ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príchod umeleckých generácií je obdobný príchodu novej vesny, ktorá sa opakuje každým rokom vo svojich vonkajších znakoch rozvíjania a pučania, ale vo svojom vnútornom rozmachu a dozrievaní predsa len každá z nich je svetom samostatným, osobitným a neopakujúcim sa. Je to svet so svojimi poriadkami, záľubami a potrebami a hlavne so svojím duchovným naplnením a svojou prejemnelou vibráciou i farebnými poltónovými odtieňmi, ktoré na tomto zjave a v tvorivom upotrebení stále vzbudzujú obdiv starých pokolení i nás, a v budúcnosti to tiež nebude vyzerať inak.

Je to svet naoko a navonok večne ten istý, ale vo svojom vnútri pod hladinou sa opakujú vždy a neustále nové bolesti i nádeje, radosti a tragédie, pretože umeleckú príchuť nemožno zbaviť tohoto najvlastnejšieho obsahu a príťažlivosti. Ony sú len v momentoch svojho naplnenia a vyvrcholenia v plnom svojom existenčnom rozpätí, a potom hynú a zapadajú neúprosne, nenávratne. Nová jar v umení, toť v podstate život znova narodený v elementárnej sile, prostote a pôsobivosti. A ako je každá jar svojmu predchádzajúcemu bratovi podobná — taktiež je umenie podľa vonkajších znakov a výrazov fyziognómie podobné, ale vo svojom vnútornom výboji a vnútornej bytosti je jedinečné a neopakujúce sa. Nezáleží mu však na materiáli a tematike, z ktorej vychádza a má vytvoriť umelecký výtvor, ale na duchu i srdci, tepe i nerve, pochopení i celom spracovaní sujetu. Jednu a tú istú látku môže použiť a spracovať niekoľko generácií — ako sa to už niekoľkokrát stalo — podľa schopností a možností umeleckých osobností, jedna zdarenejšie a šťastnejšie od druhej, ale v chápaní a nazeraní každá z nich je iná, osobitá, celkom odlišná od prvej, alebo aspoň ju prekonávajúca či zase zdokonaľujúca a dotvárajúca. Ktorá prinesie viacej hodnôt a najbližšie sa priblíži svojmu vytýčenému cieľu v umeleckom nazeraní a prehlbovaní, bude podľa toho cenená i so svojimi vymoženosťami a prínosom.

Nástup každej generácie v opravdivom umení je búrlivý, bojovný, rvavý a výbojný. Literárni predbojovníci a útočníci majú, ba musia s odvahou vtrhnúť do tichých a pokojných slovesných snažení a priniesť do nich svoj vzruch, svoju mladú, kypivú krv a výbušnosť, aby opäť vzbudili záujem o nové výpravy umelecké a o svoje nové cesty. Odvážne a výbojne musia vystúpiť proti generáciám starším a proti všetkým ich zásadám a názorom, programom i pravdám, ktoré by podľa ich pochopov už nestačili plniť také úlohy, aké sa od nich očakávajú. Pomer týchto dvoch svetov je temer pravidelne a zásadne nepriateľský. Mladí bez výhrady chcú nastoliť svoj umelecký poriadok a s odvahou chcú odstrániť tiež všetky tradície a prežitky starých. Starí zase nechcú sa zriecť svojich výsad a vedúcich miest. Z toho vzniká konflikt, boje a nepriateľstvá, z ktorých vždy ako víťazi vyjdú mladí, pretože do zápasu si prinesú i viac sily a odvahy, presvedčivosti a lákavosti pre mladých, ktorí sú plní života a roztopaše. Pravda, prvenstvo nebude patriť večne ani im, ale len za istú dobu, dlhšie alebo kratšie, podľa ich životných dispozícií a tvorivej sily ich umeleckého snaženia. Mladí často prichádzajú súdiť svojich predchodcov, a súdiť znamená predovšetkým hodnotiť ich dielo a stavať svoj pomer k iným zásadám a k iným smerom, ktoré vznikali pred a jestvujú i po hodnotiteľoch. Ale súdiť znamená tiež rytiersky a mužne upraviť svoj pomer voči tým, proti ktorým bojujeme a ktorých chceme pochovať. Ani jedna generácia nemôže sa lacno, veľkopansky a nadute vysporiadať s generáciou predchádzajúcou. Musí si dobre uvedomiť, že súdiť neznamená ohovárať staršiu generáciu — ako to už napísal F. X. Šalda — ale poctivo, pracne i mužne, ale tiež neúprosne vysloviť sa o diele svojich predchodcov, hodnotiť ich tvorbu z hľadiska prítomnosti a z hľadiska celkového vývoja. Pravda, literárny a umelecký vývoj je veľmi často ďaleko za touto zásadou. V našom domácom hniezde tiež jesto mnoho špiny, pochodiacej z podobných predsudkov. O spôsoboch boja a slovníku starších na tomto mieste by i bolo zbytočné hovoriť. Podľa úrovne hodno ich postaviť na úroveň bulvárnych žurnálov.

Odboj a výboj je najradostnejším zjavom mladých sŕdc. Mladosť, ktorá sa nevzoprie a nebúri, je plytká, bezduchá, prázdna a vlastne ani nie je mladosťou, keď nevie dokázať svoju tvorivú silu i odvahu, keď sa ani nepokúsi zdolať a prekonať staré vymoženosti umelecké, ktorým už vyprchala vôňa a vybledla vráskovitá pleť. Nástup každej generácie a príchod každého nového umenia naráža na odpor panujúcich a spoločenských zvyklostí, v tej dobe platných hodnôt, pretože sa im zdá príliš mladé a odvážne, príliš revolučné, nekompromisné a neústupné. Tieto dobré vlastnosti starší predstavitelia literárnych snažení u mladých nechápali, dívali sa preto na nich vždy predpojate a nepriateľsky, hoci si môžu pripamätať i svoj nástup, ktorý musel prežívať a prekonávať podobné prekážky. Pravda, celý odboj nesmie byť robený naschvál, chcený a násilný, ale musí prejavovať životnú nevyhnutnosť a potrebu ísť a vyvíjať sa práve v tom smere, za akým sa vypravili na cestu. Celé ich podnikanie, čo ako odmietané a nenávidené starými, musí si počínať vždy nehlučne a nenásilnícky, ale čestne a pravdivo. Pomer dvoch generácií musí a má byť poctivý a rytiersky aspoň zo strany mladých, aby boli dôstojní svojho víťazstva. Často mladá generácia blúdi a nie dosť ujasnene i programovo ide za svojimi cieľmi i záujmami, ale úprimnosť a odvaha vyváži všetky priestupky mladých nadšencov.

Žiadna generácia však nemôže vzniknúť ľubovoľne ani podľa napred stanovených zákonitostí a z plytkého, často viacej učeného než vystihujúceho uvažovania teoretikov. Ale vzniká proti nim a proti ich výpočtom samostatná, svojvoľná a svojrázna. Potom kritici z umenia vytvoreného niektorou generáciou môžu odvodiť a stanoviť jej systém, význam i miesto v národnom a všeľudskom kultúrnom a umeleckom snažení. Ale nielen to. Môžu stanoviť zároveň i jej program, zmysel a podstatu, a čo je závažnejšie a dôležitejšie: môžu vypozorovať jej tlkoty, záchvevy, vône a farby. Tým práve sa literárnokritická zvedavosť približuje a dobýja k umeleckej hĺbke a umeleckej obnaženosti, ktorá je viac než nakopením krásnych slov rytmicky a rýmove usporiadaných. Touto snahou a týmito chodníčkami možno sa približovať k najvlastnejšiemu základu slovesnej tvorby, k jej vnútornému oparu a ešte k iným vymoženostiam ľudského umu i ducha, ktoré nie sú ešte ani zďaleka dosiahnuté, a preto nemajú ani mena. Charakteristickým znakom každého prichádzajúceho umenia je, že nepodlieha momentálnym chúťkam a sklonom doby, ale stavia svoj poriadok a svoj svet nad ne i mimo ne a tvorí svoje kráľovstvo vyhostencov, ktorí ovládnu svet po čase a dosť rýchlo prekonávajú svojich nepriateľov, opäť podľa toho, akí prichádzajú odvážni, výbojní a hodnotní.

Tu by sa nám ešte nadhodilo niekoľko otázok: čo je generácia, ako vzniká, kto ju tvorí, a pod. Môže ju vytvoriť jeden silný umelecký jedinec, či len viac takých? Tieto otázky dali by sa rozmnožovať do vysokého počtu, ale odpovedať na ne bolo by veľmi neľahké, zdĺhavé a pracné. Preto nechávame ich otvorené každému, kto sa rád zaoberá teoretickými literárnymi problémami, aby si ich domyslel podľa svojej potreby. Poznamenávame však aspoň, že žiadna generácia nedá sa označiť a vtesnať, tým menej, rozumie sa, generácia literárna a umelecká, do nejakého napred stanoveného chronologického rámca. To je len práca literárnych teoretikov a hlavne literárnych historikov, ktorí sa usilujú všetko podeliť na skupiny, školy a zatriediť podľa svojich predstáv a názorov. Ale generačným merítkom nemožno zhodnotiť a vystihnúť všetkých tvorcov, a hlavne tí najlepší a najhodnotnejší nemôžu sa vmestiť do tesných súdidiel a presahujú ich celou svojou veľkosťou, ktorou vynikajú nad svojich predchodcov a nad svoj priemer. Skrátka, literárnu generáciu a jej umelecké vymoženosti i klady nemožno pravidelne vypozorovať podľa vonkajších znakov a podľa stvárňovacích foriem, hoci temer každá generácia prinesie i formálne svoje nové možnosti a nové spôsoby, ktoré lepšie a dramatickejšie vedia zachytiť svojimi jemnými strunami náladu a dar umeleckého okamžiku.

Ale hlavný význam nového umenia ako plodu novej generácie je v tom, že vie zduchovniť, pretepliť, na čo sa do jeho vystúpenia hľadelo s predpojatosťou, že bude môcť a bude vedieť vysloviť hlbšie, filozofickejšie, zdôvodnenejšie a presvedčivejšie to, čo už bolo povedané pred ním. Preto opravdivé nové umenie možno hodnotiť najlepšie a najzdarenejšie podľa toho, ako sa vie opravdivo, úprimne a prenikavo podívať na svet i na jeho javy a ako podľa nich vie vytvoriť svoj svet a svoje umelecké hodnoty. A na druhej strane zase, ako opravdivo, úprimne a prenikavo vie nenávidieť a ubíjať všetko malicherné, neduživé a neschopné plného rozvoja i víťazstva. Lebo v každom druhu umenia platí darwinovská zásada výberu druhov do najkrutejších dôsledkov: všetko slabé, menejcenné a nemohúce je prekonané, zatlačené a ubité živelnejším, schopnejším vývoja, života a konkurencie. V literatúre a umení koniec koncov vždy musí zvíťaziť nietzscheovské duchovne chápané nadčlovečenstvo navzdory všetkým tým ochrancom, ktorí z akéhosi zaslepeného humanistického úsilia — čo sa znamenite sociálne uplatňuje v ľudskej spoločnosti, ale pre umenie neplatí — usilujú sa protežovať a dopriavať života oným zakríknutým hlasom, vznikajúcim zo všetkých možných podnetov, nikdy však z vnútornej a umeleckej nevyhnutnosti. Na tieto pravdy sa tak často zabúda v literárnej tvorbe, kde potom vznikajú nie umelecké diela, ale literárne omyly a priestupky, proti ktorým je každý boj ťažký, ba nemožný, pretože nie sú prípustné sebamenšiemu logickému uvažovaniu a kritickému rozhľadu. Tieto fakty sú negatívnymi zjavmi skoro každého novoprichádzajúceho umenia a bývajú na všetkých stranách usilovne ubíjané a zatlačované. Literárne generácie musia s nimi počítať, aby si ľahšie, plnšie uvedomovali svoje poslanie a aby tiež dôsledne i zdarne vystupovali proti všetkým prekážkam, ktoré im boli navalené do cesty. Je to potom opravdivá cesta z tmy a zapadnutia na svetlo božie.

*

Na Slovensku opravdivých generácií politických alebo umeleckých a ich skutočného boja v pravom zmysle slova nebolo a niet. Veď na Slovensku v literárnom usilovaní niet priamočiareho vývoja po stupňoch, rovnomerne a súmerne prebiehajúceho, ale samé skoky a tvorba náhodná, podľa momentálnych záľub, interesov a dispozícií a podľa talentu niekoľkých jednotlivcov, ktorí sa v tej alebo onej dobe náhodou zišli a usilovali sa pracovať v niektorom smere literárneho umenia. Boli to teda len viacej alebo menej šťastní snaživci, usilovní jedinci, ktorí chceli nastoliť nový literárny poriadok podľa cudzích vzorov a cudzích snažení i umeleckých prúdov, ktoré však v dobe, keď sa nimi dali títo snaživci ovplyvňovať, boli za svojím kulminačným bodom a silne sa blížili k zániku. To bolo vždy najtragickejším položením týchto ľudí, že sa tak oneskorene dostali k životným literárnym prameňom, keď ony už boli vyprahnuté, príživníkmi múz opustené a ponechané napospas i upotrebenie literárnym opozdencom a nohsledom, ktorí krištáľovo čistý prameň zakalia bahnom a rmutom. Napájať sa z čaše poloprázdneho a vyvetraného obsahu je najosudnejším úkazom a údelom tých, ktorí nemohli prísť včas. Taký obsah už nepodáva osvieženie a impulzívnu silu, ale ťa len labužnícky uspokojuje, otvára i ukrýva pred súčasnými umeleckými vánkami. Veď na Slovensku temer pravidelne v literárnom umeleckom snažení — krásne písomníctvo bolo jediným umeleckým odborom, kde sa aspoň niečo pozoruhodnejšieho produkovalo — žilo sa opozdene a nikdy sa nemohlo postupovať rovnomerne s ostatným svetom. Na Slovensku sa vždy báli nových myšlienok a nových umeleckých prúdov, ktoré vznikali po Európe, a pokladali ich za príliš revolučné a nečisté, aby nimi mohli ovplyvňovať a rozprúdiť literárnu mŕtvotu pod Tatrami, ktorá sa usilovala o nejaké svojrázne slovenské dobrodružstvo, ale pritom bezstarostne zostávala na jednom mieste a stále žila či skôr živorila z vlastných i cudzích včerajškov a predvčerajškov. Temer však nikdy nie zo svojej vlastnej prítomnosti a jej problémov, aby lepšie pripravovala budúcnosť sama sebe a tým zároveň i národnej spoločnosti.

Slovensko sa vždy bálo a bojí nových myšlienok i nových umeleckých závanov a svetových éterických chvení, lebo nové myšlienky a nové umelecké ciele znamenajú vždy starosť, prácu, nepokoj. A predstavitelia umeleckého úsilia sa boja, že ich to vyruší z idylického a detinského života. Idyličnosť neznamená len hovieť si bez práce a bez pohybu, pretože tiež pracujú, ale ich práca je ustavičné prekladanie piesku z jednej hromady na druhú a prerábanie toho, čo bolo už pred nimi lepšie a vhodnejšie vytvorené. Ale niet opravdivej tvorby a opravdivého zmnoženia ľudských i umeleckých hodnôt, kde sa neľpie pohodlne na výsledkoch starej generácie a ich kultúrneho dedičstva, ale kde sa ide ďalej, vyššie a stále sa obrodzuje, zdokonaľuje, prehlbuje a zintenzívňuje život i umenie samým sebou, vlastným ustavičným úsilím prekonať samého seba a dôjsť lepších výsledkov. Pridŕžanie sa a ľpenie na starých spôsoboch i možnostiach života a umeleckých rozbehov vedie nás k premýšľaniu o tradícii v živote spoločenskom a literárnom. Ale je tradícia a tradícia! Jedna je činorodá, posilňujúca, obrodzujúca a napomáhajúca vzrast zo starších osvedčených základov a koreňov. Táto a takáto tradícia dáva tiež pevný základ pre nasledujúce generácie a ich dielo. Druhá tradícia je jalová a hatiaca vývoj. Učí pohodlnému životu a uspokojuje sa so starými vymoženosťami a zastaranými výsledkami i v krásnej literatúre. A nielen to. Uspokojuje sa tiež s nemožnými názormi na otázky národné a na vlastenectvo, o ktorom tak často uvažuje a ešte častejšie bohapusto tára. Týmto ľuďom je i vlastenecká idea niečím v podstate pevným, od tisícročí ustáleným, nemeniteľným a bez vývoja, hoci opak je pravdou.

Obsah a náplň národnej i vlasteneckej idey sa stále mení od generácie ku generácii.

Národ a národná idea sú v podstate ďalekými ľudskými nádejami, ku ktorým sa speje pomalým vývojom. Národ a vlastenectvo budú sa niekedy stotožňovať s človečenstvom a ani teraz vo svojej podstate nemajú iného poslania a iných cieľov.

Každá z generácií snaží sa vysloviť a stanoviť svoj pomer a svoj názor na tieto v podstate filozofické otázky. A čo je dôležité: každá generácia snaží sa prekonať a predstihnúť generáciu predchádzajúcu i v tomto ohľade. Čím je niektorá generácia mohutnejšia, čím viacej hodnôt a viacej nových spôsobov a ciest prináša, aby dosiahla svojich umeleckých ašpirácií a programov — podľa toho možno merať i jej vlastenectvo a národovectvo. Lebo všetky tieto idey nie sú v ustavičnom, až do zhnusenia omáľanom krasorečníckom národníčení, ale len v bezvýhradnom usilovaní po dokonalejšej a vyššej úrovni kultúrnej i umeleckej, v úprimnosti a hodnotnosti, mužnosti a charaktere. V tomto zmysle sa musí a má vyvíjať, zdokonaľovať a rásť každé umenie. Preto práve národné umenie je veličinou nestálou, pohyblivou a premenlivou. Ustavične sa pohybuje, vyvíja, dotvára, ale i upadá a znehodnocuje. A za týchto okolností treba sa stavať kriticky k umeleckej tvorbe — čoho je tiež na Slovensku až dosiaľ veľmi málo. Na prísne hodnotenie a posudzovanie literárnych vecí díva sa s predpojatosťou. Kritika vraj ubíja mladé silné talenty hneď v ich počiatkoch a nenechá ich rozrastať sa a dozrievať. Pravda, je ľahko pochopiť, že táto cesta vedie k povrchností, ledabolosti, k úrovni plytkej a umelecky bezcennej. Na Slovensku sa potreba a úroveň literárna temer nezvyšuje. Až dosiaľ sa tu neuvedomuje, že literárne umenie nie je len v opisovaní a popisovaní života a jeho javov, ale je to v podstate vnútorný duševný vír, rozruch i rozbúrenie, ktoré je pri každom svojom vyvrcholení jedinečné v rozospievaní sa, že umenie je vnútorná dráma, ktorá sa neopakuje. Umenie je výprava bez návratu a opakovania sa za novými krásami i hrôzami a tvorivými hodnotami.

Zásada neopakovať sa a nehovoriť niekoľkokrát za sebou u rozličných spisovateľov a polospisovateľov na Slovensku ešte nenašla svoje uplatnenie a realizovanie. Takým spôsobom sa znehodnocuje i to, čo už raz bolo vyslovené skoro zdarne a skoro umelecky. V tomto sa často javí snaha po akejsi svojráznosti, osobitosti, ale výsledok je náramne pochybný, bezfarebný a bezduchý. Podpriemernosť, nemohúcnosť a bezvýraznosť sú jeho hlavnými charakteristickými znakmi.

Mladí slovenskí literáti, pololiteráti i akoby literáti nemajú ani tušenia, čo sú to generačné boje a zápasy. Väčšina z nich nerobí si žiadne starosti, aby sa snažila o svoje vlastné hodnoty, svoje cesty, smernice i ciele, aby zároveň tým prestala opakovať a papúškovať do nekonečnosti a zhnusenia to, čo už opakovala genenerácia dvojnásobne stará. Mladá slovenská literárna generácia necíti žiadnej naliehavosti a potreby zrevidovať svoj pomer k starým a ku všetkému tomu, čo ju predchádzalo. Temer pravidelne držia sa starí a mladí kľudne za ruky a kráčajú po spoločnej ceste. To je, rozumie sa, dobré, chvályhodné a priateľské nazeranie, ale upodozrieva mladých, že sa vlastne nesnažia o nič nového v slovesnom umení, že sa neusilujú o vnútornejší, preteplenejší a prudší vzťah k umeleckým potrebám svojej zeme, že v ničom nepredstihujú starých, a preto ani nevyvolávajú ich odpor voči sebe. Sú viacej pasívnymi prisluhovačmi starých božstiev — ak v našom prípade vôbec môže byť reč o božstvách a nie len o niečom omnoho menejcennom — ale nie predbojovníkmi lepšej a zdokonalenejšej literárnej produkcie. Nechceme tvrdiť, že táto okolnosť a tento fakt mladých obviňujú z neschopnosti a nemohúcnosti. Tým sa tiež stáva, že radostnejšie bývajú vítané mladé literárne skupiny, ktoré vtrhli do boja s odvahou a so snahou prekonať včerajšok hodnotnejším dneškom a pripravovať zmnoženejší zajtrajšok. Čím bude mať Slovensko viacej a odvážnejších bojovných literárnych skupín, tým bude väčšia nádej i pravdepodobnosť, že slovesné umenie bude sa môcť vyvíjať a rozrastať.

Opravdivých, tvorivých, vzrastajúcich a obohacujúcich generácií v pravom zmysle slova niet však na Slovensku ani dnes. Je len náhodné, viac-menej zdarené literárne usilovanie a napodobenie cudzích vzorov, ktoré sa v odvare, rozriedené a vyvanuté k nám presádzajú. V iných zemiach sa generácie zdvíhajú ako mohutný a široký veľtok (i u malých severských národov), ktorý si všetko podmaňuje a podrobuje. Na Slovensku generácie, ak vôbec nejaké sú, podobajú sa viacej močiarom so zakalenou vodou a bahnom, do ktorého vteká i čistý pramienok, ktorý náhodou vznikol v tom okolí. Je nevyhnutné oddeľovať čisté pramene a usmerňovať ich iným smerom od bahnistých vôd, aby aspoň ony zostali nezakalené. Je ďalšou otázkou a vecou vývoja, či sa malý potôčik zmôže niekedy na mohutnejší prúd a či vždy zostane bezvýznamným, ktorý si nikto nebude chcieť všímať.

(1929)