ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prevratom roku 1918 vzniklo literárnemu Slovensku mnoho nádejí. Myslelo a predpokladalo sa, že v slovenských literárnych snahách — ktoré pred oslobodením nemali dosť voľnosti a dosť možnosti rozviť sa a dorásť na niveau vyššieho stupňa — že prevratovým uvoľnením nastane v tomto odbore slovenského ducha skutočné obdobie siedmich tučných rokov. Ale skutočnosť skmásala predpoklady a očakávania. Sľubne rozvinuté ruže nádejí boli spálené rannými mrazmi začiatkov nášho štátneho života. Za desať rokov mali sme i na Slovensku času vytriezvieť z krásnych snov.

Je síce pravda, že prevrat prišiel i na literárne Slovensko v znamení prieboja a odvahy, intenzity a náročnosti, čo už samo osebe je veľkým kladom predovšetkým na Slovensku, kde v tomto ohľade bývalo predtým nadmieru chabo a neodvážne. Po uplynutí dvanástich rokov po prevrate nám je iste celkom zrejmé, že zázraky nie sú možné nikde na svete, a teda ani v krásnom písomníctve na našom východe. Dnes už vieme presvedčivejšie a bez hádok, že i vývoj literárneho Slovenska musí sa diať organicky na základoch, ktoré už boli položené na samom Slovensku alebo v celkovej oblasti československej. Napriek tomu, že po oslobodení kultúrne Slovensko od r. 1918 každým rokom postupuje a dostáva sa na vyšší stupeň kultúrneho vývoja, nemôžeme ešte dnes žiadať od neho nič výnimočného, ale len logický vývoj a vzrast. I podľa týchto momentov môžeme bezpečne usudzovať, že náš literárny vývoj sa ukľudňuje a upevňuje, normalizuje a povedome vpína do celonárodnej československej oblasti i po stránke literárnej. Dôkazom takého normálneho chodu slovenských literárnych vecí sú i posledné dva roky v krásnom písomníctve. Možno na nich pozorovať postup a vývoj, ale len stupňovitý, bez kotrmelcov a skokov. Nechýba v nich šedivosť každodenných starostí. Niet v nich ani jediného diela, ktoré by strhovalo, ktoré by tvorilo školu alebo ktoré by bolo nejakou literárnou udalosťou, ubíjajúcou menšie zjavy. Naproti tomu však mohli by sme vymenovať niekoľko slovenských výtvorov, ktoré sú pozoruhodné nielen na Slovensku samom, ale prinášajú svoj slovenský hlas i do celej literárnej oblasti československej, vediac sa náležite uplatniť i mimo oblasti vlastnej zeme.

Slovenský literárny rozvoj je determinovaný a ohraničovaný i nezdravo vyvinutým politickým životom, čo je veľmi smutnou kapitolou. Politický život rozvinul sa na Slovensku nezdravo a nebezpečne. Snáď sú už najťažšie momenty prekonané, ale bývali doby, keď sa po Slovensku žilo tak politicky rozdivočene, že umelecká tvorba a predovšetkým krásna slovesnosť odnášala nezdravosť týchto pomerov na svojom tele. Náprava a odklon od týchto vecí stali sa zrejmé. Raz bude treba podrobným rozborom všetky tieto literárne otázky preštudovať a rozanalyzovať, čo bude neobyčajne zaujímavé a poučné.

Ešte nám treba pripojiť úvodom jednu všeobecnú poznámku, aby sme literárnemu vývoju slovenskému lepšie porozumeli. Keď chceme v prehľade načrtnúť obraz literárneho vývoja za jeden alebo dva roky, nemáme dosť možností tesne vpäť do seba a k sebe všetkých členov a všetky generácie v prítomnosti. Literárna prítomnosť, ako všade inde tak i na Slovensku, pozostáva z troch generácií: odchádzajúcej, panujúcej a prichádzajúcej. Inak, pravda, na Slovensku nemožno generácie rozlišovať a rozdeľovať tak ako v bohatých literárnych prostrediach. Proste ich tam nemáme. Sú to väčšinou len jednotlivci, ktorí sa zasväcujú písomníctvu a ktorí nemajú nijakého zvláštnejšieho generačného spojiva. Preto nie je možné v prehľadnej štúdii postupovať podľa nejakých literárnych skupín.

V poézii staršia generácia na Slovensku za posledné dva roky veľmi málo vytvorila. Zdá sa, že nám už nemá čo povedať. Len paberkovala a uverejňovala po časopisoch, rozumie sa, bez nových tónov a zvukov. Pavel Kokeš-Kýčerský zozbieral svoje staršie i novšie verše v tenučkom zväzočku „Piesne a dumky“ (1929). Je to staromódna poézia, veľmi cudná, robená celkom v duchu národnej piesne. Žiadny objav a žiadny nástup. Skôr zúčtovanie. Syn Andreja Sládkoviča, Martin Braxatoris-Sládkovičov, horlivo píše do časopisov svojím starým spôsobom a hodne tiež prekladá. Zdá sa, že už pred verejnosť nepríde s novou zbierkou. Zaujímavým prekvapením bolo v tomto období dielo Jána Smetanaya (Ondreja Kalinu) „Píseň o utrpení Bohuslavice“ (1930). Je to veľký a rozmerný — do trinásťtisíc veršov — historický epos z obdobia rokov 1848/49. Univ. prof. Albert Pražák chcel, aby r. 1930 štátna cena historická bola pridelená tomuto dielu. Keď chceme posudzovať podľa slovesných druhov „Píseň o utrpení Bohuslavice“, nemožno nám ju pochváliť. V dnešnej dobe nie je dosť dobre možné predstúpiť pred verejnosť s historickým eposom, snovaným donekonečna. Inak, rozumie sa, táto Kalinova skladba je pozoruhodná i po stránke jazykovej formy: je písaná po česky. Je to prvé väčšie slovesné dielo na Slovensku, napísané po jazykovej odluke po česky.

Z mladších básnikov je to Martin Rázus, ktorý vôbec nekriticky píše a uverejňuje všetko, čo napíše. Tak vznikla i zbierka jeho veršov „Šípy duše“ (1929). Martin Rázus citlivo reaguje na rozličné javy slovenského života, ale jeho reagovanie nie je nikdy hlboké a presviedčajúce. Je to plytkosť, mnohoslovnosť a neodôvodnený i zbytočný pátos. U Rázusa platí zásada ako u žiadneho slovenského spisovateľa: „menej by bolo viacej“. Jeho zámena nálady a tónov nijako nie je odôvodnená ani básnicky ani ľudsky. Rázus vydal v druhom vydaní r. 1930 i svoju prvú básnickú zbierku „Z tichých i búrnych chvíľ“ (1917) v dvoch zväzkoch „Čierne roky“ a „O mne i o vás“, čo je anachronizmom. Čo bolo aktuálne v dobe veľkej vojny, dnes je pre nás ťažko pochopiteľné, hlavne keď básnik nemá dosť umeleckých prostriedkov, aby nás o tom presvedčil.

Celkom nečasovými zdajú sa nám i básne Štefana Krčméryho „Piesne a balady“ (1930), ktoré sú súborom jeho poézie od r. 1920, keď vyšla jeho prvá zbierka veršov „Keď sa sloboda rodila“. Krčméryho piesne sú naivné, balady rozvláčne a nebaladické. Ani sa mu nezdá o skratkovitosti a nápovediach. Nie je to vôbec nejaký slovesný čin, ale len veršovnícky výplod. Jeho mladší druh, Ján Smrek, je opravdivým básnikom i v svojej ďalšej zbierke „Božské uzly“ (1929). Len sa nám zdá, že jeho posledné verše sú zošnúrované jeho intelektuálnymi názormi, preto nemajú voľného spádu a prirodzeného rytmu. A u Smreka neraz sa ozýva tón ľudovej piesne.

Emil Boleslav Lukáč pokračuje na započatej ceste zbierkou „Križovatky“ 1929) a „Spev vlkov“ (1930). Je plodný, žiadnu ťažkosť mu nerobí napísať jednu zbierku veršov. Táto jeho vlastnosť však má za následok, že sa opakuje, jeho citové i duševné struny nezaznievajú novými tónmi a novou melódiou. Jeho obsahovosť a náplň je chudučká. Miestami sa zdá, akoby sa bol tento nádejný básnik už vyspieval a že teraz sa len do toho núti. Posledné jeho dve zbierky nás neuspokojili.

Toto je asi celý káder starších slovenských básnikov, ktorí sa v dvojročí 1929 a 1930 význačnejšie prihlásili o slovo. Okrem nich však začali sa ozývať i zvuky mladších, prichádzajúcich mládencov, ktorí sa odvážili predstúpiť pred verejnosť nielen v časopisoch, ale tiež v samostatných zbieročkách. Nebolo by účelné vymenovať ich všetkých v krátkom prehľadnom článočku. Stačí uviesť tých lepších. Z najmladších debutovali v tomto období A. Pockody, Kazo Bezek, Ilija Marko, Andrej Plávka, Jaroslav Chvoj (Michal Lukáč): „Kvitnúce diaľky“ (1929) atď. Nepozorovali sme však medzi nimi ani jediného, ktorý by bol sľubným talentom a individuálnou osobnosťou.

Slovenská próza, ako vždy predtým, tak i teraz bola najbohatším slovesným druhom v našej literatúre na Slovensku. Treba si nám všimnúť posmrtných románov Martina Kukučina († 21. mája 1928), z najprednejších slovenských prozaikov najprednejšieho.

Martin Kukučín po svojom návrate z Ameriky, kde sa bol literárne odmlčal, pustil sa zase do práce a začal nás prekvapovať novými výtvormi nielen čiste rozprávkovými, ale tiež cestopisnými a románovými. Význačným charakteristickým znakom všetkých týchto výtvorov bol veľký rozsah. Tento spisovateľ nesporil ani slovom ani miestom a tým menej ustavičným prelievaním jednej a tej istej myšlienky alebo ideológie. Až posmrtne vyšli jeho dva rozsiahle historické romány.

Začiatky k nim Kukučín urobil v menších historických poviedkach, ktoré vyšli v časopisoch ešte za jeho života. Knižne však vyšli až v novembri 1930 v jeho zobraných spisoch zväzok XXIII. Sú tam poviedky: „Košútky“, „Klbká“ a „Rozmajrínový mládnik“, ktoré sú akýmsi úvodom k jeho kronike z roku 1848/49, ktorá vyšla v 6 zväzkoch pod názvom „Lukáš Blahosej Krasoň“ (1929) a „Bohumil V. Zábor“ (1929). Kukučín sa v týchto posledných svojich prácach celkom pustil do obhajovania existencie dnešnej spisovnej slovenčiny, čím jeho romány esteticky, literárne a kompozične hodne strácajú na cene. Slávny autor románu „Dom v stráni“ (1904 — 5) už pozdejšie nikdy nemohol dosiahnuť výšky tohto svojho výtvoru. Jeho snaha z obdobia štúrovcov vziať si príklad a poučenie na riešenie vzťahu česko-slovenského sa nám nezdá už i preto, že jeho chápanie tejto otázky je vonkoncom osobné a subjektívne. Je to do istej miery jednostranný traktát vo forme rozvláčneho románu. Nových hodnotných rysov týmto jeho odbočením na pole historických románov Kukučínovi nepribudlo, hoci sa snažil pokračovať i tu svojou realistickou metódou. Krasoň je romantik par excellence, človek neovládaného a nekritického citu, bojovnosť blčiaca ako vecheť slamy. Idealista, ktorého nebolo možno obdivovať ani v tej dobe, a tým menej v dobe našej. Kukučín snažil sa podávať v týchto svojich prácach historickú pravdu, ale bol jednostranný a zaslepený vlastnou predpojatosťou. V dnešnej dobe má literárna kritika iné požiadavky na historický román, než sú u tohoto spisovateľa.

Zo staršej ženskej generácie stále literárne pracuje Terézia Vansová, ktorá len paberkuje vo svojich starších skúsenostiach. Vydáva síce i nové knihy románov a poviedok, ale bez umeleckých ambícií. Z mladších spisovateliek Hana Gregorová vydala zväzoček rozprávok „Zo srdca“ a knihu „Slovenská žena pri krbe a knihe“. Gregorová i pri slovesných prácach i pri štúdiách vidí sa nám až príliš diletantkou. Ani tu, ani tam prieboja nepodáva. Podobne po slovesnej stránke ničoho nového neprináša ani román Petra Kompiša „Bludná púť veľkého čarodeja“ (1929), až snáď na obsah, ktorý je vzatý z prostredia blázinca. Psychologicky a dynamične nie je vôbec zdarený. Maliar Mitrovský vydal pôd značkou Th. M. Th. niekoľko čŕt a spomienok z vlastného cestovania po Taliansku, ktoré si však vôbec nerobia nárokov na literárne dielo, hoci im bola prisúdená štátna cena na rok 1930 („Pani Hélene“). Prihlásil sa i nový talent v osobe katolíckeho farára Jozefa Braneckého, ktorý sa zahĺbil do minulosti a snaží sa nám ju sprítomniť v historických poviedkach. Má zdarený fabulačný talent, ale zdá sa nám, že je skôr epigónom než samostatným tvorivým talentom. Treba vyčkať, ako sa bude vyvíjať. Prvý jeho román je „Fráter Johannes“ (1929). Jolana Cirbusová v zbierke noviel „Cez zatvorenú hranicu“ (1928) usilovala sa na psychologickom podklade vylíčiť duševnú náladu odrodilých slovenských synov, ktorí v nových pomeroch a v nových životných možnostiach nevedeli ešte dostatočne zdomácnieť a ani odtrhnúť sa od starých pomerov, takže — nastala opravdivá obojetnosť, nerozhodnosť a určitá bezcharakternosť. Pre slovesné umenie tento problém by bol nadmieru zaujímavý. Len škoda, že si ho nevšímajú spisovatelia, ktorí majú lepší pozorovateľský dar a vyššie umelecké ambície.

S románovou prvotinou sa prihlásil v tomto období i Martin Rázus: veľkým štvordielnym románom „Svety“ (1929). „Svety“ sú vyťažené zo slovenskej dediny, ktorú spisovateľ počas dlhého účinkovania medzi ľudom dostatočne poznal, ale umelecky v románovej koncepcii nevedel zvládnuť. Rázusove „Svety“ vlastne ani nie sú románovou kompozíciou. Je to podrobná kronika niekoľkých — opravdivo len jednej — obcí slovenských za prevratu a po ňom. Napísali sme kroniku, tým je všetko povedané. Rázus je v nej farársky hovorný, ba chcelo by sa nám napísať táravý. Vychudnutý obsah sotva by bol stačil na poviedku stostránkovú. Kronikár to nafúkol na veľké štyri zväzky. Hlavná osoba tejto kroniky, Beňo, je úplne papierová a psychologicky nemožná postava. Vznikla len v nelogickej fantázii spisovateľovej. Je to kronika osobne zahrotená a s autobiografickými črtami spisovateľovými, čo ju robí ešte menej sympatickou. Prozaické nadanie Rázusovo sa neukázalo ani v jeho dvojdielnom historickom románe „Júlia“ (1930) z okolia Brezna.

Ladislav Nádaši-Jégé vydal „Cestu životom“, autobiografický román. Snáď preto je slabší od jeho predošlých výtvorov. Celkom sa nám zdá, že Jégé je už dávno za „Adamom Šangalom“, vyvrcholením svojej literárnej tvorby. Už nastáva u neho úpadok, čo nie je nijako zaujímavé.

Z generácie slovenských prozaikov, ktorí vystúpili po oslobodení, na prvom mieste stojí Ján Hrušovský s vojnovým románom „Peter Pavel na prahu nového sveta“ z talianskeho frontu. Je dielom pozoruhodným, ale v dušemaľbe nedostatočne dorysovaným. Tido J. Gašpar už vydal asi piatu knihu svojich poviedok „Pri kráľovej studni“ (1929). Žiaľ, próze jeho nepribudlo žiadnych nových tónov. Je to nechutné opakovanie. Ervín Holéczy debutoval v časopisoch už dávno, ale knižne až r. 1929 románom „Inžinier Riava“, z vyšších spoločenských kruhov Slovákov v Amerike a na Slovensku. Peter Jilemnický je Čech, píšúci po slovensky. Je z najnadanejších spisovateľov z mladej literárnej generácie na Slovensku. Vydal romány „Zuniaci krok“ (1930), „Víťazný pád“ (1929) a zbierku noviel „Návrat“ (1930). Matúš Kavec debutoval väčším románom „V rudých hmlách“ (1930) zo života slovenských drotárov v cudzine. Medzi najmladšou prozaickou generáciou na Slovensku s najväčšími sľubmi sa prihlásil Milo Urban. R. 1930 vydal román „Hmly na úsvite“, r. 1928 „Výkriky bez ozveny“.

To je podstatná čiastka slovenskej literatúry v období 1929 a 1930. Pre nedostatok miesta pospomínali sme len tie najdôležitejšie a najsľubnejšie zjavy. Suchý výpočet bez charakterizujúcich poznámok, nepovzniesol by sa nad zoznam kníh, a bol by teda zbytočný. Naša literatúra na Slovensku i v tomto období vykazuje úspechy, ktoré nemôžu byť nikdy rýchle, ale len logicky z prostredia vyrastajúce. Je isté, že literárne veci na Slovensku sú v štádiu vzostupnom.

(1931)