ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nové vydanie Jakubcových „Dějin literatury české“, ktoré začalo vychádzať, treba prijímať s dvojnásobnou radosťou. Zhŕňa súborne naše literárne snaženie a usilovanie v ďalekej minulosti. Dôkladný znalec rôznych periód nášho národného obrodenia od konca XVIII. storočia až po revolučný rok 1848, svedomite a namáhavo zháňajúci všetok materiál k svojim doširoka budovaným monografiám o Kollárovi a Máchovi, vo svojich niekoľkých zošitoch nového, celkom prepracovaného a o viac ako polovicu rozsahu obohateného vydania „Dejín“, objavuje sa nám tiež ako nie menej dôkladný, svedomitý znalec starších období našej literárnej minulosti, hlavne však doby Karlovej, predchodcov Husových, Husa samého a hlavne periódy českobratskej. Ešte nikdy a nikde tieto fázy českej literárnej minulosti neboli zobrazené v takej disciplinovanej ucelenosti, účelnej prehĺbenosti a pomerne veľmi zdarenej symetričnosti podľa skutočnej hodnoty vnútornej, meranej akýmsi dvojakým stanoviskom podľa dobového názoru a rozhľadu i pod známym sub specie aeternitatis, ako je to práve v niekoľkých zošitoch nových Jakubcových „Dejín“.

Je však pravda, že tieto prednosti mali aj povestné Vlčkove „Dějiny české literatury“ z roku 1897. Chápanie našej literárnej minulosti bolo u oboch týchto najpoprednejších našich literárnych historikov aj individuálne prifarbené a špeciálne založené, čo je dané už samou osobnosťou. Avšak, obdobie tridsiatych rokov prinieslo v literárnohistorickom bádaní pokrok, nové objavy, nové spracovanie na základe pôvodných prameňov, čo všetko je Jakubcovi nápomocné. Jakubec sa však nespolieha na úsudky z druhej ruky. Všetky jeho názory a úsudky majú stopy vlastnej formulácie a vlastného hodnotenia. Veľkou jeho výhodou je úplná vecnosť a striezlivosť v úsudkoch: Jakubec nepovie jediné slovo, ktoré by bolo zbytočné k charakteristike svojho predmetu. Často sa vám zdá, akoby jeho sloh v prílišnej snahe zbytočne nemárniť slová bol príliš suchý, nezáživný. Načim sa však rozčítať, prísť mu na chuť, a potom nemôžete sa od jeho „Dejín“ odtrhnúť a čítate stránku za stránkou v napätí. Len na konci prvého diela bude načim podrobnejšie porovnať toto vydanie „Dejín“ s vydaním prvým z roku 1911, hlavne čo sa týka úsudkov a hodnotenia jednotlivých spisovateľov a celých období, aby sa tak dalo poznať, v čom sa pozmenilo, ustálilo a upevnilo, prípadne preinačilo na základe monografického bádania iných učencov. Myslím však predom, že Jakubec svoje úsudky z prvého vydania menil málo: už vtedy mal vyzreté stanovisko na toto obdobie našich literárnych dejín. Teraz je analytickým štúdiom doplnené a z mnohej stránky podopreté aj to, čo v prvom vydaní nebolo dosť pevné a určité. Je teda isté, že toto nové vydanie Jakubcových „Dějin české literatury“, sa veľmi priblížilo ku konečnosti a k jednotnosti literárnohistorického hľadiska na našu minulosť hlavne preto, že prof. Vlček už vôbec nezamýšľa doplňovať a vydávať svoje „Dějiny“, čo budeme večne ľutovať. Budú teda Jakubcove „Dějiny“ jedinou našou literárnohistorickou monografiou popri Novákových „Přehledných dějinách literatury české“, ktoré sa špecializujú na našu modernú literatúru poobrodeneckú až do poprevratu a literatúru predtým podávajú len veľmi prehľadne.

Nám zo Slovenska načim sa radovať z Jakubcových „Dejín“ aj preto, že v prítomnosti autorovi sa dá aj naša literárna minulosť na Slovensku podrobnejšie, určitejšie a plnšie zachytiť. Po roku 1920 máme mnoho literárnohistorických štúdií, ktoré slovenské literárne veci osvetľujú i monografický. Mená Bujnák, Hanuš, Hodža, Pražák, niekedy aj Škultéty, urobili pre poznanie literárnej minulosti na Slovensku veľmi mnoho. Ich bádanie môže doplniť Vlčkove „Dejiny literatúry slovenskej“. Jakubec preto bude môcť podrobnejšie vypísať aj dejiny našich literárnych vecí na Slovensku, čo sa dosiaľ veľmi zanedbávalo pri vykreslení celkových našich literárnych dejín, napr. i u A. Nováka.

A ešte jedno: doterajšie literárne príručky i diela, ktoré si robili vážne nároky na dejiny našej literatúry, pojednávali o slovenskej literárnej minulosti síce pod firmou „dějiny české literatury“, ale osobitne, vo zvláštnej škatuľke. Bude načim však dívať sa v budúcnosti na tieto veci organickejšie, zlepiť do jedného rámca všetko to, čo vzniklo v literárnom snažení z tých istých snáh, z tých istých bolestí a nádejí, s tými istými úlohami, hoci vo dvoch politických útvaroch. Túto organickú spojitosť mal by vo svojich „Dejinách“ previesť Jakubec. Tým by jeho dielo získalo na cene a literárnym slovenským snaženiam by sa dostalo miesto, ktoré im síce dávno skoro vo všetkých literárnohistorických dielach patrí, ale nie podľa skutočnej vnútornej hodnoty. Literárne veci slovenské si treba všímať viac, venovať im viac starostlivosti ako českým, pretože sú tak excentrický položené od hlavných oblastí československého kultúrneho a etnografického telesa. Nevšímavosť a ľahostajnosť k excentricite slovenskej z českej strany v minulosti bola jednou z príčin slovenského separatizmu. Dnes, keď sme si to uvedomili, načim konať naopak. Jakubec o tom dobre vie, sám na to upozornil a zaiste vo svojich „Dejinách“ bude postupovať podľa takých stanovísk, hlavne keď má uľahčenú cestu štúdiami, vzniklými po prevrate. Načim s radosťou očakávať dokončenie Jakubcových „Dějin literatury české“ i na Slovensku. Nájde sa v nich Slovensko a jeho literárna minulosť organicky spätá tam, kam patrí, ale kam jej nebolo osudom nepriaznivých okolností dožičené sa dostať. Dva veľké zväzky, ktoré obsahujú omnoho viac ako 1000 strán, budú veľkým činom našej vedeckej vyspelosti a zároveň silnou vzpruhou pre posilu našich národných tradícií.

(1928)