ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gejza Vámoš: Editino očko a iné novely. Edícia mladých slovenských autorov. Zväzok I. Vydáva: SSŠ v Bratislave 1925. Strán 253. Cena 24,— Kčs.

Gejza Vámoš, donedávna ešte poslucháč medicíny, zobral svoje plody mladosti v dosť pekne upravenú knihu. Jeho novielky začali sa objavovať po slovenských časopisoch od roku 1918 a odvtedy zjavovali sa častejšie najmä vo vysokoškolských časopisoch, v „Mladom Slovensku“ a „Svojeti“. Vámošova kniha obsahuje sedemnásť čŕt, či ako ich on nazýva, noviel. Na prvom mieste je novielka „Editino očko“, ktorej názov dal aj nadpis celej knihy. Právom je umiestená na úvodnom mieste zväzku. Zo všetkých sedemnástich noviel je najonakvejšia i vnútorným i vonkajším prevedením. Spisovateľ pozná, že jeho deväťročná sestrička Edita má obdivuhodne modré oči. Tie oči ho vábia k Edite. Začne si jej všímať, a ona sa mu stane jediným priateľom. Od tej doby si spisovateľ praje žiť čo aj v africkom pralese, medzi národom Zulukafrov, len nech je s ním Edita a jej modré očko, hlboké a vábne ako horský prameň. Ale Editino očko bolo veľmi nešťastné. V škole bolo vyklané starým hrdzavým perom. Edita sa dostala na kliniku. Ale ani tam jej oku nevrátili nebu podobnú modrosť. „Nebolo to už oko — priznáva pôvodca. — Bola to akási slzou a krvou zlepená kalná masa s úplne zakalenou čočkou; pupilu, dúhovku rozoznať na ňom nebolo. V prostriedku široká štrbina vpichnutia.“ (Str. 15.) Spisovateľovi malo srdce puknúť za krásnym očkom jeho sestry.

Z tých dvadsiatich stránok, na ktorých sa „Editino očko“ rozprestiera, sála cit; sála rozochvenosť duše a srdca, sála vnútorná radosť a trpkosť, opojenie a žiaľ. Musíš skloniť hlavu s uznaním pred vnútorným rozochvením spisovateľa, hoci v mnohom s ním nesúhlasíš, v mnohých názoroch. Tu však nejde o názory, o úlohy rozumu, tu ide o naladenie srdca. A každé srdce má právo slobodne milovať a slobodne nenávidieť, bez ohľadu vibrovať opojením rozkoše a zvierať sa trpkosťou žiaľu. A každé pravé srdce miluje alebo nenávidí celou svojou bytosťou, celým svojím založením. Polovičatosti nezná. Vie docítiť, domyslieť. A o to ide v živote, v umení obzvlášť.

Druhej takej novely by si márne hľadal vo Vámošovom zväzku noviel. Nenašiel by si jej. Všetkým ostatným jeho novelám chýba ucelenosť a jednotnosť. Ich dej je taký rozvláčny, popretkávaný nehomogénnymi vložkami, že vlastne nemajú nijakého deja. Sú len pisateľom nahodené na papier pri zlých chvíľkach nálady. Najväčšou ich chybou je však to, že ich ideová stránka — ak sa o nej vôbec môže hovoriť — je celkom podvrátená samým ich obsahom. Veď je to nemysliteľné, aby sa v jednej novele spisovateľ niečoho dovolával a v nasledujúcej to odvolal, ba aby konal proti zásadám, ktorých sa inde dovolával. U Vámoša toho máme vo viacerých exemplároch. V črte „Moja malá Macka“ predstavuje sa nám Vámoš ako človek usilujúci sa o vyššie ideály; v skice „Za Diogenesovým lampášom“ sa nám zjavuje ako moderný Diogenes, blúdiaci stále medzi ľuďmi a hľadajúci človeka, ktorý by vyhovel požiadavke človeka riadneho. Nenachádza ho však. V iných novielkach sa však odvráti od týchto svojich chodníčkov „hľadania pravdy“ a ide na klzkú cestu rozkoše, zmyselnosti a chvíľkovej radosti. A zdá sa mi, že tieto posledné termíny pán Vámoš má najradšej. Že je to úplný opak toho, čoho sa dovolával predtým, každý ľahko pozná.

Akúsi tretiu skupinu Vámošovej tvorby tvoria črty z odboru lekárstva. Niektoré z nich chcú byť psychiatrické. Pravda, nepodarili sa. Často na nich poznať, čo v tej dobe čítal, keď písal, tú-ktorú črtu. Sem patria „Paranoik“, „Thomsenista“ a „Atomy boha“. V knihe nechýbajú ani témy zamilované, pravda, nie čistou láskou. Také sú „Luciferove rozmary“, „Tri gardedámy“, „Maryla“, „Študentská láska“.

Čo povedať ako resumé o Vámošovej knihe? Keby ju bol napríklad zredukoval čo aj na osemdesiat stránok a keby bol vybral len najzrelšie veci (k „Editinmu očku“ „Moju milú Macku“, „Za Diogenesovým lampášom“ ap.), ktoré k sebe patria, malo by to väčšiu cenu. Ale povystrihovať temer všetko z novín, čo bolo napísané pod vplyvom čerstvej pamäti z nejakých zažitých príhod alebo po prečítaní nejakého diela, nemá ceny. A veď nemôže byť knihou nikdy to, čo uzatvára v sebe taký rozličný obsah. Veď knihy — lepšie rečeno diela — nie sú zošitím rôznorodých článkov z novín. Kniha musí byť spätá určitou vedúcou ideou. A tá určitá idea u kníh zložených z menších prác je ako nejaký súvislý dej, tiahnúci sa celou knihou. U Vámoša ani toho nemáme. (A nemáme jej často ani u druhých mladých slovenských spisovateľov.)

Mohol by som skončiť. Krátko som podal zbežnú charakteristiku Vámošovej knihy. Analyzovať podrobne sa ju nevyplatí (až na „Editino očko“). Vznikla ako rojčenie mladej duše, ktorá býva náhodile sem a tam zmietaná náladami doby. Hlbšieho v nej nič niet. (Zasa až na „Editino očko“.) A čo je pre nás najinteresantnejšie: Niet v nej nič slovenského. Ale v čom väzí napr. tá jeho neslovenskosť? Iste v tom, že Vámoš nemá slovenského ducha. Je síce synom slovenských Piešťan, ale nič viac. Nie je odchovancom slovenského ducha. A preto vôbec nerozumie kultúrnym potrebám terajšieho Slovenska. (Myslím na posvätné heslo umenia dneška: Umenie pre život!) Lebo to je darmo, Slovensko je taký kút zeme, kde sa každá bylina neujme. Musí byť domorodá. Musí dýchať slovenským dychom, musí jasať slovenskou radosťou, žialiť slovenským žiaľom, musí mať preplnené prsia slovenským duchom, a tak je to aj s dielami slovenských spisovateľov. Musíš na nich vycítiť vôňu zeme od Tatier, Váhu a Hrona. Musíš z nich počuť žblnkot tatranských horských potokov. Musíš vidieť a cítiť, tušiť a predpokladať v nich odhmotnenú hmotnosť celého slovenského života. Musíš vidieť všetko to, čo tvorí pojem slovenskosti umocnené a zviacnásobené. Musíš vidieť nehmotnú žatvu slovenských plodov ducha. Pritom vždy musíš mať na zreteli úroveň svetovú s nádychom slovenským. Tvorca slovenských literárnych dejín pred tridsiatimi piatimi rokmi povedal asi toto: „Keď slovenské písomníctvo pevne zakotví v tej pôde, z ktorej sa rodí čierny slovenský chlieb, jeho budúcnosť bude zabezpečená.“ Táto veta bola vyslovená dávno. Jej predpoklad sa splnil. Lebo naše písomníctvo skutočne zakotvilo v slovenskej zemi. Mená: Hviezdoslav, Kukučín, Tajovský, Podjavorinská, Timrava nám to dostatočne dotvrdzujú. Spomenuté mená boli len pokračovaním predošlých obrábateľov slovenskej zeme: Hollého, Janka Kráľa, Sama Chalupku a Sládkoviča. Čo nám nasleduje z minulosti? Čo si môžeme z nej vziať na poučenie? Iste to, aby sme pokračovali na tej dlhej a vyšliapanej ceste, ktorou šli tí, čo boli pred nami. Iný postup je nemožný, pravda, vždy podľa merítok svetovej literatúry. Lebo: Slovensko je zem, na ktorej sa oralo i sialo. Jej úroda môže vyrásť len z vlastných koreňov.

Jazyk knihy Vámošovej tiež kuľhá. Mnohé výrazy sú „poslovenčené z češtiny“, to len kazí dojem. „Slovenským duchom treba naplniť slovenčinu, nie českým tvarom pridávať slovenské koncovky,“ povedal profesor Zubatý.

Škoda, že sa zmienená „Edícia“ SSŠ nezačala iným zväzkom. Bolo to už však sčasti napravené zväzkom II. a III. Vydávanie vedie spoľahlivý človek Ján Smrek, iste v budúcnosti vynahradí slabosť. Predom sa tomu tešíme!

(1925)