ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tlačou a nákladom Československej akciovej tlačiarne v Prahe 1929. Strán 268.

Dr. Josef Svítil-Karník si už vyše dvadsať rokov všíma Slovenska a jeho otázok pri rozmanitých príležitostiach. Neraz Slovensko i navštívil, poznal sa s niektorými jeho predstaviteľmi a bol za čas s nimi i v písomnom styku. Jeho korešpondencia s nimi, ktorej miestami vo svojej knihe i použil, je dobrým historickým materiálom. Svítil predovšetkým priľnul k slovenským literárnym snahám, zaoberal sa nimi, písal o nich po českých časopisoch a vydal tiež niektorých autorov s úvodmi a poznámkami vo Svetovej knihovne. Asi pred rokom zhrnul svoje literárne články, črty, štúdie a spomienky do knihy pod názvom „Duch Slovenska“. Mnohé z týchto článkov sú len celkom príležitostné, bez trvalejšieho významu a úplne zapadli v zažltnutých stránkach časopisov a revuí, takže nebolo vôbec žiadnej závažnejšej príčiny, aby sa po rokoch znova objavovali i zviazané v knihu. Niektoré z nich si však predsa len zasluhujú pozornosti, preto sa k nim svojimi poznámkami vraciame.

Sám autor cítil slabosti svojich čŕt, a preto v úvodnom slove podáva vysvetlenie a ospravedlnenie. Citujem: „Na omluvu svého elementárního šlabikáře dovolávam se tuto povážlivého výroku, jejž dne 7. dubna 1928 v „Národních novinách“ martinských napsal profesor brněnské techniky Ing. M. Ursíny: ,Nepoznáme sa ešte ani dnes. Najmä bratia Česi nás nepoznajú. Som už pekných pár rokov, štvrté decénium, medzi nimi, ale nenašiel som ešte jedného, ktorý by poznal históriu Slovenska a jeho ľudu, jeho život, biedy a utrpenie a najmä jeho heroický zápas za tú našu slovenčinu.‘“ Týmto citátom z Ursínyho vyslovil dr. Svítil i účel svojej knihy: odstraňovať na českej strane nevedomosti o slovenských osudoch, oboznamovať a informovať české obecenstvo o slovenskej národnej minulosti a hlavne o literárnych slovenských úsiliach. Ale obe výčitky dr. Svítila a inž. Ursínyho sú plané a neodôvodnené. Možno ich počuť dosť často i z iných úst. Priznávam sa, že je to až zarážajúce a bolestné. Ale na veci musíme sa dívať i z druhej strany. Poznajú Slováci Čechov? Koľko slovenských tiežinteligentov nezná ani slovenskú minulosť a literatúru, o českej ani nehovoriac. V českej literatúre, umení, histórii a pod. sú omnoho väčšie a bohatšie, dôležitejšie a tragickejšie zjavy a udalosti než na Slovensku, a predsa Slováci nemajú o nich ani tušenia! Na druhej strane zase sú prípady známe skoro všeobecne, že sú to práve Česi, ktorí učia Slovákov poznávať minulosť ich zeme a ich osudov. Kto napísal geografiu Slovenska? Kto jeho kultúrny zemepis? Kto vydal štúdie a pojednania o slovenských hospodárskych otázkach? Kto o národopise, literatúre, jazyku a pod.? Všetko Česi. Česi učia poznávať Slovákov Slovensko, preto ho musia tiež poznať, a preto sú tiež výčitky inž. Ursínyho všeobecne síce obviňujúce, ale konkrétne nič nehovoriace. Sám, pokiaľ mám možnosť, sledujem slovenský literárny vývoj dosť podrobne, neváham priznať, že i sama kniha dr. Karníka „Duch Slovenska“ ma upozornila na mnohé slovenské literárne maličkosti a podrobnosti, o ktorých som dosiaľ nevedel. Týmto sama jeho kniha hovorí proti nemu samému.

V čelo svojich článkov postavil dr. Svítil ešte kapitolu „Co pro nás znamená Slovensko“, kde si s Vrchlického veršami

uvedomuje položenie Čechov, obkľúčených z troch strán nemeckým morom. Slovensko je podľa neho jediným voľným otvorom, ktorým môžu slobodne dýchať a ktorý ich spája so slovanským svetom. S Havlíčkom, T. G. Masarykom zamýšľa sa i nad zväčšenou rozlohou českého územia o Slovensko i nad zvýšeným počtom obyvateľstva československého. To je pre prítomnosť i budúcnosť. Národná prítomnosť je však vždy i pokračovaním národnej minulosti. Preto Svítil-Karník obzerá sa i naspäť — k histórii. Slovensko prijalo pobielohorských presídlencov, kde oni mohli kultúrne žiť a tvoriť. Slovensko v protireformačnom období znamenalo po stránke duchovnej a literárnej neraz i ťažisko nášho národa, čiže Slovensko predstihovalo Čechy. „Důkazem toho, že Slovensko literárně žilo,“ — citujem — „když v Čechách ještě nesvítalo, jsou ,Staré noviny literního umění‘, které v Banské Bystrici vydával v osmnáctém věku Ondrej Plachý — mnohem dříve, nežli Nejedlý svým ,Hlasatelem českým‘ uskutečnil prvý pokus o časopis český“ (str. 9). Svítil nepíše vedeckú knihu, ale populárnu, preto komplikované problémy literárne z konca XVIII. storočia podáva tak zjednodušene, len aby dokázal, že Slovensko v zlých dobách pre národ viedlo primát v československých literárnych a kultúrnych snahách a že teda malo i má pre československý celok životný význam. Potom ešte pripomína, že Slovensko dalo Čechám Jána Kollára a P. J. Šafárika a vychovalo tiež Františka Palackého.

Ale vo svojej úvodnej kapitole dr. Karník hneď narazil i na protirečenie. Vyššie hovoril, že to bolo práve Slovensko z československých zemí, ktoré viedlo primát v kultúrnom našom tempe. Pripomínal i banskobystrické Staré noviny. Za túto jeho nie pôvodnú, ale prejatú tézu z druhej ruky dalo by sa — a niektorými našimi literárnymi historikmi i bolo uvedené — i viacej dokladov uviesť. Protirečenie Svítilovo je v tom, že na jednej strane dokazuje československú jednotnosť, nepretržite preukazovanú reagovaním na európske ideové prúdy striedavo v českých zemiach a na Slovensku za československý celok a na strane druhej zase tvrdí: „Po tisíc let byla slovenská větev odloučená od kmene českého a vyvíjela se proto způsobem zcela odlišným“ (str. 10). Slovensko i dr. Svítilovi, tak ako Havlíčkovi-Borovskému, je rezervoárom národných síl a má tiež svojou konzervatívnejšou tendenciou mierniť a usmerňovať na rýchle premeny navyknutú povahu českú. Pripomína tiež maďarské snahy násilím izolovať Slovensko od zemí českých, aby takým spôsobom bolo čím ďalej oddialené úplné československé dohodnutie. Bolo by bývalo prospelo veci, keby sa o týchto veciach bol autor rozšíril podrobnejšie, pretože sú to otázky denného poriadku. Doklady by bol našiel u mnohých pracovníkov, hlavne tiež u Karia Kálala.

Nebudeme sa zastavovať pri všetkých Karníkových štúdiách. Bolo by to skoro zbytočné. Vezmeme len pars pro toto: Svetozára Hurbana Vajanského na stranách 157 — 186. Svetozár Hurban Vajanský je dôležitá a zaujímavá osobnosť v národnom usilovaní na Slovensku. Nemožno ho zaznávať. Pochopiť celý ideový svet Vajanského znamená porozumieť temer celému ideovému a myšlienkovému hnutiu na Slovensku od roku 1881. On bol najprednejší spomedzi prvých predstaviteľov slovenského života, i keď vystúpilo mladé pokolenie hlasistov. S novými ľuďmi prišli i nové myšlienky, s ktorými sa Vajanský dostal do konfliktu, ale — podľahol. Vývoj udalostí dal za pravdu mladým. Pravda, dr. Svítil-Karník nechce akosi priznať tento fakt, ale všemožne sa usiluje Vajanského ospravedlňovať a chrániť. Krivdilo sa vraj Vajanskému za živa a krivdí sa mu vraj i po smrti. Preto autor si vzal za úlohu do istej miery tieto krivdy odčiniť. Ale, myslím, že sa mu to veľmi málo podarilo. Už tá okolnosť, že pristupuje k jeho zjavu s naprostým obdivom, núti nás ku skepse. Svítil-Karník skoro nemá, čo by vyčítal Vajanského veršu a próze. Vyčíta len jeho nechutný boj proti mladým hlasistom a proti československej orientácii. Je síce pravda, že Vajanského slovesná tvorba bola neraz i v českých zemiach prijatá s obdivom a uznaním. Sám Jan Neruda napísal o ňom roku 1884 pri príležitosti vydania Vajanského zbierky básní „Spod jarma“ toto: „Svetozár Hurban náleží rozhodně mezi nejnadanější spisovatele naše.“ Podobne i Alois Jirásek, Jan Kabelík a iní, hlavne na literárnej Morave.

Dr. Svítil-Karník však rozhodne nemôže súhlasiť s mienkou Fr. Frýdeckého o pomere Hurbana Vajanského k Vrchlickému: František Frýdecký vo svojom spise Čechy a Slovensko v zrkadle literárnom totiž tvrdí, že Hurban začal bezohľadnú kampaň proti Vrchlickému a že bol rovnakým nepriateľom básnika a jeho diela. Karník celkom právom bráni Vajanského proti týmto výčitkám a ukazuje na príkladoch niekoľkých citátov zo Slovenských pohľadov, že Hurban mal i kladné stanovisko k Vrchlickému. Neodsudzoval šmahom celú jeho tvorbu, ale uznával i jeho prednosti a oceňoval ich. Bude ešte treba časom určitejšie a podrobnejšie vylíčiť pomer Vajanského k Vrchlickému nielen na základe priamych Vajanského referátov o Vrchlického básnických zbierkach, ale tiež podľa vplyvu Vrchlického poézie na poéziu Vajanského, hlavne čo sa týka formy a techniky veršovej vôbec. I tu bude treba revidovať mnohé predčasné výroky o týchto vzťahoch. Vajanský inak ostro vystupoval i proti J. Sv. Macharovi, ale nie preto, že bol Čech, ale preto, že nesúhlasil s ideovým, protikresťanským smerom jeho básní.

A pri tejto veci práve dr. Svítil zabudol u Svetozára Hurbana na jednu dôležitú okolnosť: Vajanský nebol nepriateľom Čechov a sledoval ich tvorbu literárnu, písal o nej iste viacej než o slovesnosti ruskej, ale bol proti Vrchlického ideológii, proti Masarykovmu realizmu a proti jeho kritickému chápaniu slovanských problémov. V tom však Vajanský nebol nijako osamotený, ale išiel v šľapajach českých spisovateľov, ktorí boli združení okolo Vlčkovej „Osvěty“, proti Vrchlickému a „Lumíru“ a proti Masarykovi bol tiež v duchu vtedajších jeho protivníkov v českých zemiach. Preto práve Vajanský tak často referoval o časopise „Osvěta“ a „Květy“ vo svojich Pohľadoch a vynášal ich proti „Lumíru“. V týchto faktoch môžeme bezpečne spoznať, že Vajanský celkom takým spôsobom reagoval na nové myšlienky ako väčšina ľudí v Čechách v tej dobe. I Slovenské pohľady s Vajanským a jeho druhmi môžeme spravodlivo a smelo považovať v mnohých veciach za slovenské obdoby časopisu „Osvěta“ a toho, čo sa okolo nej i pri nej dialo. Vajanský v Slovenských pohľadoch vyslovoval sa až s nadšením o básňach Fr. Táborského, Svatopluka Čecha, Adolfa Heyduka, o próze Fr. Heritesa, Václava Vlčka, Rudolfa Pokorného v knihe „Z potulek po Slovensku“. Literárnej histórii na Slovensku nastáva v tom ohľade ešte veľmi mnoho práce. Osobitnú štúdiu bude treba venovať pomeru Vajanského k českým spisovateľom. Karník ospravedlňuje i nekritický pomer Vajanského k Rusku cárskemu, čo tiež neobstojí. Citujem z neho: „Kdo zná Vajanského názory o Slovanstvu, o vzájemných povinnostech jednotlivých národů slovanských, kdo vzpomene požadavků, jaké kladl národním literaturám a národnímu umění, tomu mimoděk napadá tragický paradox: Nebyl Vajanský před dvaceti lety odsuzován právě pro tytéž zásady, pro jaké jsme nedávno oslavovali E. Krásnohorskou a J. Holečka?“ (Str. 185.) Nuž i tu nemožno nám súhlasiť s autorom. Názory Josefa Holečka a Vajanského nemožno tak jednoducho stotožniť. Je síce pravda, že i jeden i druhý boli prívržencami ruských slavianofilov a slovanstvo ruského smeru prenášali na celý slovanský svet. Ale medzi slovanofilstvom Holečkovým a Vajanského je rozdiel. Holeček bol kritickejším. Len porovnajme jeho názor a zachytenie jeho rozhovoru s Lamanským v pamätiach „Péro“. Ako celkom ináč súdil o Lamanskom, prednom ruskom slavianofilovi, či vlastne, správnejšie rusofilovi, v pozdejšej dobe Svetozár Hurban. Holeček ho odsudzoval alebo aspoň prísnym kritickým zrakom sledoval, Vajanský bol vo vytržení nad každým jeho slovom. Takým asi rozdielom chápali i učenie slavianofila Danilevského obaja títo naši spisovatelia. Ak sme teda oslavovali Josefa Holečka, nedialo sa to iste z tých dôvodov, z akých sme pred dvadsiatimi rokmi odsudzovali podľa názoru Karníkovho Svetozára Hurbana.

Dr. Svítil zaznamenal i dve zaujímavé veci z osobného styku s Vajanským. Navštívil ho v Turč. Sv. Martine a vykladal mu medziiným, že jeho román „Koreň a výhonky“ v „Osvěte“ bol veľmi priaznivo posúdený, čo Vajanského veľmi potešilo. I z jeho listu cituje tento pasus: „Myslím, že mi to nakladateľ dovolí (dr. Karník pripravoval práve výber z jeho tvorby), lebo veď v Čechách nemáme odberateľov vôbec, a tak konkurencie i tak by nebolo. Je to až hanba, ako istí ludia rozbili všetky literárne spojenia. Aspoň na vašej strane… Zavládla bezsrdečnosť, chvast a opovrhovanie… Vaše vydania mlčia o mne ako hrob.“ Z tohoto je vidieť, že Vajanskému záležalo na tom, aby bol známy i v Čechách. A keď referáty o jeho zobraných dielach boli veľmi skúpe, mrzelo ho to. Pravda, zavinil si to sám svojím priam uličníckym chovaním voči Čechom v boji proti Masarykovi a jeho slovenským prívržencom — hlasistom.

Zaujímavé je, že Svetozárovi Hurbanovi bola veľmi sympatická činnosť Václava Vlčka. Sám píše v Slovenských pohľadoch o ňom takto: „Literárna osobnosť Václava Vlčka — priznajme sa — je nám veľmi sympatická! My sme nepočuli o ňom hluku, ani vysoké frázy nezanechali v ušiach našich o jeho „světovém“ význame, o tom, že ,mluví řečí bohů…‘ Václav Vlček patrí k tým serióznym užitočným spisovateľom, ktorí nepotrebujú konečné fanfáry, reklamy…“ (III. — 205.)

Podobne nadšene vyslovuje sa Hurban i o Táborskom. „Jak ideálne, vysoko, stojí náš Táborský nad otrokmi chlipnosti, ktorí za ,dlouhý vlas’ opúšťajú ideály, boha, vlasť a plazia sa po mäkkých kobercoch u nôh nahej ženy, zabúdajúc na dôstojnosť muža, na povinnosti patriotu, na charakter a vôbec na všetko, čo voláme mužnosťou a silou.“ (SP IV., 578.)

Takto by sme mohli pokračovať i ďalej a dokazovať, že Svetozár Hurban Vajanský nebol nijakou rozdielnou osobnosťou v našom celonárodnom literárnom úsilí. Možno ho celkom oprávnene zaradiť do skupiny Václava Vlčka a jeho Osvěty. Podrobné štúdium nám ukáže, že i jeho teoretické náhľady a ideový podklad literárnych i umeleckých snáh boli, i keď nie celkom totožné s názormi okolo Osvěty zastavanými, teda im boli aspoň hodne podobné. Svetozár Hurban Vajanský teda ani proti vlastnej vôli nemohol porušiť československú literárnu jednotu. Naopak. Sám ju predovšetkým nepriamym spôsobom a hádam často i nechtiac napomáhal a utužoval. V tomto zmysle bolo potrebné aspoň v krátkosti doplniť Karníkov článok o Vajanskom.

Ďalšie články v knihe Karníkovej „Duch Slovenska“ pojednávajú o Štúrovi, J. M. Hurbanovi, M. M. Hodžovi, Jánovi Franciscim, Daxnerovi, Lichardovi, Tomášikovi, Záborskom, Hollom, Sládkovičovi, Hviezdoslavovi, Kukučínovi, P. Mudroňovi, J. Škultétym, Júliusovi Bottovi, Jozefovi Gašparíkovi-Leštinskom, Nádašim-Jégém, Šoltésovej, Tajovskom a ešte o niekoľkých katolíckych predstaviteľoch literárneho života na Slovensku. Veľká väčšina týchto, článkov vznikla len príležitostne alebo za účelom informovať české obecenstvo o jednotlivých slovenských literátoch. Často autor bral z druhej i tretej ruky. Preto sa nimi netreba zaoberať. Dr. Svítil nemá ašpirácií vedeckých, len informačné úsilie. Z celej knihy vanie veľká láska k Slovensku, čo je potrebné a sympatické. Ale láska Karníkova zdá sa nám až slabošská, prisviedča, ospravedlňuje a chváli i tam, kde by mala prísne súdiť a odsudzovať. Pravda, to je najhlavnejšou zložkou československého pomeru. Nesmieme ju nikde zaznávať a ubíjať. Padni, komu padni.

(1931)