ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dr. Karol Kuzmány, život a dielo. Napísal dr, Pavel Bujnák. Nákladom Kníhkupeckého a vydavateľského spolku úč. „Tranoscius“ v Lipt. Mikuláši 1927. Strán 318.

Vyše šesťdesiat rokov Karol Kuzmány je už mŕtvy a nielen fyzicky, ale poväčšine i duchovne svojimi dielami a prácami, okrem jeho piesne „Kto za pravdu horí…“ a ešte sem-tam iných viac alebo menej cenných pozostalostí, s ktorými sa často stretávame v životnom živote, či je už národný alebo cirkevný, kde po Kuzmánym je viacej hodnotnejšieho dedičstva ešte i do našich dní, ale literárna história ešte nevykonala k tomuto nevšednému zjavu svoju základnú povinnosť: napísať o jeho živote, snažení, konaní obšírnejšiu, monografickú štúdiu, aby mu tak splatila aspoň nepatrnú čiastku dlhov, ktoré je mu dlžná celá naša verejnosť za všetku jeho prácu, a aby sa pokúsila zároveň zhodnotiť jeho dielo, zatriediť ho, rozumieť mu v dobovom vývoji a vtedajšom zarámcovaní a zároveň podať súdy o jeho práci v položení takom, v akom sa jeho práca zdá nám, a čo zostalo z nej i pre našu, prípadne i budúcu dobu hodnotného a potrebného. Je síce pravda, že niektorí naši literárni historici vyslovili o Kuzmánym hodnotiace súdy, ako J. Vlček, J. Jakubec, A. Pražák, P. Bujnák a iní, ale z nich len J. Jakubec podal podrobnejší rozbor jeho filozofického románu „Ladislav“ v ČMFL na rok 1713 a J. Thon určoval vplyvy J. F. Friesa na Kuzmányho filozofické názory. Až na konci minulého roku vyšlo o K. Kuzmánym dielo, napísané univ. docentom dr. P. Bujnákom v Prahe pod názvom „Dr. Karol Kuzmány, Život a dielo“, ktoré v širokom rámci a s podrobným historickým pozadím, prechádzajúcim často až do malicherných podrobností, snažiacich sa zachytiť v úplný obraz život a dielo význačného nášho dejateľa v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia, kreslí podobizeň Kuzmányho, osvetľujúc pritom tiež v rozmerných obrysoch náladu a situáciu doby a ľudí a kladúc pritom hlavnú váhu na jeho cirkevné a teologické pôsobenie praktické i vedecké.

P. Bujnák je dokonalým odborníkom v literárnej histórii skoro hneď od svojich začiatkov, iste je ním však od svojich článkov, uverejnených v A. Štefánkovom „Slovenskom obzore“ na r. 1907 — 8 a inde, ktorých dosiaľ je istotne na 4-5 zväzkov, počítajúc v to i jeho „Zobrané kritiky“, zväzok I., venovaný štúdiám o Hviezdoslavovi. I v monografickej štúdii Bujnák dokázal sa byť schopným, čoho dôkazom nám je jeho monografia síce neveľkých rozmerov, ale prizerajúca sa k Hviezdoslavovej tvorbe po stránke estetickej. Estetika a estetické hodnotenie je akýmsi privatissimom Bujnákovým medzi našimi literárnymi historikmi, ktorí tomu až nápadne vyhýbali, čo je iste nemalou škodou a nedostatkom k úplnému pochopeniu umeleckej slovesnej tvorby. Jeho schopnosť hodnotiť umelecký výtvor po stránke estetickej je v tom, že je dokonale školený a orientovaný v estetickej vede skoro až po naše dni. Ale nepracuje len v odbore novšej literatúry druhej i prvej polovice minulého storočia, ale pozoruhodne prispel i k osvetleniu našej literárnej minulosti na Slovensku za osvietenstva v knihe „Stručné dejiny literatúry československej po Štúra“ (1923), ktoré často veľmi neprávom bývajú považované len za kompiláciu už známych výsledkov, zatiaľ čo v skutočnosti sú v mnohých kapitolách jedinečné, podávajú výsledky o materiále, i keď nie celkom novom, ale iste pred ním neprebádanom hlavne v literárnej minulosti Slovenska. Kapitoly „Reformácia na Slovensku“, str. 34 — 35, „Doba pobelohorská na Slovensku“ 1620 — 1690, str. 56 — 66, „Protireformácia na Slovensku“, 66 — 81. „Osveta, jozefinizmus na Slovensku“, str. 88 — 110, kde rozoberá i činnosť spisovateľov učenej osvietenskej spoločnosti malohontskej a jej ročenky „Solennia“, znamenajú veľké plus v našom literárnohistorickom bádaní a sú zároveň jediným sústavným spracovaním tohoto obdobia vôbec. Pri tejto Bujnákovej práci bolo sa nám treba zastaviť preto, že je akosi zabúdaná, nevie sa o nej a ona v skutočnosti podáva pramenné autorove výskumy i mnohé podrobnosti, ak je možné v stručných dejinách podrobnosti uvádzať. Bujnákovo pojednanie o malohontských osvietencoch a o ich spoločnosti „Erudita societas Kisshontensis“ v Nižnom Skalníku a Pražákova štúdia „Malohontští osvícenci“ v Drtinovom sborníku (1921) na str. 201 — 214 dávajú nám stručný, ale prehľadný pojem o našich zaujímavých malohontských oneskorených osvietencoch, ktorí však len pri podrobnom skúmaní i zrovnávaní vývoja sa nám javia v úplnom a jasnom svetle. Podobne i dr. P. Bujnák vo svojej monografii o Karolovi Kuzmánym postupuje vo svojej vývojovej línii dlhý krok dopredu.

Táto jeho práca nesie na sebe zjavné stopy dlhoročného zbierania materiálu, jeho triedenia a zhodnotenia. Už pri príležitosti storočného narodenia spisovateľa autor monografie zamyslel sa nad K. Kuzmánym a začal zbierať materiál, ktorý už roku 1916 mal v podstate zatriedený a spracovaný v hrubých rysoch, ale pozdejšie pre iné záujmy a interesy i pre rozličné prekážky zaležal sa mu v priečinku pracovného stola. Po presídlení do Prahy (1924) bohatou korešpondenciou Kuzmányho s našimi vtedajšími pražskými predákmi, uloženou v Národnom múzeu, podoplňoval svoju monografiu a vyťažil z nej na osvetlenie Kuzmányho osobnosti nejeden zaujímavý a dôležitý rys. Hodno si všimnúť, ako autor odôvodňuje potrebu monografie o Kuzmánym, čoho „zasluhuje si… Kuzmány, ale žiada si a potrebuje to i sám národ. Lebo životopis — citujeme z autorovho predslovu, datovaného v Krupine r. 1916 — veľkých ľudí má veľký výchovný význam. Je v ňom istá príťažlivá sila. Mládež na príkladoch svojich otcov sa vychováva. Preto bez nútenia rada číta životopisy veľkých mužov. Avšak z vedeckého stanoviska životopis… slúži na objasnenie, na vysvetlenie diela, zmýšľania, ducha jeho.“ Tieto citáty nám jasne vysvetľujú Bujnákove názory a náhľady, ktoré si vytýčil a za ktorými šiel pri vyhľadávaní materiálu, a zároveň dávajú nám nazrieť i do autorovej teoretickej prípravy a názorov na cieľ a poslanie monografických štúdií. Svojou monografiou chcel Bujnák vyhovieť dvom požiadavkám: vedeckej a tendenčnej, čo je iste v podstate ideálne poslanie každej vedeckej práce.

Rozoberať v našom krátkom referáte podrobne, z kapitoly na kapitolu, Bujnákovu monografiu o K. Kuzmánym nie je dosť dobre možné z rozličných príčin, lebo museli by sme široko narysovávať okolnosti a prostredie, v akých Kuzmány rástol, študoval, dospieval, zrel a účinkoval ako zrelý muž, aké boli prekážky, ktoré sa mu ustavične priam valili do cesty, a ako ich zase on svojou húževnatosťou premáhal a prekonával. Kuzmány mal veľké poslanie v slovenskom duchovnom, kultúrnom i politickom živote na jednej strane a tiež v živote nábožensko-národnom na strane druhej. A ťažko by bolo rozhodnúť, v ktorom smere mal väčší význam. Je isté, že v oboch odboroch vykonal na svoju dobu neoceniteľnú prácu, bez ktorej by náš spoločenský a národný život na Slovensku v minulosti nebol mysliteľný, ba ani možný v takých smerovaniach, v akých sa práve vyvíjal. Autor monografie snažil sa Kuzmányho vysvetliť v nejednom momente z minulosti, iste veľmi dobre vie, že v dnešnej dobe rodinné pomery, vlastnosti, záľuby a sklony predkov v mnohom ohľade vedia — aspoň približne a v niektorých momentoch — vysvetliť povahu a nadanie, po prípade i niektoré defekty velikánov ľudskej spoločnosti. Preto práve monografia usilovne a podrobne opisuje Kuzmányho rodokmeň, pochádzajúci z Dalmácie, a rodinné pomery jeho predkov. Aj v detstve Kuzmányho môžeme pozorovať zaujímavý moment, ktorý sa pri našich národných predákoch zo Slovenska neraz opakoval, totiž: i Kuzmány za svojho detstva dostal do rúk P. Doležalovu československú mluvnicu, ktorá ho národne uvedomila, utvrdila a usmernila.

Nie menšiu dôležitosť než rodinným pomerom venoval autor monografie i Kuzmányho detstvu. Aké semeno zaseješ, do akej pôdy a ako pripraveneý — tak môžeš počítať i na takú úrodu a požehnanie. Dr. Bujnák podrobne líči i Kuzmányho školské roky od najmladších rokov až po teológiu, a štúdiá v Nemecku. Hlavná časť Bujnákovej práce je venovaná Kuzmánymu — cirkevnému dejateľovi, do ktorej činnosti spadá i jeho vedecké účinkovanie na viedenskej teologickej fakulte ako profesora cirkevného práva. Pravda, ani ostatné zložky Kuzmányho života a dejstvovania nie sú opomenuté a ponechané v pozadí; veď bol i vynikajúcim básnikom, vedcom, spisovateľom a pod.

V knihe sú niektoré kapitoly, ktoré nemožno prečítať bez pohnutia a zamyslenia sa. Také podlosti a uličníctva, ktoré sa po Slovensku priamo organizovali zo strany maďarskej vlády proti tichému občanovi, vzbudzujú priam úžas nás, ktorí napriek tomu všetkému, že sme poznali spôsoby a nespôsoby maďarských vlád, prechádzajúce až do barbarstva, nevieme si ani len predstaviť, čo sa robilo a ako sa priam ubíjal duševne i telesne taký človek, akým bol práve Kuzmány, v maďarských pomeroch a maďarskom prostredí.

Spomedzi 24 kapitol Bujnákovej monografie všimneme si aspoň ešte VI., nadpísanej „Kuzmány v boji za jednotný spisovný jazyk československý“. Kuzmány často vo svojom živote dostával sa pred ťažké problémy rodinné, náboženské, politické, vedecké i národné. Jedným z najťažších a najbolestnejších bol i u neho problém československý, ktorý bol vo vtedajšej dobe nadmieru aktuálny a pálčivý. Kuzmány si ho musel riešiť, a riešil si ho mužne a statočne: bol za jednotu a proti separatizmu, pravda, nie nejakým tvrdohlavým spôsobom, aby sa postavil proti nálade vtedajších vedúcich slovenských ľudí, ktorí pripravovali a zaviedli za spisovnú reč stredoslovenské nárečie, lebo by sa tým bol v určitom zmysle slova znemožnil. Proste chápal momentálnu náladu doby, ale vždy zostal pri československej národnej jednote. Iste to musel byť veľký boj vo vnútri tak charakterného muža, akým bol Kuzmány, keď po uvážení, popri písaní formou českou, písal i novým spisovným jazykom. A tento problém, ktorý si Kuzmány tak hrdo a rozumove odôvodnil a vyložil: za jednotu a tým zároveň za silu, má špeciálny význam pre každého inteligenta, ktorý sa snaží serióznejšie zamyslieť nad touto otázkou. Ona si vyžaduje iudividuálneho vyriešenia, u každého povedomého jednotlivca musí sa diať osobne, nie v masách. I sám autor monografie neraz sa nad týmto problémom zamyslel a vyslovil sa o ňom i písomne a vždy si ho riešil asi v tom zmysle ako Kuzmány. Stanoviská oboch iste poslúžia i dnešnému pokoleniu, ktoré sa dáva strhnúť a zvádzať politickým lapajom a krikľúňom bez rozvahy, aspoň tým, že sa samostatne zamyslí a bude sa snažiť rozriešiť túto otázku, a to každý za svoju osobu v zmysle národnej jednoty a sily.

Bujnákova monografia o K. Kuzmánym je dosiaľ jeho najobšírnejším dielom, kde sa zároveň jeho vedecké schopnosti rozšírili a rozpäli do najväčších šírok a doniesli československej literárnej histórii bohatú a vzácnu žatvu v každom smere, a iste bude náležite ocenená i od povolanejších odborníkov. Je síce pravda, že literárna a umelecká činnosť Kuzmányho mala byť v pomere k činnosti náboženskej a teologickej podaná obšírnejšie a plnšie, i to je pravda, že spisu by sa dala sem-tam vyčítať tá alebo oná podrobnosť a viac-menej maličkosť, že má byť takto alebo onako spracovaná a formulovaná; ale to sú maličkosti a malichernosti, na ktorých sa vrtáci môžu nabazírovať do chuti i pri vytýkaní pracovnej metódy, ale koniec koncov dielu z jeho ceny a vzácnosti neodoberú ani trochu. Veď týmto dielom autor jasne dokázal, čo nám bolo známe i predtým, že je kvalifikovaným odborníkom v literárnej histórii československej a zároveň kvalifikovaným i na univerzitnú katedru svojej disciplíny. Pravda, akosi bol prinútený okolnosťami a ešte niečím, aby vo svojom pokročilom piatom krížiku opustil svoj obľúbený predmet, v ktorom bol tak dobre zapracovaný, a presedlal na niečo, čo vo svojom živote až donedávna ignoroval a zaznával z pochopiteľných národných konfliktov: na maďarskú literatúru a na maďarský jazyk. Odborník, pracujúci v literárnej vede, školený estetickými metódami, má sa vrhnúť a skutočne sa i vrhol na taký suchý a nezáživný odbor, akým je ugro-fínska filológia — to iste vyžaduje vnútornej borby a sebazaprenia. Ak sa však bude doc. dr. P. Bujnák pridŕžať svojich nových záujmov, naša literárna história stratí jedného z najpoprednejších odborníkov vo veku, keď sa práve majú duševne najintenzívnejšie prejaviť. Nová disciplína potrebuje i mnohé prípravné práce — čo je už samo osebe vedeckou stratou. Pravda, odborníka na maďarské veci tiež by bolo ťažko nájsť mimo Bujnáka!

(1928}

V časopise „Slovák“ 23. októbra 1927 vyšiel článok od nepodpísaného autora pod názvom „Ján Ďateľ, slov. básnik, 80-ročný“, ktorý chcel vyložiť a sprítomniť jeho zapadlé zásluhy o verejný život slovenský a prípadne i prehodnotiť jeho veľmi skromné básnické plody, ktoré vždy zostali len hmlistým plodom prvotín, nehodným ani zaznamenania. Preto je aj narážka na literárnohistorické príručky pre slovenské stredné školy a ich 7. a 8. triedu, ktoré napísal dr. Ján Menšík a Ďateľa v nich neuviedol, skrivodlivá a nespravodlivá. Je síce pravda, že Ján Ďateľ, katolícky farár vo Veľkej Slatine pri Zvolene, narodený v Lipt. Sv. Michale 24. októbra. 1847, pokúsil sa kedysi sformovať určité udalosti, javy, dojmy a skúsenosti do formy verša, ale celá táto snaha bola len snahou, ktorá priniesla slabé ovocie v rôznych slovenských cirkevných novinách. Známejšie a cennejšie veci Ďateľove vyšli v Osvaldových sborníkoch „Tovaryšstvo“ na roky 1893, 1895, 1900, ale dohromady len šesť veršovaných tasomníc, v ktorých opisoval lakomosť Judášovu a Ježišovu poslednú večeru (Lakomec), samaritánku, ako pri studni napojila žízniaceho Krista, ďalej farizeja a publikána (Samaritánka, Farizej a mýtnik). Teda, ako vidno z dokladov, ani obsahove ani látkove nesnažil sa Ďateľ povedať nám niečo nového. Spracoval staré, každému dieťaťu známe náboženské a biblické sujety s prostou cirkevníckou príchuťou. Bolestné problémy, ktoré sa vyskytujú v biblii v hojnej miere, nevedel nijako dramaticky naladiť na tóninu boľavého dňa vtedajšej slovenskej minulosti, nesnažil sa nimi prikladať na slovenské národné rany, kruto rozjatrené, občerstvujúce a posilňujúce liečivé byliny, aby tak pomáhal svojmu ľudu k lepšiemu, ľudskejšiemu a dôstojnejšiemu ránu, ale učil ho len poslušnosti, odovzdanosti, a tým zároveň letargii a apatii, ktorá bola na neho zvalená celou svojou ubíjajúcou ťarchou. Aj ostatné Ďateľove básne v „Tovaryšstve“, či sa už snažia zachytiť autorov rodný Liptov alebo letnú náladu na dedine, neprinášajú nič nového a trvalé hodnotného.

Nepodpísaný autor v Slováku vychvaľuje i národný a cirkevný význam jubilujúceho Jána Ďateľa. S tým sa dá dosť dobre súhlasiť. Ďateľ bol od svojej mladosti uvedomelým Slovákom, mohol byť a iste aj bol vzorným cirkevným činiteľom, za čo dosiahol aj titul pápežského komorníka, ale v školských príručkách československej literárnej histórie nemá miesta jednoducho preto, že jeho skromné verše sú len súladom jeho pilného a mravčieho ducha, ale nie umeleckého nadania a umeleckých činov. Práve preto mu pisateľ článku darmo vymáha miesto v školských učebniciach: cirkevné zásluhy nemožno merať, usmerňovať a hodnotiť literárnou vedou, ani v podrobných literárnych dejinách nebude pre neho miesta. Takých a podobných nemožností dožadujú sa stále na Slovensku, kde sa v dennej tlači píše o najodbornejších a najťažších otázkach so straníckym, politickým zafarbením. Táto najhroznejšia nemoc našich dní by mala byť v odborných kruhoch krok za krokom porážaná, čo však pre jej úplnú naivnosť nie je dosť dobre možné. Ostáva teda jediná cesta: nedať sa mýliť a pokračovať v povznesení sa nad malichernosť dňa a z minulosti pomáhať vytvárať lepšiu našu budúcnosť.

(1928)