Kritické torzo

sa v posledných číslach venuje literatúre viac, ako to robil dosiaľ. Jaroslav Jareš si horlivo všíma umeleckých a výtvarných otázok, J. Květ hudobných a pod. Mladou, priebojnou literatúrou, vznikajúcou po prevrate na Slovensku, zaoberal sa J. Hamaliar v statiach o poézii davistov i o prvej básnickej zbierke Joža Nižnánskeho. Okáli a i-er. sa kriticky vyslovili o Krčméryho zbierke príležitostných referátov „Ľudia a knihy“. Zaujímavá je stať. dr. P. Bujnáka „Tolstého pôsobenie na literatúru slovenskú“ na str. 255 — 259 a 283 — 288. Bujnákova štúdia je jubilejná, k stému výročiu Tolstého narodenia. Vznikla narýchlo, preto nemohla vyčerpať látku a podrobne a priliehavo zistiť jeho vplyv na naše písomníctvo na Slovensku. Tu nebudeme dopĺňať a opravovať Bujnákove úsudky na celej čiare, ale všimneme si len, ako určoval vplyv Tolstého na A. Škarvana, M. Kukučína a I. Krasku. — Alberta Škarvana spomína len ako prekladateľa Tolstého spisov do slovenčiny, hoci práve Škarvan to bol, ktorý pod vplyvom Tolstého učenia urobil na sebe samom najväčšiu mravnú očistu, ako sám opisuje svoj život a svoju obrodu v knihe „Zápisky vojenského lekára“. Vplyvom Tolstého učenia zo starého, plytkého Škarvana, ktorý na svojich štúdiách v Prahe flámoval a po každej stránke žil životom nemravným, až dostal pľúcny katar, stal sa morálny človek, ktorý ako rakúsky vojak nechytil do rúk zbraň, radšej sa dal pozbaviť doktorátu a šiel do vyhnanstva. F. X. Šalda vo svojej posmrtnej spomienke na Škarvana sa o ňom vyjadril, že bol najspravodlivejším a najsvetovejšim človekom zo Slovenska v prítomnej dobe, s veľkým a veľkorysým rozhľadom; pokiaľ sa jeho krajania hádali len o malichernosti, on si získaval svetoobčiansky rozhľad.

Nepozdávajú sa mi ani Bujnákove slová, kde hovorí o vplyve Tolstého na Martina Kukučína. Bujnák tvrdí, že na „Rysavej jalovici“ s Adamom Krtom nemožno poznať žiadny vplyv Tolstého, ale na rozprávke „Neprebudený“, ktorá vznikla v Prahe, je vraj už jeho vplyv zrejmý. Je to vraj zároveň jeho umelecký vývoj od povrchu k dušespytujúcemu prehĺbeniu. S tým sa dá súhlasiť. Lenže je otázka: musel to byť práve vplyv Tolstého? Veď vtedajší pražskí realisti o to prehĺbenie vyzvedania umeleckého od popisovania povrchu k dušemaľbe prepracovávali sa tiež, a Kukučín sa mohol celkom dobre od nich priučiť. A konečne: u Kukučína to bol celkom prirodzený vývoj a umelecký vzrast od „Rysavej jalovice“ k „Neprebudenému“ a „Mišovi“, ktoré tri rozprávky Bujnák uviedol. Ale kde je jeho Mate Berac z románu „Dom v stráni“, ten sedliacky filozof, na ktorom vplyv Tolstého je viac ako makateľný? A ďalej, kde sú jednotlivé postavy z románu „Mať volá“? Opisovať jednotlivé figúrky, smiešne i útrpné, bolo módou vtedajšieho realizmu a žiadny Tolstého vplyv, ale na oboch jeho románoch možno ho konštatovať celkom určite.

Vplyv Tolstého na Ivana Krasku nie je vysvetliteľný, pretože ho vôbec nebolo a nemohlo byť. Už fakt, že Krasko je dekadent, proti ktorému umeleckému smeru L. N. Tolstoj vyslovil sa neraz veľmi ostro, nám to jasne potvrdzuje. Alebo kliatby z básne Jehovah majú niečo spoločného s Tolstého učením? Je pravda, že Krasko zamyslel sa niekedy nad životom i nad jeho cieľom, ale to robili aj jeho priame básnické vzory, symbolisti a dekadenti, z ktorých vyrástol na opravdivého básnika.

Určenie vplyvu Tolstého na iných slovenských literátov sa dr. P. Bujnákovi iste podarilo. Aj pomer Hviezdoslava a Tolstého je správne vymedzený. Inak táto Bujnákova jubilejná stať nemohla previesť dôkladnú analýzu vplyvu Tolstého na slovenskú literatúru, pretože to vyžaduje podrobnejšieho štúdia. Možno ju vítať ako prácu priebojnú.

(1928)