Kritické torzo

Sborníček Jakuba Čišinského [Se 6 obrázky]. Vypravil prof. dr. Josef Páta. V Prahe 1926. Nákladom Česko-lužického spolku „Adolf Černý“ ako 10. zväzok „Česko-lužickej knihovníčky“. Strán 77. Za 5.— Kčs pre členov spolku, za 10.— Kčs pre nečlenov.

Lužickí Srbi žijú v neustálom zápase, v neprestajnej borbe o púhe jestvovanie i o púhy pohyb. Nesmú byť tým, čím sa narodili, tým, čím ich vytvorila príroda a stvoril boh. Aby toto nešťastie paralyzoval Osud (lebo čím by sme to nazvali?), dáva Lužickým Srbom verných a veľkých synov, ktorí ich v tejto borbe vedú, nalievajú im do zomdlených žíl sily a vytrvalosti. To je zase pre nich požehnaným šťastím a jedinou záchranou. Medzi najprednejších z veľkých synov lužickosrbských patrí: Jakub Bart-Čišinski. Toho roku uplynulo sedemdesiat rokov od jeho narodenia. Narodil sa 20. aug. 1856. Študoval, ako väčšina študentov lužickosrbských, dlhé roky v Prahe. Prahu a český národ pokladal za svoje vlastné. Bol farárom. Slúžil poväčšine v nemeckom prostredí, mimo svojej vlasti. Bol pyšným Srbom. U nás by sme ho mohli porovnať s Vajanským. I on stál tak pevne a mužne za svojím národom a spieval mu stále a dôsledne o povinnostiach voči národu, o národnej hrdosti. Vyzýval ho k odvahe a mužnosti. Prosil boha o ochranu svojho národa. „O, škituj, knježe Božo, Serby moje!“ — „Ochraňuj, Pane Bože, moju srbskú vlasť!“ neprestával volať. A tento závet necháva svojmu národu i po smrti: „Tak rty nechť mé Ti šepotají, i rakev mou až v hrob již dají: Chráň srbský lid!“

Literárna činnosť Čišinského je dosť hojná. Hoci v dráme sa nedomohol väčších úspechov, ale vo svojich štrnástich zväzkoch poézie je veľkým básnikom. Jeho poézia ukázala výrečne, čoho je schopný zanedbaný jazyk malého, zanedbaného národa. On zaspieval v srbskolužickom jazyku, mnohými tak opovrhovanom a nenávidenom, na hlbokom sordíne svojho srdca záchvevy svojej vzácnej, a jedinečnej duše takou formou a takým spôsobom, že by nerobil hanbu žiadnej svetovej literatúre.

Túto jeho vlastnosť má vyzdvihnúť a zdôrazniť i prítomný sborníček, vydaný pri sedemdesiatke jeho narodenia lužicko-česko-slovenským spolkom „Adolf Černý“ za vedenia, hádam sa nepomýlim, keď poviem, najlepšieho znalca písomníctva lužickosrbského vôbec, prof. dr. Josefa Pátu, ktorý písal o lužických veciach veľmi mnoho. Napísal gramatiku ich reči, vydal čítanku, zostavil slovník česko-lužický a rediguje i Vestník venovaný Lužici. Minulého roku vydal obšírnejšiu štúdiu ako predprácu k literárnym dejinám lužického písomníctva. Prítomný sborníček je tiež akýmsi príspevkom k sústavným dejinám literatúry lužickej a k monografii o Čišinskom. Lebo treba pripomenúť, že Lužickí Srbi sú na každom poli vedy veľmi zaostalí. Pomyslime si na oveľa väčšiu zaostalosť našu, a máme približný obraz. A Josef Páta iste niekedy na poli literárnohistorickom v lužickom písomníctve túto medzeru vynahradí a napíše obšírnejšie dejiny ich literatúry s pilným prizeraním sa k dejinám kultúrnych, politických a slovanských vzájomných stykov u nich.

„Sborníček Jakuba Čišinského“, vypravený veľmi vkusne i fotografiou básnika i básňou na neho od Josefa Pelíška, svedčí o svedomitej a premyslenej práci spolku „Adolf Černý“. Okrem príspevkov Pátových je v ňom i pojednanie K. Krejčího o Čišinského drámach a článok M. Krejčmářa o náhľade básnika na modernu. — Veľmi charakteristické sú poznámky Pátove, že by bolo potrebné vydať kriticky Čišinského zobrané spisy. Myšlienka je načase. A spolok „Adolf Černý“ by sa jej mohol ujať. Vydať zobrané spisy Čišinského buď v svojej knihovní, každý rok dva zväzky, a urobiť na ne subskripciu i v Lužici, alebo napomôcť a postarať sa o vydanie v Budyšíne. Aby sa tak do malých lužických domov dostala posila vytrvať a nezúfať. Veď k tomu básnik určil svoju tvorbu, nech teda pôsobí! A spolok „Adolf Černý“ bude mať vždy zodpovednejšiu úlohu. Srbi sa majú stále horšie. Pomáhať sa im musí, podľa možnosti od nás. A veríme, že síce národ lužickosrbský bude ešte dlhé a dlhé roky trpieť a strádať, ale nakoniec predsa len vyjde z toho zápasu ako víťaz…

(1927)