ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brloh dňa 28. februára 1862.

Môj drahý syn, pán kaprál Števko! Ideme ti raz s Tomášom Zubákovie neskoro večer z Korytárskeho, z rúbaniska, iba keď ti mi povie: „Hľaďteže vraj, Ďurko, kýže to čert jazerný na tom nebi visí, aha!“ – „choď, sprosták aj so sprostákom, nefrfoc! Ešteže, čerti na nebi!“ – Skrútnem hlavou, fľochnem okom hore; ale veru, čo bolo, to bolo – tam medzi Nebožiecom a Hrabáčkami až do samých Kureniec krížom cez Mliečnu cestu sa ti svieti – bodaj ma stislo – celky také, ako metla na Jána zapálená, a druhé hneď pomimo, pevne ako umrlčia truhla vyzeralo, a zôkol—vôkol plno zlatých vidiel, kôs a pangalétov. Dobehnem domov, naperiem sa tej nešťastnej kukuričnej kuľaše, popúšťam remeň a rozpoviem starej, čo sme to tam videli – a tá, akoby strela okovaná hrmená do nej bola párala, skríkne, zalomí rukami: „Ach, beda—prebeda! Však to bol znak: vojna bude. Ach, synčok môj milý, Števko drahý, už ťa zabijú, zahrabú! Ktože ma, nešťastnú, na moje staré dni opatrovať bude?“ – Ej, bisťubohu, sa ti aj mne dáko za opaskom krútilo; fučka sa von pýtala. Ak, reku, zase do takej egzecírky prídeš ako v tej Talianskej – hm… Stará mi ogančovela a taká chodila zmútená ako krava, keď jej mäsiar teľa odnesie; ba ani mne tá rafika nijako nechutila, len som ti omieľal tú zapekačku v zuboch, ale chlpy nešli veselo, akoby pípeť mal na jazyku. Iba tá frúdľovica ma kus po kuse ohriala. Tu naraz pripália dva listy jeden za druhým: „Pánu Ďurovi Pinka, richtárovi v Brlohu, ostatná pošta Svätý Ander, a najostatnejšia pošta Bryndzová.“ – Pán farár nám ich hneď prečítať nemohli, lebo nemali okuliare poruke; padli im, keď špunt otvárali do suda. Bežím teda ober pánu Feštrovi, a tí nám potom požičali toho šperpetína^[284], dlhého ako pastierska trúba, čo s ním inželieri po vrchoch kukajú. Nuž, ľa, jeden z tých listov bol od Jozefa Kňazíkovie, legrúta, a druhý od Teba; a ľa – nikdy, ešte mi teraz paru zastáva, akurátne si zase bol v omáčke, v patálii. Ale Hospodin, ktorý nám tejto zimy tak láskavo dve teľce požehnal, i Teba od všetkej škody zachoval. Ej, ale medien hrmených vozov, ale si len bol v galibe! Mne Ti každý—každučičký vlas osebe stál a moja si oči vyplakala, také ich má červené ako jarabica. – Bože, čo by si Ty len bol robil, keby Ti tak tí psohlavci vskutku hlavu boli zjedli v kapusnej polievke?!

Od času môjho ostatného písania sa u nás všakové haraburdy porobili. Naši stoliční páni sa premieňajú ako kalendáre. Kôň gregácie sú fuč! Na stoličný dom nechodíme; tam ticho ako v hrobe, počuješ len v kancenáriách perá škrabať. Chudáci, ani oddychu nemajú – nestačia!… Tí kôň štitucionálni skoro všetci zaďakovali, ale jeden úslužný pán slúžny službu predsa prijal; ešte som od neho na pamiatku jeden fokoš a jednu hamovku, ako krampus dilekti^[285] na licitácii kúpil. Pravda, pravda, sme my to i tak už konečne na tie kôň gregácie nechodili, lebo sme jeden druhého nerozumeli, keď nám to tí kuruci po turecky handrkovali; ale pri tých reštaláciach^[286] sa ti nám už len aj po slovensky prihovorili, a už tí len predsa tu i tu dáky veľkomožný ruku stisol, a aby si mu svedčil a íljen kričal, holbu—dve zaplatil; no teraz ti síce kričať netreba, ba ani nesmieš, ale si aj od trunku, ak si ho sám nezaplatíš. My vrchnáci sme len tí, čo sme boli; naša povinnosť je poslúchať – a druhým rozkazovať. – Raz ti nás povolali do sesie^[287] do mesta, že sa tam vraj jednať bude o dákej matici; čože som ti ja vedel, čo je to? Prídem ti ku bráne, už ti ma tam moji známi pristavili, že „či idem do sesie“. – „Áno.“ – „Nože, nehlasujte za maticu.“ – „A čože je to za pani?“ – „Horká vaša pani! Horšia od strigy! To je nanič, to je nebezpečné!“ – „Nuž ale, kýže je čert?“ – „Nuž vidíte, matica je patent.“ – „Patent? Hm, ja mám flintu na patent, a tá je znamenitá!“ – „Ale to je luteránsky patent!“ – „Aha, to bude dáka druhá perkusia^[288]; ja som katolík, tomu nerozumiem.“ – „Matica drží so štemplami, a budeme musieť na ňu vysoké porcie platiť, a k tomu nám z Dolniak žita nedajú, od nás nič nekúpia – a to všetko pre tú paniu.“ – „No, poďme,“ povie druhý známy, „na ratúz^[289]; už je čas!“ – Na ratúze to šlo zle—nedobre. Hašterili sa o maticu o milých päť. Ale mne sa tá matica zazdala; nič to tam o patente, štemploch a rafike. Ja som nie učený človek, ale som to predsa len chápal, že to dobré musí byť, keď človek v ňom veľa pekného vidieť a múdreho sa naučiť môže. Ba hovorili všetci, že je to dobré, ale pre nás nie. Nuž, akože je to? Či len my máme privolégiu^[290] sprostými zostať? Tak načože i pánov lechtorov platia? Het teda, von s nimi, tí sú nie pre nás! A het aj s tými, čo sa učia. Svätý Štefan vraj neznal písať a predsa bol kráľom. Nuž, či my bez písma? – Nie veru; to bolo voľakedy, a teraz už byť nemôže. Hľaďže, či by sme o tej vojne sutorínskej boli vedeli, a či bys' Ty o nás bol počul – keby písma nie?

No a teraz idem kus breznice^[291] na kozub odťať. S Bohom sa maj!

Tvoj otec Duro Pinka,

richtár.