ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Antonín Řezáč: Vzpomínky na Josefa Holečka. Nákladom Československej Akadémie Zemědělskej. V Prahe 1930. Strán 68.

Literatúra o Josefovi Holečkovi je dosiaľ hodne skromná, nijako nezodpovedá jeho literárnemu, ideovému, politickému a slovanskému významu. Hlavne však rozbor ideového podkladu rozsiahlej epopeje juhočeského sedliaka „Naši“ nie je dosiaľ náležite a uspokojivo urobený. Každý z vykladačov Holečkovho diela a jeho myšlienkovej náplne položil dôraz na iný moment napriek tomu, že všetci ponímali a vykladali základy „Našich“ zo snahy nájsť neporušený a pokiaľ možno najzachovalejší duševný, zvykový a hospodársky život, čo by bolo dosť podobné iným zachovaným slovanským kmeňom. Pretože Josef Holeček, svojho druhu český slavianofil, podľa vzoru slavianofilov ruských veril v nadpriemernú slovanskú príbuznosť, vyrástla z tejto viery celá jeho činnosť žurnalistická, publicistická a tiež zájazdy do slovanských krajín.

Ďalším charakteristickým znakom Holečkových „Našich“ je názor, že obrodenie národa, počínajúc dobou osvietenskou, nespôsobovali rôzne západoeurópske myšlienkové prúdy osvietenské a romantické, ale že to bol práve český sedliak, ktorý jednak zachoval po Bielej hore češstvo a jednak zase, keď sa vyliečil z vojnových rokov a perzekučných pohrôm, začal sa sťahovať do ponemčenej Prahy a do iných ponemčených miest českého pôvodu, čím sa nezadržateľne začínalo české obrodenie a prebudenie. Teda nijaké západoeurópske myšlienkové vlny, ktoré zasiahli len niektorých českých vzdelancov, nemohli spôsobiť takú veľkú obrodu, ale český vidiečan začal obrodzovať násilím umŕtvené češstvo. Rozumie sa, že sedliacke obrodzovanie sa vôbec nedialo nejako premyslene, plánovite a tendenčne, ale inštinktívne a náhodile, prirodzenou a živelnou životnou energiou, ktorá po 150 rokoch po Bielej hore začala v českom sedliakovi rásť z koreňov národných, ktoré sa po katastrofe zachovali dosť neporušené.

Ako z týchto dvoch momentov vidieť, ideová oblasť v Holečkovom diele je zastúpená bohato. Nie je preto také ľahké a jednoduché vyložiť ju sústavne i pochopiť. K najúspešnejším vykladačom Holečkovým patrí okrem Jana Voborníka a Alberta Pražáka M. Chalupný, ktorý vydal o jeho živote a diele obsiahlu monografiu. Pravda, ani jedna z týchto štúdií nie je úplná. Josefa Holečka treba študovať ďalej a treba sa k nemu vracať. Jeho osobnosť sa nám bude odhaľovať pomaly: každou novou hodnotnou štúdiou, každou vecnou spomienkou. Také vecné spomienky vydal v týchto dňoch i Antonín Řezáč, náš snaživý sedliak a spisovateľ. S Holečkom sa od roku 1910 stýkal dosť často, navzájom sa navštevovali a tiež si písali. Listový materiál, ktorý je u Antonína Řezáča a z ktorého vo svojich spomienkach hojne cituje, je a iste bude cenným dokumentom pre pochopenie Holečkovho diela. Antonín Řezáč si s Holečkom písal o „Našich“, o ich ideovom, podklade, o našom sedliakovi vôbec. V týchto listoch Holeček iste sa neraz vyjadril takým spôsobom, že nám to niekedy podáva kľúč k miestam, ktoré nie sú v jeho diele dosť priehľadné. Antonín Řezáč vo svojej peknej knižke naznačil nám i niekoľko momentov zo vzájomných návštev. Sú tu mnohé príležitostné výroky a rozhovory Holečkove — treba nám predpokladať, že sú zachytené, pokiaľ to bolo možné, verne. A práve tieto výroky a rozhovory nám osvetľujú Holečkovu osobu, jeho osudy a prácu, niekedy i túžby a obavy, nádeje a pochybnosti, najmä pokiaľ sa týka blahodarného rozvoja civilizácie a techniky. Myslím, že najcennejšími partiami spomienkovej Řezáčovej knihy sú tie, ktoré sú venované spisovateľovmu svetovému názoru, mystickému podkladu „Našich“ a hlavne pomeru idealizácie a skutočnosti v tomto veľdiele. Holeček sa v jednom rozhovore Řezáčovi priznali že si väčšinu osôb v „Našich“ vymyslel, či skôr idealizoval. V tomto bode Antonín Řezáč priniesol veľa nového k poznaniu Holečka: literárny historik, ktorý nám bude vykladať jeho diela, nebude môcť nevenovať náležitú, ba základnú pozornosť jeho názorom. Rozumie sa, vždy je nutno overovať a dokladať. Hlavne z Holečkovho diela, pozostalosti, listov a iných dokumentov.

(1930)