ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dnešnej dobe by sa mohlo povedať, že naši mladí básnici vychádzajú ešte dosť obstojne pri porovnaní s básnikmi staršími. Mladá poprevratová slovenská generácia debutovala a debutuje knižne vždy mladá. Dvadsaťroční chlapci už vydávajú svoje samostatné básnické zbierky, akokoľvek rozsahom a obsahom vychudnuté, ale predsa svoje. Nepadá na váhu, že sú medzi nimi i takí, ktorí nemôžu vydať v súhrne svoje duchovné plody. Básnici starších generácií boli však na tom omnoho horšie. Pravidelne až v dospelom veku dočkali sa toho, že sa ich plody dostali pod jednu strechu a do jedného košiara. Obyčajne všetka ich dlhoročná a životná námaha zostala rozhádzaná a roztratená po časopisoch, odkiaľ bolo i nad pomyslenie ťažko urobiť si o nej jednotnú a ucelenú predstavu. Básnické dielo roztratené po časopisoch bolo a je priam kliatbou pre spisovateľov, ale i pre obecenstvo. Nie je predsa také ľahké ani nie dosť dobre možné, aby sme sledovali všetky časopisy prítomné a minulé a aby sme si o ich najrôznorodejšom obsahu vedeli urobiť predstavu, dojem a obsah. A tým menej možno študovať nejaký časopis len so zreteľom na jediného spisovateľa, ktorý tam zverejňoval svoje verše. Rozumie sa, pomerne ľahká publikačná možnosť terajších našich mladých básnikov robí ich nekritickými čo do výberu. Psychologicky je to síce odôvodnené a pochopiteľné, ale umelecky zhubné a málo autokritické. Všetky tieto naše vývody mohli by sme veľmi ľahko dokázať niekoľkými príkladmi o publikáciách poprevratových slovenských mladých básnikov. Nerobíme tak preto, že si to môže každý, kto len trocha sledoval vývoj našej poprevratovej poézie, urobiť sám.

Z najmladších a myslím, že i z nadanejších poetov, prichádzajúcich a prihlasujúcich sa o slovo, je tiež Kazimír Bezek. Jeho pokusy zjavovali sa už dávnejšie po rôznych časopisoch a vzbudili pozornosť. Rozhodne ich nebolo mnoho, žiadna veľkovýroba ako u niektorých akoby básnikov z mladej generácie. Čo napísal a čo pustil pred verejnosť, vždy malo na sebe pečať výberu, triedenia, hodnotenia a uvažovania. Podľa môjho dojmu, myslím, že správneho, Kazimír Bezek nikdy nechcel ohromovať kvantitou, ale kvalitou. Napriek tomu, že sa jeho verše sem-tam objavovali v Novom rode, Mladom Slovensku, Luku, Slovenských pohľadoch, Časopise agrárneho študentstva a inde, nikdy sa nedal zviesť na falošnú cestu svojich študentských básnických úspechov.

Tohoto roku rozhodol sa mladý poet debutovať malou zbierkou veršov. Za tým cieľom znovu sa začal starostlivo prehŕňať vo všetkých výplodoch svojho junošstva. A zase musel triediť a osievať. Musel oddeľovať plevy od zrna, aby sa do zväzku dostalo len to najlepšie. A tak vznikla jeho zbierka „Horúci deň“ (39 strán).

Ešte slovo o jeho kritických začiatkoch, ktoré sú roztrúsené po časopisoch a nedostali sa ani do tejto zbierky. Musíme otvorene priznať, že už v prvých Bezekových veršoch bolo badať, že ich autor miestami našiel šťastný tón. Vždy mal rád šíročizné a mohutné verše. Zdalo sa, že sa mu k nim nedostáva dychu a že sa mladučký poet udusí vlastnou básnickou erupciou. Jeho začiatky mali a majú i povahovú chybu: mladý básnik, ktorý ešte nemal ani času priňuchať k životu, niekedy mentoruje, inokedy zahráva si na nafúkaného a dôležitého. A nadto: rád má tiež pózu proroka. K tomu pristupovala ešte neumelá a nedokonalá básnická forma a veršovnícka neumelosť v počiatkoch celkom pochopiteľná a neschopná, aby sformovala a vyslovila všetko to, čo mladé srdce cítilo, za čím túžilo a o čo sa rozpálená hlava usilovala. A keď ku všetkému tomu pristúpilo i pohlavné uvedomenie a prebudenie i túžba po žene, zdalo sa, že mladý nádejný básnik skončí úplnou anarchiou a bezcestím. Našťastie však jeho silná individualita už mnohé úskalia prešla, mnohé nebezpečia prekonala, nástrahy rozohnala a zdá sa, akoby sa usilovala dostať na tiché a široké vody vnútorných vyrovnaností a utíšení. Nasvedčujú tomu i náznaky kľudnejšej a harmonickejšej výrazovej i vyjadrovacej techniky, ktorá bývala a miestami je ešte i dnes u neho hodne drsná, nemelodická a nezvučná. Mohli by sme však ukázať na niektoré jeho čísla zo zbierky, kde sa zrejme objavuje slohová uhladenosť, výrazová vyrovnanosť, obrazový a predstavový súčiniteľ, kde slovo nie je škrekom, ale tóninou, názvukom i jemnou vibráciou. Nie je tomu tak však v básni „V bare“, ktorá je rozvláčne bezobsažná, myšlienkove nejednotná, výrazove zastaralá a neúsporná. Je v nej celý nešťastný nábeh ku kronike.

Ako teda vidieť, Kazimír Bezek vo svojej zbieročke „Horúci deň“ nie je vyvretý, ustálený a jednotný. Nie je to vlastne ani možné u mladého chlapca, ktorý je nabitý horľavinami ako vojenský magazín. Preto tiež preletúva od dojmu k dojmu, od nálady k nálade, od túžby k túžbe ako motýľ. Hľadá, ale neutišuje sa. Je stále vzrušený, neistý a rozbúrený. V jeho vnútri búri sa každý nerv. Je senzitívny, miestami až chorobný, najmä v pomere k žene. Napriek všetkej neujasnenosti, neurčitosti a nevyvrelosti vyskytujú sa v jeho prvej zbierke i krásne miesta, básnicky i ľudsky dojímavé a vznešené. Dojímavé a obsažné. Napr. v úvodných „Básnikoch“ určuje autor úlohu básnikov medziiným takto:

Chápe vôbec mladý básnik, čo všetko v týchto veršoch vyslovil? Podľa neho úloha básnika je vznešená a slávna. Jeho názor možno prirovnať k tomu, čo o poetoch povedal i Puškin. Ak sa budúca básnická tvorba Kazimíra Bezeka bude niesť v tomto duchu, môžeme sa na ňu tešiť. Ak však tieto nami citované slová nemajú u neho žiadny etický obsah, ak sú bez náplne, tak im skutočne možno priať len šťastný skon. Papierové ruže bez vône a života, básnický pátos bez účinnosti. Vtelená mĺkvosť a jalovosť. Ak však to, čo v nich bolo vyslovené, bolo a je pravdivé a úprimné, potom skutočne v mladej slovenskej poézii ťažko by sme našli priaznivejších hlasov. Tieto citované slová mladého poetu zaväzujú. Od nich je dvojaká možnosť vývojová: buď ísť v ich duchu i ďalej, alebo ich opustiť. Sú ony medzným kameňom, ktorý môže znamenať vývoj i pád. Treba si priať, aby nádeje tak sľubne pučiace rozkvitli vo vzácny# kvet.

(1931)