Kritické torzo

Terézia Vansová: Kliatba. Historický román. Náklad „Slovenského východu“ v Košiciach 1926. Str. 282. Cena 18.— Kčs.

Terézia Vansová slávi tohoto roku svoje sedemdesiate výročie narodenia. Jej nový román, ktorý vyšiel ku koncu minulého roku, chce byť hádam akýmsi pripomenutím nášmu obecenstvu, že jeho vzácna rozprávkárka a autorka románu „Sirota Podhradských“ už prišla k tomu medzníku životnému, od ktorého sa pozerá späť na vykonanú púť, od ktorého sa robia súvahy o vykonanej práci, skrátka: kde sa účtuje so všetkým tým, čo bolo vykonané, zložia sa ruky do lona aspoň na moment, aby sa mohlo pokojne zamyslieť nad plodnou minulosťou a po prípade ešte robiť a snovať plány do budúcnosti. A Terézia Vansová má iste plány do budúcnosti, plány literárne, ktoré sa týkajú jej umeleckej tvorby. Dôkazom toho sú nám jej práce, ktoré sa občas zjavujú po našich časopisoch.

Sám historický román — ako ho autorka menuje — „Kliatba“ vyšiel pôvodne v besedniciach „Slovenského východu“ a je skôr akýmsi kultúrnohistorickým referátom ako historickým románom. Je to samé zpravodajstvo. Na jednej strane referuje pani Vansová, na druhej pani Bánička. Ale deja vôbec niet. Veď celý dej je vlastne rozprávanie pani Báničky, bohatej zvolenskej meštianky, za zimného večera pri pradení. Páni Bánička asi v polovici 19. stor. rozpráva o udalostiach na začiatku storočia. A to rozprávanie je obsahom románu. Hrdinom jeho je Ludvik Fekete, boháč, ale veľký neporiadnik a ukrutník, ktorého však nakoniec stihne kliatba otca ním zvedeného dievčaťa. Okrem tejto slabej a nemožnej kompozície je ešte aj iná chyba v románe „Kliatba“. Akási násilnosť, neprirodzenosť a škrobenosť. Nič netečie hladko, plynne a presvedčivo. Pri čítaní tejto skladby sa nám vôbec nechce veriť, že ju napísala autorka „Siroty Podhradských“, toho sladučkého a sentimentálneho dievčenského románu, ktorý však práve tá precukrovanosť, úprimná a dôsledná, robí takým obľúbeným a čítaným v širokých vrstvách ľudových i vyšších. Veru tak to asi býva u každého človeka: niečo vytvorí veľkého, dobrého a krásneho, čo nemôže nikdy dostihnúť, čo si však stále získava a podmaňuje prívržencov. Tak je to i v pomere „Siroty Podhradských“ a „Kliatby“. Inak však pani Vansovú pri jej sedemdesiatke treba srdečne a úprimne pozdraviť a priať jej ešte dlho čerstvosti ti za jej, a to vari hlavne, prácu literárnu, redakčnú a za prácu v ženskom hnutí, o čo má veľkú zásluhu.

(1927)