hru.

III

Na inú cestu nastúpil VHV svojimi drámami, ktoré čerpajú zo slovenskej minulosti. Pravda, ani jedna z nich, či sa volá „Trenčiansky Matúš“ (1920) alebo „Reštavrácia“ (1921) a „Ľudovít Štúr“ (1926), nevedela svoje historické pramene zoživotniť mohutnou pravdivosťou a nakresliť s dramatickou osudovosťou. Látka zo života svojvoľného Matúša Čáka, pána na Trenčíne, bola v našej literatúre spracovaná už niekoľkokrát. Všetci autori takmer bez výnimky ponímali ju idealizovane a romanticky. To sa stalo i Hurbanovi, ktorý dáva do úst vtedajším ľuďom celkom anachronické myšlienky a výroky. Ani „Ľudovít Štúr“ nie je vôbec vydarenou drámou, čo zavinilo autorovo zveličovanie vlasteneckej a národnej horlivosti starého rétorického rázu. Všetky tieto historické drámy, z ktorých prvá je zdramatizovaním povesti Viliama Paulinyho-Tótha, zaťažuje a priam ubíja dejinná a vlastenecká problematika verne podľa predlôh, zatiaľ čo autor nevyjadril vlastnú fantáziu a tvorivú silu. Jeho úsilie celkom zlyhalo. Keď roku 1917, v čase najväčších národných i ľudských úzkostí a nádejí, autor zamýšľal vydávať historické drámy so silnou vlasteneckou a výchovnou tendenciou, jeho úsile bolo odôvodnené, ale dnes sa už stáva zbytočným pre svoju frázovitosť a rétoričnosť, ked v nich niet takmer nijakých dramatických ani umeleckých kvalít a predností.

Ale ani nad dejinnným problémom nevedel sa Vladimír Hurban Vladimírov hlboko, presvedčivo a úprimne zamyslieť, neusiluje sa vypátrať dejinné taje, nepreniknuteľné cesty a zvraty, nesnaží sa zachytiť ich poriadok a zmysel, ktorý sa tak často stavia na prvé miesto v mnohých svetových drámach historických a práve v nich je hybnou dramatickou silou i náplňou. Hurban iba deskriptívnou metódou líči osudy svojich hrdinov, málo, ba vôbec nedramatické. Životné a ľudské osudy svojich osôb si takmer nevšíma, a keď, potom je to v jeho historických hrách vždy snaha druhoradá, aby v ich rámci mohol rozviť určitú ideu (v tomto prípade u VHV vždy nacionalistickú). Ľudia a ich poslanie a položenie, bez ktorých vôbec niet dramatických činov, sú pre neho vedľajšou ubikačnou dekoráciou pre ideológiu.

Z dravej prítomnosti svetovej vojny a z nadšenia, ktoré nastalo po oslobodení a pri príchode legionárov, čerpá dráma z juhoslovanského prostredia tamojších našich kolónií „Milica Nikoličová“ (1922), ktorá sa svojou látkou tiež môže zaradiť k jeho historickým drámam. Čo je zaujímavé na tejto hre a čo budí obdiv, je samotná kompozícia, zosnovaná veľmi šťastne a ľahko, bez všetkých afektácií a násilností. Tu sa Vladimír Hurban po prvý raz pokúsil s dosť dobrým úspechom o drámu charakterovú, kde jednotlivé osoby neboli len bezduchými figúrkami rôznych ideí, ale priam nositeľmi svojich poslaní a osudov. Tu sú jednotlivé osoby šťastne charakterizované a mužne vytvorené. Tu sa autor snažil dostať i ďalej, nielen tvoriť hry plné rozcitlivenia a vzplanutia citov, zmyslov, nervov a krvi: chcel zachytiť a vyjadriť zmysel a ráz doby a celej vtedajšej nálady. K takému úsiliu bolo treba, pokiaľ to šlo, odosobniť a odindividualizovať osobnosť a vysloviť sa v zmysle túžob a smerovaní obecne ľudských. Je to nápoveď kolektivizmu, ale slabá a bojazlivá. Pravda, napriek všetkým týmto náznakom i „Milica Nikoličová“ ostáva len citovou drámou, nie sociálnou a syntetickou hrou.

Určitú slabosť možno pozorovať i pri tomto diele. Je to akási nie dosť značná a nie dosť zreteľne prejavená životnosť a dramatická dravosť, ktorá nás nedostatočne presvedčuje o tých hrôzach nemeckého vojnového besnenia, hoci samo vyvrcholenie drámy, keď sa Milica, nemeckým dôstojníkom zradená a svojimi opovrhnutá (pre lásku k nepriateľovi), s plodom svojej lásky pod srdcom a s rozorvaným a sklamaným vnútrom vrhne pod kopytá víťaznej srbskej jazdy, je nadmieru dramaticky efektné a ľudsky otriasajúce.

Zaujímavý pokus urobil VHV aj svojou dramatickou hrou „S. O. S.“ (Spolok obrodených svätých, 1923), ked sa opäť odvážil s umeleckou výpravou na nové cesty a za novými cieľmi, kde sa tiež viac približuje novším a modernejším snahám v divadelnom úsilí na poli kolektívnych hier. Hra sama je vyťažená z náboženskej i cirkevnej problematiky, ale chápaná v duchu našich čias. Celá masa náboženských fanatikov, ktorých úplne ovláda ich náčelníčka, dosť upomína na Čapkovu hru „RUR“, hoci už základné myšlienky oboch vyznievajú protichodne. Ale medzi konečným rozriešením a vyústením nemožno nepozorovať obdobné myšlienky že život a životné šťastie je v malých veciach a rodí i udržuje sa láskou, a nie nadprirodzenými a umelými snahami. Ale hra na javisku opäť nemôže pôsobiť, lebo jej dramatické vzruchy sú kombinované na jemné duševné a citové odtiene, aké sa na javisku málokde a málokedy môžu naplno a tvorivo uplatniť.

„Milici Nikoličovej“ dramatickým pochopením, koloritom i výstavbou sa podobá rodinná dráma „Záveje“ (1922). Ňou opäť Vladimír Hurban zakotvil v inom prostredí, medzi slovenským sedliackym ľudom v Juhoslávii. Toto prostredie so svojou jedinečnosťou a osobitosťou, tento kraj, ktorý je svetom pre seba, sedliacky tvrdý a ozajstný, mohol by byť nevyčerpateľným prameňom a východiskom jeho umeleckej činnosti. „Záveje“ sú stavané veľmi šťastne a vyťažené zo skutočného života a jeho vírov. Dramatičnosť a konflikt tragiky je vybudovaný, myslím, najúspešnejšie a najvhodnejšie zo všetkých divadelných pokusov Hurbanových. Samotný problém, ktorý v tomto diele autor rieši, je hlboký a ozajstný. Mladá žena syna bohatého sedliaka nemá deti a nemôže mať potomka. To je celý problém, ku ktorému pristupuje sedliacka neústupčivosť, požadovačnosť i krutosť. Tragiku stupňuje ešte odcudzenie manžela žene, ktorá končí samovraždou. Celé autorovo poňatie týchto rodových i rodinných konfliktov nie je len povrchové a popisné, ako bolo trebárs pri jeho historických hrách, ale podáva náznaky vnútorných životných ťažkostí a osudov, organickú príťaž nielen jednotlivca, ale celého rodu. A práve v tejto hre, kde sa Hurban tak úspešne odpútal od popisnej šablóny a obrátil svoje umelecké hľadanie dovnútra, aby mohol vytvoriť bytosti živé, jedinečné, ktoré sa neopakujú a ktoré nie sú nositeľmi ideí a nijakých násilne navešaných právd i poloprávd, skonštruovaných rozumove, vedel zaznieť znova, hoci len na čas, umelecky presvedčivo. „Záveje“ sú drámou tak prirodzene stavanou a voľne komponovanou, bez zovretosti a vyfintenosti, takou plnou logičnosti, že všetky tieto prednosti až prekvapujú u autora, ktorý žije v provincionálnom mestečku ďaleko od umeleckého ruchu a žije i tvorí umelecky viac zo svojich starých zásob ako z naliehavých bolestí i problémov dňa. Pravda, dostať na javisko i túto drámu, je veľmi ťažké, lebo i pri všetký prednostiach umeleckých i literárnych Hurbanovým hrám čosi chýba, akási dejová súmernosť a stupňovitosť a dramatický vzruch, preto sa im tak ťažko darí na javisku. To sú však už iné problémy a bolesti, ktoré nespadajú dosť dobre do rámca literárnej štúdie.

Niekedy sa Vladimír Hurban snaží za lacnú efektnú cenu urobiť obrat v celej hre na mieste, kde mohol pôvodne nadhodenú osudovosť a tragický konflikt stupňovať a vyvrcholiť organicky a s nevyhnutnou dravosťou. Syn bohatého sedliaka zrieka sa ženy preto, že sa dozvie o jej láske k dedinskému kováčovi. Týmto banálnym a lacným spôsobom Hurban stupňuje a vyvrchoľuje drámu, hoci sa mu priam núkalo iné riešenie, na začiatku deja naznačené: zosilnením rodových, a dedičných pudov i hladu a lakomstva, po dedičstve! V sedliackom prostredí životné konflikty bývajú veľmi osudové, a veľmi hlboké, ktoré dramatika priam lákajú, aby ich spracoval. VHV má dosť možnosti a príležitostí, aby z tohto prostredia vychádzal vo svojom umeleckom vývoji a dozrievaní.

Aj sedliacky život a poriadky v ňom chápe Vladimír Hurban celkom odlišne, ako toto prostredie chápu naši spisovatelia na Slovensku, ktorí až na malé výnimky (Timrava) zobrazovali sedliacky život romanticky falošne a idealizovali ho až do nemožnosti. VHV bez ohľadu a s úžasnou pravdivosťou odkrýva všetky chyby sedliackeho ľudu s jeho tvrdohlavosťou, drsnosťou a neústupnosťou. Neľaká sa nijakej krutosti, len aby podal životné položenie tohto stavu v takom svetle, v akom skutočne je. Ale metódy Hurbanove nie sú realistické a popisné podľa deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Zo sedliackeho prostredia vyťažil Hurban i operetu „Pekná nová maľovaná kolíska“ (1923), v čom dosiahol na Slovensku primát i na tomto poli. Operetná ľahkosť a spevnosť, jemný humor a irónia podľa požiadaviek a potreby napĺňajú túto hru, ktorá je, pravda, v mnohom ohľade stavaná podľa rôznych predlôh, ale predsa jej nemožno uprieť tón originality a sympatičnosti už tým, že je zo slovenského prostredia v Juhoslávii. Umeleckú vyspelosť a tvorivé schopnosti autorove nemožno podľa nej hodnotiť.

*

Vladimír Hurban Vladimírov žije ďaleko od literárnych a umeleckých centier, v samote v Juhoslávii, svet tvorivých hodnôt a zmnožujúcich momentov ide nad nim a mimo neho. Takéto ústranie a tichosť, odvrátenie sa od stredu sveta so všetkým jeho ruchom, býva často údelom veľkých tvorivých talentov, ktoré žijú v samote svoj vlastný svet bez ohľadu na to, čo sa rušne ženie okolo nich a ďaleko od nich. A v tejto svojej odľahlosti snívali spisovatelia svoj sen, priadli svoje túžby a nádeje, často na prvý pohľad zbytočné pre svet, kde kypel život, ale predsa len tvorivé a zmnožujúce. Takýto názor na spisovateľa je už dnes zastaralý a takmer nemožný, keď chceme, aby umelec bol v kultúrnom strede a tvoril podľa najposlednejšej módy a najnovšej šablóny. Pre dramatika však už dávno neplatí idealizovanie mimo hlavnej tepny umeleckých snáh. Lebo ak si treba v niektorom odvetví literárneho umenia všímať aj najposlednejšie hlasy, je to predovšetkým dramatické umenie, kde treba tvoriť v duchu a podľa potreby prítomnosti. Vladimír Hurban je odtrhnutý už od svojich literárnych začiatkov od literárneho a divadelného centra, čo sa zrejme odráža v jeho tvorbe. Stále sa zmieta vo vlnách a prúdoch, ktoré občas a mimochodom preniknú do jeho literárnych samôt. Iste preto je v celej jeho bytosti a v celej jeho podstate toľko rozorvanosti. Je zasiahnutý akousi veľkou vnútornou umeleckou vlnou a zmieta sa od jedného literárneho sľubu a záblesku k druhému bez trvalého a definitívneho upokojenia. Všetko to, čo nám až dosiaľ Hurban podal zo svojich zásob a zo svojich umeleckých potencií, je len malý, nepatrný zlomok, utrúsený viac náhodou ako úmyselne a podľa programu.

VHV musí pochopiť, že každá doba má svoje sociálne i umelecké túžby, nádeje i potreby, podľa ktorých má tvoriť najmä dramatik. Pravda, to neznamená, že sa má podriaďovať a prispôsobovať malichernostiam i pokleskom nenáročnosti i slabošským chúťkam doby. Ale musí pochopiť, že nové časy a ich umelecké ašpirácie usilujú sa tiež o novú krásu, nové umenie, nové kultúrne potreby a tvorivé hodnoty. A nové umenie musí byť predovšetkým všestrannejšie ako dosiaľ a okrem toho: musí sa obracať viac dovnútra, k duši a srdcu a musí sa tiež usilovať zachytiť náladu a snahu čias v ich slabostiach i prednostiach. Nové umenie, ako všetko, čo prichádza, aby víťazilo a podmaňovalo, nie podplácalo a lákalo lacnou a povrchnou reklamou, musi byť nanajvýš poctivé a mužné, čo sú najhlavnejšie znaky prichádzajúcich a rodiacich sa mladých snáh. Tvorba Vladimíra Hurbana je otvorená a nedopovedaná a ešte dlho takou ostane. Jeho dielo je mnohozvučné, neucelené a nejednotné. Od básní a poviedok cez divadelné hry. Tu šťastnejšie, tam opäť menej šťastné, tu sľubujúce rozvíjať sa a rásť, tam zase veštiace úpadok a banalitu. Je to tápanie a hľadanie cesty i trvalého a najvhodnejšieho umiestenia. Dokedy však bude trvať? Malomestské ústranie a malá pozornosť k jeho hrám, niekedy takým sľubným, bude ho ešte dlho držať na scestí. Ale kedy nastane vyrovnanie a ujednosmernenie, aby mohla nastať i tvorivá a ozaj umelecká práca? Kulminácia jeho životného pochodu už nastáva, musí sa teda usilovať, aby mohol dôjsť k cieľu, za ktorým sa vybral.

Vladimír Hurban Vladimírov je nesporne nadaným umelcom-dramatikom, ktorý by bol v priaznivých pomeroch a v lepších okolnostiach vyrástol na ozajstného tvorcu. Dodnes, keď mu je už 45 rokov, ostáva jeho literárna žatva fragmentom a epizódou, ostáva obeťou malého slovenského literárneho života, ako u mnohých slovenských spisovateľov vôbec. Bolo to takmer pravidlom, že slovenské životné pomery ubíjali literátov. Verili sme, že po oslobodení táto morová rana na slovenskom kultúrnom tele a najmä rana slovenského literárneho snaženia bude sa likvidovať a nastanú lepšie, uvoľnenejšie pomery. Ale, žiaľ, nestalo sa tak. Pri ohníčku literárnych možností ohrievajú sa iní, ktorí to nepotrebujú a ktorým to umelecký vôbec neprospeje. Povolaní činitelia starajú sa o všetko možné, často tiež o zbytočné veci než o naliehavé, ale o Vladimíra Hurbana sa nestará nik. Čo všetko vychádza v slovenských časopisoch, aké umelecké nepodarky, ale pre Hurbanove hry, ktorých autor uschováva v rukopisoch takmer tucet z roku 1927 a 1928 (Divé husi, Firma Lazič, Nápitok lásky, Zem, Mataj, Verný Dudiač, Potvrdenka, Jehudalo Izrael, Keď vejú jarné víchry…), niet v nich miesta. Tak isto sa vodí jeho hrám i na javisku. Sú odmietané. Ale ak Vladimír Hurban Vladimírov v oslobodenom desaťročí predsa umelecky dozrieval, nie je to zásluhou oslobodenia, ale prirodzeného autorovho rastu a dospievania. Oslobodené Slovensko a jeho ľudia nepomohli Hurbanovej tvorbe v ničom. Zostáva ďaleko na dedine v cudzom štáte až dodnes.

Nemožno očakávať, že by sa niekedy ešte vôbec dostal do divadelného a kultúrneho centra. Ako sa veci vyvíjajú, ostane ďaleko od svojej oslobodenej domoviny a nebude môcť náležite a podľa svojich schopností a nadania napomáhať jej kultúrny rozvoj. Ale napriek všetkým týmto ťažkostiam bude tvoriť i ďalej, pravdepodobne sa bude i zdokonaľovať a dozrievať. Nám však budú jeho literárne plody, dozrievajúce v ústraní a zabudnutí, tým drahšie a vzácnejšie, lebo budú mať svoju vôňu, farbu a pulz.

Doterajšiu tvorbu VHV nazvali sme viac pokusmi než literárnymi a divadelnými činmi. Nie je to však nič tragické a ponižujúce. Sú to pokusy, ktorým ťažko nájsť na Slovensku konkurenta a ktoré svojho autora robia dosiaľ najlepším slovenským dramatikom, i keď sa jeho hry nedostávajú na scénu bratislavského Národného divadla.

(1929)