ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán ledaktor! Keď ste Vy predtým moje z vojny na otca písané listy tak pre špás v Černokňažníku vyhlásili, úfam, že i tento lístok dáte vytlačiť. Mohli ste sa síce o tom všetkom, čo Vám tu opisujem, sám svojimi okuliarmi presvedčiť, nuž ale, ľa, keď žiaden z pánov novinkárov, a to už po druhý rok, sa v zhromaždení neukázal, tak myslím, že Vám plané lôny idú.

Naše zárobky sú síce tiež nebárs hlavné, ledvaže kus tej soličky máš do cedila hodiť a kus tej omasty kúpiť, lebo na popravkách ešte nerobíme; ale do Martina predsa ísť som si umienil, a čo sa hneď na čírych íveroch prechovať musím. – Nuž ale šťastie je vrtkavé ako kravací chvost; počujte: Pán Štipka z Bryndzovej, ten mastný pán, čo tú tisícku pre Maticu vyvalil, ako viete, árenduje tu u nás krčmu, stretne ma, keď som si práve po prácičke za náprstok tej fľúdrovice drgol. „Štefan, či pôjdete do Martina?“ Ja salutírujem a poviem pevne, že pôjdem. „Nuž a ako, Števko?“ Nuž, akože by som, ľa, statku nemám iného krem ročnej jalovice a jednej – prepytujem vašu poctivú hlávku, aj ten stolík, na ktorom božie dary bývajú – ošípanej, a to, viete, záprah nie je, tak mi prichodí na mojich ťapkách sa poberať. Pán Štipka si napchá fajočku a odvetí nakrátko: „Hm—hm, pešo; nepôjdete pešo! Kúpil som nové kone, pôjdete so mnou, budeme ich probovať. Ustanovte sa zajtra ráno o šiestej v Bryndzovej.“ I no, ponížene sa a poslušne poďakujem.

Fictum dactum. Oblečený v sviatočnom mundiere, natlačím do cedila prófuntu, do galetky bryndze, do puterky masla, za opasok pár groší, a hajde, na revel stojím vo vrátach. Chcem ku kočišovi sadnúť; nie, musel som sa do vozíka vtrepať, a to na pravicu pána Štipku, a hijó, veselo tým bičom! Hej, ale fľochali zo všetkých strán na mňa, a ja hrdý som sa miesil, akoby v červených mravcoch bol sedel.

Šibajúc dolu vidiekom, všade sme doháňali a predháňali vozíky s pútnikmi do zhromaždenia. Z Lojnice sa už všetko bolo vyredikalo, tam sme kus u Rakovského pohodili a furdes ďalej. Všade nám dobre šlo, až ponad Horný Harmanec, tam, kde je svet skalami zabitý a viac neba nevidieť ako polentový koláč. Tam nám začali koníky fitky strájať, jeden ťahal napred, druhý tlačil nazad, tak ako to pri štátnych správach býva, a vozík sa krúžil na samý breh strašnej priepasti. Ak pod predné koleso krpec nepodložím a pán Štipka samsonovským plecom lievč nepodoprie, tak je celá príležitosť tam, kde loj kopú, v hánčku. – V tomto smutnom položení pohnem rozumom, napadne mi totižto môjho tatkovo príslovie: „Od väčšího vola učí sa orať menší.“ Priviažem si viazanicu sena na cedilo a stúpam vopred koni – hm, ľa! A tak kráčali krepko za mnou do samého vrchu za turčiansku hranicu, len sa mi tak z kečky kúrilo. Čo fígel, to groš. Pod samý večer, keď šťastlivo nedorazilo nás, my sme dorazili do štubnianskych kúpeľov.

Tu v Tepliciach som mal príležitosť zase čosi podivného vidieť, a to jedného pána, ktorý váhu udrel pevne vyše troch centov, bolaže to za mamuna! Pred kúpeľom stálo veľa ženičiek s hrnčekmi. Na otázku, čo tu robia, sa dozviem, že ony sú z tam protivného špitála a čakajú za polievkou. Akonáhle mastný pán z kúpeľov vystúpil, hneď ženičky, čerpajúc mastnými očkami oplývajúcu kúpeľnú vodu, plnili svoje hrnce. Mäso sa vraj barilo v nej, a to s hrubou bieľou, že to vraj špitálska polievka. No Pán Boh vám daj dobrý úžitok, pomyslím si a tajdem do špajscimry^[208], kde som už mnohých pánov Slávov našiel v rezkom rozhovore, ktorý potrval do pozdnej noci.

Druhý deň, to jest 8. augusta ráno, sme frčali ďalej, v Príbovciach sme prešli cez zelenú bránu šumne ustrojenú, ja reku, to nám kvôli vystavali, iba keď počujem, že už včera náš pán excelentný biskup s veľkou parádou, v sprievode veľa panstva prešli tadeto do Svätého Martina. – Hm, a tá pleva búchala, že odstúpil od predsedníctva… áno, figu vám: „Čo se babě chtělo, to se babě snělo.“ – O 9. sme dobehli do Svätého Martina. Tam nás pri slávnej bráne chmatli, keby som nebol mal zdravé srdce, bol by som sa ľahko naľakal, lebo ti nám kone mir niks dir nichts zvrtli a naľavo do uličky viedli. No, bodaj ma stislo, tí nás, reku, skontrabantuvali^[209]! Ale sa vec objasnila razom. Statočný ten repkár nás bryndziarov pokvartieroval, pod numero 7, pod sekeru, ale sekera moje remeslo, teda dobrý znak. Tu nás vďačne privítali, koníky do stajne a nás do izby usalašili. Chyžka znamenitá, dobre pristrojená, ej, lepšie ako to všetko sa mi páčila švárna Marka čiernooká, bodaj ma stislo, keby som sa s tou Zuzou už nebol zahrdúsil, tá by bola fuč z Martina! Hm, ale čože je, keď…! Ale medzi besedou, aby sa Zuze dáko toto číslo Černokňažníka nedostalo do pačičiek. – Keď sme si kus odfúkali a od prachu ofúkali, poď na faru do raportu. Výbor zasadol a v ňom sa o všakovom rokovalo, čo som ja ale zväčša nedopočul pre náramný stisk, vtlačili ma medzi futro do dvier. Keď som sa potom horko—ťažko, temer na bankovku stlačený, von vytiahol a do mesta rozbehol, huj, čo tu už panstva dobehlo, a vše ešte noví dochodili! Nestačil som sa vrtieť. Vitaj, Pán Boh ťa pozdrav, servus atď. – objímania a stískania ako na svadbe. Tu vidím zďaleka, ako ten biblický červený stĺp pred Izraelitmi proti mne sa knísať – červené nohavice. Ktože to? Audek, Jožo Komora, haviar z Hodruše, vitaj, brat môj! Nuž, ľa, to môj starý známy od tých čias, keď sme s otcom pri Hámroch drevo rúbali a Jožo vo finstrorte fáral. Tam zase stretnem dvoch chrabrých Chorvátov. Ach, bisťuževýbohu, nuž hľaďteže, keď som cez Krupinu, Svätý Kríž a Bedekovčinu na juh s regrútmi masíroval a na hryzenie zle—nedobre pochorel, poslúžil mi váš pán otec rakijou, že ma nikdy viac od tých čias nehrýzlo. Môžete si myslieť, že sme si srdečne po chorvátsky pobesedovali. Všetky ulice a námestie preplnené, bol tu i mráz, i slota, ale nič to zato, hosťov sa nahrnulo sila. No, to bude, reku, prisahám hore dolinou, hrach so slaninou, toho národa! Keď sme sa, vbehnúc k pánu historickému Peterkovi, ešte pri tešínskom pive potešili, znelo heslo do divadla. Specháme s Jožkom. Stavisko matičné je veľké, bárskde v Majlande na parádu štát môže, pravda ešte nie je cele dohotovené, ale dvorana je vnútri už vystrojená. Vošli sme dnu, a to na garéliu a s takým pobožným citom ako do kostola. Sprostred povaly veličiznej dvorany visí krásny šuster, či ako sa tá veľká lampa volá, s veľa menšími lampami, aj na garélii, pod a nad garéliou také lampy vidno. Tie lampy naplnené kamenným olejom – ako ho vôbec menujú petrovým olejom, nuž tým, čo ním aj zamrznuté nohy, vošky, potierajú – jasno blčali ako svätojánske ohne. Garélia dupkom preplnená a dvorana tiež. Národ sa tlačí, hučí. Tu zrazu vstúpi Jeho Excelencia pán predseda, podpredseda, koňcista a kopa vysokého panstva, a ozve sa sláva, ale tak mohutne, že keď hneď garélia nesfrkla, už lepšej próby nepotrebuje. No ale sme si my s Jožkom tiež zanôtili rúče, pričom sme vráta tak dokorán otvorili, že ozaj div, že sme jeden druhému do žalúdka nepadli. Zatíchlo potom všetko, len Piťo zahrá – ach, zahrá, a to takú, že sa aj ten z povaly visiaci šuster krútiť musel. Vytiahnu zatým oponu a jeden mladý valach, s papierom v ruke vystúpiac, tak utešene rozprával, že som sa dosť načudovať nevedel, kde sa on to len mohol naučiť. Všeobecný zápal, plieskanie, ja som si porisko na valaške zlomil. Čo Vám poviem o hre samej? Môžete si pomyslieť, ako vypadla, môj Jožko, statočná biela duša v červených nohaviciach, od radosti tak rumádzgal, až mu za sáry tieklo, mne ale sa plný opasok načrpkal, slovom, obaja sme boli mokrí ako randy. Pretisnutí, rozmočení, vyraďovaní po skončenej slávnosti sme utratenú vlahu šli do Peterkov vynahradiť.

Pán Peterek si istotne od Boha žiadal byť stonohou, lebo toľkým v Sahare, či v Záhare (stade pochodí záha) postaveným hosťom vyhovieť, je ozaj ťažká vec, ale jeho prirodzená obratnosť a jeho dobre usporiadané ministérium, s portfišom a bez portfišu^[210], požiadavkám dobre vyhovelo. Bol to večer na sanitru! Piťo nám rozberal žilky, k tomu všakové pripíjačky, menovite od toho – huj, Pán Boh pri nás – Hurbana, šuhajov nanajvýš rozjatrili. A ešte sa ti konečne vymoce pán farár z Hornej Lehoty a začne vlastnú kompozíciu „Mor ho!“ vykladať. Ihí, bisťu—prebisťu! Bola to maštrancia, ja som myslel, že ma už vychytí, valašku som stískal, až mlieko z nej tieklo, tak som bol rozbabraný, že nemajúc čo odporného moriť, pustil som sa zubami do pol funta bravčoviny a na kúsky som ju rozsekal: mor ho! A keď sa ešte noví hostia dotisli, svoju znamenitú báseň na všeobecnú žiadosť opakovať musel. Hromovité sláva nechybelo a blízo stojaci Chorváti milého morháča držali vyzdvihnutého na pleciach. Ba tak sa táto báseň stala všeobecnou, že u nás žiadna ženička ani kura nezareže, kým by prv „mor ho!“ nevyriekla.

Hladko to šlo, hladko, ani nikto na spanie nepomyslel, až prišla polnoc, a tak sme sa každý pomaly a tichučko ťahali na hospody, vynímajúc daktorých statočných ľudí, ktorí – zaprúc seba samého, žertvujúc sa za národ – do piatej hodiny zaň bdeli. Chudáci, čo tí vystali a Peterek pri nich, no ale ich uznalosť národa neušla.

Deviateho ráno sme sa išli najprv pomodliť a o desiatej sme sa brali do valného zhromaždenia. Prv, ako som sa pohol, tušiac, že to bude tá najväčšia paráda, som sa po vojensky oprášil a vyhladiac liaty krížik z drevených kanónov, vyslúžený pri dobýjaní černohorských diel na rakúskom pomedzí – vkročil som do dvorany. Garélia, kde sme s Jožkom včera boli, bola na zadusenie natískaná paniami, nádherne oblečenými. Vyzeralo to ako krásny veniec, upletený zo samých anjelikov. Ale stadeto vidno, že je garélia kus privysoká, alebo sa snáď báli, aby dakto zdola tamhore sediaceho za nohu nechytil. Na juhozápadnej strane dvorany, kde včera hrali divadlo, stálo lešenie, kde hodnostári a úradníci okolo stola miesta zaujali, dolu valné obecenstvo všetky skvelé lavice zaujalo. Pán ledaktor, bolo Vám tam hviezd, a tých zlatých krížov, na našom cmiteri by ste ich sotva toľko načítali! Šabľu mal iba jeden; čože ten, reku, chce nám uši obtínať? Mor ho! No ale nespravil nič, chudák, ačkoľvek si ju snáď aj bol kus nabrúsil. Pán predseda otvoril zasadnutie, rečou, rečou – tú Vám ja veru, čo by som sa priam rozpučil, povedať neviem. To Vám bolo, akoby med tiekol. Jožko chudák povedal, že on teraz nedbá, čo aj hneď umrie, a ja zase, nie tak reku, brat môj, ja len teraz ešte žiť začnem, posiaľ som neznal, kto som, čo som, teraz sa mi v rožku rozišlo, akoby mi kamenný olej vatril, tak, bračok! A kto ten oheň chce zahasiť, mor ho!!! Strela mu v materi!…

Počalo sa aj malé hašterenie kľuvať, a to ten pán pod šabľou robil námietky, čiže po chorvátsky zamietky, ale mu pán predseda skoro vyšparchal klovy. Upotrebil podľa Priznica vodné obklady a bol pekne—rúče pokoj uvedený v Izraeli. – Čo sa tam ďalej ešte jednalo, iste Vám pán prvý matičný pisár zjaví, to som si ale zapamätal, že naša Matica má viac peňazí ako celá Boca. Nuž ale, nech som dobrý, nášmu pánu financministrovi druhý na svete nechytí; pod jeho správou sa liahnu peniažky ako červené myši, a tých je teraz veru drahne. Jemu dávajú štrichom a on sám zo svojho mecha vrchom prisýpa. Pán Boh mu daj za každú stovku, čo zo svojho prisypal, aspoň rok v dobrom zdraví dožiť. Konečne pre ozdobenie svetlice navrhli všakové obrazy dať maľovať a do zlatých rámov vložiť. Medzi inším sa, tuším, dá vyhotoviť aj Jánošík s Rajnohom, ako matičným neprajníkom v Korytnici obuškami vošky vytierajú. Mor ho! – Pozde popoludní po zakončenom valnom zasadnutí, pri ktorom zasadnutí som ja ale zväčša stál a ustal, po hlučnom – pánu predsedovi a všetkým pánom patrónom – na slávu volaní, sme sa vyrojili von. Každý ťahal sa ta, kde sa z kochu kúrilo, ta kde ho proti srdcu ťahalo. Sotva sme sa kus potúžili, hajde zase muziku načúvať do dvorany. Práve došli banskobystrickí žiaci z vandrovky so šraglámi, s barborou, husľami aj s pánom rechtorom. Pred samou hudbou zarečnili dvaja šuhajci. Rečnili pekne, ale ten prvý, nahnevaný čosi, ti rezne, že či sme my vraj kočiši, drotári, bačovia? Nuž, a čože? Či nieto medzi nami statoční a dobrí bačovia, ha?! Ej, hrmen bohov, nuž či je môj ujec tam pod Veprom na Černákovie salaši, Kubo Opálený, snáď špik? Keby bačov nebolo, či by ste jedli dobrú bryndzu? No ale hneď nato tí šarvanci mladí tak veselo počali tými sliačikmi šibrinkovať, že im, bodaj by sa na págeľ prikrčil, Gergeľ z Polhory stvrda chytí. – Ej, ale sa čeľadníkom šuchlo! Nahádzali im, ako počujem sto štyridsať zlatých do basy. Či ja to do roka sekerou vyrobím?

Pochytili ma potom naši chorvátski Zágorci za rukáv, a poď dákemusi pánu Galantnému na večeru, kde sa pekný počet múdrych pánov dovedna zhromaždil.

Tu hneď prišla reč na zápal a obetavosť za národ; v prvom rade stál pán Amtoško, nebezpečný sok nášho Ondreja, a pretože sa jeho zásluhy pre slovanský slovník, vo vtipnom nájdení pomenovania „koňa samca“ zaznať nijako nemôžu a on ďalej lyrické básne o „krpci“ obohatiť blahosklonne sa vynasnažil, jednohlasne sa uzavrelo, odoslať mu za odmenu, ako „poeta lauretaus“^[211], volový chvost, ako vec jemu pre ochladenie bujarej fanty nadmieru potrebnú, s nápisom, ako diplom znie: „Una cum adjacentibus plagis.“^[212] (To som si odpísal.) Okrem toho ale dajú sa jeho všetky veršíky, aby nikoho neurazili, na veľmi mäkkom papieri vytlačiť, a tak potom vydajú sa potrebe obecenstva.

Uzavreté ďalej postarať sa o to, aby tí páni, čo keď už celý národ sladko odfukoval, zaň u Peterka do piatej hodiny rannej bdeli, „čestnými doživotnými hlásnici“ boli vyvolení. Tento návrh, ačkoľvek sa veľmi páčil, predsa prepadol, lebo podľa dnešných zámietkov, je proti stanovám. Lebo vraj kto „čestný doživotný názov“ obdržať chce, musí sa dať o tri roky znovu voliť, alebo si musí dať o tri roky – hlavu odrezať. Potom bude doživotným. Tak znie Šalamúnov súd.

Vtom hlásnik, nie čestný, ale skutočný, pod oblokmi zahučí z plných útrob desať, a my sme rukovali na tanec.

Po toľkých znamenitých vidomých výjavoch myslel som, že mi už dušu nič viac nenapne, ej, ale ozajže, hm! Ja som raz videl v čas radvanského jarmoku v „švarce hauze“^[213] bál, pán môj, to bol šuviks; videl som bály oficierske, keď som pri dverách na varte stál, ale to bolo len lári—fáti. – Národa tu bolo viac ako veľa, panie ešte od anjelikov krajšie, dievčatá ako jabĺčka! Keď kosia zrelý štrkáč po lúkách, to veruže znáte, ako to šuchoce, no nie ináč šuchotali aj hodvábne národné šaty švárnych Turčaniek. K tomu si myslite hudbu, vravor, šumot a osvetlenie, ako za jasného bieleho dňa. Huj, bisťubohu, či ti mi srdce tĺklo a žilky preberalo, kde len aká bola! Tancovali akýsi tanec, že vraj francúzsku štvorylku, vyzeralo to ako manevrírovanie. Merám ja to všetko vojenským okom, tu ti, ako tak zamyslený fliglom stojím, kde sa vezme, tu sa vezme, moja Marka, ach, a švárnaže bola, bodaj by ju – no! Dolu chrbtom bombáľali jej dva široké vrkoče, dlhé ako parenice, ba, bodaj by som necigánil, pevne by dva kreptúchy z nich a poľahky uplietol, chytí ma, figliarka, za ruku a mykne do karé^[214]. „No, mies teraz nohami, vyslúžený virkli kaprál!“ povie. Hanbil som sa ako slepý mak, že execierku neznám, a krčil medzi tanečníkmi ako chriašteľ, keď sa cez kvetnastú trávu preťahuje. Marka ma tískala a sa smiala, ale ja som sa potil ako v Štubni. Chvalabohu, že už túto execierku skončili, lebo beda mi, stisk bol velký a každý sa o mňa obtrel, ako jarného času kruchy ľadu o barana, čo vyše mostov stáva. Odrenými bokmi som sa dákymsi pudom hnaný ešte pred rokštungom^[215] dostal k istej poriadnej Čerenčianke, ej, či to za ženička! Jaj, keby tá chcela čerieň prestrieť, nejeden lipeň by v špagáte trepotal. Tam som na lavicu ľapol a ukrytý z dvoch strán krinolínami, v blaženom raji odfukoval.

Človek ľúbi premeny, už či je vysoko postavený politik, a či skromný rubár; zachcelo sa mi urobiť štácštrajk^[216]. Aby som už všetko skúsil, šuchol som sa do kabinetu, a či ako tú kavedlu volajú, kde sa páni hostia. Prvý, čo mi do oka padol, bol náš pán doktor Lesebuch; sedel, vytierajúc si vykúrenú plešivú hlavu tabačným ručníkom, za pohárom a pohrýzal – babu. Tvár červená ako kapustná hlava a nos ako nový mosadzový piglajs. Zažmurká na mňa a zakývne polovičatým prstom – polovicu mu ktosi pri trhaní zubov odhryzol – aby som si k nemu sadol. Bol znamenitého rozmaru, ako som sa pozdejšie dozvedel preto, že má preňho v nastávajúcich časoch zase žatva nasledovať, a to čle (epidémia) zapálenia rozumu, ktoré čle každých sedemnásť rokov sa vraj opakujú. Dosť na tom, bol náš doktor špuntabel^[217], rozkazoval 48—ger^[218] jedno na druhô tak rázne, že sme konečne aj rátať už nevedeli. No ale je vám to trunk čertovský, červený ako krv, rodí sa v Pešti, a teraz má kdesi sklad aj vo Viedni neďaleko banky, tam, kde aj nám banky stavajú. Hovorím trunk strašný, do tohoto miesta nehody statočnému človeku nesúci, radšej fľúdrovicu ako túto gebuzinu. Čo nasledovalo? Začne sa mi práve ako v lodi, keď som sa na mori v čas veľkej búrky vozil, kavedla klátiť, a všetci hodovníci, ako v ringišpíli, okolo mňa točiť. Števo, zle je, toto bude morská choroba nasledovať; aby som konečne aj veslo nestratil, chopil som sa ťapy. A pretože som ani kompasu za opaskom, ani motúz Ariadny nemal, hľadiac na pána doktorov horiaci Pharos^[219] – nos, jedným prstom sa steny dotýkajúc, druhou rukou vo vetre brngajúc, dostal som sa ku dverám, a tak von na boží svet. Vtom trúbi hlásnik, koľko, toho som sa dočítať nemohol, ale naľakaný mesiac poberal sa za ten hrad, kam kráľa Belu v úzkostiach psohlavci dohnali, a z druhej strany sa slnce zo sna pobúrilo. Poobzeral som situváciu a pustil sa na milosť božiu domov. Ale aby mi ani dáky povetroň na hlavu nepadol, aj zase aby som sa našej zemskej planéty nosom nedotýkal, držal som sa popod strechu všade steny a rovným smerom in dublír šrit^[220] mašíroval som ďalej.

V pitvore nášho príbytku tma ako v rohu, a pretože v mojom rožku tiež tmilo, urobím krok – dva, raps! Potknem sa na čosi a v tom tempe padnem, ale pekne ani minister, hlavou do police a tvárou do akejsi kašovej žlúry. Pozbieral som sa chytro, ako len mohol a ľahol do postele. – Dozvedel som sa ráno, že v zadnej chyžke päť zurvalcov nocovalo. Pre nemiestnosť hospodárovho kvartieľa, nebožiatka, prinútené boli na pitvore ležať. Nuž, hľa, a Števo sa akurátne potkol na Marku, domov už došlú a v prvom sníčku zahrúženú; figliar, nebol by sa ten tak chytro pobral zo zeme, keby bol vedel akého šlófa mal.

Ráno 10. augusta sme šli ešte do výboru na raport, kde už aj novovyvolení naši ministri zasadali. Šakovô sa tam radili, aké knihy majú vydávať. Už Bruncvíkovi, Križalde, Štilfrídovi odzvonili, no a naši stoliční páni vravia, že je to lepšie ako Vlastimil. Videl som na stole nové dary pre Maticu, srieborné a zlaté peniaze, ako lopata veľké, ešte hen pred potopou sveta ich vraj Noe za opaskom nosil. Potom som videl dar od Jožky Komoré, celú baňu zo samej liskavej rudy, celý Finstrort, ba tak premilene zhotovenú, že by ju celú na kúsku chleba zjedol.

Po výbore som sa šiel na rozchodnú ešte pohľadom na našu svetlicu pokochať. Pozriem si na mozoľovité svoje ruky a radostne sa, ba hrdo usmejem, že i ja chudák, ktorý horko kus toho chleba vyrábam, tiež aspoň dakoľko svojich tehál v našej svetlici mám. Oj, bodaj by každý Slovák aspoň po jednej tehle prispel; s troma miliónmi tehál sa dá voľačo vyviesť. Svetlica, nie si z mramoru tesaná, nie, tvoja látka je drahšia: naše mozole – spojidlo: láska. Bože, lásky! A predsa zlobivá podlosť i na tomto diele vŕce. Pravda je síce, že osa len dobré ovocie nažiera. – Volky—nevoľky padli mi dve slzy… Bože, očisť nimi tie špinavé duše, ktoré našu čistú, čerstvú slovenskú korytnickú vodu šmuntou mútia! Ty, predseda všehomíra, daj požehnania nášmu predsedovi, dlhý, zdravý vek a pre nastávajúce časy všetkým nám – dobrý žalúdok. Amen.

Hodil som okom aj na strechu, pod ktorou nás kojili bravčovinou a zase bravčovinou – moje šťastie, že neverím, súc dobrý katolík, na takrečenú me ten psí chosen^[221]; kde sme našu žízeň hasili a sa tešili tešínskym pivom; hodil som okom po – ako dobrá morská pena vyfajčených izbách. Všetko ticho, nepočuť nič, celkom nič, len Peterek naškrobené peniaze číta. Keď my túžime za ročitými schôdzkami, ten si iste iste žiada každý mesiac. A či je zakladateľom? Ak nie, tak dáme jeho praženú bravčovinu s hydropatickým pivom do kliatby, a jemu privoláme: mor ho!

A keď sme takto Svätý Martin na suchô, ako húsenice stromy, vyjedli, ponechajúc tam naše srdcia, ba podajedni aj kabáty, rozptýlili sme sa na všetky strany sveta.

Nazad idúc, pribavili sme sa v Príbovciach, lebo tu v čas príchodu Jeho Excelencie dvom nepravým právnikom, tuším, z Korytnice došlým, duplom juris utriusque^[222] na chrbát prilepili; kdesi to vraj volajú „lynch justic“^[223], a u nás – mor ho!

Idúc hore harmanskými kopci vo veselej spoločnosti spanilých Lojničaniek, pohodiac kus dvoj— i štvornohým a používajúc – menovite za hostincom, „Obrázok“ rečeným – pekný prirodzený obraz, sme sa zabavili. Ach, ale máličko nám chybelo, že sme z kruhov tohoto hriešneho sveta do blahých rajov večnosti vyšmarení neboli. Pod samým štítom zvolenskej stolice naše kone urobili značný štácštrajk, čiže prevrat. Šťastie, že sme, za bielymi pohlavkami chodníčkami pešo idúc, sedenia na voze minuli. Dvakrát okolo seba sa voz i kone obrátili a tak len na strome visieť ostali. Dlho trvalo – a len našinskou pomocou, kým sme ich zo stromu striasli a cestu predsa šťastne ďalej konať mohli, Boh je s nami, kto proti nám? – No, zbohom!

Váš

Štefan Pinka,

obšitný virkli kaprál

a akurátny úd matičný.

V Brlohu dňa 20. augusta 186;.