ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Každý nový básnický čin na Slovensku sa takmer pravidelne pozná, či je silný a zdravý, kladný a mladý, usilujúci sa o nové básnické výrazové a stvárňovacie možnosti podľa toho, ako sa k nemu stavia stará — stará i názormi a duchom — garda slovenských literárnych snaživcov, ktorá nemôže ani cítiť nič životné, nič mladistvé, čo sa vie bez rozpakov rozveseliť a roztancovať, a preto ho ignoruje, zamlčuje alebo ubíja falošným pátosom, odsudzuje a zrieka sa ho. Pravda, mladá výbojná generácia všetkému navzdory rastie, bujnie a proti vôli svojich umŕtvovateľov klíči do nového, zložitého a životaschopného rastu, ktorý sa nedá ubiť nikým a ničím, ako sa nedá udupať nohou jarný aprílový podrast.

Príchod nového umenia — a bolo by tu treba rozviesť, čo myslíme pod názvom nové umenie vôbec a ako sa javí na Slovensku i so svojím príchodom a rastom — takmer spravidla prijíma staršia generácia s odporom, s nepochopením, s neuznaním. Vo vyžitosti, ktorá je už po kulminácii duchovného rozrastania, nepočuje hlas nového, prichádzajúceho umenia, ktoré je pružné, vonné, svieže, ktoré je silné a mladé, dobyvačné a smelé, ktoré nepozná nijaké modloslužby a nijaké autority okrem svojej intuitívne pociťovanej básnickej pravdy, ktorá je plná miazgy, krvi a štiav. Nespomíname tu fyziologicky staré indivíduá, ale také, čo majú i pri svojej maloletosti starého ducha, žijú zo starých, vyprahnutých myšlienkových i citových vzruchových fondov, vyznačujú sa neprispôsobivosťou voči mladým smerom, voči novým ideám, novým potrebám duchovných prúdov. Príchod každého nového umenia sa starším predstaviteľom umeleckého a literárneho snaženia vidí nemožným vo svojej novote, nebezpečným svojou odvahou, smelosťou, revolučnosťou chcieť zbúrať staré umelecké poriadky a spôsoby, či skôr a výstižnejšie: prekonať staré umelecké hodnoty a prekonať názorový stupeň predchádzajúcej generácie.

Na Slovensku takýchto bojov generácií bývalo veľmi málo. Boli síce rôzne názory, rôzne snahy, ale bývalo málo ľudí, ktorí by sa boli vrhli celou svojou podstatou do služieb svojho presvedčenia. Bernolákovci, štúrovci, mladá generácia hlasistov, to je všetko, čo možno zaznamenať ako význačnejšie z generačných bojov na Slovensku, hoci ani tieto nemožno porovnávať s generáciami inými. Slovenská generácia, ktorá prichádza po politickom oslobodení, bude mať inú rolu, iné poslanie: ťažšie a zodpovednejšie. Na Slovensku len po prevrate sa začína i v krásnej literatúre plnšie a všestrannejšie žiť. Z toho vzniknú i generačné boje, ktoré sú až dosiaľ nepatrné, viac náhodné, bezfarebné ako premyslené a dôsledné. Slovenský umelecký dorast je ešte príliš vo vleku starých odchovancov štúrizmu. Tých, ktorí sa odvážili samostatne myslieť a ísť svojou vlastnou cestou, je ešte veľmi málo. Až zosilnejú, nastane zápas, z ktorého ako víťazi musia vyjsť mladí. Jožo Nižnánsky je jedným z nich.

II

Jožo Nižnánsky vo svojej prvej básnickej zbierke „Medzi zemou a nebom“ (1928) básni z jediného pocitu a z jediného zážitku, ktorý sa v ňom hlboko zakoreňuje a rozvetvuje do šírky: z pocitu odpútanosti od zeme. Z uvedomenia si svojho položenia, že nemá pod nohami pôdu, že sa nemá o čo oprieť, na čo sa postaviť a pevne zakotviť, z pocitu primitívnej bolesti sedliackeho robustníka, ktorý sa z akejsi prirodzenej vyžitosti odpútal od zeme, ku ktorej boli dlhé stáročia prisatí jeho predkovia, a stojí vo vzduchu, v oblakoch, medzi nebom a zemou. Bolestné uvedomenie si toho všetkého umožňuje mu vyspievať najzemitejšie básne, aké kedy slovenská duša zrodila, s akýmsi primitívnym nádychom, zemitou vôňou, miestami zatrpknutou a dusnou, všade však tvrdou, nerozmaznanou a nerozcitlivenou.

Zbierka „Medzi zemou a nebom“ je splátkou veľkej, bolestnej a mučivej odorvanosti od pôdy, ktorá niekedy patrila jeho predkom, kdežto on, bezzemok, túla sa svetom bez toho, že by našiel spočinutie alebo prístav, kde by sa mohol uchýliť, kde by mohol zakotviť a najmä: kde by mohol zabudnúť na všetko mučivé rozčarovanie a rozdrásanie, ktoré mu táto opustenosť spôsobila.

Pociťuje, že bol vytrhnutý z pôdy, a ak vôbec žije mimo nej, jeho vegetácia je slabá, živorí. Z uvedomenia osirelosti a straty niečoho, čo je priam pre jeho osud a pre možnosť životného rozpätia jeho snáh uzavreté, vzniká rozptýlenosť, nezakotvenosť a priam tragická bolesť. Bolo by možné všimnúť si všetky básnikove možnosti, ako porovnáva prirodzenosť, živelnosť, osudovú nutnosť, zdravosť a účelnosť každého činu svojich predkov so svojou popanštenou, až chorobne zjemnelou osobnosťou, so slabými ramenami, zženštilými rukami, ako sa díva na ženu, porovnávaním so svojimi predkami, o ktorých hovorí: „v našom rode z každého objatia dieťa sa smialo, z každého bozku rodil sa život nový a z prsníkov žien mlieko nikdy nevysýchalo“.

Ale jeho bolesť nie je len čisto osobná, ktorá by sa dívala na svet a jeho javy podľa toho, či sú osobne prospešné alebo príjemné. Jeho bolesť je i rodová či kolektívna z toho, že nemôže byť dôstojným pokračovateľom svojho rodu, že ho nemôže plne a náležite reprezentovať, posúvať jeho vývoj a byť rovnorodým ohnivkom v reťazi Nižnánskych. Sám sa priznáva, ako „v prázdnotu sveta som vplietol pokračovanie nášho rodu“, a to vedomie ho mučí znovu. Toto kolektívne cítenie a táto kolektívna bolesť nie je len prejavom masového snaženia, pasívna či prospechársky utilitárna. Nižnánskeho sedliacky kolektivizmus je v podstate niečo iné ako kolektivizmus, povedzme, sociálny, vyvíjajúci sa viac v mestách, dnes takmer výhradne ako základňa spoločenskej organizácie, v ktorej sa význam jednotlivca dosiaľ viac potlačuje, než uplatňuje. Kolektivizmus sedliacky, akési triedne sedliacke uvedomenie, mal dosiaľ málo predpovedačov a vyznavačov. U Nižnánskeho je to akási predzvesť, lebo vyslovuje predovšetkým osobnú a rodovú bolesť, a to i za veľké masy, najmä inteligentov, ktorí mali práve taký osud ako autor: odrodili a odpútali sa od pôdy, a tým akoby boli stratili nejaký pevný bod, o ktorý sa možno s určitosťou oprieť.

Podobné pokusy sú predzvesťou toho nového kolektivizmu, ktorý sa v dnešnom ovzduší rodí u nás i v Rusku. Bude to konkurenčné snaženie proti kolektivizmu sociálnemu a možno i jeho istý regulatív. Treba však ešte čakať.

III

Nižnánskeho básne v prvom diele zbierky vyznievajú na slovenské pomery neobyčajne čisto, pravdivo a presvedčivo. Sedliacka tvrdosť je v nich zvyškom toho, čo si autor zachoval ešte ako dedičstvo po svojich predkoch. Ale mnohé jeho smelé slovo vyznieva hlucho a upodozrieva svojho pôvodcu, že má veľmi rád rázne výrazy, ktoré však ešte nevedel dosť organicky vpliesť do výstavby básne, aby v nej naplno pôsobili. Násilné gesto, chcenosť a neprestajné vyberanie motívov na jednu a tú istú tému bude autor nútený prekonať, aby nám podával len zrelý výber a dokonalé básnické činy. I jeho voľný verš, oslobodený a odpútaný od všetkých tých zverákov starých poetík a naučených prozodických pravidiel, vie sa rozplynúť a podzemne vyraziť do útvaru veľmi účinného, vnútorne, organicky usporiadaného, ktorý nenúti myšlienku prispôsobovať sa a okliešťovať pre stvárňovaciu techniku. Ale napriek tomu chýba autorovi zbierky „Medzi nebom a zemou“ práve oná vnútorná hĺbka. Na mnohých miestach básnik ešte nedokázal zladiť svoj verš dosť harmonicky a dosť rytmicky, čo je i pri voľnom verši neodpustiteľnou chybou. Posledné čísla zbierky sú náchylné k jalovosti, frázovitosti i nezdravému patetizmu, ktorý zlyháva obsahom i formou. Sú to veľké slová, široké a roztiahnuté, ale nič nehovoria, pri ich prednese by sa chcelo hlasno zasmiať. Básnik si v meste vždy spomína na svoj pôvod, narieka za ním, ale všetky tieto verše nedostihujú náplň, ktorú majú verše pod titulom „sny o hrude a o pradedoch“.

Cyklus „Zdrapy bratislavských chvíľ“ je v znamení doznievania základnej myšlienky celej zbierky. Básnik, ktorý sa odrodil otcovskej pôde, žije bezvýznamne v meste a žije veľkomestským životom. Túla sa po nociach: „do noci ideme hľadať, čo deň nám nedal,“ a pri takom jalovom a prázdnom žití často pochytí autora stiesnenosť, opustenosť, že chce ujsť z mestských múrov, ktoré ho ťažia a dusia, aby sa znova mohol dostať ta, kde stála jeho kolíska, a pokúsiť sa o život taký, aký žili tiež jeho predkovia. Ale život a roky zatarasili cestu, ktorá vedie k domovu…

V niektorých básňach zbierky Jožo Nižnánsky zabudne na starú bolesť a naladí svoju strunu iným tónom, kde prezradí i svoj vzťah k svojmu bohu, ktorého „dym tymianu… vyhnal z chrámu (a Boh bez príbytku) skryl sa v modrosti očú dievčatka, (čo na lúke za motýlom behá).“

I sociálna bolesť malých ľudí, ktorých osud priniesol do mesta a tam zaradil a ubil, zaujíma básnika; aby ukázal, aké je mestské prostredie nezdravé a nebezpečné pre zachovalých vidieckych ludí. (Okno.)

Nižnánsky tvorí svoje básne vo chvíľkovom nápade, improvizovane, nenechá ich v sebe dozrieť na ozajstné vnútorné napätie a na vnútorný var, ktorý by jeho rozviklanosť umenšil a zároveň jej dal vyznieť mohutným básnickým slovom.

Ostáva nám ešte otázka: Kde zakotví jeho básnická inšpirácia teraz, keď stratil svoju otcovskú postať a vyspieval všetky (všetky?) svoje bolesti, ktoré vznikli z jeho nenahraditeľnej straty? Nemožno azda vyťažiť niekoľko básnických zbierok z jedného pocitu; či sa pokúsi vyjadriť prerod sedliaka na mestského človeka?

(1928)