ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

V literárnom umení sa zriedka stáva, aby sa umelec-tvorca zbavil všetkého nánosu zvonka a aby otváral svoje srdce, a dušu len pred dojmami, ktoré zveľaďujú, zošľachťujú a zúrodňujú. Obyčajne sa stáva, že sa spisovateľ rozhovorí o sebe a o blízkom okolí, spovedá sa zo svojich malicherností, nemohúcností a nedostatkov, nadúva sa opisom čisto konvenčného, hmotného, vonkajšieho sveta; vytvára, lepšie rečeno, vypracováva zo svojho plytkého vnútra členitý a pravidelný svetový útvar, podobný a obdobný svetu vonkajšiemu, bez žiarivej a zhustenej sily, bez obohatenia a zošľachtenia, bez zdokonalenia a pretrpenia — bez tvorby. Také knihy neprinášajú kladu, vzrastu, podstaty a jadra: sú neživotné a násilné, bezduché a jalové; necítiť v nich šumu rodenia, rozpätia vzrastu a vône zúrodňujúceho májového dažďa, ale zato tým väčšmi vyhľadávajú efekty, pôsobivé pre dav čitateľov. Opravdivý spisovateľ nepodpláca si nijakými lacnými a ponižujúcimi prostriedkami svoje obecenstvo, radšej žije v ústraní, zabudnutý, nepoznaný, neobdivovaný, neoslavovaný a neplatený, odvrátený od zlôb a hluku dňa; v samote, v sebatrýzni, a tvorí skromne, skôr pre seba ako pre druhých, skôr zo žartu ako podľa programu a podľa módnych šablón. Písanie a tvorba nie sú mu ziskom a prostriedkom získať chvíľkové obecenstvo a chvíľkovú slávu, ale sú mu nevyhnutnosťou, potrebou a úľavou pre vzbĺknuté srdce a preplnenú dušu. Život takého človeka býva skôr šedivý ako pestrý, netisne všade a vždy svoj subjekt do popredia, ale skromne, utiahnuto, za bezsenných nocí črtá a vymodelúva svoje osobnosti, typy, svojich hrdinov, v ktorých cnostiach, prednostiach, hodnotách a charakteroch tušíte a poznávate cnosti, prednosti, hodnoty a charakter samého ich tvorcu.

Medzi takýchto skromných spisovateľov, žijúcich osamote, zapadlých a utiahnutých, patrí i naša poviedkárka o novohradskom ľude, o jeho necnostiach a cnostiach a o jeho nenávistníkoch — Timrava,^[1] zvláštny, osobitý a samorastlý zjav našej literatúry, ktorú obohatila svojimi poviedkami, črtami a divadelnými hrami veľmi štedro, hlboko, opravdivo, a preto i umelecky hodnotne a trvalo. Je pozoruhodné sledovať a poznávať, ako jej umenie, také zrelé hneď na začiatku, akoby bolo spadlo z neba, v pozdejších rokoch jednako len dozrievalo, zduchovnievalo a zdokonaľovalo sa do hĺbky.

II

Timrava pochádza z evanjelickej farárskej rodiny a narodila sa severozápadne od Lučenca na zapadlej dedine Polichno 2. októbra 1867. Jej život je až dosiaľ zviazaný s týmto krajom, ktorý len málokedy opustila, najdlhšie na rok, keď bola poslaná do Banskej Bystrice do IV. triedy meštianskej školy, ani nie tak na učenie, ako zato, aby videla svet a skúsila život i mimo rodičovského domu. Jej otec Pavel Slančík mal zvláštne pedagogické nadanie, a preto sám pripravoval do školy svoje početné dietky, keďže ich všetky nevládal dlhšie vydržiavať v meste na štúdiách zo svojho dôchodku na chudobnej fare. Pobyt Boženin v Banskej Bystrici pôsobil na ňu stiesneno a vrátila sa stade — predtým rozpustilé dievča, ako sa sama priznáva — stiesnená, čo ju tlačievalo a tlačí až dosiaľ. Rodina slančíkovská bola slovensky uvedomelá a dorastajúca Božena mala v domácnosti svojho otca, okrem toho, že sa národne uvedomila, i príležitosť zaoberať sa literatúrou, čítať maďarsky a nemecky. Okrem otcových kníh čítavala i knihy Juraja Peténiho, ev. farára na Budinej, i svojej známej priateľky Emy Goldpergerovej, statkárovej dcéry vo Veľkej Ľuboreči. Pozdejšie i sám Jozef Škultéty, keď u mladej spisovateľky spozoroval nadanie a originálny talent, posielal jej knihy. Knihy a čítanie mali pre budúcu spisovateľku rozhodný význam, ak chcela premáhať a preklenovať svoje odlúčenie a vzdialenie od kultúrneho života. Ale Božena Slančíková zostávala jednako len na zapadlej dedine: žila osamotená a tvorila predovšetkým pre seba. K spisovateľstvu dostala sa viac náhodou ako programovým úsilím a chcením, ale iste tiež osudovým a inštinktívnym riadením. Život na takej dedine, ako je Polichno, bol jej zdĺhavý, bez zaujatia pre hlbšie cítiacu dušu, najmä v zime.

A tak Slančíková — Timrava začala dosť neskoro, v dvadsiatom piatom roku, písať zo žartu a z dlhej chvíle. Spisovateľské pokusy robila so sestrami a vynikala nad ne. „Aby som svojich prekvapila,“ píše mi spisovateľka o svojich literárnych začiatkoch v liste zo dňa 4. IX. 1927, „poslala som raz jednu prácu do novín, a že mi ju uverejnili, písala som ďalej.“ Prvá jej práca bola z roku 1893 v peštianskych Slovenských novinách, v čísle 92 — 93, pod názvom: „Za koho ísť? Z denníka dievčaťa“. A tak písala mladá adeptka spisovateľstva, pravda, len skromne, za štyri roky do Slovenských novín, kým ju nespozorovali naši vážnejší ľudia: odvtedy písala už do Slovenských pohľadov, pozdejšie do Dennice, Živeny a iných slovenských publikácií doma i v Amerike. So svojím okolím akoby bola zrástla a uspokojila sa s tichým žitím v mierne zvlnenom kraji, pokrytom listnatými lesmi. Rázovitý kraj s krásnymi údoliami, ľudom zamĺklym a dumavým, nosiacim zachovalý kroj, vplýval na spisovateľku blahodarne a plodonosne, či už bývala na Polichne alebo na Ábelovej, kde býva i teraz od r. 1909, keď jej umrel otec, u svojho brata-farára, a kde častejšie prechodila z jednej obce do druhej, pozorujúc kraj i ľud a nájduc si aj svoj pseudonym Timrava v mene neveľkého kopca, od ktorého vždy^[2] v to. Prežila i príchod nášho vojska, ktoré obsadzovalo tamojšie kraje, čo jej pôsobilo nesmiernu radosť. Pozdejšie však bola rozrušená i smrťou svojej matky, čo jej akosi nedalo pribrať sa k literárnej práci. Ale už odvtedy pracovala a pripravuje sa ešte spracovať niektoré literárne témy.

Jej literárna žatva do roku 1920 nevyšla v knižnom vydaní, vyjmúc separátne výtlačky poviedok „Tá zem vábna“ (1907) zo Slovenských pohľadov a „Márnosť všetko“ (1908). V tom roku vydal v Prahe dr. Ján Menšík výber troch ľudových kresieb pod názvom „Dedinské povesti“ s literárne hodnotiacim úvodom. Roku 1921 začali vychodiť jej Zobrané spisy, pripravované ešte pred veľkou vojnou, ale na treťom zväzku (roku 1924) sa zarazili. R. 1929 vyšla knižne jej novela „Hrdinovia“. Vydať všetky jej práce súborne, zhodnotiť a oceniť ich musí byť úlohou terajšieho nášho pokolenia, aby sa tak aspoň trochu dlhu splatilo vzácnej našej spisovateľke, ktorá bola pre nepriaznivé pomery a položenie naše zanedbávaná, čo pohlo aj Ivana Krasku napísať veršovaný ďakovný list slečne Ľ. Groeblovej r. 1906, keď sa prvý raz pokúsila zhodnotiť Timravinu prózu, aby sa tak odvrátil stesk spisovateľkin, že je zabúdaná. I v tomto smere má naša generácia mnoho čo doháňať. Vďačné pole pôsobenia!

Timravin rázovitý talent, ktorý súdnejších ľudí upozornil na seba už v Slovenských novinách kratšími, ešte dosť neobratnou rukou stavanými prácičkami a ktorý dal tušiť do budúcnosti zmnožený rozvoj a zveličené odhalenie skrytých hodnôt a kvalít, predstavil sa širšej našej verejnosti v Slovenských pohľadoch r. 1896 prácou „Pomocník“, čerpanou zo zápiskov dievčaťa v denníkovej forme. V nej Timrava preukázala skoro úplne svoj tvrdý, suchý, len sebe venovaný, ale pritom plný, pravdivý a úprimný spôsob zachytávania životných dejstiev a stavov duševných, hlavne však poryvov dievčenskej duše zo školy, ktorá si robí ilúzie o príchode pomocného učiteľa „s havraními vlasmi, čiernych očú, príťažlivého ducha“ na zapadlú dedinu, kde niet nijakých radostí a zábav pre citné panské dievča. Ale po príchode pomocníka vytriezvieva z klamných ilúzií o jeho kráse a besedách s ním, kedže má rapavú tvár od nešťovíc. Ale po duševnom zblížení a spoznaní sú obaja šťastní. Príchuť tejto väčšej Timravinej práce je horkastá, britká, drsná, ako i duša sklamaného, zatrpknutého učiteľského dievčaťa. Horkastosť a zatrpknutosť je vôbec charakteristickým znamením Timraviných prác, ktoré opätovne a opätovne podávajú vytriezvenie a prebratie sa zo sna idealistických predstáv svojich osôb.

Rozvitejšia a ľudnatejšia je Timravina novela „Ťažké položenie“ (1896), bystro, všímavo a podrobne zachytávajúca drobnosti a malichernosti životné, popresádzané do rozbúrenej oráčiny vnútorných duševných stavov, aké prežívajú Ľudmila, dcéra notárova, i jej dve sestry a Cyril Čavkovič, notársky pomocník, ktorý ju miluje, ale pre svoju nemotornosť nemôže sa nijako dostať k tomu, aby jej vyznal lásku, za čím Ľudmila jedine túži, lebo si predstavuje a myslí, že to musí byť veľmi pekné, keď si dvaja povedia, že sa majú radi. Cyril sa za pomoci svojich priateľov k tomu dostane a Ľudmila vidí, že hoci počula slovo „milujem vás“ z úst Cyrila, „izba nezakrútila sa a nič veľkého sa neprihodilo. Kasne sú len kasňami, okná nepopadali, svetlo nezhaslo, i kachle z červeného črepu stoja a Ľudmila o ne opretá.“ (Spisy I, 81.) A podobne i dve vydaté sestry Ľudmiline si vybájili predstavy o ženbe ako o budúcom raji, ale keď prišiel v znamení šedivosti, trampôt a starostí, prebrali sa i ony zo sna — sklamané. Timravine hrdinky veľmi často žijú životom vysnívaným, naplniac si plnú hlavu ilúziami o šťastí, blaženosti, o rytieroch, ktorí si prídu po ne a budú sa s nimi láskať až naveky, ale skúsenosť a prax životná spáli svojím mrazom vysnívané kvety a ony — opŕchnu. Mnohé z Timraviných noviel idú v znamení ilúzia — dezilúzia, nádeje veľké a vrelé — sklamanie veľké a chladné, sen — prebudenie. Toho si vyžaduje život, ktorý sa rúti vpred bez ohľadu na to, či ho niekto chce mať takým alebo onakým, podľa svojej logiky a rúca, ničí všetky vysnívané, iluzórne hrady.

Dezilúziou a vytriezvením poznávala svet i Eda Slávičová, ktorá prvý raz ide na bál („Bál“, 1901) a teší sa, aká bude obdivovaná, obletovaná, ako sa bude zabávať, keď sa bude v takej vznešenej spoločnosti pohybovať. Ale ráno, keď sa vracia domov, v duchu zrovnáva všetkých, ktorých poznala na bále, a „vidí, že sú to ľudia celkom obyčajní ako i ona, a nevie, prečo by sa ona mala ponižovať pred nimi.“ (Spisy I, 201.)

Podobne je to i s Darinou Zátonich („Pozde“, 1898), ktorá pokladá svojho snúbenca za najideálnejšieho vôbec. Vyznáva jej lásku remeselne, klame ju a napokon: opustí. Darina, sklamaná a viac ráz vytriezvená zo svojich predstáv, stáva sa ženou farára Hrabovského, vdovca so štyrmi malými deťmi.

Poznávať život a jeho taje, kruté a drsné, dáva Timrava dosť často svojim hrdinkám dezilúziou, sklamaním, trpkosťou a bolesťou, ktorými trpia nevinné mladé ženské srdcia, ale tým sa zároveň dobýjajú a dostávajú k zmyslu života. Ale životná skúsenosť je pre ne ťažkým poškvrnením. Autorka takým črtám, líčiacim ubité a sklamané srdcia, ktorým ťažko ublížil svet a život, dáva do vienka i kus vlastného osudu, pretrpeného, prežitého a preboleneho. A práve preto vie zachytiť navonok dosť prostú drámu duševnú, ale vnútri, pod slabo rozčerenou hladinou, zmietanú, rozbúrenú prudkým vlnením hlbinným, ktoré sa odohráva v skromných srdciach, preplnených skúsenosťami, dobrými i zlými, a kypiacimi vzrušením a strádaním. A preto i tak stíha v živote lož a pretvárku, lebo vie sama docítiť do konca a dotrpieť až do dna každú bolesť. Tak je tomu i v poviedke „Tak je darmo…“ (1897), kde je hrdinkou Jolana Omliš, pekné a ešte viacej namyslené dievča, živé a veselé. Mladým ľuďom pomúti hneď hlavy, ale ona stojí len o Pavla Čordáša, ktorého si chce získať i tým, že vyzradí o svojej priateľke, mladej vdovici, zo žiarlivosti, že po smrti mužovej začala blaznieť. Ale keď ju Čordáš pýta, odmietne ho. „Nie, nie, nie! Nemôže sa to stať. Vy by ste ma nemohli uctiť, ani opravdive milovať nikdy. Ani ja nebola by šťastná s vami, dosiahnutým takou ohavnosťou… Nevravte nič, nepočujem! Svedomie nedalo by mi pokoja, omínalo by vždy… Nič, nič, nepretrhujte, nestane sa! Nepôjdem a nepôjdem za vás!“ (Slovenské pohľady. 1897, 473.)

Dedinské malichernosti, šosáctvo, starosti o vydaj, klebety a nízke pomery medzi dedinskou inteligenciou, ktorá trávi čas ustavičnými hrami v karty a podobne, zachytila Timrava u Mrázovičovcov („Nemilí“, 1899): celú popudzujúcu náladu, ktorá skrsne u precitlivelej Sabíny v strede navzájom si nemilých postáv dedinských vzdelancov, na seba odkázaných, čo ich drží a pripútava do jednej spoločnosti. Jej členovia sú väčšinou zlí, bezcharakterní a nijaká podlosť nie je im dosť zlá, aby ju nepoužili, keď ide o nejaký zisk pre nich. Peniaze sú im najvyšším zákonom a najposvätnejším zmyslom života. Autorka nijako sa neusiluje zakrývať planosť, falošnosť, džentrizmus, jalovosť, šedivosť a bezcharakternosť inteligencie po našich dedinách a mestečkách. A v takom prehnitom prostredí býva často zasadená a dusená ako kvet od buriny citná, jemná duša, ktorú ubíja a mučí jej okolie. V novele „Nemilí“ je to Sabína, krásne zachytená v momente, keď spomína na svoje detstvo a na prechodný vek od detského do dievčenského, keď dievčaťu začína sa pomaly odhaľovať dráždivý a tajomný svet. „Ten detský vek bol pekný, ale ten, čo za ním nasledoval, ten nemá rovného v živote! To bol najkrajší… Keď som ja bola pätnásťročná, mne sa svet celkom inakším zdal, ako bol. Voda nebola len voda, a noc čosi… čosi nevystižiteľného…“ (Slov. pohľady 1899, 163.)

Niektoré Timravine práce zrejme nesú stopy autobiografické. Poviedka „Boj“ (1900) zachytáva vzdornú, zachmúrenú, obetujúcu sa dušu Marty Bukovičovej a líči boje a intrigy dedinských slečiniek proti jej sestre Márii, ktorá každého mladého mužského svojou krásou a veľkomestskými spôsobmi podmaňuje a potom zanedbáva. Úryvky z vlastného osudu opísala Timrava i v novele „Skúsenosť“ (1902), ktorej hrdinkou je Marína Majtáňová, akési nadurené a vystrašené dedinské dievča, žijúce v malom meste ako spoločnica bohatej vdovy, kde žije i básnik Javor (Hviezdoslav). Marína sa veľmi tešila na svoj pobyt v mestečku: mala možnosť stretnúť a spoznať sa s niektorými „našimi ľuďmi“, ale radosť sa jej dosť skoro premenila v trpkú pravdu, málo radostnú, keďže sa nemohla vpraviť v ducha svojej panej a nestarala sa o malomestské klebety a ničomnosti. A keď k tomu ešte pani bola tvrdá, pánovitá, neznesiteľná ustavičným dozorom na prácu a napomínaním, Marína dá výpoveď a odchádza s radosťou domov. Táto Timravina skladba je zaujímavá dvojmo. Predovšetkým galériou živých postáv, majstrovsky charakterizovaných dvoma-troma vetami a neobyčajne šťastným realizmom na meninách u príbuzného, kde pozná mnoho okolitej inteligencie. Po druhé: autorka v Skúsenosti, výnimočne vo svojom diele, dá tušiť zrejmý odpor proti zmaďarčenej panskej vrstve. Na zmierovacie reči a prípitky prednesené pri meninách v duchu reaguje: „Nie meriť! Ty chceš sa meriť s takými, čo ťa chcú zjesť a o tvoje merenie nestoja. Nič! Biť sa budeme! Babám je maznať, meriť sa!“ (Slovenské pohľady 1902, 322.) Inak v celom diele Timravinom niet v líčení inteligencie nijakých národnostných konfliktov ani nacionálno-politických problémov a otázok. Tamojší kraj, položený blízko etnografického rozhrania slovensko-maďarského a neďaleko zmaďarčeného Lučenca, nebol povedome slovenský nikdy, a preto maďarizačný tlak nenarazil ani na vedomý a organizovaný odpor zo slovenskej strany, ale len inštinktívne a svojím konzervativizmom sa bránil náš prostý človek, pokiaľ to šlo, proti vnikaniu a nespratnosti „cudzej reči“ — maďarčiny. I v inteligentných domácnostiach starších hovorilo sa po slovensky, „cudzia reč“ sa užívala len pri návštevách z mesta, niekedy i v spoločnosti mládeže a vtedy, keď nebolo treba, aby čeľaď a deti rozumeli hovoru.

Zmaďarčená inteligencia vystupuje i vo dvoch prácach zo života dedinskej inteligencie, v novelách „Veľký majster“ (1904) a „Bez hrdosti“ (1905). V prvej vystupuje celá skupina umelcov z Pešti, ktorí prišli letovať na dedinu. Medzi nimi je i maliar Miloslav Fizelčík, ktorý sa zasnúbil so slečnou Biezovskou. Fizelčík nemôže ,nájsť seba’, nemôže dotvoriť ani jedného začatého obrazu, čo i vždy vysedúva vo svojej pracovni. Rozchádza sa so svojou snúbenicou, a keď ju vidí z obloka svojho bytu ísť s druhým k oltáru, šťastnú a usmievavú, ide k plátnu a tvorba sa mu začína dariť. Utrpenie a sebatrýzeň je tepnou i tejto Timravinej novely. Maliar Fizelčík len po mukách, záchvevoch a trápení príde k slasti a blaženosti tvorenia. A z tejto práce vidno, že autorkin filozofický názor na beh života je takýto: Každý, kto chceš trhať zrelé ovocie zo stromu šťastia, musíš k nemu putovať tŕňovou cestou vlastných bolestí, strádania a utrpenia a púšťou odriekania i múk. Tak si musíš zaslúžiť, vytrpieť svoju odmenu, ako si vytrpel Fizelčík vzpruhu k tvorbe. Ináč už v tejto novele spisovateľka šťastnou rukbu a reliéfne zobrazuje celý kolektív mladých ľudí, dievčat i pánov, žijúcich na dedine, a ich ustavičné zábavy, zháňačky, spestrované tancom, spevom a klebetami. Každá jej poviedka je preľudnená a preťažená ľudským materiálom, celou galériou postáv, hmýriacich sa a víriacich, z ktorých obyčajne vždy vynikajú aspoň o hlavu hlavné osoby deja, ale často sa i tie strácajú vo víre celého kolektívu, dávajúc tak možnosť vzniknúť akémusi súsošiu, vymodelovanému bez plánovitého rozvrhnutia a umiestenia celých skupín a jednotlivých hlavných osôb, pritom však jednotne a harmonicky.

Taký kolektív dedinskej inteligentnej mládeže je zachytený i v novele „Bez hrdosti“, z ktorej vynikajú dve bytosti: pyšný Samo Jablovský, učiteľ, a Milina Adamčíková. Okolo Sama točí sa celý inteligentný i prostý svet dediny, svojou bezprostrednosťou vie získavať ľudí. Dopomáha mu k tomu i jeho pokojný, sebavedomý a panovačný tón. Milina horí k nemu láskou, ale keď vidí, že ju Samo neopätuje, rozhodne sa zmárniť. Ani v tejto Timravinej novele niet nijakých svetoborných myšlienok, niet problémov, ktoré by si nevyhnutne vyžadovali takého alebo onakého riešenia, niet v nej otázok, ktoré by naliehave čakali na zodpovedanie. Život má nízku hladinu, a jednako nie je bez vírov, krútňav a nedostatkov, ktoré napĺňajú vnútro dedinských slečiniek, túžiacich a čakajúcich na vydaj. Čitateľovi nemôžu ujsť ani farebné odtienky, ktorými spisovateľka líči svoj duchovný svet a život zmaďarčeného živlu, ktorému poskytuje časté výstupy vo svojich prácach.

Širokou koncepciou a rozložitým tokom sa snuje novela „Veľké šťastie“ (1907), ktorá sa môže pomenovať i románom, ale sústavne nevypracovaným a podľa plánu nedotvoreným, ktorého hrdinkou je pyšná, povedomá a graciózna Otila Nivských, vyčkávajúca ,pravého ženícha‘ v osobe advokáta Stana Hrabeňa, prezrádzajúceho pevnú vôľu charakterného človeka. Ale keď ho bližšie spoznala a porovnávala jeho predstieranú duchaplnosť so skromným, obetavým, tichým a utiahnutým levitom — mužom božím, ktorý u nich býval a ktorého si ona pyšná dovtedy vôbec nevšímala, prichádza k tomu, že dovtedy „nevedela dokonale, aký skvost skrýva uholná izbica. Nedbala som oň — priznáva sa so žiaľom a výčitkami — nezaoberala sa utiahnutým, skromným. A toto je vlastne to veľké šťastie, ktoré sme hľadali na všetky strany, a nevedeli, že je tu. Ale komu by bolo prišlo na um hľadať ho v osobe dedinského levitu!“ (Spisy III, 169.) Ale kňaz-levita, oddaný muž boží, nerozumel jej narážkam pred rozhodnutím a ona musela ísť za ,toho pravého‘, pyšného, sebavedomého, ale nie úprimného a hlbokého muža — a tým opustila veľké šťastie, ktoré skrýval ich vlastný dom a ktoré ona obchádzala a ono dostalo sa tak Katuši-Popeluši, nevlastnej Otilinej sestre, odstrkovanej a zakríknutej. Šťastným a ľahkým perom je načrtnutá už odkvitajúca krásavica Józa so svojimi zamieňajúcimi sa duševnými stavmi oddanej lásky a prudkého vzdoru. V tejto novele spisovateľka najšťastnejšie a najpodarenejšie vyčarila naoko tichý a pokojný tlkot sŕdc, ale keď lepšie a pozornejšie, s pritisnutým uchom počúvate, zbadáte z napovedajúcich úsloví a skúpych viet celý vnútorný bohatý a čulý priebeh deja, skutého tým podvedomým vedomím v harmonicky krásny a umelecky dokonalý slovesný plod. Psychologické náčrty a záznamy, hraničiace až v prejemnelej, ale len napovedanej a na plné ústa nevyslovenej psychoanalýze v Timravinom „Veľkom šťastí“, našli už zdareného uplatnenia.

Timrava i zo svetovej vojny a z jej rozvratu, spôsobeného po našich dedinách, čerpala pre svoju obšírnu novelu „Hrdinovia“, uverejňovanú v Živene r. 1918 a cenzúrou prísne zoškrtanú. „Hrdinovia“ sú akýmsi zmnoženým kolektivistickým výtvorom spisovateľkiným, hrdinom je tu celá dedina za vojny, znepokojovaná, okrádaná na materiáli hmotnom i ľudskom. Situácie tejto novely sú až nadmieru zdarené, pozachytávané s nepatrnými drobnosťami, ale tým zhustenejšie vypracovanými v hrôzach vojny. Podrobne je líčený účinok zvesti o vojne, ustrnutie a zdesenie, aké nastalo medzi pokojným a tichým vidieckym obyvateľstvom. V domoch po vypočutí zvesti o vojne, „ako sa vrátili po polnoci z dediny, sedeli v izbe do rána ako ohromení. Ani neplakali, ani nevraveli, ale ani oka nezažmúrili ani jeden.“ (Živena 1918, 99.) Ale dedinčania medzi sebou vojnu príkro odsudzujú: „Bodaj sa prepadla tá vojna i s tými, čo ju chcú!“ Naproti dedinskému ľudu stojí celkom iný svet zmaďarčenej inteligencie, ktorá prijímala vojnu s oduševnením, éljen a háború! — nech žije vojna! a so slovami: „Nič iného nebolo treba, len vojna. To je, čo teraz blaží každého človeka, po čom túži každý vlastenec… Pre našu krajinu je spása vo vojne!… Všetci pôjdeme.“ Také a podobné sú prevlastenčené kriky dedinskej inteligencie, opičiacej vtedajšiu prevrátenú náladu Pešti, pravda, len v bezpečí, v kanceláriách. Zabíjať sa mal dať len prostý človek. Jedinou výnimkou z dedinskej inteligencie bol podnotár Širický, ktorý tajne sympatizuje s ľudom a jeho filozofiou, že vojna je trestom za naše hriechy, a je proti nej. Keď ho však odvedú, ide pokojne a pri obväzovaní raneného Rusa na fronte — padne. „Hrdinovia“ sú najcennejším dokumentom o nálade našich dedín za vojny. V nich autorka dá vystupovať naraz dvom kastám spoločenským ako dvom protivným svetom: sedliackej — našej, ale z prinútenia bojujúcej za cudziu vlasť, a inteligencii — zmaďarčenej, a postaví sa zrejme na našu stranu a sympatizuje s ňou. Baláň a Širický, zmadarónčená inteligencia, a slovenský prostý ľud, sú dva svety, odlišné od seba. Baláň a Širický, obaja sú hrdinami, jeden podľa krásnych vlasteneckých rečí, ale zbabelého srdca a rozhodovania, druhý svojou dobrotou a vyrovnanosťou, ktorá mu dala spokojne ísť v ústrety smrti, trebárs nebojoval za vlasť. A aký bol Širický, taký bol i ľud: tichý, nechvastavý, naladený antimilitaristicky, proti vojne, ale pritom, keď musel ísť do boja, bol odhodlaný a vyrovnane spokojný. Podnotár Širický bol akýmsi učeníkom Ľva N. Tolstého a jeho filozofie: neprotiviť sa zlu. Bol i slovensky uvedomelý, ale len mlčky. Ani v tejto novele Timrava nezaprela svoje obľúbené prostredie: svet dedinskej ženskej inteligentnej mládeže, čo sa tak často vyskytuje v jej próze a čo spisovateľka veľmi dobre poznala z vlastnej skúsenosti. Práve preto postavy z tohoto prostredia sú u nej zdarené, verné a životné. Všetky jej panské slečinky sú naivné dedinské husí, s malým duševným a kultúrnym obzorom a s jedinou túžbou vydať sa a byť zaopatrené. Len veľmi zriedka autorka postaví tichú, skromnú a utiahnutú slečinku, ktorá prejavuje vyššie záujmy, za čo býva medzi svojimi družkami vysmievaná, a ktorá neraz reprezentuje samu spisovateľku.

Po prevrate sa však Timrava literatúry stráni. Možno, že dochádzajú jej i sily a literárne možnosti. Z poprevratovej tvorby máme len dve jej poviedky. Menšiu, „Skon Paľa Ročku“ (Živena 1921), a obšírnejšiu, „Všetko za národ“ (Živena 1926). Paľo Ročka, dedinský bedár, pritom však krásavec, vezme si za ženu dievku bohatého gazdu. Rodičia ju preto vylúčia. Sú chudobní a obaja musia tvrdo pracovať, aby sa uživili. Za päť rokov postavia si domček, ale Paľo od presilenia ochorie a zomrie. To je obsah celkom prostý a bez komplikácií, ktorý spisovateľka vie podať opisnou realistickou metódou. Deskriptívny realizmus napr. pri uvedenej Timravinej próze by neznamenal vôbec nič. Ale samo pochopenie, vnútro, podvedomie, vzkypenie, aké sa odohráva pod drsnou telesnou schránkou Paľa Ročku, jeho ženy i matky, je majstrovský umelecký kúsok, vytvorený z vnútorného varu človeka, čo je také zriedkavé v slovenskej literatúre. Paľo vyhnal svoju starú matku z chalupy, a to ho na smrteľnej posteli trápilo. Chcel, aby k nemu matka prišla a odpustila mu. Ale tá dlho vzdorovala, a nakoniec ju svedomie predsa prinútilo ísť. Pri rozhodovaní sa uvažovala takto: „Veď len za to zhrešil, že bol v biede. Šakho je majetnému byť dobrým, ale keď nemáš ani to najpotrebnejšie, do hriechu ľahko upadneš. Tam je po láske, tam je srdce v rozpore s celým svetom.“ (Živena 1921, str. 122.) Takýmto, na zapadlú dedinu originálnym a hlbokým spôsobom, konflikty rodičov a detí neriešil v našej literatúre na Slovensku nikto. Také názory sedliackeho ľudu, ktorý nájde ospravedlnenie pre najťažšie hriechy a vysvetlenie pre najvyššie priestupky, podobajú sa neraz veľkým ruským majstrom: Dostojevskému a Tolstému. Pravda, len vo veľmi zmenšenom merítku. Keby sa Timrava bola mohla vzdelať v mladosti primerane jej talentu, mohla vytvoriť zaujímavé a psychologicky jedinečné slovenské dielo v celej literatúre československej. Čo za takých okolností, za akých vyrastala, vytvorila, je viacej náhodné; ale predsa je najkvalitnejšou literátkou.

Rok pred svojou šesťdesiatkou uverejnila Timrava hádam svoj najrozsiahlejší slovesný plod „Všetko za národ“ (Živena 1926), kde opísala svoje detstvo a dievčenstvo a kde podala celý svoj duševný okruh i prostredie, v ktorom dospievala. I v tejto Timravinej novele autobiografického rázu prevláda psychologické líčenie. Vystupuje v nej celý rad osôb, žien i mužov, sedliakov i pánov a Viera Javorčíková, tiché a plaché dievča, obdivujúce Hviezdoslavovu tvorbu, je práve Božena Slančíková, pozdejšie i dnes plachá Timrava. V tejto novele je však kus anachronizmu: dedinskí mužovia odchádzajú na vojnu za dievčenských rokov Viery Javorčíkovej, ktorá sa po vojne zamyslí nad osudmi slovenského ľudu a jeho mladou slobodou.

Novela „Všetko za národ“ je literárne zo slabších jej prác, ale je tým zaujímavejšia. Je v nej vylíčený osud slabého, akosi zakríknutého a málo skúseného dievčaťa, v ktorého vnútri bol veľký literárny a umelecký fond, ktorý len čiastočne vyčerpala. Ale aj iná interesantnosť javí sa v tejto novele: líči, ako dospievajúca deva, literárne nadaná a žiadostivá, na zapadlej dedine len ťažko sa dostávala k tomu, k čomu bola naklonená a v čom pozdejšie vynikla.

Timravin literárny vzrast je veľmi zaujímavý. Prostredie, kde dorastala a dospievala, v tomto ohľade jej len veľmi málo mohlo poskytnúť a literárne centrum bolo príliš ďaleko. Po prečítaní novely „Všetko za národ“ sa dvojnásobne divíme, ako len bolo možné za takých okolností a v takom prostredí produkovať literárne tak vyzreté a mnohé plody.

IV

Po prevrate vyšli tlačou i Timravine dve divadelné hry: „Chudobná rodina“ (1921), čerpaná z panského prostredia, a „Páva“ (1923) z prostredia sedliackeho. Autorka akoby bola chcela vidieť vlastné dielo na javisku a spoznať city spisovateľa, aké pociťuje pri predstavení vlastného výtvoru. Ale i poznať v nich novelistku. Oba divadelné kusy sú akoby novely, len na dejstvá a scény rozdelené, čo je veľmi dobre vysvetliteľné, kedže spisovateľka sa vôbec nezaoberala výstavbou dramatického diela a ani nebývala dlhšie vo väčšom meste, kde by sa bola priučila divadelnej technike a kompozícii. Zato však obe hry zapadajú priliehavo a súrodo do ostatnej spisovateľkinej dejateľnosti a zosilňujú činorodo jej tvorbu v postupnom vývoji. Usilujú sa ony zachytiť výsek zo života a sformovať ho do formy ľudsky a umelecky účinnej a milej. V „Chudobnej rodine“ Zlatica Bučinová je zasnúbená s advokátom Vilom Vozárom, ktorý je podobný a povahovo príbuzný — ako i námet celej hry do istej miery — s advokátom Stanom Hrabeňom z novely Veľké šťastie. Je povedomý a pyšný, ale i prázdny a falošný. Zlatica začína poznávať jeho jalovosť, a keď Bučinovej z chudobnej rodiny pomocná sila v kancelárii, krásna Ružena, vyzradí, ako jej Vilo sľuboval lásku za chrbtom Zlatice, rozíde sa s ním, vyliečená z omámenia o jeho veľkodušnosti a cennosti. V celej hre, ktorá je označená ako veselohra, ale v ktorej nijakej zjavnej komiky nieto, vyjmúc komické výstupy Zlaticinho brata Miloša, lumpa a karbaníka, niet nijakých motívov a momentov, ktoré by nám Timravu predstavovali v inakšom osvetlení, ako ju známe z jej ostatnej prózy. To timravovské náznakové schematické zachytávanie dejov a postáv, ktoré pre pochopenie vyžaduje veľkej sústredenosti mysle a napätej pozornosti, na javisku nepôsobí a ani účinkovať nemôže.

Viacej a odhalenejšej tragičnosti a dramatičnosti je v „Páve“, založenej na nenávisti dvoch bratských rodín, žijúcich na jednom dvore, chudobnej s troma deťmi, a bohatej s jedinou rozmaznanou dcérou Ančou, zvanou Páva. Nenávisť sa paralyzuje zasnúbením pyšnej Anče s Janom, bratancom. Typické sú obe matky snúbencov, ktoré k nenávisti povzbudzujú i svoje deti. Ale tie sú krute a tvrdo proti nim.

„Páva“ je z najlepších Timraviných slovesných plodov. Zatvrdilá, krutá, vzdorovitá, neústupná sedliacka povaha charakterizovaná je tu zdarene a vypuklo u oboch matiek, ktoré robia len to, čím by jedna druhú viacej a ostrejšie podpichovali a znepokojovali. Sľubujú si mnoho podpory pre svoje daromné hnevy a ťahanice od svojich vlastných detí a tešia sa im, ale keď sa mladí z protivných táborov zoberú, nastáva vytriezvenie. Ich všetky ilúzie sa rozplývajú a ostáva nahá skutočnosť — dezilúzia. Timravina tvorba dramatická (i prozaická vôbec) je plodom malého podnebia, je ovocím stromu, ktorý svojimi koreňmi nemohol sa rozrásť, a preto ani nemohol priniesť zrelších plodov. Ale napriek všetkým týmto a podobným nedostatkom jej tvorba má svoju farbu, arómu, príchuť i charakter, že ho poznáš medzí tisícimi druhmi v ovocných sadoch.

V

Timrava z ľudového sedliackeho života na dedine čerpá témy k mnohým svojim prácam, ktoré tvoria hodnú polovicu jej literárnej činnosti. Jej život bol vždy zviazaný s dedinou a jej ľudom, a preto nemohla nevidieť jeho bolesti i protivenstvá a nevylíčiť ich svojím osobitým perom. A jej vlastná osobná príchuť a rozpoloženie nachádzajú viac dokonalosti a svojráznosti, viac stôp a uplatnenia v ľudových kresbách ako v niektorých črtách z panského prostredia. Nie však v smere formálnom, vonkajšom a folkloristickom, ale plnom, živototvornom a životodarnom, pravdivom a presvedčujúcom svojím hlbokým založením a odvážnym doriešením a dotvorením. Pravda, Timrava nie preto vytvára z ľudového prostredia svoje črty, aby zachytávala — ako sme už pripomenuli — národopisné zvláštnosti a bohatstvá, teda aby svojou literárnou činnosťou sledovala nie umelecké ciele, ale postranné, iné,^[3] Spisovateľka najradšej a s najväčšou vôľou — ako sa sama priznáva — písala o udalostiach polichnianskeho ľudu, ktorý dokonale poznala mnoho rokov, kým bývala na Polichne. Takmer všetky jej ľudové práce odohrali sa na tej malej novohradskej dedinke a hrdinkami a hrdinami jej čŕt sú postavy z ľudu „špatno-krásneho“, s väčším dôrazom na tom „špatno“. Veď sú plní nenávisti, odporu, závisti jeden oproti druhému a ich život nie je skoro ničím iným ako permutáciou pripomenutých menej dobrých vlastností. I Paľo Škríbeľovie chce vytrucovať svoju sesternicu, hoci rodičia ich oboch chceli pospájať ženbou (hlavne však svoje susedné zeme), a začne chodiť za druhou. Keď však sesternica dostane pytača, dosť sa natrápi strachom a úzkosťou, že sa sľúbi. („Na jednom dvore“, 1904.) Židovskú úžeru a jej ako rakovinu vzrastajúce nebezpečenstvo na ľudovom tele líči črta „Pódi sa žení“ (1904). I vysťahovalecká vášeň a túžba za mamonou a bohatstvom Ameriky je vylíčená s celým rozbúrením na dedine, odkiaľ sa vyberie, hnaný lakomosťou, i syn bohatého gazdu a tam zahynie. („Tá zem vábna“, 1907.) Psychoanaliticky je zachytená lakomosť a pýcha farárskej slúžky a jej zúfanie a sklamanie z opustenosti i od vlastných detí pred smrťou. („Márnosť všetko“, 1908.) Vôbec v prácach tejto doby Timrava preniká a dostáva sa viac do hĺbky a k letmému zaznamenávaniu duševných stavov a nešťastných sňatkov, nadiktovaných vôľou rodičov, hľadiacich viac na majetky a materiálny prospech a nie na lásku, ktorú pokladajú za luxusnú vec. I Zuza Bosá po smrti svojho muža začala pomýšľať na vydaj s Janom Grúnikom, vdovcom, ktorý bol za mladi jej láskou, ale s ktorým sa vtedy pre odpor rodičov nemohla zísť. Obaja však už majú dospelé deti, obaja už privykli na trampoty dňa, obaja sú už za kulminačným bodom svojho života, takže sa nemôžu zobrať a dokončia beh svojho života bez akejkoľvek radosti. („Nijakej radosti“.) Podobne i Ondro Štopľovie nie je spokojný so svojou ženbou, preto sa dal na zlé chodníky a pri krádeži je smrteľne poranený. Tým sa i jeho žene dostane vyslobodenia z manželského jarma a môže sa stať ženou toho, za ktorým jej srdce horí od mladosti. („Mocnár.“) Násilné svadby bez lásky, kde sa vlastne vydávajú a ženia zeme a majetky, a nie zaľúbené páriky, sú motívom, ktorý Timrava veľmi často spracúva vo svojich črtách dedinského života. Kto má viacej a kto dá viacej, ten vždy rozkazuje a rozhoduje pri ženbe. I starý Šponík, ten, ktorému sa už i vnuk oženil, pomýšľa na svadbu po štyroch rokoch svojho vdovstva, keď sa spoznal s driečnou vdovicou, o ktorej si namyslel, že by mu spríjemňovala jeho samotu. Ale jeho dievky, ktoré sa báli o otcovské dedičstvo, ho presvedčia, že je už predvečer jeho života. („V predvečer.“) Psychologicky účinná a prejemnelá je i črta o hlásnikovi Janovi Hrkaľovi, ktorý si veľmi zanedbáva svoje hlásnické povinnosti a skôr behá k pánu richtárovi, kde sa mu vše dostane prežrieť; a keď pri voľbe vyvolia iného za hlásnika, Hrkaľa ťažko sa vymaňuje zo sna svojej nepostrádateľnosti. („Prípad Jana Hrkaľu.“) Ale k starostiam o vydaj a ženbu spisovateľka vracala sa častejšie, a celkom oprávnene a vysvetliteľne. Na dedine ženba najviac vzrušuje z udalostí domáceho prostredia, a preto je v nich i najviac a najúčinnejších psychologických momentov. Tak poviedka „Marino súženie“ (1908) a „Ondro Hľonzo“ (1909) sú plné starosti o ženbu, črta „U Kanátov (1913) líči utrpenie nevesty od svokry a odcudzenie za nedodržanie sľubu, daného ohľadom ženby, motivuje novela „Príde čas…“ (1913). Aj iné menšie, ale zdarené črty spisovateľkine, roztratené dosiaľ v neprístupných publikáciách, žurnáloch i kalendároch, zaslúžili by si pozornosti a všímania, pravda, len pri podrobnej štúdii analytickej, aby sa osobnosť autorkina vylíčila zo všetkých stránok s úplným dokladovým materiálom. Také sú „Mojžík“, (1913), „Mylná cesta“ (1910), „V čas vojny“ (1918) a iné novšie i staršie.

Najzdarenejšou prácou z ľudového prostredia, pritom vyzretou a dotvorenou, je novela „Ťapákovci“ (1914). Ťapákovci sú typickou rodinou konzervatívnou, zaostalou, málovravnou („Ťapákovci len na dvadsiate slovo odpovedajú. Jazyk nedvižný, zle ho je pohnúť — najmä pre daromnicu… U Ťapákov nie je v obyčaji odpovedať na každú reč.“), nehybnou a nedvižnou („Všetci sú ako poparení v tom povetrí, zaspatí duchom, nemajú krvi v sebe, iba cmar…“). Žijú v malej izbici šestnásti, a keď nevesta Iľa-kráľovná chce, aby postavili ešte jednu chyžu, odopierajú a dôvodia tým, že tam, kde ich teraz býva šestnásť, bývalo ich predtým dvadsaťštyri. Keď mohli bývať tí, môžu i oni. Rodina Ťapákovcov, žijúca akýmsi životom starovekým, patriarchálnym a vyrušovaná zo svojho temer apatického a nehybného hlivenia len Ančou, sestrou-mrzáčkou, štipľavou, namrzenou na celý svet i na seba pre svoje zmrzačenie, a mladou, krásnou nevestou najstaršieho brata Iľou, energickou a odvážnou, je líčená obdivuhodne. Len tieto dve ženy v dome ťapákovskom ukazujú známky života a samostatnú vôľu, hoci je ich v dome až šestnásť osôb. Tí ostatní sú opravdiví Ťapákovci, ktorých nič tak ľahko nevzruší, nepohne, lebo majú cmar v žilách namiesto krvi. Slohove a výrazove je Timrava v „Ťapákovcoch“ na vrchole svojho tvorivého umenia. S hlbokou opravdivosťou pôsobí na rozličných miestach prirodzene a priliehavo opakovaná charakteristika a význačná povahová alebo náznaková črta osôb a celých rodín. Táto vlastnosť spisovateľkina upomína na staré epické básnictvo, najmä ruské, kde sa na niekoľkých miestach opakujú tie isté verše, ktoré majú duši čitateľovej viac ráz pripomenúť charakteristické vlastnosti a znaky hlavných osôb, aby pôsobivosť a umelecká mohutnosť skladby tým viacej vzrástla. Timrava sa veľmi pozorne započúvala ľudovému spôsobu tvorenia a pre svoju dikciu vyťažila z nej špeciálne zvláštnosti. Zhustenosť, účelnosť, a nijaké verbalistické prekypovanie a plytvanie slovné, je hlavným pravidlom jej rečovej techniky. Veľmi často užíva k charakteristike svojich figúrok skratky, ktoré sa v texte niekoľko ráz opakujú. Napr. Katuša — presadená ruža, Róza — pipíška, levita — muž boží, Anča — zmija a ešte mnoho iných. Autorka veľmi dokonale využíva dialógy, rozhovory; kriky, prekotná reč celých skupín, v ktorej sa usiluje svojím hlasom každý prebiť a prehlušiť druhého, u nej majú sugestívnu mohutnosť a pôsobivosť. Drahý rečový skvost je napr. zachytenie nálady odvedených za vojny v krčme, z ktorých „každý mal žiadosť zadusiť žiaľ a bázeň pred tým, čo ho čaká“, a nálada Martina Haraja s jeho duševnou rozpoltenosťou, keď neraz i spieva a v duchu myslí o svojom osude: — Frajeročky štyri, prečo ste sa bili… „Ako nechám otca, mať, starých, ako nechám túto dedinu?“ — Pre teba, šuhajko, že sme ťa ľúbili. „Nikdy sa ja nevrátim… umriem tam v neznámom svete. Niekde v cudzom poli zdochnem ako pes.“ — Hej, pre teba, šuhajko, že sme ťa ľúbili… „Tam pochovám svoju mladosť. Nebudem mať nikoho svojho pri sebe, nezaplačú pri mne, zvony nezazvonia…“ — Ej, pre teba, šuhajko, že sme ťa ľúbili — spieval s rozhorčenosťou, nedbajúc, že to už raz opätoval. (Živena 1918, 129.)

Timrava nemá rada ani rozvláčne a sentimentálne naladené opisy prírody. I v tom je jej slovesné umenie spríbuznené s tvrdou povahou sedliaka, ktorý nemá nijakých labužníckych, estetických citov pri pohľade na večerné zore, ale so zamračeným čelom ich skúma, aby vyčítal z nich, aký bude na druhý deň čas. Tvrdá a nevyhnutná potreba naznačiť a opísať krátko a účinne okolie a počasie, keď toho potrebuje, hoci aj veľmi zriedka, vedie Timravu k prírodným opisom. „Jar nastala. Lúče slnca stali sa teplými; zem zohriata vydáva paru a vôňu. Povetrie klzké, sťaby hladilo, a plné sviežosti. Tráva na lúkach tisne sa von, vŕby a rakyty začínajú pučiť u potokov. Všetko sa budí k životu a hýbe k činu. Ľud chvatom berie sa do jarných prác. Cez zimu oddychoval každý, zaležené údy žiadajú sa na čerstvé povetrie — do poľa. Tváre omaľujú sa v slnci na červeno, oči prijmú svit bystrý a smelý.“ („Ťapákovci“, Živena 1914.) Takto spisovateľka opíše celé jedno obdobie ročné: príchod jari s jej kriesivou mocou a zmäknutou náladou, s ľuďmi i vŕbami pri potoku na poli, čo spolu tvorí životnú spleť, spestrovanú opálenými tvárami a pukmi rozvíjajúcich sa vŕb a rakýt. Ťažko by sme z citovaného odstavca mohli vynechať niektoré slovo, ktoré by nebolo potrebné pre zachytenie jarnej nálady v celej jej tajomnosti a čarovnosti. A tak každý opis, lepšie rečeno každé pripomenutie prírodných stavov a krás autorka skúpo, skoro šedivo opisuje, v čom je jej prednosť a vzácnosť. Nevie sa nadchnúť prírodou a strhovať k ďalekosiahlym a samoúčelným opisom prírody, čo je u ženy veľmi vzácne a podivné, a ešte u ženy takej, ktorá žije na dedine a má možnosť stýkať sa s prírodou každý deň, ktorá má možnosť každý deň vyjsť si do chotára, mierne zvlneného neveľkými vŕškami, rozbrázdeného malebnými dolinkami a obklopeného vážnymi listnatými lesmi. Pravda, autorka vie prežívať a zažívať prírodu, ale nechce úmernosť svojich slovesných prác porušiť rozvláčnymi prírodnými opismi; snaží sa skrátene, zhustene a účelne vyvolať dojem a predstavu vycibrenou formou reči, a to je prednosť, vzácnosť a hodnota.

VI

Timrava narodila sa a žije na dedine, pozoruje jej tep, všíma si tamojších ľudí, ich života, plánov, nádejí a bolestí. A rozumie im tiež ako málokto. Všimnite si slovenskej prózy z dedinského života, a všade uvidíte tendenčné vybočenie vpravo lebo vľavo. Akoby sa slovenskí spisovatelia nevedeli dosť kriticky a dosť mužne pozrieť na vidieckeho človeka, preto ho tak idealizujú, sentimentalizujú na jednej strane a zase zosprostačujú a predstavujú hrubým a nemožným na strane druhej. V obidvoch prípadoch vychodí z líčenia neprirodzenosť, karikatúra, výsmech; zábava i psina mestským ľuďom, ale málokedy, temer len náhodou opravdivý život, ruch i stagnácia, klady i zápory, svetlá a tiene slovenského vidieka. Timrava hľadí na človeka vlastnou metódou, odlišnou od prvého i druhého spôsobu. Jej slovesnú schopnosť je ťažko charakterizovať a vystihnúť v niekoľkých vetách. Je v sedliackej svojej jednoduchosti zložitá, vo svojej prirodzenosti záhadná a v prostote obsažná. Netvorí veľkých slovesných koncepcií, vždy sa uspokojí kratšou, dlhšou novelou alebo poviedkou a v nej zobrazí výsek z dedinského života. Jej sedliak je zatvrdilo málovravný, neobratne váhavý a rozvážny, ale i krutý, nemilosrdný, ktorý ostarnutému otcovi, žijúcemu na výmenku, chorému členovi rodiny len sťažka podá kus chleba a čerstvej vody, pretože zásada „kto nepracuje, nech neje!“ je tu životnou múdrosťou a životným obsahom.

Timravin umelecký smer je realizmus, ale pritom špeciálny, osobitý, opravdivý a zažitý, nie nijako chcený, maskovaný, teatrálne a afektované strojený. Nepatrí ona do nijakej literárnej školy ani k nijakému časopisu literárnemu, hoci sa začala rozvíjať v Slovenských pohľadoch a v Živene pokračovala. Jej realizmus je zvrúcneným a osudovým rozpoložením, vyrasteným z vnútornej pravdivosti a potreby. Umenie Timravino je ako planý plod, tým zrelší a vzácnejší, ktorý priniesli slovenské novohradské kraje, od ostatného slovenského sveta izolované a zapadlé; Timravino umenie je ľudová maľba, vyrezaná primitívne a silnými rezmi do dreva a vypracovaná neobratnými črtami na sklo, ktorá sa obdivovateľovi vidí tým dokonalejšia a dojmovejšia, čím si urobí od neho väčší pozorovací postup; umenie Timravino má horkastú chuť potu od namáhania a prepracovanosti, tvrdosť zeme, prahmoty celého univerza, vrúcnosť životodarného slnka a zrelosť, preniknutú dôverou a oddanosťou biblie; Timravino umenie vznikalo na zapadlej dedine, v samote a zabudnutí, ale práve preto dozrievalo tak pokojne a nerušene jeho ovocie.

Timravine novely a črty sú každá osebe zjavom a zvláštnosťou. Sú v nich líčené typy, osobnosti, charaktery, človek-indivíduum so svojimi kladmi i zápormi, prednosťami a necnosťami, silou a slabosťou. A toto je práve črta každej umelecky tvorivej osobnosti, že vie vymodelovať viac ráz za sebou typického ľudského jednotlivca, ktorý sa odlišuje od všetkých jeho predošlých postáv a je indivíduom, osobnosťou, charakterom, je samým sebou. Nedvižnosť, nehybnosť a nepodnikavosť ľudí, ktorí za nič na svete neopustia svoje staro otcovské spôsoby a patriarchálny život, môžu ešte líčiť i desiati spisovatelia zdarenejšie a pôsobivejšie ako Timrava, ale viac Ťapákovcov niet na svete ani nebude a nemôže byť — sú len jedni, Timravini. Podobne je jedinečná, osobitá i odkvitajúca krásavica z novely „Veľké šťastie“ Józa; je typom, nie schémou, ktorú prevlečieš do iných šiat a pomenuješ iným menom, a máš inú osobu; ani nie je mysliteľné, aby sme sa s druhou Józou stretli v inej jej práci alebo v diele druhého spisovateľa. A tými svojimi jedinečnými výtvormi Timrava vraďuje sa do vzácnej a večne trvajúcej našej spoločnosti literárnej, ktorej členmi sú i autori „Selaniek“, „Detvana“, „Reštavrácie“, „Hájnikovej ženy“, „Rysavej jalovice“ s Adamom Krtom a „Spod kosy“, ale medzi týmito všetkými ona zostáva sebou samou; timravovsky dôsledne, až do krutosti, od začiatku až do konca cítila, myslela a písala tak, ako bolo najprimeranejšie jej duši, aby vyjadrila svoju osobitosť a svoju typičnosť. Necítila, nemyslela a nepísala tak ako tí, ktorí sa naučili svojmu pisateľstvu z bežných kníh, usilovala sa pre svoje pochopovanie sveta a života nájsť si i formu výrazu, čo je už samo osebe veľkým kladom pre spisovateľa a dáva mu možnosť skutočnej tvorby, ktorá je nevyhnutnosťou a potrebou, nedajúcou sa zaraziť nijakej prekáže a vyrastajúcou proti všetkým nástrahám dobyvačne ako tráva po Ďure.

V Timrave vážime si jednu z našich najlepších literátok. I ona patrí do veľkého radu našich spisovateliek Ruženy Slobodovej, A. M. Tilschovej, Eleny Šoltésovej, Boženy Benešovej a iných. Tým, rozumie sa, nechcem jej slovesnú tvorbu porovnávať s pripomenutými literátkami. Je celkom odlišného rázu, záujmu, programu a tendencie. Išlo nám len o to, aby sme ukázali, že jej slovesné práce patria medzi najlepšie a najdokonalejšie literárne plody, ktorými našu literatúru obohatili ženské duše. A ako v západnej čiastke nášho národa ženám patrí veľký podiel na budovaní národnej kultúry, tak je tomu i na Slovensku. Timrava je z najväčších staviteliek kultúry z nášho východu.

Timravino umenie nie je popretkávané reflexiami a nepodáva nijakých paragrafov o slušnosti a zmysle života, nie je spedagogizované, ale i tak v jeho smere treba smelo ísť všetkým malým, ktorí chcú rásť, bujnieť a silnieť, lebo ona značí dokonalosť a úplnosť, odvahu a nepoškvrnenosť, a to sú problémy najbližších zajtrajškov!

(1929)