ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Prívet. — Žena. — Blud. — Záhada.) Tlačou a nákladom Kníhtlač. úč. spolku v Turčianskom Sv. Martine 1952. Str. 202. Za Kčs 15,—.

Ľudmila Podjavorinská v päťdesiatom treťom roku svojho života začína vydávať svoje Zobrané spisy. Je to asi najvhodnejší vek na zberanie zrelých plodov. Je to najvhodnejšia doba k účtovaniu, pravda, nie ešte ku konečnému. O niekoľko rokov (keby aspoň o päť!) bude Podjavorinskej tvorba zrovnávaná v Zobraných spisoch, bude prístupná verejnosti zo zabudnutia starých ročníkov Slovenských pohľadov, Dennice, Živeny a iných domácich a amerických časopisov. Budú sa v nej skvieť aj dva zväzočky jej básní. Veď Ľudmila Podjavorinská je nielen dobrou prozaičkou, ale i prvou slovenskou poetkou. A povedal by som poetkou „comme il faut“. Z jej zbieročky z roku 1895, „Z vesny života“, poznáš ju. Na otázku, kde našla hŕstku svojich piesní, odpovedá:

Tá prostodušnosť ťa musí dojať! — Ale Podjavorinská má aj iné typy. Má aj Ivu z kresby „Žena“. Iva, silná žena z ľudu od Javoriny, rozhodná a rázna, veselá a rozmarná, ale aj rozvážna a starostlivá, plná lásky a dobroty. Stane sa ženou vdovca Štefana, otca piatich detí, k tomu lumpa, povaľača, pijana. Úsilím Iviným Štefan sa celkom znovuzrodí. Stane sa z neho statočný človek, usilovný, starostlivý o svoje biedne siroty. Kým sa Ive začali dariť jej dobré úmysly, pretrpela mnoho. „Stavala ho, stavala ani prázdne vrece, raz dobrotou, raz fortieľom, a keď bolo treba, i pozlotky.“ Inak kresba „Žena“ je plná zdravého ľudového humoru a stavaná na citáte z biblie: „Ženu statečnou kdo nalezne? nebo perly dražší jest cena její.“

Spisovateľkin talent ukázal sa jadrne v najdlhšej jej práci Blud z roku 1905, prvou cenou odmenenej na literárnom súbehu Živeny. Okolo pyšnej sedliackej gazdinej Zámockej sa rozpriada kombinovaný, spletitý, dej. A je obdivuhodné, ako naivná poetka zbierky „Z vesny života“ vie rozpriadať a zamotávať rozháraný priebeh poviedky. Niekoľko ráz sa v nej kopí akási „tragická činohra“. To jest; napätý dej, až dramaticky prechádzajúci do tragiky, končí sa mierom, podobne ako nejaká činohra. Je to obzvláštny talent Ľudmily Podjavorinskej vyznať sa v takom labyrinte celého priebehu „Bludu“. A jej sa to darí tak znamenite, majstrovsky!

Tretia kresba je „Záhada“. Je najmenšia obsahom z celého zväzku, ale hodnotou, vnútorným obsahom nie je menejcenná ako „Blud“ alebo „Žena“.

Jožo Katrušík, študujúci medicínu, býva v tichom byte u vdovy, u ktorej je i dcéra jej sestry. Pod tou istou strechou žila tiež poslucháčka filozofie Oľga Petríková. Nažívali spolu priateľsky, vždy sa schádzali a tvorili akúsi trojicu priateľstva. Zo svojho kľudu boli vytrhnutí príchodom krstnej pani domovej, slečny Riny. Rina bola malomestské dievčatko, ale rozmaznané, svojvoľné. Vždy sa chcela túlať po uliciach veľkomesta. Pravda, utiahnutý, s prefíkanými slečnami neobratný medik musel ju vždy sprevádzať. A stal sa zázrak! Akousi záhadou Rina a medik „padli si do oka“ — zaľúbili sa. Ale pobytu Riny vo veľkomeste prišiel i koniec. Navrátila sa domov. Pán Katrušík bol taký preniknutý svojou prvou láskou, že nechal medicínu medicínou a šiel za svojou drahou Rinou. Jeho spoluobyvateľky, s ktorými tvoril trojlístok verného priateľstva, po jeho odchode trpko plakali za ním… To je dej. Je taký samozrejmý, reálny. Ba priam vykrojený zo života. Ako akási krajinka, maľovaná géniom na plátno olejovými farbami.

Pri pomysle na peknú reč Podjavorinskej len malú poznámku. Spisovateľka uvádza si svoju tvorbu „do plodov môjho národa“ (namiesto ,svojho‘), a tak nesprávne až tri razy. Typická chyba mnohých spisovateľov so zámenom ,môj‘ a ,svoj‘. Pozor na také veci.

My už teraz s nedočkavosťou čakáme na ďalšie zväzky zobraných spisov Ľudmily Podjavorinskej. Keby aspoň dva zväzky vychádzali každým rokom. Majú to v rukách aj čitatelia, ktorí by mali hojným kupovaním podnik nakladateľstva všemožne podporovať. Zaslúži si to i nakladateľ i Ľudmila Podjavorinská, a najmä slovenská literatúra…

(1925)