ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Triest dňa 18. júna 1861.

Milí rodičovia!

Iba nakrátko Vám pár riadkov písať idem, lebo si gver čistiť musím, aby mi pán lajdimont nedali nohavice vyprášiť. Videl som tuná nedávno tých Černohroncov a či Černohorcov. Hí, chlapi ako jedle, fúzatí, krivé nosy ako ďateľ. Na hlave má červenú čiapku, na pleciach červený kepeň, vyzerá ako ploštica – ktorých tuná veľmi veľa máme – a od hlavy až do päty samá číra zbroj. Šabľa na boku, na pol míle dlhá flinta na pleci, za opaskom celý lajster pištolí, a pri tom strašný, nakrivený nôž – handžár; vo vreckách granáty a rakety, ba ešte aj ušami von mu pištole trčia a v nose kapsle nosí. Keď prehovorí taký mamľas, to akoby z pivnice diškuroval. V ruke naveky má fajku s dlhým a hrubým pipasárom ako oje.

Predvčerom ráno, keď som bežal do sklepu pre viedenské vápno, voľačo pamätihodného som videl. Strhol sa v meste oheň, jeden trojposchodový dom horel, v ktorom na tretej kondignácii^[7] remeselník býval, čo gumilastiku dorába. Pred ním, za ním, nad ním, pod ním už všetko horelo! Chudák nevedel z konopí, aby sa neoškvaril. Avšak dobrá myšlienka a jeho remeslo mu pomohli. Okrútil sa nahrubo do veľkej gumilastikovej plachty a hodí sa na pätnásť siah dolu oblokom! Stŕpol som, keď som ho z okna na ulicu letieť videl, no reku, už bude škvarenina z neho. Ale čo sa stalo? Následkom elastičnosti odevu tri dni a dve noci, vše po menšie po ulici v tej plachte zavinutý vyskakoval. Ja som sa mu predvčerom za dve, včera za jednu a dnes predpoludním po execírke za pol hodiny prizeral. Ale dnes po obede, keď sa už len nízko nadhadzoval, ho zdrapili, z plachty vyvinuli a veľmi vylačneného a zomdleného do „Albergo de Sandwirth“^[8] zaniesli. Tam mu jeden chýrečný doktor Kustáv Tüllanglais z pomarančov hríbovej polievky za tri holby dal zjesť, a bol chlap na mieste ako predtým. Veru tak! Divné sa to veci na svete robia.

Nože už pošlite tie zlatovky na premenenie; aj bryndzu prijmem, viete že sme my hladoši.

Štefan Pinka,

vicekaprál.