ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dvom pánom naraz slúžiť je tvrdá vec. Hľaďteže, keď človek handžárom šviháš, ťažko vtedy perom škrabať. Eh, bisťuprabohu, a od tých čias, ako som Vám písal, sme Turkov po dva razy dokonale vyzvárali! To ste už počuli dopodrobna, ako sme Muchár—pašu pri Vrbici vymydlili. Peštianski Turci povedali, že sme, dajsamibože, preto Muchára vymlátili, že neznáme strachtégiu. No možno, že to neznáme, ani ja to neznám, ale že Turci strachtégiu dobre znajú, preukázali očividome. Čo sme ako pekne na nich volali, nedajbože aby sa ti jeden bol obzrel.

Neďaleko Trebinji a Gacka zadrapili sa Turci do nás, my sme sa odpratali očistom na riadnejšie miesto, a tí, sopliaci, za nami. Nuž dobre, reku, keď tak chcete, zareveme „juris“^[123] a Čierna hora letí ako čierny oblak do Muzulmanov. Ha, na moju kresťanskú dušu, už som na svoje šedivé fúzy všeličo skúsil, ale takého dačo nie. – Ten hrkot handžárov o turecké lebky… Hergot von Kostiviarska! To vám klepotalo, ako keď škridlice z krovu na zem mecú, no i to je nič v porovnaní proti tomu!

Dlho to síce netrvalo, lebo keď redifovia, bašibozuci a nizami videli, že im hlavy extra^[124] a turbany extra v povetrí poletujú, ukazovali nám podošvy ako signál, že oni pokoj žiadajú; a tí, ktorí ešte hlavu na pleciach vysadenú mali, poberali sa dobre rýchlym krokom a parou hnaní ku domácim krbom do pevnosti. Bola to – ako to nazvali kedysi pri Sulferíne, retiráda v dobrom poriadku. Ono sa, pravda, z tej špacírky ani polovica pasažierov nenavrátila, a tí, čo sa vrátili, pre snadnejší špacír nechali bagážiu, flinty, šable na ceste uložené, čo sme potom my do svedomitej opatery prejali.

Tí pasažieri, čo pre kadejaké otlaky nestačili v krátkom čase ubehnúť, poslaní boli ihneď na cestu k prorokovi Mohamedovi, ktorý ich za pulidery povyťahoval, lebo za kečky to sa stať nemohlo. Pardónu, ako vidíte, sa málo dávalo, lebo pardón chce jesť, a to my potrebujeme sami, to teda, čo pardónisti by zjedli, zjeme my. No a vôbec, my ani navzájom nedávame si pardóny.

Bosman—baša, v Napajedli zrodený Maďar s pôvodným menom Wolf, podľa remesla vyznavač talmudu, prosil „pre Kristove rany“, že keď mu už i pardón nedáme, len aby sme mu aspoň život darovali, lebo že je on okolo hrdla veľmi šteklivý, neznesie handžár. Mijo Drekálovič ho odviedol do Cetinja, kde teraz kože skupuje a šuviks fabrikuje. Uro Čurimuzikanovič odvalil Muchár—bašovi pol ucha. Tú polovicu mu nechal, on ale s druhou polovicou i s tým, čo na nej bolo prilepené, ufujazdil do pevnosti.

Ešte sa Muchárovi nezahojilo ucho, už sa zase v Podgorici hnalo na nás dvadsaťtisíc dušmanov. Nás bolo voľačo málo vyše päťtisíc. Jakmile, či nemile sme zakričali naše „juris“, by ste boli videli ten reks um kehr taich. Bodaj vás, aby Vás, každý z tých laganov chcel byť prvý v Podgorici. Ako vám to trtúlilo, akoby odmenu boli vypísali pre tých, čo najlepšie sálajú! Pravda, ten, čo mu otlaky prekážali, ten šiel do kapusty, hrúza čo ich nakvasili. Viac toho tu bolo, ešte viac ako pri Vrbici, sám barjakdár^[125], čo len tak jednou rukou sem—tam šmáhal, lebo druhou zástavu držal, sedemnásť poslal k Mahomedovi. Veď to ani tak ťažko nešlo, lebo rypnúc do hrče, strepal ich tri—štyri naraz. Napokon, keď sme vystali behať, hádzali sme im kastróly do chrbta.

Teraz si fúkame, vystierame sa na slnci a Nikita kuká peršpetínom, a keď dáky Turek spoza múru nos vystrčí, fuk, už mu je dolu a s krátkym nosom utiahne sa nazad a nemá sa čím siakať, ani ničím smrkať, a to je veru chyba pre dohánový monopol dosť veľká.

Kým si my po práci hovieme, tam zase bratia Srbi pri Alexi Nácovi vyfarbili Turkov, menovite Ach—med Ejubovi vytreli vošky.

A to tak ide, a to tak pôjde, kamaráti, povedal som Vám, že budem Kubom, ak je nie tak, a keď už nosy rezať je tu bon Tono^[126], nuž i ten si dám odrezať, ak je nie tak.

Ale istá vec je, že vzájomnosť slavianska sa veľmi napred pošinula a prekážky skrz turkofilov^[127] kladené prispievajú k jej dôkladnému a skorému zretiu. Ako Pán Boh slnce, tak i slobodu dal pre všetkých.

Turecko reformuje. A bodajže vás pokrčilo, už zase jeden Sultl vybačoval. Keď sa chudák Aplul Azík dal zomrieť, bol jeho nástupca ako múdry, schopný a veľký reformátor vyhlásený, a hľa, krátko zatým mu vraj čosi v mozgoch šarapatilo. Povolali akéhosi felčiara doktora Lajdáka z Viedne na poradu. Ten nastrčí okuliare na nos, dobreže mu ho neodrezali, kukne mu pod dášok, a tam nič a nič, všetko prázdne, len akási galamuta pod turbanom. Poklopal mu vraj po lebke akýmsi kľúčikom, ako čo klaviere štimujú, a to klink—klink, prázdno. Potom ho vraj chytil za uši, potriasol mu mýtovnicou a to tam zaločkalo, ako keď kolok do kulača prepadne. A aus bolo, dali Murovi V. obrajtceduľu, odložili ho do armára, tam musí čakať, kým sa určí, na akú chorobu zomrie.

Nato hneď, ako chudák Muro V. v pohárseku^[128] zasadol, vysadol na trón, či kanapu, či diván, či čo je, jeho brat po otcovi, lebo matiek má veľa, menom Hamit. Však viete, že toho materiálu dosť, ako Krupy kanónmi, tak sultáni celý svet princami zaopatriť môžu. Hamit je tiež znamenitá chlapina, ako bol Muro V. a kedysi Aplul Acík, reformátor – ale myslím nie kalvín – no chlap, akoby ho bol holub vybral. Všetok ľud jasal, a natešená Európa tľapkala, a my, my sa smejeme, nám je nič. Len ozaj, aká cholera na toho príde. No, chudobný som človek, mám i ja tú Validu doma a deti, ale tú službu by som, prisahám hore dolinou, nechcel.

Po Hamitovej inštalácii išiel do bočnej izby s Mithát—bašom' a tento keď mu pri čibuku a čiernej káve – toto sú sultánove štátne práce – vyrozprával stratené bitky pri Alexi Nácovi, zamyslí sa sultán a po chvíľke rozpradie sa medzi nimi nasledujúci diškurz:

Hamit: „Hat mit?“

Mithát: „Mit hát?“^[129]

Toto najvyššie rozhodnutie Vysokej porty v záujme mediacie pokoja bolo veľmocnostiam v podobe nóty predostreté.

Ako na to veľmocnosti odpovedia, kto na to odpovie?

Ako novinu ešte Vám píšem, že sa už i Gréci na Kriede^[130] mrvia.

V tábore pri Podgorici dňa 31. aug. 1876.

Štefan Pinka,

vyslúžený virkli kaprál

a teraz serdár.